Armáda bez nádeje - Výprava Kurland 2010

Armáda bez nádeje
Výprava Kurland 2010
19.6. – 26.6.2010

Tento rok sme sa vybrali tým smerom, ktorým sa normálni dovolenkári iba zriedkavo vyberajú. Pobaltie je dodnes zahalené rúškom tajomnosti a človek dopredu nevie, čo ho tam čaká. Aj my sme si podľa dostupných informácií predstavovali pobaltské štáty ako niečo medzi Ruskom, Fínskom a čiastočne Poľskom a Nemeckom. A skutočne, pestrosť a rôznorodosť Pobaltia je typická a nájdeme tam vplyvy všetkých týchto štátov, najsilnejší samozrejme z Ruska.

Takže 19.6.2010, v sobotu o 8.20 hod sme vyrazili. Prvú prestávku sme si urobili na Orave u kamaráta Miša, ktorý nám pohotovo daroval pre výpravu potrebnú výstroj – fľašu kvalitného a vysokopercentného páleného. Na území Slovenska ešte lialo ako z krhly, ale od poľskej hranice po daždi už ani stopy. Cesta Poľskom ubiehala iba pomaly, tam si človek uvedomil, čo znamená nemať diaľnice. Aspoň občas nás obveselil pohľad na konské záprahy na ceste blokujúce celú premávku. Po Varšavu to bolo presne 600 km a v ten deň sme sa dostali až na hranicu bývalého Východného Pruska asi 200 km severne od Varšavy. Tam sme si asi 100 m od cesty našli v lese pekné miesto na spanie, postavili stan, na plynovej bombe urobili fazuľovo-párkovú polievku, zapili ju pivom a slivovicou a zaspali sme spánkom spravodlivých.

Dňa 20.6. v nedeľu sme vstali už o 6.00 hod a  sa vydali ďalej na sever. Asi po hodine jazdy sme dorazili do mesta Ketrzyn, lepšie známeho ako Rastenburg. Po krátke prehliadke mesta sme vyrazili smer Wolfsschanze ( vlčí val ) – k Hitlerovmu komplexu bunkrov z obdobia vojny. Aj keď bol celý komplex v roku 1945 pred príchodom Rusov vyhodený nemeckými ženistami do vzduchu, Poliaci z toho urobili biznis ako sa patrí. Hotel a reštaurácie v pôvodných barákoch po SS predsa nadchnú každého, hlavne keď tomu moc nerozumie a má vo vrecku dosť peňazí ( budovy sú už na prvý pohľad novo postavené, ale to je pre turistov tajomstvom ). Parkovné + vstupné pre 3 osoby 11,00 EUR sú akceptovateľné, aj keď v cene je iba kopa kameňov a zrúcanín. A hlavne neskutočné množstvo komárov, repelent patril inak k povinnej výbave počas celej výpravy a musel byť stále po ruke.
Po celom objekte sú vyznačené chodníky a tak sme si prezerali jednu zrúcaninu za druhou. Presne určené je aj miesto, kde Stauffenberg spáchal atentát na Hitlera. Pri tomto mieste je samozrejme množstvo pamätníkov a spomienkových tabúľ. Označenie bunkrov na tabuli pred Wolfsschanze vôbec nezodpovedá skutočnosti a bolo urobené v podstate tak, aby sa turisti moc nenachodili a aby išli hlavne iba po určenej trase. Najzachovalejšie bunkre boli samozrejme označené ako tie najdôležitejšie ( Hitlerov + hlavný stan, v skutočnosti bunker pre hostí a hlavný bunker Luftwaffe), aby boli turisti spokojní s tým, čo videli. Je priam neskutočné, čo dokáže urobiť 40 000 kg trhavín s bunkrom s hrúbkou steny 8 m. Gigantické trhliny svedčia o obrovskej sile výbuchu a o umení nemeckých pyrotechnikov. Iba jeden bunker bol relatívne zachovalý, nakoľko ho tlaková vlna iba nadvihla, vo vzduchu praskol ako malý kúsok dreva a spadol nazad na pôvodné miesto. Tam sú vidieť ešte aj protiletecké pozície pre Flak a jednotlivé chodby a miestnosti. Na konci prehliadky nás zaujali 2 Poliaci, ktorí si tam doviezli čsl. obrnené vozidlo „ješterku“ a množstvo replík nemeckých uniforiem. Po rozhovore s nimi sme sa dozvedeli, že turisti si tam s nadšením obliekajú nemecké uniformy a nechajú sa fotiť akože na nemeckom obrnenom vozidle pričom platia 3,-EUR za jednu fotografiu. Chalani z toho žijú celý rok a najlepší zákazníci sú turisti z Ázie. Pri odchode z Wolfsschanze sme si tak podvedome premietali útek Stauffenberga (Toma Cruisa) po spáchanom atentáte na Hitlera vo filme Valkýra.

Po cestách – necestách sme sa cez bývalé východopruské dediny a mestečká vydali najprv na východ popri ruskej hranici (Kaliningrad) a následne na sever – smer Litva. Poobede sme prekročili najprv hranicu Litvy a následne večer hranice Lotyšska. Už cestou sme sledovali neuveriteľné množstvá bocianov v hniezdach, toľko sme ich nevideli za celý život čo sme tam videli za jeden deň. Inak tie bociany tam boli skutočne na každom kroku v celom severnom Poľsku a Pobaltí. Zároveň sa nám potvrdila teória, že bociany nenosia deti, nakoľko na to množstvo bocianov sme videli iba minimum malých detí. Bol už podvečer, keď sme došli do krásneho lesa v blízkosti lotyšského mesta Dobele. Tým sme sa už nachádzali v oblasti Kurónska (nemecky Kurland, lotyšsky Kurzeme).

Krátko ešte ku Kurlandu z historického hľadiska:
Celé Pobaltie sa osamostatnilo až v rokoch 1920-1921 (dovtedy im tam vládli raz Švédi, raz Poliaci, počas a po skončení 1.sv. vojny krátko Nemci, ale hlavne Rusi). Slobodu sú užívali iba do roku 1940 keď ich obsadili zasa Rusi a následne v roku 1941 opäť Nemci. Už v roku 1943 bola založená lotyšská légia, v ktorej bojovalo 146 000 Lotyšov proti Rusom. Najprv pod Wehrmachtom a dobrovoľne, neskôr pod SS a už nie tak dobrovoľne (boli klasicky povolávaní do vojenskej služby). V októbri roku 1944 prerazili Rusi vo Východnom Prusku frontu a dostali sa až k Baltickému moru, čím prakticky odrezali všetky zvyšné armády Nemcov na sever odtiaľ a zatlačili ich do oblasti Kurlandu, kde zostalo obkľúčených 32 nemeckých divízií + 19. lotyšská divízia SS + asi 300 000 rozličných utečencov. Až do konca vojny Hitler vytrvalo odmietal evakuáciu Kurlandu a tak sa tam odohralo celkovo 6 veľkých ofenzív ktoré sa nazývali 1. až 6. kurlandská bitva ( 13.10.-24.10.1944, 27.10.-15.12.1944, 21.12.-31.12.1944, 24.1.-3.2.1945, 20.2.-10.3.1945, 18.3-31.3.1945 ). Za celých 7 mesiacov bojov sa front posunul iba o niekoľko kilometrov na sever a Rusom sa prakticky nikde nepodarilo preraziť a zničiť Armeegruppe Kurland ktorá prešla intaktne až 8.5.1945 do zajatia. Straty za toto obdobie boli obrovské – iba mŕtvych mali Rusi 400 000 a na nemeckej strane padlo 50 000 Nemcov a Lotyšov (pomer strát typický pre východný front).

Takže hneď pri Dobele sme rozložili náradie a začali kopať. Hneď prvý signál mal Peter ruskú mincu z roku 1905. A potom už iba vojenské veci, iba minimum odpadkov. Všade nádherné zákopy, bunkre, čiastočne pohltené močiarom. Presne také prostredie aké vidíme pri záberoch kopáčov z Ruska. Pôda perfektná, piesková. Nanešťastie začalo pršať a dážď zosilnieval, tak sme toto miesto opustili a odišli k táborisku. Dážď naberal na intenzite a tak sme vyrazili späť do mesta Dobele a našli tam jediný hotel v meste, kde nás ubytovali aj za eurá. Po krátkej očiste sme vyrazili do typickej lotyšskej krčmy. Bohužiaľ tam bol iba sám barman a nikto iný. Onedlho tam došli 3 mladí Lotyši a „družba“ mohla začať. Konverzácia prebiehala iba v ruštine (aké šťastie, že sme sa ju učili ), z lotyšského jazyka sa dá rozumieť asi toľko ako z fínskeho. Po počiatočnej nedôvere nás pivo spriatelilo a tak sme im aj rozprávali o našom zámere kopania v Lotyšsku a oni nám dali zopár cenných rád. Kopanie tam nie je neznáme, ale o detektoristoch sa dozvedajú skôr iba z policajných správ ako o násilných konfliktoch medzi „mrcasníkmi“ a majiteľmi lesov resp. poľnohospodármi. Náhodou sme spomenuli našu slivovicu, slovo dalo slovo a ja som odbehol v daždi do auta pre fľašu páleného. Barman nalial 7 poldecákov (aj sebe) a prvé kolo bolo ochutnávacie. Po druhom a poslednom kole pre jedného Lotyša musela prísť manželka autom lebo nevládal chodiť, druhý zaspal za barom a tretí išiel hrať automaty. A tak slivovica ukončila našu družbu odpadnutím Lotyšov, aj keď na ich obranu musím povedať, že je možné, že oni mali predtým možno už viac popité ako my. Ráno nás aj boleli hlavy ale chladné počasie (10 st. C) nás veľmi rýchlo prebralo. Z hotela sme išli najprv do banky zmeniť EUR na LET (lety) a následne sme vyrazili smer sever.
Navštívili sme nemecký vojenský cintorín v Džukste. Hneď vedľa bol ruský vojenský cintorín, ale ten bol z neznámych príčin uzamknutý. Medzi obcami Džukste a Lestene (asi 8 km) bol po celú dobu boja o Kurland úsek 19. lotyšskej divízie SS. Medzi týmito dedinami sme začali kopať. Inak v Džukste skončili „normálne asfaltové“ cesty a začali typické lotyšské cesty – poľná cesta vysypaná kameňom. Po takých cestách sme potom najazdili asi 300 km a Octavia musela siahnuť na samé dno jej kvalít. Treba spomenúť, že pri jazde po takejto ceste sa za nami ťahal asi 100-metrový oblak prachu.

Hľadalo sa perfektne, lebo v každom lese sa nachádzali ľahko identifikovateľné bunkre, zákopy, delostrelecké pozície. Hlavným problém boli počas celej výpravy neudržiavané a prerastené lesy kde predieranie sa cez ne stálo množstvo našich síl. Pri Lestene nás v lese šokoval nález obrovského množstva starého, ale nevojenského šrotu. Tak to by sa u nás naozaj nemohlo stať – viď čierne magnety.

Kopanie bolo zaujímavé, nálezy skôr také bežné. Zasa sa potvrdilo, že v lotyšských lesoch snáď nie je žiaden odpad. Čo signál, to vec z vojny. Takto robí kopanie skutočnú radosť. K autu sme už došli riadne premočený, lebo les bol vlhký ešte z predchádzajúceho dňa.

Presunuli sme sa do Lestene kde sa nachádza starostlivo udržiavaný cintorín príslušníkov lotyšskej légie. Pochovaných ich tam je 3500. Už na prvý pohľad vidieť úctu Lotyšov voči ich vojakom, aj keď bojovali s Nemcami a v SS. Aký to rozdiel voči našej krajine! Sám som videl ako náhodou išlo okolo auto s lotyšskou ŠPZ. Pri cintoríne zastavilo, vystúpilo z neho 5 dospelých ľudí a doniesli k hlavnému monumentu krásnu kyticu a následne nasadli a odišli.
Hneď vedľa cintorína sa nachádza kostol, ktorý ešte nesie zreteľné stopy po bojoch o Lestene z rokov 1944/45. Oproti cintorínu sa v malom domčeku nachádzalo múzeum, ale bolo už zatvorené.

Z Lestene sme vyrazili do hlavného mesta Rigy. Cez Rigu sme iba prešli a už vtedy sme spozorovali doslova katastrofálne značenie v Rige. Na začiatku mesta jedna smerovacia tabuľa, ďalšia až na konci mesta. V meste asi 100 rozličných križovatiek bez akéhokoľvek označenia smeru. Našťastie existujú ochotní ľudia – jedného sme oslovili a ten nás vyviedol prakticky až von z mesta. Potom sme išli po pobreží asi 100 km až do Estónska. Už v Estónsku sme si postavili tábor priamo na pobreží, asi 50 m od mora. Nádherný bol západ slnka, ktoré zapadalo asi 3 hodiny a aj po jeho západe zostalo celú noc svetlo. Zato voda v mori bola studená ako na Štrbskom plese. Pri veľkej vatre sme si osušili veci (niektoré skôr pripálili ako osušili). Pri pivku sme si vychutnávali nádherný západ slnka a aj keď zostalo svetlo po celú noc, my sme si sladko spali v stane.

Ráno nás zobudilo klopkanie dažďa o stan a silný vietor. Tak sme rýchlo zbalili stan a vyrazili späť smer Riga. Cez Rigu sme tento krát prešli bez navigátora a zastavili sme až v Džukste zasa na nákup. Po prašnej ceste sme išli do Lestene ešte raz na vojenský lotyšský cintorín aby sme si pozreli múzeum, ktoré bolo predchádzajúci deň zatvorené. Múzeum je v podstate iba jedna miestnosť s množstvom vykopáviek a 4 babkami ako dozorom. Radosť nám urobili perfektné obrazové knihy o Lotyšoch vo vojne ktoré stáli aj s CD zanedbateľných 15,-EUR a hlavná babka – náčelníčka nám ich aj podpísala s venovaním. Inak to bola asi babka-vševedka, lebo hneď ako sme sa objavili v múzeu (slušne oblečení) nám rázne povedala: „Vy ste sem prišli kopať“. A povedala to s takou určitosťou, že som radšej ani nezapieral. Keď som sa spýtal, ako na to prišla, povedala, že na základe jej nosa – že to vycíti. Čiže taká čarovná rusko-lotyšská babka ako z rozprávky Mrázik.

Medzitým vyšlo krásne slniečko a teplota vystúpila na 25 st. C. A tak sme začali kopať hneď kúsok za Lestene. V nádhernej prírode sme našli prekrásny ihličnatý lesa doslova posiaty nemeckými pozíciami. Z toho lesa dýchala história vojny – nemecký veľký bunker pospájaný s predsunutými guľometnými hniezdami na strane jednej, zákopy pre jedného muža na okraji lesa, odvrátená strana doslova posiata krátermi po výbuch ruských mín – vyzeralo to, ako keby sa to celé odohralo 2 roky dozadu. Množstvo nemeckých drobností od mincí, cez výstrojné drobnosti až po vystrelenú muníciu. Zem bola výborná, počasie príjemne letné, radosť kopať. Bohužiaľ sme sa príliš skoro presunuli do iného lesa ktorý bol totálne prerastený a nedalo sa v ňom skoro vôbec hýbať. Tak sme opustili oblasť Lestene a vybrali sa po tých ich „autostrádach“ smerom na Saldus.

Na ten deň sme už mali šťastie asi vyčerpané a tak sme najprv hľadali možnosť na kopanie v okolí Saldusu – najprv severne a neskôr južne. K nášmu smútku boli lesy strašne zarastené. Tak sme chceli aspoň nájsť miesto na stanovanie ale ani to sa nám nepodarilo. Nebolo skoro žiadnej cesty po ktorej by sme mohli prísť bližšie k lesu. Bolo to na zúfanie a naša (hlavne moja ) nervozita sa zvyšovala. Tak sme sa radšej vybrali hľadať hotel do mesta Saldus. Známy z Nemecka a odborník na Kurland ( viď www.kurland-kessel. de) mi tam odporučil ubytovanie, ktoré sme po troche hľadania aj našli. Bol to bývalý študentský internát kde časť prestavali na hotel. Vyzeralo to síce ako bludisko, ale v spomienkach som sa aspoň vrátil do študentských čias. Izby boli slušné, iba sprcha neodtekala a tak sme mali miesto sprchy mini-vaňu. Na izbe sme si na plyne uvarili 30 párkov a behom piatich minút ich aj všetky zjedli, pričom kvôli rýchlosti konzumovania párkov došlo ku konfliktu, že kto ich vôbec koľko zjedol. Našťastie majú v Lotyšsku vynikajúci čierny chlieb, ktorý sa dá jesť aj sám a chutí vynikajúco.

Ráno nás privítal krátky dážď, ktorý ale hneď vystriedala prekrásna modrá obloha bez mrakov. Na okraji Saldusu sa nachádza najväčší nemecký vojenský cintorín v Pobaltí, na ktorom je pochovaných 30 000 Nemcov a ich spojencov. Ako všetky nemecké cintoríny je aj tento krásne upravený s čistou toaletou a informačnými tabuľami a letákmi. Cintorín má kapacitu 40000 hrobov, takže sem teraz vozia všetkých nájdených padlých z celého Pobaltia a tu ich s úctou pochovávajú. Zaujalo nás množstvo kytíc, sviečok a starých rodinných fotografií pri hroboch vojakov – napriek veľkej vzdialenosti od Nemecka sú tu príbuzní padlých častými hosťami. Trocha iná úcta k mŕtvym vojakom ako u nás.

V Pobaltí boli práve pohanské oslavy slnovratu a tak tam mali 3 dni štátny sviatok. Na jednej strane pozitívne, lebo sme tam videli v meste ich miestne oslavy s folklórom. Na druhej strane negatívne, lebo všetky banky a zmenárne boli zatvorené a my sme si s našimi eurami mohli akurát tak „zadok očistiť“. A tak sme v obchode nakupovali ako poslední chudáci za všetky drobné, ktoré nám ostali – a na druhej strane sme mali v peňaženke vyše tisíc EUR. To sú paradoxy našej doby.

Vybrali sme sa na sever do Zante, kde malo byť vojenské múzeum. Samozrejme bol sviatok a múzeum bolo zatvorené. Ale dobrí ľudia sú všade –zbadali sme nejaké 4 bábušky a jedna z nich nám z jej telefónu na základe našej prosby zavolala majiteľa múzea. A to bolo naše šťastie. Podľa fotiek múzeum nič moc - v skutočnosti bomba. Starší pán bol zároveň majiteľom súkromného múzea a starožitnosti zbieral od troch rokov. Povolaním vojak – vysoký dôstojník mal iné možnosti ako bežní ľudia a tak mu zadarmo alebo skoro zadarmo ešte v totalitných dobách ľudia nosili všetko, čo doma našli od vojny. 90% exponátov pochádzalo z Lotyšska a je zaujímavé, že starý pán nikdy nič nekúpil alebo nezohnal v zahraničí (mimo Pobaltia). Múzeum mal rozdelené na vnútornú časť s nádhernými exponátmi a na vonkajšiu expozíciu s objemnými vykopávkami, bojovými vozidlami, bunkrami a zákopmi, vežou koristného tanku T34/85 s nemeckým krížom (ten vykopal), tankom JS2 (ten ukradol z pamätníka Rusom keď opúšťali v roku 1991 Lotyšsko) a lietadlom (to mu darovali). Okrem toho dokázal starý pán veľmi pútavo rozprávať a keď zbadal, že o danej problematike už niečo vieme, tak začal nám rozprávať už o konkrétnych nálezoch a okolnostiach. Mal tam množstvo vykopávok ale aj veľa pekných kúskov a rarít – dokonca aj zopár vecí, ktoré sme ani v jednom z múzeí v Normandii nevideli. Najkrajšie boli nálezy, keď vykopali napr. kompletne zasypaný bunker alebo odstrelený nemecký tank a pod. Táto návšteva stála za to a tak sme sa plní elánu a chuti vybrali ďalej kopať.

V Skrunde sme minuli posledné lotyšské peniaze a vyrazili k miestu urputných bojov z rokov 1944/45 – k Priekule. Cestou sme hľadali vhodné miesta a našli sme krásnu pokosenú lúku obkolesenú hustými lesmi. Odstavili sme auto, dali sa do maskáčov a hor sa do lesa. Po 3 sekundách prvý nález – samozrejme z vojny. Toto bol inak náš najlepší deň čo sa týka kopania. Bunker vedľa bunkra, zákop vedľa zákopu a toľko signálov, že nám to pripadalo ako keby sme mali pokazené detektory. A skutočne sme za celé poobedie až do večera nenašli ani jeden kúsok novodobého odpadu (v našich podmienkach neuveriteľné), ale len odpad z vojny – pre nás zaujímavý odpad. Ani jeden z nás nezažil také množstvo signálov a také nádherné pozície – a to všetko v panenskom stave – neprekopané, neprehľadané. Ruky nás už boleli, nálezmi sme boli preťažení, voda bola vypitá, jedlo žiadne, auto ďaleko – a vtedy sa stal zázrak: lesné jahody, ale nie ako u nás – zopár – ale obrovské plochy (viacero kruhov o priemere cca. 20 m2) preplnené sladkými lesnými jahodami. To bola lahôdka – pol hodinu sme iba ležali a jahody oberali priamo do úst. Bolo to pre nás v tom prostredí a v tej situácii skutočne chutnejšie ako hlavné jedlo v 5-hviezdičkovom hoteli. Jahody zahnali aj smäd aj hlad. A tak sme mohli ďalšie 2 hodiny prekopávať pozície. Inak sa jednalo o ruské pozície v ktorých sa ale nachádzalo tiež množstvo nemeckých predmetov – normálne za situácie, keď front stál 7 mesiacov na jednom mieste.

Maximálne vyčerpaní sme došli k autu a priamo pri aute sme rozložili tábor. Samozrejme sme sa od cesty zamaskovali tak, aby nás nebolo vidieť. Chladené pivo, 0,5 l slivovice od Miša a chutná praženica s klobásou, cibuľou a neviem ešte čím nám urobili perfektnú náladu. Založili sme krásnu vatru pri ktorej došlo ku kurióznej situácii, keď Gabo miesto trochy dreva, po ktoré sme ho poslali, doniesol celý poľovnícky posed (na obranu treba povedať, že už nefunkčný). A tak sme sa celý večer v dobrej nálade pýtali : „ Máme ešte posed? „ a smiali sa pri tom ako blázni. Keď sme neskôr začali spievať slovenské ľudové pesničky, to už aj všetky zver stíchla a aj mesiačik radšej zašiel. Peter odpadol ako prvý pričom mu v jednu chvíľu odletel z ohňa kus horiaceho dreva priamo na krk. Následky v podobe riadnej popáleniny sme si ale všimli až ráno – za to sme mu udelili čestný odznak za zranenie.
S Gabom sme ostali obaja spať vonku, tak bola krásna noc.

Ráno došlo k menšiemu konfliktu, keď Gabo tvrdil, že som išiel hneď večer spať do stanu ale ja som na 100%-presvedčený o tom, že som do stanu šiel až ráno po východe slnka nakoľko mi vyfučala nafukovačka (prepichol ju klinec z posedu) a do tváre mi fúkal chladný, jemný vánok. Konflikt skončil nerozhodne, jeden druhého sme nedokázali presvedčiť o svojej pravde. Táborisko sme dôkladne upratali a nezostalo po nás ani stopy. Inak treba zdôrazniť, že počas celej výpravy sme neodhodili ani jeden papierik, všetky jamy sme po sebe zahrabávali a táboriská vždy dali do pôvodného stavu – ale to by predsa malo byť samozrejmé, nie?

Teraz sme sa vybrali kompletne prehľadať okolie Priekule, kde front stál celých 7 mesiacov a prakticky sa nepohol. Bunkre a zákopy sa tam nachádzali na každom kroku, ale zasa nám obrovské problémy spôsobovali totálne prerastené lesy po ktorých sa iba s najväčšou námahou dalo chodiť, nieto ešte mávať detektorom. Takto sme v okolí Priekule skúsili 4 miesta a z toho iba na jednom mieste sa ako-tak dalo kopať. Tam sme našli časti nemeckej vysielačky, množstvo nemeckých plynových masiek (asi 12 ks na jednom mieste) a ďalšie výstrojné súčiastky. Nevystrelená munícia sa tam nachádzala na každom kroku na povrchu zeme a zrejme tam ani nikomu neprekáža. V tom lese sme tiež objavili množstvo obrovských dier do zeme o priemere cca. 80-100 cm, ktoré sa nachádzali vždy tak 5-10 dier na ploche 10 m2. Ja by som tipoval na jazveca, na líšku mi pripadali priveľké a príliš veľa vedľa seba.

V jednom mieste v ďalšom lese sme našli zvyšky zostreleného lietadla (na niektorých plechoch bolo krásne vidieť maskovací náter), avšak obrovské množstvá komárov a múch a prerastená divočina nám uberali z radosti z kopania a vyháňali nás z lesa. Totálne vyčerpaní sme teda zbalili naše mašiny a prezliekli sa do civilu. Slniečko svietilo a tak sme sa chceli okúpať v mori.

Asi za 1 hodinu sme došli do prístavného mesta Liepaja (nemecky Libau), cez ktoré v rokoch 1944-45 prúdili až do skončenia vojny množstvá utečencov a vojakov a ktoré sa pre celú armádnu skupinu Kurland stalo synonymom nádeje na prežitie. Mesto vyzerá, ako keby tam vojna skončila prednedávnom. Na okrajoch mesta opustené sídliská – vyzeralo to ako zábery z Černobylu. Dodnes nechápeme, prečo tam sú ľudoprázdne všetky sídliská. Buď je taká nízka pôrodnosť alebo všetci ľudia odtiaľ utekajú na Západ. Na každý prípad to vyzerá veľmi strašidelne. Po zaparkovaní v centre sme si rozmenili EUR na lety v kasíne. Mladá slečna nám ich rozmenila s veľkým úsmevom na tvári, avšak ten ju prešiel hneď ako zbadala, že v kasíne tie peniaze nemienime nechať. V novopostavenom obchodnom centre sme si dali po dlhej dobe výdatný a mimoriadne chutný obed pričom ceny jedál sa približne zhodovali s cenami u nás. Posilnený obedom sme išli smerom k prístavu. V starom meste sa striedali drevené domy s murovanými, avšak všetky boli v značne zlom stave a vyzerali ako kulisy pre historický film. Iba moderné autá na ulici rušili atmosféru tohto „skanzenu“ a pripomínali, že tu skutočne žijú ľudia.

Kým sme došli k moru, tak sa obloha zatiahla, začal fúkať studený vietor a aj poprchalo. Takže z kúpania nič nebolo a my sme sa rýchlo ponáhľali k autu. V Lotyšsku sme v supermarkete (vyzerajú presne ako u nás a aj tovar je ten istý ) minuli posledné lety na nejaké drobnosti pre našich doma a po pobrežnej ceste sa vydali na juh do Litvy. Hneď za hranicou bolo badať ten obrovský rozdiel medzi krajinami, pričom podľa našej mienky je Litva oveľa vyspelejšia. Poobede sme dorazili do prístavného mesta Klajpeda ( rusky Njemen, nemecky Memel). Vyššej životnej úrovni sa prispôsobili aj ceny a tak sme trocha dlhšie hľadali vhodný hotel v primeranej cene. Cestou nás zastavil taxikár a po potvrdení informácie, že sme zo Slovenska, nám gratuloval k postupu na MS vo futbale a vyradeniu Talianov. Toto sa nám v ten večer stálo ešte raz, že nám cudzí ľudia gratulovali k postupu. Nás to úprimne potešilo. Na jednom typickom socialistickom sídlisku bol na prízemí jedného činžiaku zriadený taký malý, nový hotel. Izby skutočne pekne zariadené a komfortné, ale to okolie bol horor. Zanedbané domy, samí feťáci a holohlaví chlapci s bojovými plemenami psov, všade neporiadok a bordel. Majiteľka hotela nám hneď skoro rozkazom odporučila uschovanie auta v stráženej garáži. Ja som ju aj veľmi rád poslúchol. Na izbe sme si uvarili párky (dokonca na normálnom elektrickom sporáku), ktoré sme s veľkou chuťou a pri pozeraní futbalu v televízii skonzumovali.

Ráno som si išiel ako prvé pre auto do stráženej garáže. Keď som uvidel pred činžiakom čerstvo vyhodený a rozbitý luster a zopár popadaných fliaš od piva, tak som bol ešte šťastnejší, že sme auto mali dobre uschované. Za sychravého rána sme sa vybrali najprv v Klajpede na nemecký vojenský cintorín. Bol pekne upravený, ale akosi chaotický – hroby boli neoznačené a umiestnené kam daj – tam daj. Skôr netypické pre nemecké vojenské cintoríny. Následne sme sa vybrali smerom domov – popri ruskej hranici (Kaliningradská oblasť) cez litovský vidiek smerom do Poľska. Tá cesta mala iba 150 km a išli sme 4,5 hod. A to sa píše rok 2010!

Okolo 13.00 hod sme prešli poľskú hranicu a hneď za hranicou sme si dali dobrý obed s mojou obľúbenou cviklovou polievkou (baršč s uškami), ktorú som si obľúbil na minuloročnej výprave Dukla 2009. A nastalo trápenie na poľských cestách keď sme sa predierali smerom Augustowo, Bialystok, Lublin, Rzeszow. Tie cesty boli nekonečné. Ako nám tam chýbali naše zlaté diaľnice! Noc sme strávili v jednoduchom moteli. Večer sme si dali v bare po pive a ráno sme obdržali výdatné raňajky, ktoré už boli v cene ubytovania.

V sobotu ráno sme pokračovali v ceste smerom na Sanok, kde sme výpravu chceli ukončiť návštevou slovenského vojenského cintorína v Zaluži pri Sanoku. Je to jeden z dvoch zachovalých vojenských cintorínov kde sú pochovaní slovenskí vojaci bojujúci v rokoch 1941-1943 na východnom fronte ako spojenci Nemcov (druhý je v Lipovci na Ukrajine).
Keby nebolo známej, ktorá tam má pochovaného otca a ktorej sme zavolali, tak by sme ten cintorín ani nenašli.

V skutočnosti nás táto návšteva vojenského cintorína veľmi zarmútila a donútila zamyslieť sa nad osudom človeka. Cintorín je zanedbaný (napriek tomu všetka česť Poliakom, ktorí v roku 2006 zabezpečili jeho obnovu a osadili mramorové dosky s menami 39-tich vojakov) a jeho prítomnosť je dokonale utajená (pri hlavnej ceste je tabuľka o rozmere 10x10 cm). Všetci títo chlapci bolo povolaní do boja slovenským štátom, za ktorý aj nedobrovoľne položili životy. A teraz si tento slovenský štát na nich ani len trocha nespomenie. Tých 39 životov mu nestojí ani za to, aby tá naša slávna terajšia armáda („banda darebákov“) vyslala aspoň na 1 deň v roku nákladné auto plné vojakov, ktoré by dalo cintorín do poriadku. Nestoja tomuto štátu ani za to, aby im dali urobiť informačnú tabuľku k ceste, že tam ležia slovenskí chlapci, ktorí nechtiac položili životy za vlasť. Takto sa štát stará o svojich hrdinov! Ale čo chceme, veď ani vojenské cintoríny na našom vlastnom území nevyzerajú o nič lepšie (viď Liptovský Mikuláš – Háje alebo partizánsky cintorín Vrútky). Je to veľká hanba a vtedy človek začne uvažovať, že za takýto štát sa neoplatí ani prstom pohnúť a nie to ešte bojovať. Ako len môžeme závidieť porazeným z vojny - Nemcom, ktorých vojenské cintoríny svedčia o úcte ich štátu voči ich padlým a to nech padli v ktoromkoľvek štáte sveta. Prečo sú oni iní?
Za tú krátku dobu a s holými rukami sme aspoň odpratali ten najväčší neporiadok, vytrhali trávu a odstránili popadané konáre. Natrhali sme kytice poľných kvetov a položili ich na hroby, aby sme si aspoň trocha a v rámci našich možností uctili týchto mladých chlapcov, ktorí tak veľmi chceli žiť! Cintorín ako aj Zaluž sme opustili bez slov zahĺbení a zamyslení a ešte dlho bolo v aute absolútne ticho, tak negatívne nás táto návšteva dojala.

Z letargie nás prebrala až havária, keď auto pred nami znenazdajky vyhodilo blinker doľava a zabrzdilo. My aj auto za nami sme to ešte stihli ubrzdiť (vďaka Gabovi), avšak ďalšie 2-3 autá už nie a tak sme videli lietajúce nárazníky a časti áut. V meste Dukla sme navštívili antikvariát a vybrali sa ďalej k túžobne očakávanej hranici. Pred hranicami sme si ešte dali poľský obed a minuli posledné zloté za krovky. A prišla naša hranica – konečne doma!
Aký je to krásny pocit, keď sme po týždni výletu zasa konečne doma. Nepredstaviteľné, ako sa asi cítili vojaci, keď sa po 12 - tich ( a viac ) mesiacoch pobytu na fronte vracali domov (okrem ruských vojakov – u tých pojem dovolenka vôbec neexistoval a boli na fronte až pokiaľ nepadli alebo neskončila vojna).

Dojem nám kazil ako zvyčajne ten bežný slovenský neporiadok pri cestách a všade naokolo. Mechy odpadu na parkoviskách, plastové fľaše pri cestách a všadeprítomný drobný odpad.
Vracali sme sa s podstatne zaostalejšej časti Európy, ale všade tam mali poriadok. Smeti pri cestách, v mestách a dedinách sme nikde nevideli. Ani v Poľsku, ani v Litve, ani v Lotyšsku a ani v Estónsku. Zasa ma to utvrdilo v domnienke, že Slováci sú najväčšie prasatá v Európe (vynímajúc juho-východnú Európu) a my ešte dlho musíme pracovať na tom, aby sme boli civilizovaným národom.

Cesta domov (čiastočne už po diaľniciach ) ubiehala rýchlo a po krátkej zastávke u kamaráta Maja na Liptove sme došli k večeru domov.

A čo na záver:

1.Prešli sme celkovo 3832 km, z toho asi iba 350 km po diaľniciach. Asi 300 km sme prešli po cestách, ktoré sa  u nás označujú ako cesty poľné vhodné pre poľnohospodárske stroje. Zvyšok sme jazdili do obyčajných cestách 2.triedy. Vtedy si človek uvedomí, aká dôležitá je kvalitná cestná sieť a že životná úroveň je od tejto siete doslova závislá.

2.Litovci, Lotyši, Estónci – národy odlišné od nás, podľa výzoru a reči niečo medzi Fínmi a Nemcami. Avšak ruská kolonizácia ich zmenila – sú nám podobnejší, slovanskejší. Do značnej miery je ich osud podobný nášmu a to nás zbližuje. Aj ich po stáročia stále niekto utláčal, menil, ničil a vykorisťoval. Ich aj nás hlavne Nemci a Rusi. A tak ako my aj oni po stáročia znášali všetky tie útrapy a verili, že raz bude lepšie. A teraz – tak ako my – konštatujú aj oni, že nakoniec ich boj prehrali a iní ich predsa len ovládli. Avšak nie vojensky, ale ekonomicky. Sila McDonaldu, Tesca, Kauflandu, Lidla atď. je obrovská a neodolá jej žiaden štát. Inak ako ľudia boli k nám vždy ochotní, nápomocní a príjemní. Nikde sme nemali ani najmenší problém aj keď sme veľa krát zmätkovali a zdržovali prevádzku či už v obchode, na ceste alebo v meste. A pre zaujímavosť – policajtov sme počas jedného týždňa pobytu v Pobaltí videli asi 3 x – buď ich tam je tak málo alebo sú všetci niekde schovaní.

3.Budem sa opakovať – neporiadok. Je to veľká hanba a zlá vizitka pre Slovensko. Ale v čom je chyba? Robia to iba Cigáni? To asi nie! Ja od mala vychovávam moje deti, že žiaden papierik nepatrí na ulicu alebo inam, vždy iba do koša. Keď nie je kôš nablízku, tak strčím do vrecka a vyhodím neskôr do koša. A deti to tak robia, čiže výchovou to ide bez problémov. Bohužiaľ to bude trvať asi ešte veľmi dlho kým naša pekná krajina bude aj čistou. Náš národ nie je ešte tak uvedomelý a civilizovaný aby pochopil, že čistota a poriadok sú prvou vizitkou každej krajiny.

4.Kurland je rajom pre detektoristov a nikdy nevyschnúca studňa nálezov. Systémy bunkrov, bojových zákopov a postavení sú perfektne zachovalé a neporušené. Nedotknutosť prírody zaručuje, že nálezy sú výlučne vojenského charakteru, žiaden odpad po turistoch a poľnohospodároch. Na druhej strane zanedbané a prerastené lesy znemožňujú systematické hľadanie a zaručujú, že v Kurlande sa bude dať nájsť veci z 2.sv. vojny ešte po stáročia.

5.Na klasickú dovolenku by som Pobaltie moc neodporúčal. More studené, služby slabé, hotely zriedkavé, málo historických pamiatok, príroda zanedbaná a neupravená, cestná sieť katastrofálna, počasie nestále, baby priemerné. Ale pre dovolenkárov – dobrodruhov je Pobaltie krajinou neobmedzených možností, krajina nepoznaná a tajomná skrývajúca množstvo neobjavených skutočností.

6.Naša prvá návšteva slovenského vojenského cintorína v zahraničí dojala každého z nás. To, ako sa terajšie generácie a hlavne štát správajú k tím, ktorí za nich položili životy (nezávisle od strany, na ktorej bojujú – tú stranu aj tak vždy určujú politici), je doslova hanebné. A tak sme sa my traja dohodli, že vlastnými silami a na vlastné náklady urobíme niečo pre zveľadenie tohto posledného miesta odpočinku slovenských chlapcov. Prvé kroky sme už aj dohodli.

Celkovo to bola krásna výprava a splnili sme si všetko, čo sme chceli. Byť s dobrými kamarátmi na tak významných miestach vojnovej histórie je skutočný zážitok, ktorý zanechá trvalé dojmy. A tak sa už tešíme na ďalšiu výpravu. Kam? Uvidíme, ale asi zasa na východ!