Ardeny a Normandia - Vojna a biznis

Na základe neočakávaného úspechu článku o Stalingrade sa pokúsim zaslať ďalší článok z výpravy v roku 2004. Bude to úplne iný článok, lebo tak, ako sa nedá porovnať boj na východnom a západnom fronte, nedá sa ani porovnať výprava na západ Európy s výpravou do Stalingradu. Bez akýchkoľvek fomalít a dlhodobých príprav ( ale po rozsiahlom naštudovaní bojov na západe v rokoch 1944-1945 ) sme vyrazili v rovnakej česko-slovenskej zostave – David a Ľuboš – na mojej spoľahlivej Octavii smerom na západ.

Prvou zástavkou v Nemecku za Koblenzom bol populárny most v Remagene. Tento most dobili Američania 7.3.1945 prakticky bez boja a vytvorili tým za Rýnom predmostie. Hitler sa veľmi rozzúril a nariadil postrieľať všetkých, ktorí mali čo to do činenia s obranou mostu. Okrem tých, ktorí padli do amerického zajatia, boli títo Nemci po krátkom procese lietajúcich súdov aj skutočne zastrelení. Nemci sa následne snažili zničiť most všetkým možným ( V2, V1, Arado 234, bojoví potápači ), ale bez úspechu. Most sa nakoniec zrútil sám z dôvodu preťaženia, no to už mali Američania dostatok vojakov na druhej strane.
Most tam teraz stojí v nezmenenej podobe – čiže iba piliere na oboch stranách, pričom v jednom pilieri je zriadené múzeum. V ňom je ale iba málo exponátov, skôr veľa písaného.
Z Remagenu sme vyrazili smer Ardeny. Išli sme presne (doslova ) tú istú trasu, aku prešla od 16.12.1944 bojová skupina SS Peiper. Pri Honsfelde sme prešli nemecké hranice a prvá zástavka bola v Baugnez pri Malmedách v Belgicku, kde esesáci postrieľali amerických zajatcov ( inak presný priebeh tzv. malmedskej masakry sa doteraz nepodarilo objasniť ). V Stavelote, malebnom belgickom mestečku, sme mali zastávku pri moste, ktorý zohral počas bojov v Ardenách rozhodujúcu úlohu – Nemcom sa ho totiž nepodarilo natrvalo získať a tým bolo ohrozené ich zásobovanie. Pri moste sa nachádza US-polopásové bojové vozidlo a inak v celom Belgicku sú všade pri ceste pamätné tabule, kde je anglicky napísané, kedy a ktorá jednotka na danom mieste bojovala.

Posledným cieľom tohto dňa bola dedina La Gleize, miesto, kde bojová skupina Peiper 23.12.1944 zanikla a zvyšok sa prebil za vlastné línie. Z počtu 4800 vojakov na 800 bojových vozidlách (z toho 117 tankov, 149 haklov, 55 diel ) v prvý deň ofenzívy sa nakoniec dostalo 770 vojakov bez jediného vozidla za vlastné línie. V La Gleize stojí pred miestnym múzeom tank VI Koenigstiger. Je nádherný a hlavne stojí presne na tom mieste, kde bol svojou posádkou z dôvodu nedostaku paliva zanechaný. Na čelnom pancieri sú vidieť stopy po strelách – ale moc mu neublížili. Tu sa ukázala prezieravosť obyvateľky dediny, ktorá, keď videla, ako Američania chceli po vojne tank odtiahnuť na šrotovisko, rýchlo niekde našla fľašu koňaku a zamenila ju za ten tank. Preto tam tank zostal. Je len veľká škoda, že u nás neboli po vojne možnosti zameniť bojovú techniku za fľašu – u nás sa bohužiaľ cenil šrot viac. V La Gleize sme si pri riečke Ambleve našli pekné miesto na prenocovanie a vybrali sa na prechádzku do lesa. Pri našom povrchovom hľadaní sa nám podarilo nájsť nemecký kanister z vojny.
Z Octavie sme si urobili spací vozeň (sklopili zadné sedadlá ) a celý týždeň sme tam spali lepšie ako v apartmáne hotela Hilton. Skoro ráno sme ešte v ardenskej hmle vyrazili presne po miestach, kadiaľ Peiper prešiel so svojou skupinou za cieľom dosiahnutia rieky Maas. Prešli sme dediny Cheneux a Stoutmont a skončili v múzeu v La Gleize. Je to súkromné múzeum a asi najlepšie, aké som kedy videl. Nádherné exponáty doplnené perfektnými fotografiami. Priestorom neveľké, ale mimoriadne kvalitné múzeum.
Poobede sme sa zastavili v Grandmenile a pozreli si nemecký tank V Panther – taktiež zanechaný posádkou z dôvodu nedostatku paliva. Potom sme už boli v Bastogne a navštívili všade ospevované múzeum ardenskej bitky. Zasa obrovské množstvo exponátov – ale tu už začali prvé pochybnosti o originalite. Napríklad SS-prevlečník 1. model z talianskej maskáčoviny – totálny nezmysel. Alebo bodáky, útočné nože a kordíky v jednej vitríne – a na každom kuse okrúhle razítko SS.

Po prechode francúzskych hraníc sme sa zastavili pri jednom bunkri Maginotovej línie. Stál na kopci ohradenej lúky. Význam ohrady sme si uvedomili až keď sme boli pri bunkri a doslova prepadovým spôsobom nás obkľúčilo stádo mladých býkov. David zo situácie unikol behom, ktorým atakoval doteraz platný svetový rekord v behu na 100m. Myslím, že si počas toho behu ani nevšimol ten ostnatý drôt. Ja som zostal sám v kotli a po nabraní všetkej odvahy som dôrazne vykročil medzi býkov ( ešte z teórie mojej školy viem, že pri zvieratách nesmiete ukázať strach – čo ale asi neplatí pri takom levovi ). Býky sa rozostúpili a prenasledovali ma až na koniec lúky – a pokiaľ nepomreli strážia tam ten bunker doteraz.

Prenocovali sme niekde vo Francúzsku v bízkosti Compiegne a hneď ráno sme si prezreli vojenský cintorín z prvej sv. vojny a tiež les v Compiegne, kde bola podpísaná kapitulácia Nemecka v prvej a kapitulácia Francúzska v druhej sv. vojne. Tieto miesta sú známe z dobových filmov a v podstate sa tam nič nezmenilo.
A poobede tretieho dňa výpravy nás už vítala slnečná (výnimočne, inak tam je skoro stále zamračené ako cez D-day ) Normandia.
Až v Normandii sme spoznali, ako sa dá na každom kroku vnímať história vojny a ako sa dá na nej zarábať. Je to tam skutočne nádherné. Na každom kúsku pobrežia samé bunkre, pamätníky, múzeá a pod. Nakoľko sme podľa plánu šli z východu na západ, pozreli sme si najprv nemeckú batériu Merville (pekne zachovalá) a populárny most Pegasus v Ranville (vyzerá to tam skutočne presne tak ako v počítačovej hre Call of Duty ). Večer sme si zaparkovali auto na okraji pláže Sword v Ouistrehame a strávili prvú noc v mieste vylodenia.
Inak treba skonštatovať, že Francúzi sú veľmi tolerantní a ústretoví voči turistom. Parkovať môžete skoro všade a zdarma. Všade na plážách sú záchody a sprchy zadarmo. Raz v noci, keď sme v aute tuho spali, nás osvietila batéria. Keď sme sa prebrali, zbadali sme policajtov. Očakávali sme nejakú kontrolu, ale oni sa miesto toho až neskutočne ospravedlňovali, že nás zobudili a odišli rýchlejšie ako prišli. Tam by mali poslať ruských policajtov na školenie.

Keď nás ráno slniečko na modrej oblohe zobudilo, šli sme najprv na prechádzku po pláži. Skutočne sme každých 100 metrov našli nejaký obranný objekt. Bolo to fascinujúce. Oni tam po vojne nič nezničili a teraz im tam tieto objekty naháňajú turistov. Veľmi krásne múzeum bolo v Ouistrehame – Le grand bunker ( bývalý nemecký pozorovací bunker ). Tento bunker sa spojencom nepodarilo 6.6.1944 dobiť a tak ho jednoducho nechali tak. Nemci, ktorí v ňom boli, sa vzdali až 5 dní po vylodení (inak zásob tam mali na mesiac ). Teraz je bunker v pôvodnom stave s nádhernými expozíciami.
Po prehliadke sme postupne prechádzali anglické vyloďovacie úseky Sword, Juno a Gold. Samozrejme všade samé bunkre a pevnosti – ale na to sme si už zvykli. Ďalšou zastávkou bol umelý spojenecký Mulberry-prístav v Arromanches. Neuveriteľné, všetko bolo také ako to tam po vylodení a zničení prístavu počas silnej búrky zostalo. Okúsili sme aj more, ale na kúpanie moc vhodné nebolo (studená voda).

Poobede sme navštívili známe múzeum v Bayeux (pochádza odtiaľ väčšina exponátov z krásnej knihy D-DAY ). Bolo skutočne nádherné, dalo sa tam načo dívať. Ale ako všade – aj tam sme našli vadu (pre odborníkov na militárie neodpustiteľnú ) – povojnový prevlečník s maskovaním pre Bundesgreznzschutz z 50. rokov tam bol prezentovaný ako vzácny prevlečník nemeckých výsadkárov z vojny. Amatérovi to nevadí, ale pre nás to bola zo strany múzea neodpustiteľná chyba.
Na prenocovanie sme sa presunuli priamo do objektu najzachovalejšej batérie v Normandii – do batérie Longues. Bunkre sú tam neskutočne zachovalé ( z piatich bunkrov je jeden po priamom zásahu zničený, jeden po zásahu silno poškodený a ostatné v takmer bezchybnom stave aj so škodováckymi kanónmi). Bolo nádherné chodiť večer, keď tam už neboli žiadni turisti, po týchto bunkroch a dýchať ich atmosféru. A najlepšie bolo večer, keď z dôvodu francúzskeho sviatku (tuším dobitie Bastily) začali všade vo vnútrozemí obrovské ohňostroje. To sme sedeli na bunkri a v myšlienkach sa preniesli do roku 1944, keď to tam tiež všade naookolo bolo osvetlené explóziami bômb a granátov.

Nasledujúce zamračené ráno sme navštívili jeden z najväčších nemeckých vojenských cintorínov vo Francúzsku – La Cambe. Leží tam okolo 30 000 nemeckých vojakov, okrem toho aj zopár osobností, medzi ktorými sa vyníma nemecké tankové eso Michael Wittmann s posádkou. On sám ako veliteľ tanku zlikvidoval počas vojny 138 nepriateľských tankov, zhruba rovnaký počat protitankových diel a ešte množstvo iných vozidiel. On a jeho posádka zahynuli 8.8.1944 pri Falaise, pričom presná príčina nie je doteraz známa – jedna varianta hovorí, že zahynuli po zásahu ich tigra I raketou z lietadla a iné verzia vraví, že ich tank mal rozstrieľaný pás a nefunkčné delo, a že v takomto stave ho obkolesili americké Shermany a rozstrieľali ho. Na každý prípad si na Wittmanna ešte doteraz pamätá veľa ľudí o čom svedčilo množstvo kvetov na jeho hrobe.

Nasledujúcimi zastávkami bolo mestečko St. Mere Eglise (v ňom bojovali počas vylodenia americkí a nemeckí výsadkári proti sebe ) a batérie Marcouf a Azeville na pláži Utah. Tieto batérie (pozemky s bunkrami )si kúpili súkromné osoby a teraz ich postupne prerábajú na nádherné múzeá. Myslím, že pri vstupnom 7,-EUR za osobu a tom množstve ľudí, čo sme tam videli, to bola super investícia.

Potom sme sa boli prejsť po pláži Utah – a zasa na každom kroku bunker. Skrátka nádhera. Zaujala nás pláž posiata množstvom mušlí pričom behom 15 minút sme nazbierali 2 plné igelitky mušiel všetkých možných druhov pre deti.

Ešte v ten večer sme si prezreli populárne bunkre na Pointe du Hoc. Spojenci tu vynaložili nesmiernu námahu na zničenie tejto batérie – bombami tu doslova preorali každý meter zeme a 5.6.1944 sa americké komando pomocou lán vyšplhalo na útes k batérii, aby nakoniec s prekvapením zistili, že tam žiadne delá nie sú a je tam iba zopár nemeckých vojakov druhej triedy.
Už za tmy sme auto odparkovali priamo na pláži Omaha v dedinke Vierville. Tam sme strávili ďalšiu noc, pričom cez otvorené okná sme počuli hukot mora vzialeného počas prílivu od nášho auta asi 20m. Aby nás pláž Omaha navodila na identickú atmosféru aká bola počas vylodenia, ráno nás privítalo prehánkami, hmlou a chladným počasím – skrátka originál D-day.
Na Omahu sme si nechali čas a prešli sme ju skutočne celú tam aj nazad. A boli sme veľmi prekvapení našimi zisteniami. Omahu sme si predstavovali ako bunkrami sršiacu pevnosť – viď vojaka Ryana. V konečnom dôsledku to bol úsek pláže dlhý 6 km a na ňom bolo 15 oporných bodov (Widestandsnest WN60 – WN74), pričom každý oporný bod bránilo zhruba 20-50 vojakov a pozostával z 2-3 bunkrov s delami a okrem toho už len z jednoduchých zákopov a guľometných hniezd. Najviac nás zaujímal WN62 – tam sa odohral najväčší masaker a tam čerpal aj námet film o Ryanovi. Neboli tam žiadne veľké bunkre ani stovky po zuby ozbrojených Nemcov. Dňa 6.6.1944 tam boli 2 nedokončené bunkre s delami ostreľujúcimi pláž a inak iba zákopy a guľometné hniezda. Celkovo tam bolo 28 vojakov 716. pešej divízie a 13 delostrelcov pozorovateľov – čiže spolu neuveriteľný počet 41 vojakov. Celkovo mali 2 staré české delá model 1917 (kaliber 7,65 cm), ktoré ostreľovali pláž ale iba pozdĺžnym smerom, čiže nie priamo. Okrem toho mali 7 guľometov – 2 staré poľské vodou chladené, 1 protilietadlové dvojča MG34 v lafete, 3 x MG34 a 1 x MG42 v otvorenom, nezosilnenom guľometnom hniezde. A práve tento guľomet MG42 spôsobilo celý masaker na Omahe. Pred týmto oporným bodom WN62 sa 6.6.1944 vylodilo približne 6000 Američanov, pričom z toho ich na konci dňa bolo 2500 mŕtvych a okolo 2000 ranených. Z tých 2500 mŕtvych ich podľa reálnych predpokladov tento MG42 zabil vyše 2000. Ale kto strieľal? Za guľometom stál 21-ročný nemecký mladík menom Hein Severloh. Nedobrovoľne narukoval a bol spokojný s tým, že slúži v Normandii, kde nemusel strieľať a bojovať. Na východnom fronte nikdy nebol a guľomet sa naučil obsluhovať iba počas cvičenia. Podľa vlastných slov mu vojna nevoňala a chcel iba čo najskôr domov. Ale tiež si bol vedomý toho, že rozkazy musí plniť. Táto jeho idylka skončila ráno 6.6.1944, keď zbadal množstvo vyloďovacích člnov blížiacich sa k pláži. Bez veľkého rozmýšľania a meditovania sa v svojej jame (spevnenej iba drevenými výstužami ) postavil a začal strieľať z guľometo MG 42. A strieľal a strieľal a strieľal, až vystrieľal 10 000 nábojov (200 muničných skriniek, koré mu tam postupne nosil jeden poddôstojník z jeho roty ) a asi 10 x vymenil hlaveň. Keď bola hlaveň prehriata, tak si zobral do rúk svoju pušku k98, ktorú mal pri nohách, a strieľal z tej. A takto strieľal celé doobedie až kým si všimol, že mu už nikto nenosí muníciu a že je tam úplne sám. Až vtedy zobral nohy na plecia a stiahol sa, pričom ešte v ten večer padol do zajatia. On sám je doteraz považovaný za vojaka – pešiaka s najväčším počtom zastrelených nepriateľov v 2.sv. vojne – zastrelil ich pravdepodobne sám za to doobedie vyše 2000 (ranených bolo ešte viac ).
On sám vravel, že iba raz počas toho doobedia si uvedomil, že zabíja a to keď si vzal do rúk pušku a zastrelil amerického vojaka na pláži tak, že mu prestrelil hlavu a prilba mu odletela asi 2 metre ďaleko. Samozrejme sa po svojom zajatí svojim činom moc nechválil a držal ho v tajnosti až do roku 1988, keď napísal do amerických novín. Američania hneď po vylodení začali pátrať po „beštii z Omahy“ (tak nazvali guľometčíka, ktorý ich toľko postrieľal ), avšak nikdy ich nenapadlo, že ho ešte v ten deň dostali do zajatia. Predpokladali, že to musí byť zarytý esesák, ktorý buď padol alebo sa prebil k svojim – ale nikdy nemysleli, že to bude 21-ročný chlapec – viacmenej nevojak. Ako v každej rozprávke aj tento príbeh má dobrý koniec – Hein Severloh sa stretol s americkými vojakmi, ktorí jeho besnenie prežili, priamo na Omahe a navzájom si odpustili. Na záberoch dolu je presne vidieť miesto, odkiaľ Hein Severloh strieľal (ja som na ňom v podrepe ) a taktiež pohľad z pláže, ako ho videli Američani zdola.

Čiže taká je pravda o Omahe. To znamená, že aj tak realistický film ako je vojak Ryan má veľmi ďaleko od pravdy.
Potom sme navštívili preskrásne súkromné múzeum vo Vierville a známy americký cintorín v Colleville sur Mer.

V ten deň poobede sme ešte navštívili mestečko Villers Bocage, kde sa už spomínanému Michaelovi Wittmannovi dňa 13.6.1944 podaril nevšedný kúsok. V ten deň o 7.00 hod zbadali Nemci náhodou kolónu anglických tankov ako sa z nechráneného juhozápadu uberajú smerom na Caen, čím by prakticky prevalili celú frontu. Wittmann vyšiel sám s jeho Tigrom na kopec a tam zbadal asi kilometer dlhú radu anglických tankov a obrnených vozidiel ako vychádzajú z mestečka. Wittmann nečakal, obišiel les a pod kopcom šiel na zníženej poľnej ceste presne paralelne oproti tejto kolóne a veselo strieľal na tanky stojace v kolóne. Zo vzdialenosti 10-50 m odstreli behom asi 5 min 36 nepriateľkých vozidiel a tým zlikvidoval skoro jednu anglickú brigádu. Až v mestečku dostrelilo protitankové delo jeho tiger, ale on sa s posádkou prebil k svojim. Wittmann tým zabránil prekvapivému útoku na Caen a predĺžil boje o niekoľko týždňov. Ešte v ten večer odletel Wittmann k Hitlerovi do Wlofsschanze a priamo od neho dostal za tento čin Rytiersky kríž. Ešte jedna zaujímavosť: keď sa Wittmannov veliteľ opýtal, čo by si želal za tú jeho spanilú jazdu, tak odpovedal, že by chcel nazad jeho odstrelený tiger. Následne sa dve divízie pustili do útoku na Villers Bocage, aby mu naspäť vybojovali jeho tigra – čo sa im aj podarilo a Wittmannovi splnili želanie.
Na záberoch je pohľad z kopca, ako sa pozeral Wittmann na Villers Bocage a tiež pohľad zo strany Angličanov na kopec.

V neskoré popoludnie sme prišli do Falaise, ale nakoľko bolo múzeum už zatvorené, urobili sme si prehliadku bojiska Mont Ormel známeho z bojov o falaiský kotol. Večer sme došli do Vimoutiers a zastavili priamo pri krásnom tanku Tiger I, ktorý sa nachádzal na parkovisku za dedinou. Ako inak, aj tento tam Nemci nechali z dôvodu nedostatku paliva. Inak je v super stave a je až zarážajúce, že je takto voľne prístupný a nechránený. Tak sme sa na tanku Tiger navečerali a potom sme spali priamo pod ním.

V ďalšie slnečné ráno sme sa rozlúčili s Tigrom a vyrazili do Paríža. Na ten ale moc radi nespomíname, nakoľko sme tam asi 2 hodiny blúdili a keď sme sa dostali do nejakej štvrte, kde boli iba počerní chlapci a množstvo bordelu, tak sme utekali z Paríža ako Nemci v auguste 1944. Namiesto Paríža sme sa zastavili vo Verdune a zaspomínali aj na 1.sv. vojnu. Verdun je tiež zaujimavý, ale to je už iná kapitola.

A čo dodať na záver?

Z hľadiska vojenského historika:
Západná fronta sa nedá porovnať s východnou – ani vtedy ani teraz. Prekrásné múzeá, samé pamätníky a bunkre – stačí zobrať občanku a auto a ide sa bez veľkého plánovania. Normandia a Ardeny sú nadherné oblasti pre záujemcov o 2.sv.. vojnu a odporúčam ich každému. Oproti Rusku je všetko krásne vyznačené, bezpečné a logické.

Z hľadiska hľadačov:
Tu je ťažko niečo napísať, nakoľko v celej západnej Európe je individuálne hľadanie detektorom zakázané.

Z hľadiska všeobecného:
Bol to prekrásny výlet, ktorý si určite ešte raz zopakujeme. Všetko išlo ako sme si naplánovali a videli sme toho ešte viac ako sme pôvodne chceli. Ľudia boli všade milí a ústretoví, nikde sme nemali problémy (aj keď vo Francúzsku sa bez francúzštiny moc nedohovoríte ). Z hľadiska záujmu o 2.sv. vojnu sotva existuje lepšie miesto na praktické vnímanie histórie ako Normandia, tam sa toho od vojny ani moc nezmenilo. Je obdivuhodné, ako sa Francúzi chopili možnosti zarábať na vojnovej histórii. V tejto oblasti sa od nich musíme ešte veľa učiť.