Brána do pekla

Hranicu medzi svetom živých a mŕtvych na hrade Houska stráži bytosť bez tváre, oblečená v čiernom plášti Najtajomnejší hrad v Česku. Aj takýto prívlastok si vyslúžila pôvodne gotická stavba ukrytá medzi kopcami, ktorú dlhé stáročia bežní smrteľníci s hrôzou obchádzali. Neutíchajúci záujem záhadológov, okultistov i historikov vzbudzuje najmä legenda o bráne do iných svetov či diere do pekla, z ktorej vychádzajú príšery škodiace ľuďom.

Záhada vzniku:
„Na hrade Houska je krásne, že nikto nevie, kto a prečo ho postavil a ako vzniklo jeho meno, “ víta nás kastelán Miroslav Konopásek a do rúk nám vkladá obrovský železný kľúč. „Ešte ste asi neotvárali hradnú bránu, však? “ usmeje sa a o chvíľu sa ocitneme na nádvorí hradu, o ktorom sa šíria tie najdesivejšie povesti.
Navonok vyzerá celkom nenápadne. Keby nebolo informačných tabuliek, človek by si myslel, že si možno zvolil zlý smer. Mierne stúpajúca cestička pomedzi staré domy obce Blatce vôbec nedáva tušiť, že by nás na jej konci mala vítať majestátna stavba. Ponorená do hmlového oparu sa zrazu objaví jednoduchá renesančná budova v tvare štvorca. Keď prekročíme jej bránu, ocitneme sa v celkom inom svete. „Prvá písomná zmienka je z roku 1316, keď hrad vystupuje ako majetok Hynka z Dubé. Podľa neďalekého prameňa riečky Pšovka však kedysi vznikla povesť, že ho založil v roku 878 knieža Pšovanov Slavibor, otec kňažnej Ludmily, pre svojho syna Housku, “ hovorí náš sprievodca.
Hybrid v Kaplnke svätého Michala: „Dnes tu stojí renesančný zámok s prvkami gotického hradu. Vďaka tomu nemusíme váhať, či budeme Housku nazývať hrad alebo zámok. Oba termíny sú správne, “ usmieva sa Miroslav Konopásek. Houska je výnimočná aj tým, že sa tam do gotickej kaplnky zostupuje ako do pivnice. Až do roku 1928 sa písalo, že hrad Houska takúto miestnosť vôbec nemá. Všetko bolo zamurované. No vďaka oprave troch anonymných priestorov nad sebou objavili zachované gotické fresky. „Boli skryté pod ochranou renesančných omietok a dnes sa o nich odborníci vyjadrujú ako o stredoeurópskom unikáte, “ hovorí kastelán. Housecká kaplnka bola zasvätená archanjelovi Michaelovi. „Na tejto stene bojuje s drakom ako so symbolom zla. Podľa kresťanskej, ale aj predkresťanskej mytológie ide o nikdy nekončiaci súboj dobra so zlom - Michael nikdy nezabije draka a ten ho zase nikdy nezožerie. Je to ako jin a jang, vyjadruje rovnováhu. Michaela po druhý raz môžeme vidieť na tejto stene oproti vchodu. Je to scéna z Posledného súdu. V ľavej ruke drží váhy, v pravej meč, “ ukazuje znalec.
Na stene sme si všimli aj templársky kríž, ale najväčšiu pozornosť návštevníkov i odborníkov púta centrálny motív pod kazateľnicou. „Na takéto miesto sa vždy maľovalo to, čo mali mať ľudia na očiach, nejaká ústredná téma. Lenže tu je zobrazené veľmi zvláštne stvorenie. Ide o lukostrelkyňu s chvostom, niektorí hovoria, že je to kentaurus, iní, že ide o leva či býka. V každom prípade je to poločlovek a polozviera a to do tejto časti Európy nepatrí. Aby to nebolo až také jednoduché, šípom si tá kreatúra dovoľuje mieriť na človeka. Zaujímavé je aj to, že ide na celom svete o jediného vyobrazeného ľavorukého lukostrelca, “ veľmi živo nám opíše strašidelný výjav kastelán. Vzápätí naznačí, že by obraz mohol súviseť s prívlastkami, ktoré sa k hradu Houska priraďujú.

Hovada pekelné“:
Práve v priestoroch, kde neskôr hradní páni postavili gotickú kaplnku, mala podľa legiend v roku 878 puknúť zem. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby táto štrbina neodkryla niečo, na čo by ľudia najradšej zabudli - peklo. „Staré knihy píšu, že z tejto pukliny mali okrem sírového zápachu na povrch zeme vystupovať aj takzvané hovada pekelné, diabolské, berúc na seba podobu polozvierat a poloľudí. Hovorili im aj neľudia. Tie kreatúry mali škodiť človeku i dobytku. A tak ponúkam vysvetlenie, či obraz s lukostrelkyňou nemá demonštrovať niečo, čo tu človeku hrozilo, “ zamýšľa sa Konopásek. Hrozivej diery v zemi sa ľudia tak báli, že sa rozhodli utesniť ju. Neskôr sa nad ňou ako ťažidlo postavila kaplnka zasvätená archanjelovi Michaelovi, bojovníkovi proti padlým anjelom.
„Predtým, než naši predkovia otvor utesnili, ponúkli väzňovi výmenou za život, aby sa spustil dolu lanom a tam to peklo zdokumentoval. Súhlasil, ale na polceste si to rozmyslel. Komentoval to tak, že peklo dole pod Houskou je horšie než doživotný žalár, ktorý ho tu čaká. Dole spúšťali mladíka, nahor vytiahli starca, “ rozpráva kastelán ďalšiu z legiend. A nie je posledná. Odpradávna sa traduje, že toto miesto stráži mních v dlhom čiernom plášti s kapucňou, ktorý nemá tvár. Netreba sa ho však báť. Pre ľudí z tohto sveta vraj žiadnu hrozbu nepredstavuje. „Niekedy v tejto kaplnke robíme svadby. Množstvo ľudí sa rozhorčuje, prečo práve nad peklom, ale ja na to argumentujem, že lepšie si odbiť peklo v houseckej kaplnke, ako si ho prežívať po zvyšok života, “ vtipkuje sprievodca.
Stroj času : Jedni hovoria, že ju sám diabol vykopal, iní, že alchymisti prerazili, “ píše o strašidelnej jame na hrade Houska Karel Hynek Mácha svojmu priateľovi Eduardovi v liste z roku 1836. Druhovi sa zmieňuje aj o tom, ako sa odvážil do pekelnej diery zostúpiť. Okrem rachotiaceho zvuku kostlivcov, strašidelných tieňov a modrého svetla mal videnia smiešne oblečených ľudí, ktorých „štvali Danteho diabolské, chechtajúce sa mechy s očami ohnivými - vsávali a prehĺtali tých nešťastníkov“. Napokon sa prihovoril nejakej dievčine z davu, chcel sa uistiť, či je naozaj v pekle, a ona mu prezradila, že je v Prahe v roku 2006. „Zakrúžila prstom po čele - zmizla mi, “ píše ďalej v liste známy básnik, ktorý opísal vo svojom videní davy turistov nastupujúcich do autobusov.
Aj keď sa hovorí, že tento originálny Máchov list je podvrh, v každom prípade je v ňom obsiahnutá ďalšia myšlienka, ktorá mnohým fantastom nedá dodnes spávať, a to, že na hrade Houska je možné cestovať časom. „Mnohí sú presvedčení, že sa odtiaľto časopriestorovo presunul aj Hitler. Boli tu raz Íri a tí nám úplne vážne do posledného detailu opísali teleportačnú miestnosť. Zatiaľ sme ju nenašli, “ dodáva Konopásek.
V každom prípade je však zaujímavé, prečo sú z dejín renesančnogotickej Housky vymazané roky 1939 až 1945. Posledná známa fotka z tohto obdobia zachytáva jednotky SS nastúpené pred hradom. Hovorí sa, že v ňom mali Nemci kompletnú židovskú knižnicu vrátane kabaly a okultnej literatúry, ktorá siahala až do čias starého Egypta. „Vraj sa tu na poslednú chvíľu pokúšali vyhrať druhú svetovú vojnu, čo sa im však nepodarilo, “ dodáva sprievodca. Archívy mlčia a všetko ostatné sú dohady. Teda až na to, že po vojne museli hrad dôkladne odmínovať.

Zachránený:
Po znárodnení sa priestory hradu využívali napríklad ako depozitár Univerzitnej knižnice v Prahe. Ako kastelán tu pôsobil Svatopluk Karásek. Práve on umožnil českej hudobnej legende Plastic people of the Universe nahrať v Loveckom salóne ich prvý album.
V osemdesiatych rokoch čakal hrad krutý osud, mal byť prebudovaný na moderné nočné sanatórium. Našťastie prišla nežná revolúcia a hrad zreštituovali pravnuci bývalého prezidenta škodových závodov Josefa Šimonka, ktorý ho v roku 1924 kúpil od grófky Eleonory Andrássyovej. „Bol v dezolátnom stave. Keď ho v roku 1992 po prvý raz uvideli, váhali. Nemal dvere, okná, v podlahe boli diery a neobsahoval žiadny inventár. O tomto hrade sa takmer nič nevedelo a nikdy nebol sprístupnený verejnosti. Až do roku 1999. Rok po roku sa tehla po tehle opravoval a dnes sú Šimonkovci radi, že ho majú, “ hovorí kastelán. Do priestorov zámku sa tak postupne vrátil život. Konajú sa tu dobové jarmoky spojené s ukážkou remesiel a dokonca aj vďaka nim sa pred dvoma rokmi náhodou našla ďalšia miestnosť pod úrovňou nádvoria. „Bola zasypaná hlinou a kamením. Pikantné je, že nikto sa nikdy nezamyslel nad tým, prečo má Houska zvonka o jedno okno viac než zvnútra, “ pripomína.
Raj záhadológov: Legendami opradená stavba začala až príliš priťahovať najrozmanitejších záhadológov, hradológov, psychotronikov či ufológov. Neraz potajomky snorili okolo hradu a majiteľ si nikdy nemohol byť istý, kam až so svojou túžbou po vedomostiach a senzáciách zájdu. „Povedali sme si, že to teda urobíme naopak a budeme si ich sem legálne púšťať. Vymysleli sme názov Konferencia Sfinga. Raz za rok, v máji, sem príde na víkend sto a možno aj viac ľudí, ktorí tu pracujú. Sú perfektne technicky vybavení, majú širokoplošné obrazovky a vzájomne si vymieňajú skúsenosti, “ opisuje Miroslav Konopásek, ktorý dokonca pred pár rokmi z času na čas umožnil slušnému človeku na hrade prespať. „Lenže potom to nerobilo dobrotu. Viete, päť percent z tých ľudí to nezvládne. Hrad má svoju atmosféru, zvuky a nie každý je na to psychicky pripravený, “ hovorí kastelán. Možno na návštevníkov stále pôsobí aj zapečatené peklo či tajomný čierny mních. „Niektorým ľuďom sa tu urobí nevoľno, sú takí, čo sa napokon obávajú do kaplnky vstúpiť, vyskytli sa aj problémy s fotografovaním hradu. Ja však vravím, že každý z nich si to asi zaslúžil, “ dodá súčasný živý strážca hradu.

MONIKA MIKULCOVÁ pre PLUS 7 dní