Armádny imidž v civile

Na vojnu už nikoho nenútia, no všimnite si, koľko civilistov behá vonku v maskáčoch. Military, bojové hry, vojenská história a iné zelené hobby priťahujú vierou, že vojna na nečisto, „akože“, môže byť aj fajn.

Vojakov už mimo záplav a podobných prírodných katastrof nevidieť, chvalabohu, o armáde počúvame z médií. O to viac jestvuje možností, ako si zelený imidž vynahradiť v bežnom živote. Vyblednuté dederónové košele, zaručene pravé uniformy a čiapky Červenej armády ako suveníry a army shopy s ponukou ako starinárstvo? Tie časy sú dávno preč. Kamenné aj internetové obchody vedú tisíce položiek, s ktorými vystrojíte modernú súkromnú armádu na nerozoznanie od tej oficiálnej – akurát nebude strieľať ostrú muníciu.

Guľomet vo výklade

Najlepšiu predstavu ponúkajú kamenné predajne, army a military shopy. Krátko po otvorení bratislavský Muničák zaplnia zákazníci a predavači sa musia obracať. Jeden sa pýta na čínske brokovnice, iný si skúša čelenku, manželia v stredných rokoch si od pultu odnášajú balíček podlhovastého tvaru. Skutočné strelné zbrane tu nepredávajú (iba vzduchovky, teda zbrane kategórie D dostupné bez zbrojného pasu), no sortiment je široký. Kanady, bundy, nohavice, čutory, nášivky, masky, taktické vesty, maskovací oblek, nože, rýle, lopaty, výsadkárske nohavice, námornícky vak, broky, lapače na broky, pušky, revolvery, samopaly. Exponátom vo výklade je guľomet M60, rovnaký typ, ktorým to filme behal Rambo, samozrejme, toto je neškodná, ale funkčná kópia a váži rovnako. Vyzerá to zvláštne. Kým erárne maskáče v generácii odvedencov evokujú kasárenské traumy, tu môže byť rovnaký kus vyhľadávaným doplnkom, za ktorý zákazník zaplatí nemalé peniaze. Nie je v tom až taký paradox, ak si ujasníme, čo je za tým: hrať sa na vojaka a byť ním sú dve rozdielne veci.

Už päť rokov je povinná základná vojenská služba na Slovensku minulosťou. Ešteže pamätníci-branci, majitelia modrých knižiek alebo tí, ktorých už minula, si obávanú kasárenskú povinnosť môžu aj dnes pripomenúť a vynahradiť v army shopoch. Imidž zostáva, odpadá všetko nepríjemné: šikana, budíček, obmedzenie osobnej slobody. Azda sa v ére večného mieru armády zmenia na  výrobcov outdoorovej výbavy a módnych doplnkov.

Pacifista

Spolumajiteľ obchodu Jozef Gliviak ešte zažil socialistickú základnú vojenskú službu, no ako vraví, tá s podnikaním nemá veľa spoločného. „Osobne sa považujem za pacifistu a k armáde, ako aj k iným štátnym inštitúciám mám výhrady, “ hovorí. „Pôvodne sme sa k military dostali ako hráči paintballu, ktorí zháňali zbrane. K tomu sa neskôr pridali odev, maskáče a doplnky. “

Napriek vzhľadu tovar len málokedy pochádza z výpredajov skutočnej armády. Časť s ňou spája dodávateľ, časť vyrobili podľa armádnych vzorov, ale do civilného sektora, takže v technických detailoch sa líši, hoci laik ich spravidla nemá šancu postrehnúť. Menšina oblečenia a doplnkov je spätá skôr so svetom módy. Plavky s hnedo-zelenými fľakmi pre dámy v army shopoch zoženiete, no väčšinou platí, že funkčnosť tovaru v teréne je dôležitá viac ako fashion a imidž.

Štýlové hobby

Otázka, kto v army shopoch nakupuje, nemá jednoznačnú odpoveď a predstava o spolku agresívnych machov neplatí. „Spektrum zákazníkov je široké a siaha od desaťročných detí s rodičmi po dôchodcov, “ hovorí Gliviak. Ku skupine zákazníkov skôr pasuje výraz zberateľ. Zberateľ preferuje čistotu štýlu, doplnky musia dokonale ladiť a ideálom je historická presnosť. Je nemysliteľné, aby výzor výsadkára izraelskej armády kazila taktická vesta ruskej výroby. Mnohí z nich sú zároveň hráčmi hry airsoft, ku ktorej patrí nielen srdnatosť, ale aj vizáž. Aj tu v teréne po sebe družstvá pália z verných napodobenín reálnych zbraní neškodné guľôčky, tie však nemajú následok v podobe fľaku farby na odeve, ako je to pri paintballe. Tak môžu hráči holdovať drahému značkovému oblečeniu v tom-ktorom armádnom štýle, bez obáv, že sa zašpinia pri „boji“. Nie je pritom pravda, že americké akčné filmy zákazníkom vštepili náklonnosť k jednej jedinej armáde. Jednotlivé vojská odlišujú prístup a kvalita. „Ruský vojak vyfasuje jediné maskáče, čo musia vydržať, na iné nemá nárok. Preto ruská armáda stavila na trvanlivosť. Američania výstroj bez problémov vymieňajú a do púšte si oblečú nylon, v ktorom sa cítia pohodlne a neprekáža im, že sa do roka roztrhá, “ vysvetľuje Gliviak z Muničáku. Zvláštnu informáciu dopĺňa Tomáš Kameniar, projektový manažér konkurencie – Army shopu Professional – o maskáčoch domácej armády. Záujem vraj je, len sa, na rozdiel od ruských a amerických, ťažko zháňajú. Ďalší z paradoxov globalizácie.

Army a military shopy nájdete v Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici, Poprade, Liptovskom Mikuláši, Zlatých Moravciach. V ponuke môžu mať aj repliky historických a exotických zbraní.

Cudzinecká légia

Opačným pólom spektra sú zákazníci, ktorí nehľadia na reálie. Podstatné je, či dobre vyzerajú pred zrkadlom a či všetko správne funguje. Military výstroj si kupujú výletníci a trampi, ktorí simulujú prežitie v náročnom neznámom teréne – nájdu tu naozaj všetko, od polmetrových nožov až po vojenské stany, spacie vaky a keby chceli, aj padáky. Napokon army shopy navštevujú aj príslušníci polície a vojaci – tí v službe aj bývalí. „Čaká ich napríklad misia v Iraku a nevyhovuje im výstroj armády, “ tvrdí Gliviak a dodáva, že niekedy býva motívom nákupu nostalgia. „Mali sme tu pána, ktorý mal 65 rokov, pamätal prastaré časy cudzineckej légie a odniesol si veci na ukážku. “

S modelmi zbraní, ktoré od skutočných na pohľad rozlíši len odborník, sa, samozrejme, aj mimo masakra v Devínskej Novej Vsi spájajú rôzne etické problémy. Tomáš Kameniar spomína snahu zakázať zbrane na airsoft a prípad, keď v električke k mužovi volali zásahovú jednotku – pod kabátom mal model samopalu AK 47 kalašnikov. V USA modely zbraní pre bojové hry viditeľne označujú oranžovou farbou, u nás by sa mali prenášať v obaloch, aby nevzbudili poplach. Tabu sú odevy s nápisom POLÍCIA, ktoré by mohli zneužiť zločinci na klamanie občanov.

Dovoz a vývoz

Internet dnes fyzickej osobe umožňuje, že si pomôcky, teda najmä zbrane na airsoft ľahko objedná zo zahraničia. Ťažšie to má obchodník – súčasťou dovoznej licencie je napríklad povolenie ministerstva hospodárstva v dvojmesačnej lehote. Jozef Gliviak tvrdí, že znevýhodňuje domáce obchody: „Konkurenciou pre nás nie sú predajne na Slovensku, ale internetové obchody trebárs v Hongkongu. Ako fyzická osoba si odtiaľ objednáte čokoľvek, kým mňa ako podnikateľa čaká kolotoč byrokracie, ktorý zvyšuje náklady. “

Maskáče a dejiny

Vžiť sa do kože moderného výsadkára americkej armády je len otázkou peňazí, iná vec však je prežiť v maskáčoch históriu. Príklad, čo mohla zahŕňať služba vlasti v minulosti: „Ničoho sa zbytočne nedotýkaj. Vyvaruj sa dievčat v tančiarňach a parkoch, môžu byť špiónkami, rovnako bicyklov, revolverov, uniforiem, zbraní, mŕtvych koní a ľudí ležiacich na ceste – nič tam nie je náhodou. " Sovietsku pechotnú príručku z roku 1930 na blogu cituje Juraj Vanovčan, ktorý je nadšencom pre reenactment. O čo presne ide? „Pripomína to ochotnícke divadlo v prírode, “ vysvetľuje. „Účastníci znázorňujú udalosti z dejín presne na mieste, kde sa odohrali. U nás je v obľube najmä reenactment druhej svetovej vojny, ktorý zahŕňa rekonštrukcie bojov, ukážky uniforiem, výstroja a výzbroje divákom. “
Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska (KPVHS) už funguje približne desať rokov a Juraj Vanovčan vysvetľuje, čo ich na tom baví: „Pár dní v zväčša mužskej spoločnosti, historické zbrane, uniformy. Dokážete sa preniesť do pohnutých čias, keď vojna z ľudí dostala to najlepšie, ale aj najhoršie. Po akcii sú to zase otlačené plecia a nohy a najmä, fotografie, ktorými sa môžete chvastať pred známymi a rodinou. “
Ťažko povedať, kto je typickým fanúšikom reenactmentu. Študentov, inžinierov, učiteľov či sudcov spája záujem o vojenskú históriu, ochota zdieľať vedomosti, a najmä možnosť obliecť si vojenský odev, ťažký výstroj a vypadnúť na pár dní z domu. Juraj Vanovčan je v tomto už veteránom, za sebou má prechodené bojiská pri Dukle, okolie Liptovského Mikuláša, Revúcku a Strečniansku dolinu, Veľkú Fatru, bojoval aj v Česku. Dôkazom toho sú fotografie zavesené na internete, mnohé na nerozoznanie od historických vojnových fotografií.

Bitka s rozpočtom

Na začiatku býva nápad inšpirovaný čítaním historickej literatúry – významné boje o obec, ktorú ešte nik „nereenaktoval“. Nasleduje študovanie historických reálií, oslovenie miestnych úradov, výber bojiska až po rýdzo technické problémy (ako zložiť z nákladného auta transportér, keď v okolí nie je rampa ani žeriav). Účasť ťažkej techniky, množstvo munície či počet účastníkov sa odvíjajú od rozpočtu.

Samozrejme, nie vždy sú možné bojové ukážky z miesta skutočných bojov, hoci tie sa cenia najviac. Ťažko dnes uzavrieť hlavný cestný ťah Strečnianskou nížinou a zopakovať postup nemeckých obrnených kolón na Žilinu. Otázkou tiež je, ako sa hrať na dejiny, o ktorých ani sami historici dopodrobna všetko nevedia.
„Rozličné pohľady sú napríklad na protiútok povstaleckej armády na Telgárt v septembri 1944. Vlaňajšia rekonštrukcia však neriešila rozpory. Povstalci Nemcov vyprášili a diváci aj veteráni bojov o Telgárt boli nadšení, “ spomína Vanovčan.



Originál doplnky

Až na ľahko dostupné sovietske uniformy (rovnaké ako v druhej svetovej vojne sa nosili ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia) na akcie si nadšenci väčšinou obliekajú repliky. „Ak hovoríme o doplnkoch, mnoho súčastí ako opasky, lopatky, ďalekohľady či ruksaky však máme originály. “
Zároveň platí, že vybaviť vojaka Wehrmachtu je oveľa lacnejšie a jednoduchšie, ako vystrojiť Sovieta, nehovoriac o Slovákoch a Čechoslovákoch z čias prvej republiky. „Zdrojom sú výrobcovia, burzy, internet a do značnej miery aj výmenný obchod medzi známymi. Koníček začína byť nákladný, ak chcete reprezentovať viac druhov armád. To musíte doma pred manželkou vedieť obhájiť, že tri hrubé dlhé vojenské kabáty v skrini sú naozaj potrebné, “ smeje sa Vanovčan.

Dobrí bez zlých

Na Slovensko tento „druhovojnový reenactment“ prišiel asi o desaťročie neskôr než v okolitých krajinách, ale funguje podobne. Kluby vojenskej histórie vznikajú, delia sa, priatelia, súperia. Bojových rekonštrukcií je menej ako v susednom Česku, no aj zahraniční návštevníci si cenia, že u nás nedopadli ako komerčné púťové atrakcie.
Výhodou Slovenska sú aj zákony. Povolená je odborná úprava ostrých zbraní na takzvané expanzné, na ich držanie netreba zbrojný preukaz. Nočnou morou pre budúcnosť je podľa Vanovčana legislatíva v západnej Európe. „V niektorých krajinách sú uniformy nemeckého Wehrmachtu bez výnimky zakázané, takže sa stane, že pri ukážkach chýba „zlá strana“ - Spojenci útočia do prázdna a k lícu si prikladajú plastové kópie zbraní za zvukov streľby z reproduktorov. Toho sa, dúfam, nedožijeme. “

štvrtok 10. 2. 2011 | Miloš Krekovič | Článok bol uverejnený v prílohe TV OKO tlačeného vydania denníka SME.