Chýbalo tak málo V. - Tajné nemecké projekty

„Grécky oheň“ v službách Wehrmachtu
Nemecké námorné sily plánovaly pre rok 1945 vyzbrojenie ponoriek a dopravných lodí zvláštnymi batériami trubkových katapultov vystrelujúcich proti nízko letiacim lietadlám oblak horiacej zmesi benzínu s petrolejom, ztužený do formy želatíny prídavkom sodných solí nasýtených mastných kyselín. Samozapálenie oblaku horľavých pár spôsoboval prídavok špeciálnych organických derivátov vápnika, zinku a ďalších kovov, Táto zmes, známa pod názvom Fugass, bola v podstate obdobou povestného gréckeho ohňa Američani ho prevzali a zaviedli do výzbroje ako Napalm. Zvláštnou skupinou protileteckých a protipechotných zbraní boli bezprojektilové kanóny vyvíjané v rámci nasledujúcich projektov.

Windkanone
/veterné delo/ bolo vyvíjané v Hermann Goring Stahl Werke Heerte. V podstate Išlo o silnostennú ocelovú trúbu s priemerom asi 1m a dĺžkou 10m. K trúbe boli šikmo pripevnené bočné trysky vstrekujúce stlačený kyslík a vodík / alebo amoniak/, ktoré sa v rúre zmiešavali a zapalovali elektrickou iskrou. Spalné plyny o veľkej teplote veľkou rýchlosťou vystrelovaly z trúby a vytvárali tlakovú vlnu ničiacu ako nízkoletiace lietadlá, tak aj pechotu až do vzdialenosti približne 200m. Windkanon mal byť montovaný na korby nákladných áut a na železničné vagóny.

Wilbelringkanone
/kanón vytvárajúci vzdušný vír/ bol známejší pod menom Himmelkelhler /Nebeská metla/. Podstatou tejto podivuhodnej zbrane bola opäť ocelová trúba, ku ktorej boli vo vzdialenostiach približne 10 m pripojené tzv. nálože tvorené z 30 kg jemnej mletej uhoľnej huby nasiaknutej petrolejom. Táto zlož bola vmetená dovnútra kanónu vstrekom stlačeného kyslíka a po samozápale horela 30 sekúnd, pričom trysky boli upevnené tangencionálne, čím bol vytváraný plamenný vír vyvolávajúci na výstupe z rúry ničivé ohnivé tornádo. Wilbelringkanone sa zostavoval z jednotlivých dielov o dĺžke 10 m a mohol dosiahnuť dĺžky až 100 – 150 m. Jednotlivé nálože pripojené ku každému dielu sa odpalovali postupne, a tak dochádzalo k reťazovému zosilneniu plamenného víru a vytvorené tornádo bolo schopné ničiť útočiacu pechotu a nízkoletiace lietadlá až do vzdialenosti 500m.

Vielfältigwindkanone
/ viacúčelový vzdušný kanón/ mal byť montovaný ako podvesný bezprojektilový kanón pod krídla stíhacích lietadiel. . Pozostával zo skupiny trubiek menšieho profilu vložených do jednej širokoprofilovej rúry. Osi menších trubiek boli mierne sklonené tak, aby sa pretínali v určitej vzdialenosti pred lietadlom. Na vstupe do každej z malých trubiek bola umiestnená vstrekovacia tryska, ktorá v určitých intervaloch vstrekovala kyslíko- vodíkovú zmes, alebo zmes nízkovriacich uhlovodíkov s kyslíkom a zapalovaná elektrickou iskrou. Po sebe rýche nasledujúce pauzové explózie vyvolávali sériu rázových vĺn o rýchlosti až 975 m/s, ktorej nebol schopný odolať žiadne lietadlo. V podstate išlo o viackomorový pulzový ejektor majúci ničivý dosah asi 200 m.

Chýbalo možno popravde len málo, a svet dnes mohol vďaka podivným a nepochopiteľne vyspelým zbrojným technológiám nacistického Nemecka vyzerať úplne inak. Otázkou zostáva, či sa o ich existencii v budúcnosti dozvieme viacej. Možno zostanú naveky skryté kdesi v podzemných úkrytoch, alebo – čo by bolo iste veľmi znepokujúce – by ich výskum / alebo aspoň niektorý z nich / bol prenesený a rozvíjaný na pôde armád a tajných služieb spojeneckých mocností. Potom však ich odhalenia môžeme očakávať len ťažko.......

Ing. Ivo Wiesner Skryté skutočnosti – Tajné zbrojné projekty – AOS Publishing