Chýbalo tak málo II. - Tajné nemecké projekty

Tajomný projekt Helikogyr
Pri dnešnom široko rozšírenom používaní mnoho typov vrtulníkov /helikogyr/ len málo ľudí vie, že Nemci patrili k objaviteľom, tak prinajmenšom k jednému z prvých konštruktérov tejto leteckej technológie, pričom išli svojou vlastnou cestou. Vývoj vrtulníka prebiehal vo vývojovom stredisku firmy Focke Wulf v rámci tajného projektu Triebflugel Flugzeug, ktorý bol kódovaný tiež ako projekt Helikogyr. Koncom roku 1944 bolo vyrobené niekoľko strojov a tie boli podrobené náročným testom a letovým skúškam. Helikoptéra Focke Wulf bola opatrená jednou trojlistovou vrtuľou a na konci každého vrtuľového listu bol upevnený jeden turbínový motor bez kompresoru a turbíny / tzv. athodyd/ typu Lorin, ktorý bol štartovaný pomocou kvapalinovej rakety upevnenej v tažisku motora. Rýchlosť vertikálneho stúpania bola 110 mph, horizontálna rýchlosť 500 mph a dostupnosť do výšky 18 000 m. Priemer rotora bol 10,5 m a plánovaná výzbroj mala obnášať štyri rýchlopalné kanóny Mauser ráže 20 mm. Nemecký Triebflugel bol v zrovnaní s klasickými vrtuľníkmi / napr. z dielne Sikorského/ konštrukčne jednoduchší a lepšie využíval motorového výkonu, pretože nemal zložité prevody rotačného momentu. Podľa nepotvrdenej informácie bol jadným z troch funkčných Triebflugelov Hitler odvezený tesne pred obsadením svojho podzemného stanoviska v Berlíne na neznáme miesto mimo dosah síl Spojencov.

Podivné zliatiny
Veľmi zaujímavým vynálezom nemeckých metalurgických inžinierov bola zliatina zvláštnej štruktúry podľa projektu Luftschwamm /vzdušná huba/, ktorý prebiehal od roku 1939 vo výzkumnom stredisku tyrolskej firmy Plansee Eerke Reute za tesnej spoluprácii vývojového Oddelenia Vereinigte Leichmnetall Werke Linden u Hanoveru. Podstata projektu vychádzala zo snahy vyvinúť technológiu výroby mikroporéznych zliatín hliníka s horčíkom a mikroporéznych hliníkových bronzov pre výrobu trupov a krídiel lietadiel. Vychádzalo sa z rady teoretických štúdií, ktoré ukazovali možnosť dosiahnuť veľmi podstatného zníženia trenia vzduchu o krídla a trup lietadla pri rýchlostiach blížiace sa rýchlostí zvuku. Leteckí konštruktéri, ktorí vytvárali draky a krídla tryskových lietadiel / napr. Messerschmidov Me 262 / totiž zistili počas testu v aerodynamických tuneloch, že pri rýchlostiach nad 600 km /hod. sa trením o vzduch povrch lietadiel neúnosne zahrieva, čo so sebou prináša veľa technických problémov. Metalurg a letecký konštruktér Dr. Ing. K. Schrenk dospel k záveru, že keď pokryje kovový povrch draka a krídiel vrstvou mikroporéznou ľahkou zliatinou, výrazne poklesne trenie vzduchu a skokovo sa zlepšujú aerodynamické parametre lietadla i pri rýchlostiach prekračujúce rýchlosť zvuku. Tento problém bol aktuálny najmä v súvislosti s pripravovaným zavedením bezpilotných lietadlových striel, vzdušných torpéd a predovšetkým vysoko utajovaného tryskového lietadla Messerschmid Me 263 S. Nemôžem si odpustiť poznámku, že o podobných mikroporéznych ľahkých zliatinách /kovových hubách/ sa hovorí aj v staroindickej „leteckej príručke“ Vimánika šástra a to v priamej súvislosti s materiálmi pre stavbu lietadiel v období približne pred 25 000 rokmi.

Rastúca aktivita spojeneckých vzdušných síl pri bombardovaní Nemecka a narastajúca letecká nadvláda Spojencov nad Nemeckom a okupovaných území viedla k tomu, že rástol i tlak nemeckého velenia a predovšetkým velania jednotiek SS na zvýšenie aktivity nemeckých konštruktérov a inžinierov pri vývoji nových účinných protileteckých obranných technológií. Tento tlak sa prejavil značným množstvom nových projektov protileteckých zbraní a technológií protileteckého boja. Medzi technicky najzávažnejší náležal projekt zaradený pod kódom Verweltung Waffe V-7 / odvetná zbraň V-7/. Podľa dostupných informácií zahrňoval tento projekt vývoj revolučných konštrukcií stíhacích a bombardovacích lietadiel a to predovšetkým beztrupových lietadiel / lietajúcich krídiel /, lietadiel s deltovitým tvarom krídiel a diskoidných lietadiel. Pravdepodobne v rámci projektu V-7 bol vyvinutý a overený i nový supersonický turbínový Messerschmitt Me 263 S s mimoriadnymi letovými parametrami. Bohužiaľ o tomto poslednom výkriku nemeckej leteckej technológie je k dispozícii len minimum informácií a to ešte neoverených. Messerschmitt Me 263 S bolo lietadlo s deltovitým profilom krídiel bez trupu, schopný prekračovať rýchlosť zvuku, poháňaný dvomi tryskovými motormi novej generácie, vyvíjajúci minimálne dvojnásobný ťah, než ako mali motory Me 232 S. Spalovacia komora i lopatky turbíny boli vyrobené /alebo obložené/ novo vyvinutou kovokeramickou hmotou DUG, majúcu približne zloženie 70 % oxidu hlinitého a 30 % čistého železa, vyvinutom začiatkom roku 1945 inžiniermi spoločnosti Riva del Garda Centra. Táto kovokeramická hmota dovolovala zvýšiť teploty v spalovacej komore vďaka vyššej tepelnej odolnosti lopatiek turbíny až na 1000 stupňov C, čo sa odrazilo údajne vo výraznom zvýšení ťahu motora. Ďalšou konštrukčnou novinkou bolo predriedenie výškového a smerového kormidla pred deltovité krídla, čo sa malo prejaviť vynikajúcimi menévrovacími vlastňosťami i pri rýchlosti nad 1200 km/hod. čo je na týchto informáciách pravdy a čo je fikcia nemôžeme ani dnes posúdiť, pretože ani tajné služby Spojencov sa k týmto informáciám neprepracovali. Existujú neurčité náznaky, že všetka dokumentácia, včítane niekoľko demontovaných lietadiel Me 263 S bola ukrytá spolu s dokumentáciou o ďalších revolučných lietadlách kdesi na území v stredných, alebo juhozápadných Čechách...

Pokračovanie