Berlín v plameňoch

Hitlerovské vojská zmenili mnohé mestá a dediny na spálenisko. Podobný osud čakal aj nemeckú metropolu.
Víťaza sa nepýtajú, čo popáchal. Tak tvrdil Hitler. Nariadil svojim vojskám, aby pálili a ničili. A tak pálili a ničili. Varšava ľahla popolom dokonca dva razy. Na jeseň roku 1939 po prehratej vojne a po povstaní v roku 1944. V plameňoch sa ocitli i mnohé iné mestá. A ešte viacej dedín. Spolu s obyvateľmi. Na Ukrajine sa dedina za dedinou stávali obeťami posadnutosti podpaľovať a vraždiť. Ľudia boli presvedčení, že tak to má byť. Na troskách vznikne predsa nová, tisícročná veľkonemecká ríša a obyvatelia, ktorí prežijú - najmä slovanskí -, budú slúžiť árijcom ako otroci. Ale potom sa násilie začalo vracať naspäť na nemecké územie.

Prvé bomby:
Nacistickí pohlavári sa radi vystatovali. Osobitne Hermann Göring, po Hitlerovi najvýznamnejší muž ríše. Medziiným povedal: „Ak na Berlín padne jediná bomba, tak potom som Meyer. “ Preložené do zrozumiteľnejšieho slovníka - Kohn a ešte do zrozumiteľnejšieho - Žid. A takú strašnú urážku vo vtedajšom Nemecku predsa nik nestrpí. Áno, dosiahli neuveriteľné úspechy. Priam hravo získavali územia podvodom i bleskovými vojenskými ťaženiami.
A hoci od začiatku vojny ubehol už takmer rok, na Berlín naozaj nijaká bomba ešte nepadla. Leteckých poplachov bolo dosť, to je pravda, ale ani jedno poľské, anglické či francúzske lietadlo sa nadeň nedostalo. Delostrelecká paľba ich zastavila.
Šok však zažil Berlín jedného augustového dňa roku 1940. V auguste nemecké letectvo bombardovalo Veľkú Britániu - letiská, námorné konvoje a prístavy. Hitlerovci sa pripravovali na inváziu. Dvadsiateho štvrtého asi desať nemeckých lietadiel zhodilo bomby na stred Londýna. Vzbĺkli plamene a zahynulo deväť Angličanov. Odveta prišla čoskoro. Už ďalšiu noc vzlietlo nad Berlín asi osemdesiat anglických bombardérov. V ďalších desiatich dňoch Angličania ešte šesť ráz bombardovali metropolu tretej ríše.

Hitler zúri:
Letecké nálety na Berlín nenarobili veľa škody, ale aj tak - pokorili Göringa i Hitlera. Štvrtého septembra führer besnel. Ak pán Churchill neprestane s nočnými náletmi, pretože britské lietadlá si netrúfajú priletieť vo dne, tak on, Hitler, vymaže britské mestá z povrchu zemského... Churchill neprestal, a tak 7. septembra takmer tisícka nemeckých lietadiel zaútočila na Londýn. Bombardovali vo dne v noci. Göring telefonoval žene a víťazne jej oznamoval, že „Londýn je v plameňoch“. Aj Angličania bombardovali Berlín. Dvadsiateho tretieho septembra prvý raz aj československá 311. peruť v Británii.
Dvanásteho novembra zavítal do nemeckého hlavného mesta sovietsky minister zahraničia Molotov. Prvé delenie Európy sa fašistom a komunistom vydarilo nad očakávanie, dodalo im to chuti a dohodli sa na ďalšom kole rokovaní. Už si delili aj svet. Hitler hmlisto ponúkal svojmu partnerovi ázijský priestor, Perzský záliv, Indický oceán a podiel na anglickej pozostalosti, Molotov si nárokoval Bulharsko, Rumunsko, Fínsko, Maďarsko, Juhosláviu, Grécko, Dardanely... A vtedy na Berlín znova padli bomby. Delenie sveta pokračovalo v leteckom kryte, za zavýjania sirén a rachotu bômb. Hitler znova zúril, Göring márne vysielal vlny lietadiel. Anglicko krvácalo, ale zostalo nepokorené.

Pohromy:
Od anglických brehov bolo do Berlína ďaleko. Briti nemali dosť lietadiel s takým doletom. Okrem toho, v Nemecku vynašli účinnejšiu obranu, na stíhačky montovali detektory a podstatne sa zlepšila i protiletecká obrana Berlína. Angličania sa vzdali jeho bombardovania. Napokon, ani nebol takým dôležitým priemyselným centrom.
Zato ťažké bombardovanie prežívali iné mestá. Rok 1943 bol pre Nemcov rokom hrôzy. V sobotu 30. januára sa odohral prvý denný nálet na Berlín. Britské lietadlá zhodili bomby presne napoludnie v strede mesta a presne na rozhlasovú budovu. Krásny darček! Tam sa práve na desiate výročie uchopenia moci v Nemecku chystal prehovoriť Hermann Göring. Čo by bol hovoril? Zasa by sa bol niečím chvastal? A čím v tých pre Nemecko už pochmúrnych časoch? Fašisti zakrátko museli prežiť šok z porážky pri Stalingrade, potom, 1. marca, postihol Berlín najťažší nálet.
Nálety sa stupňovali. Ale ešte stále najväčšmi na iné nemecké mestá. V júni boli centrá v Essene, Kolíne, Dortmunde, Wupertale, Duisburgu takmer celkom zničené. Berlín prežil ťažký nálet v auguste, ešte ťažšie bombardovanie prišlo 19. a 23. novembra. Mohutné plamene zachvátili domy na predmestí a vo vládnej štvrti. Goebbels, navonok takmer taký chvastúň ako Göring, mal malú dušičku. Dvadsiateho štvrtého si zapísal do denníka: „Je nepochopiteľné, ako sa Angličanom mohlo podariť pri jednom nálete na ríšske hlavné mesto toľko zničiť... Najdôležitejšie budovy začínajú jedna za druhou horieť. “

Mesto skamenelo od hrôzy:
Zrúcaniny a požiare sa stávali neoddeliteľnou súčasťou Berlína. Taliansky diplomat Leonardo Simoni napísal: „Berlín skamenel od hrôzy. Vyzerá ako zúfalé mesto na pokraji samovraždy. “ Ak sa niekde objavil Göring, volali: „Aha, ide herr Meyer! “ Postupne sa z mesta vysťahovala takmer polovička jeho obyvateľstva. Na jar 1944 bombardovanie podstatne zosilnelo. Vo štvrtok 9. marca zaútočilo na Berlín tritisíc amerických lietadiel. Ďalšie nálety boli ešte zničujúcejšie...
Koncom apríla 1945 núdzovo pristála pred Brandenburskou bránou v Berlíne letkyňa Hana Reitschová s poslaním pre Hitlera. Navrhla vodcovi, že ho z obkľúčeného mesta dostane. Konštatovala: „Naokolo ležali vyvalené stromy, poodlamované haluze a úlomky betónu. Šeď, ktorá z toho vychádzala, bola hrozná. Zdalo sa, že už tu nič nie je živé. “ Vyše šesťdesiat percent domov v Berlíne bolo úplne zničených alebo vážne poškodených. Vodovod a kanalizácia nejestvovali, elektrické vedenie bolo celkom prerušené, na staniciach a v tuneloch metra prúdila Spréva a všetky mosty vyhodili do vzduchu nemeckí vojaci v záverečnej fáze pouličných bojov.
Hitler chcel zmeniť Berlín na veľkolepý pomník svojej moci a slávy. Sám bol aj autorom megalomanských náčrtov. V centre plánoval cesty široké 120 metrov a obrovskú kopulovitú sálu, kde by mohol prednášať svoje prejavy. Namiesto toho Berlín zmenil na ruiny. Tisícročná ríša trvala iba dvanásť rok.

LADISLAV ŠVIHRAN: pre PLUS 7 Dní, História