Chýbalo tak málo IV. - Tajné nemecké projekty

Vysokú technickú úroveň mal i prístroj Spanner, ktorý bol úspešne testovaný ako navádzací zameriavač palebných systémov nočných stíhačov. Princíp Spanneru spočíval v spojení ultracitlivého tepelného čidla citlivého na teplo vyžarované spalovacími plynmi lietadiel s radarovým theodolito merajúcim presne vzdialenosť zdroja vyžarovania tepla. Spanner bol zkonštruovaný uť v roku 1943 na princípe Gärtnerovho theodolitu a poskytoval čistý obraz situácie až do vzdialenosti 25 km. Navádzacie čidlá boli potom využité pri nasledujúcich nových zbraniach. :

Sondergerät –
šesťhlavňový bezzáklzový kanón ráže 75 mm s hlavňami vo vertikálnej polohe, automaticky zameraný na ciel pomocou čidiel citlivých na elektrostatické pole lietadla. Boli tiež testované čidlá reagujúce na svetlo a magnetické pole.

Enzian a Schmetterling –
protilietadlové raketové strely navádzané na ciel infračervenou televíznou kamerou, ktoré boli pripravené k zahájeniu sériovej výroby v máji 1945 s kapacitou 3000 ks za mesiac ako Vergeltung Waffe V –3.

Pincher –
samonavádzané granáty do rýchlopalného kanóna Flak, riadené k cieľu krátkovlnými vlnami do vzdialenosti asi 500m od palebného stanoviska.

Isegrin –
samonavádzaná protitanková raketa revolučnej konštrukcie pre nočných bojovníkov a stíhačov lietajúcich v malých výškach. Vývoj bol ukončený v roku 1944 a zahájenie výroby bolo plánované do polovice roka 1945.

Feuerball -
rádiovými vlnami riadená strela automaticky vyhľadávajúca aktívne radarové stanoviská. Srdcom Feuerballu bola klystronová trubica so špeciálnou protišokovou a protipechotnou úpravou, ktorá bola zavedená do výroby v špeciaálnej sekcii Forschungsanstalt der Deutschen Reichpost. Klystronová trubica generovala intenzívne elektromagnetické impulzy, ktoré po zosilení a zameraní do úzkeho paprsku vyvolávali interferenciu v elektrickom vybavení lietadla, hlavne v zapalovacom systéme leteckých motorov.

Kugelblitz –
toto zariadenie, údajne odvodené z podstaty Feuerballu, bolo vyvýjané v tajnom laboratóriu vo Wiener Neustadtu, podliehajúcu priamo Flugfung der Oberpfaffenhoffe. Keď Sovietska armáda prekročila hranice Rakúska bola výroba prvej série Kugelballu prenesená do podzemnej továrne Zeppelin Werke v Schwarzwalde. Princíp funkcie Feuerbakku spočíval v riadenej fúzii či interferencii silných alektrostatických výbojov s krátkovlnným radarovým žiarením. Vonkajší vzhľad Feuerballu bol popisovaný ako oslnivo žiariaca guľa vyraďujúca z činnosti všetku elektroniku a väčšinu elektrozariadení v okruhu približne 100 m. Do konca vojny bol uskutočnený jediný i keď úspešný test Feuerballu, ale všetka dokumentácia zmizla.

Feuersprucher FU-G-220 –
bol vertikálny rýchlopalný automatický kanón ráže 30 mm v stabilnom palebnom stanovisku, alebo dvojhlavňový rýchlopalný kanón ráže 20 mm montovaný na palubu nočného stíhača. Zameranie na cieľ sa prevádzalo automaticky pomocou čidiel citlivých na elektrostatické pole obklopujúce nepriateľské lietedlo. Keď Spojenci nasadili v masovom merítku US Flying Fortressy s vysokou účinnosťou palubných guľometov, mali byť dvojhlavňové kanóny nahradené samonavádzacími sa protileteckými raketami SG-500 ráže 50 mm, ktoré nočný stíhač odpaloval skorej než sa dostal na dostrel palubných guľometov Fortressov. Týmito raketami bol skúšobne vyzbrojený jeden tryskový Messerschmitt Me 262-D, pilotovaný pri nočnej akcii poručíkom F. Kelbom. Stíhač odpálil sedem rakiet SG-500 z dvanástich nesených v raketnici a zostrelil sedem Fortressov. Našťastie pre posádky spojeneckých lietediel Nemci už ďalšie stíhače týmito raketami nestačili vyzbrojiť.

Krach und Donner –
boli to dva typy bezpilotných raketových lietadiel odvodených z raketového Messerschmittu ME 163, odlišujúci sa použitou výzbrojov a navádzacím zariadením. Krach bol 4,8 m dlhý a vo výzbroji mal osem rakiet R-4-M ráže 55 mm. Donner bol vyzbrojený samozamerovacím rýchlopalným kanónom MG-213/C30. Podobné bezpilotné lietadlá boli použité i iným spôsobom, ktorého podstatou bolo miešanie spalných plynov vytekajúcich zo spalovacej komory s doposiaľ neznámymi aditívami, spôsobujúcu vysokú ionizáciu vzduchu, a tým aj oslepenie palubných radarových systémov nepriateľských lietadiel. Ďalšie bizarné technológie protileteckej obrany bola založená na tom, že bezpilotné lietadlo vytvorilo pred čelom nepriateľského leteckého zväzu mrak pár spôsobujúceho po nasatí karburátorom asphyxiláciu / udusenie/ motorov lietadiel, a tým aj stratu jeho ovládateľnosti. Účinnou látkou boli nešpecifikované organické deriváty fluoru, ktoré i v stopovom množstve spôsobujú prudké spomalenie horenia zmesi pár so vzduchom, a týmto je vyradený princíp funkcie spalovacieho motora.

Ďalšia varianta technólogie ničivých mrakov bola založená na miesenia vzduchu s kompozíciou Myrol, pozostávajúca zo zmesi 25% metylalkoholu a 75% nitrometanolu. Už 2% pár Myrolu vo vzduchu spôsobuje nekontrolovateľné samozápaly a poprípade zničenie motorov. 8% pár Myrolu vo vzduchu dokázalo zničiť letecký motor za menej ako 10 sekúnd. Myrol bol vyrábaný firmou Schmiding v Badenbachu priamou reakciou metylalkoholu s vysoko koncentrovanou kyselinou dusičnou. Najničivejšia varianta tachnológie ničivých mrakov spôsobovala guľové šokové vlny rozlamujúce trupy a krídla lietadiel. Najprv boli používané vzdušné míny plnené kvapalným acetylénom a vypúšťané vo výške 10 000 až 15 000 m. Vzhľadom k starostiam s malou stabilitou skvapalneného acetylénu a jeho vysokej citlivosti oproti šokom, bol nahradený najprv kvapalnou frakciou obsahujúcu etylén a potom špeciálnou kvapalinou, obsahujúcou skvapalnené uhlovodíky butadienovej skupiny. Krátko pred koncom vojny boli prevádzané skúšky so vzdušnými mínami plnenými jemne rozomletým prachom uhoľnej huby podľa návrhu Dr. Zippermeyera. Úspešné, ale nedokončené skúšky naznačovali použiteľnosť tejto technológie k účinnému ničeniu celých leteckých bombardovacích zväzov Fortressov, bez toho, aby sa k nim museli stíhači priblížiť na dostrel....

Pokračovanie