Chýbalo tak málo I. - Tajné nemecké projekty

Keď skončila 2.svetová vojna kapituláciou nacistického Nemecka, poskytli tajné služby Spojencov technickým a vedeckým špecialistom výsledky operácie PAPERCLIP, ktorej cieľom bolo získať všetky dostupné informácie o vývoji a testovaní nových nemeckých zbraní a projektovaných vojnových technológií. Spojeneckí odborníci po preštudovaní poskytnutých informácií nevychádzali z úžasu, kam až dospel v Nemecku vývoj nových zbraňových systémov a technológií za obyčajných päť rokov vojny. Ukázalo sa, že týchto päť rokov prerušenia kontaktov nemeckej technickej elity s odborníkmi západných zemí spôsobilo tak výrazný odklon nemeckej technológie od svetového trendu vedeckotechnického rozvoja, že sa začínalo hovoriť o zrode nového princípu tvorčieho vedomia, založeného na inom ako ľudskom poznaní, ktorého vek by bol tažko určiteľný...

Vo vedeckých kuloároch sa šepkom hovorilo o tajných stykov nemeckých odborníkov s neznámou mimozemskou civilizáciou, sprostredkovaných zasvätení tibetského rádu Červených čapíc a japonského tajného rádu Zeleného draka, ale dôkazy o skutočnom stave vecí stále chýbali. Počulo sa o podivnej aktivite nacistického Nemecka v antarktickom areále Zame kráľovny Maud, v Muhlig-Hoffmannovom pohorí, kde v rozsiahlych jaskynných systémoch budovali podzemné mesto, výrobné závody, sklady a ďalšie nanajvýš nepochopiteľné zariadenia, údajne umožňujúce priame kontakty s neznámou civilizáciou z inej dimenzie. Dodnes nemôžeme s istotou povedať, či sa tieto informácie zakladaju na pravde, alebo sú riadené dezinformáciami, či nejde v skutočnosti o nedopatrením odkrytie špičky ľadovca, ktorý mal zostať trvale skrytý pred svetom a ľudmi.

Atómový výzkum?
Isté sú len informácie o nových nemeckých zbraniach a technológiách nemajúci zjavne súvislosť s vývojom našej civilizácie, čo samo o sebe by nebolo dôležité, pokiaľ by nové nemecké zbrane a ničivá vojnová technológia nepokročili do tej miery, že behom 3 – 10  mesiacov nohli byť priemyselne vyrábané a potom by pravdepodobne mohli i zvrátiť priebeh vojenských operácií na samom konci vojny. Našťastie rýchly postup sovietskej a anglo-americkej armády vzal Nemecku to, čo najviac potrebovalo – dostatok času. Značný počet nemeckých vývojových zbrojných projektov bol plánovaný do priemyselnej výroby v roku 1945 až 1946. Pokiaľ by sa Nemcom podarilo uviesť do výroby aspoň polovicu z plánovaných zbrojných projektov, bolo by veľmi pravdepodobné, že i oslabené a vyčerpané jednotky nemeckej armády sa s novou výzbrojou mohli vzchopiť a prevziať vojenskú iniciatívu do svojich rúk. . Dlhšiu dobu do skončení vojny priznali predstavitelia spojeneckých tajných služieb s akými obavami sledovali aktivity nemeckých vedcov v oblasti štiepenia atómového jadra a hľadali najmenšie náznaky nasvedčujúce možnosť vytvorenia nemeckej atómovej bomby. Veľké uľahčenie prinieslo zistenie, že Nemci sa nezaoberali izoláciou uránu 235, ani technológiou obohatenia bežnej zmesi izotopov uránu týmto izotopom, by ani pokusmi o získanie plutónia. V skutočnosti ale realita nebola zďaleka tak optimistická, ako predstavitelia spojeneckých tajných služieb tvrdili. Až na konci roku 1946, pri výsluchu veliteľa tajnej výzkumnej základne R. Petcheba, vysokého dôstojníka SS, zistila britská tajná služba, že Nemci už začiatkom roku 1945 dosiahli veľkého pokroku vo vývoji Vergeltung Waffe V – 6 /zbraň odplaty V-6/, ktorá bola založená na subatomickej explózívnej reakcii stlačeného rádioaktívneho plynu, ktorého vývoj dospel k zdarnému koncu a pripravovalo sa k zahájeniu priemyselnej výroby. Vzorec tohoto rádioaktívneho plynu nebol nikdy uverejnený, ale existujú náznaky, že išlo o dve alternatívne riešenia – jedným bol hydrid astatu druhým bola zmes stlačených plynov obsahujúca radón získavaný z banských plynov. Petcheba sa údajne zmienil i o alternetívnom riešení atómovej bomby spočívajúci na neklasickej výbušnej kompozícii obsahujúci jednak rádioaktívny izotop prvku 85 /astat/, jednak Zippermeyerovou uhoľnou hubou, čo bolo zvláštnym spôsobom pripravené mikroporézne vysoko horľavé uhlie, explozívne reagujúce pri styku s kyslíkom. Zippermeyer vytvoril z tejto zmesi nálož tvaru dutej gule explodujúcej pri styku s kyslíkom obdobne ako priepalné náboje, teda sústredujúci tlak a teplotu do stredu dutej gule. Nakoľko izotop prvku 85 sa primárnej explóziívnej reakcie nezúčastnil, bol sústredený a stlačený do stredu guľovej nálože, takže vzniklo nadkritické množstvo potrebné k rozvoju už zmienenej subatomickej explozívnej reakcie /reťazové štiepenie jadier/.

Pokiaľ tieto informácie nie sú fikciou, dospeli nemeckí inžinieri k elegantnému riešeniu jedného z najväčších problémov konštrukcie atómovej bomby, bez toho aby boli nútený riešiť zložitú cestu obohatenia uránu izotopom 235 a spôsob vytvárania nadkritického množstva obohateného uránu spojením podkritického množstva v okamihu. Zmienka o podozrení na fikciu vychádza z toho, že prvok 85 / astat/ má podľa súčasných znalostí len malú stabilitu a najstabilnejší izotop s atomovou hmotnosťou 210 má polčas rozpadu iba 8,3 hodiny, čo je pre vytváranie jadrovej bomby príliš málo. Tento problém teda zostáva neobjasnený. Vývojom mokroporézneho pyroforického uhlia / uhoľnej huby/ sa zaoberal prof. Dr. Zippermeyer v Ballistische Institute der Technische Akademie der Luftwaffe /TAL. /, keď hľadal potencionálnu náhradu bezdymného strelného prachu a klasických trhavín. Počas vojny ale vývoj dospel do štádia priemyslovej výroby v Heinrich Schmitt Werke K. G. vo  Frankfurte am Main, kde bola uhoľná huba vyrábaná v niekoľkých variantách. K explózii uhoľnej huby postačilo vystaviť ju pôsobeniu vzdušného kyslíka...

Pokračovanie...

Ing. Ivo Wiesner - Skryté skutočnosti, tajné zbrojné projekty - AOS Publishing