Banderovci IV.

Stanovisko banderovcov bolo takéto:Nešli sme a zatiaľ nepôjdeme proti Nemcom, lebo ich sily sú ešte veľké. Okrem toho stoja pred katastrofou a nepredstavujú pre nás v budúcnosti hrozbu. Ozbrojený boj proti nim je preto nezmyselný. Počet členov UPA sa zvyšoval. počas poslednej vojnovej zimy už mala na 40.000 ozbrojencov. Disponovala pomerne dostatkom zbraní i munície, prevažne poľskej a nemeckej, ale aj sovietskej, talianskej, maďarskej i slovenskej. Mala vlastné delostrelectvo, určité množstvo tankov. V zbrojárskych dielňach opravovala nielen výzbroj, ale aj vyrábala míny, granáty, mažiare. V niektorých oblastiach bola jediným vládcom. Dobre poznala terén a obratne a bez milosti ničila menšie sovietske partizánske skupiny.
Boli zavedené aj vojenské hodnosti, bojové vyznamenania a iné vojenské označenia. Okrem trojzubcov našitých na čiapkach mazepovkách dovtedy nijaké nejestvovali. Nové hodnosti boli podobné armádnym:strelec, starší strelec, desiatnik, čatár, seržant, dôstojníci od podporučíka po generála. Vyznamenania Bronzový kríž bojových zásluh, Strieborný kríž bojových zásluh II. a  I. triedy, Zlatý kríž bojových zásluh II. a I. triedy. Zlaté a strieborné kríže udeľoval hlavný veliteľ UPA, bronzové velitelia taktických úsekov. Velitelia okruhov mali právo udeľovať osobité označenia za zranenia: za jedno striebornú hviezdu, za šesť zlatú.

Ešte jasnejšie však bolo, že Červená armáda drvila akýkoľvek odpor. Stokrát mohli banderovci v letákoch tvrdiť, že boľševici postupujú nie preto, že sú silní, ale preto, že Nemci už nechcú bojovať. Na západ utekali všetci, čo sa báli. Nemci, fašisti, kolaboranti. Iní sa uchyľovali do Karpát a pridávali k UPA. Tak ušiel s celou policajnou stanicou aj Burlak. podľa Szuchewicza záchranou malo byť „totálne povstanie v spojení hoci s diablom“. Lenže diablov nebolo a všetko, čo vládalo, bralo nohy na plecia. Z povstania zišlo. Pre banderovcov nadchádzala zaťažkávacia skúška. Hnala sa búrka. Front. Aby ich nerozmliaždil, museli sa skryť. Zmiznúť pod zem. Čo aj doslova spravili. Spustili sa do pripravených krytov. Zväčša to boli dômyselné labyrinty, neraz s niekoľkými poschodiami. Prevažne ich hľbili zajatí židia a Poliaci. Potom ich banderovci povraždili. Dovnútra, do podzemia vstupovali rozlične. Cez studne, kuchynské pece, maštale, stodoly, hnojiská. Podobne zamaskované boli podzemné nemocnice, vyryté nad prameňmi s tečúcou pitnou vodou. Iba na poľskom území sa našlo 1 178 takýchto katakomb. Sovietsky úder sa prehnal ako povíchrica. Rozdrvil operačné skupiny Sever a Juh aj s arzenálmi. Vo  frontovom mitore boli zničené štáby práporov v okresoch Ľvov, Stryj a Stanislav.

Zaujímalo ma všetko. Aj meno Bandera. Čo znamená. Z čoho pochádza. Jedni hľadali koreň v bandure. Iní v Taliansku, bandiera, zástava. Tretí mysleli na mesto Bendery, štvrtý na Iľfovho a Petrovho Ostapa Bendera. Až v Ľvove som sa dopátral presného výkladu:bandera v miestnom nárečí znamená nemanželské dieťa. Možno aj preto sa niekedy banderovci nazývali radšej benderovci. Neobišiel som ani banderovský trojzubec. Z mnohých legiend, z nich ani jedna overená, sa mi najväčšími pozdávala tá o svätom Vladimírovi, vnukovi svätej Oľgy. Toto značne nevyrovnané knieža sa nechalo pred tisícročím pokrstiť, čím pokresťančilo aj Rus, stalo sa jej partónom a neskôr viedlo svätý život. Rozchod s pohanstvom ohlásilo tým, že do vĺn Dnepra zvrhlo trojzubec, znak starého kmeňa, ktorý sa neskôr stal súrodencom východných Slovanov, a na mieste, kde sa to stalo, dalo vystavať chrám svätej Bohorodičky. Banderovci tvrdili, že na výložkách nosia jeho odkaz.

Čoho som sa dotkol, bolo zahalené tajomstvom. Napríklad divízia Galizien. Presnejšie jej výčiny u nás. Poprečitoval som, čo sa dalo. Historické práce, spomienky, pamätné listy, hrubé knihy, útle brožúry, stovky článkov, polemiky, dokonca zbierky básní, zborníky či ročenky vydávané organizáciou príslušníkov divízie žijúcich v Spojených štátoch. O besnení týchto hrdlorezov u nás však nikde ani slovko. Ich veliteľ generál Pavol Šandruk v svojej 319 stránkovej knihe Arms of Valor, Zbrane chrabrosti, opísal všetko:vznil, div nie každú prestrelku, bitku pri Brodoch, kde mu padol brat, zrod druhej ukrajinskej divízie vedenej ako protitanková brigáda pod velením generála Dziacenka, bývalého petľurovského dôstojníka a veliteľa melnikovských síl na Volyni, ktorý mal operovať v priestore Plzne, ale bojom proti Slovákom nevenoval ani riadok. Ani len prišli sme, odišli sme. Dôvod je jednoduchý. Boj po boku Nemcov bol podľa nacionalistov bojom o ukrajinskú samostatnosť, proti boľševizmu a po vojne dokonca proti Nemcom. Ako však vysvetliť útoky proti slovenským povstalcom? To predsa neboli iba boľševici a iba komunisti, ale všetky vrstvy národa. Ako teda objasniť vraždy obyčajných slovenských ľudí? Prepady liptovských dedín? Drancovanie Kysúc? Pustošenie Rajca? Nijako. Preto boje divízie SS Galizien proti Slovákom nejestvujú. Škrtli ich. Divízia Galizien na Slovensku nebola. A nebojovala. Možno aj preto si dodnes mnohí myslia to, čo my v Povstaní, hoci na Liptove sme si stáli zoči-voči:že ide o vlasovovcov. O Ukrajincoch sme nemali ani potuchy. Zrejme iba nedopatrením unikla nepísanejcenzúre brožúrka Guerra y Libertad, čo vydal v Argentíne Jorge Tys-Krojmulak, niekdajší dôstojník divízie, z ktorej pochádza denník, ako aj doteraz neznámy fakt: z divízie vyčlenenú bojovú skupinu R-29 nasadili Nemci proti sovietskej armáde, Keď im horelo pod nohami.

„Los soldatos Ucrainos se distinguian como grande aguantadores. “ Ukrajinskí vojaci sa vyznačovali veľkou húževnatosťou.

pokr.