Custerovo Waterloo

Legendu o hrdinskom odpore 7. kavalérie pri Little Bighorne definitívne vyvrátili archeologické nálezy. Bitka pri riečke Little Bighorn v Montane patrí asi k najslávnejším v amerických dejinách. Je to pozoruhodné, pretože Američania v nej nič nedosiahli. Naopak, utrpeli v nej katastrofálnu porážku od prérijných Indiánov. Nesmrteľnou sa stala vďaka mýtu o neohrozenom a hrdinskom poslednom boji generála Georgea Armstronga Custera a jeho 7. kavalérie. Ani ten sa však nezakladal na pravde. Celé desaťročia ju zobrazovali historici, spisovatelia, maliari a iní umelci úplne nesprávne. Až rozsiahly archeologický výskum v osemdesiatych rokoch minulého storočia priniesol nový pohľad na ňu i šviháckeho generála Custera. Tím archeológov pod vedením Richarda Foxa nakoniec dospel k záveru, že Indiáni postrieľali kavaleristov tak rýchlo, že na žiaden hrdinský odpor jednoducho nezostal čas.

Dlhoročné spory : Bitka pri Little Bighorne bola vyvrcholením dlhoročného nepriateľstva medzi domorodými Indiánmi a bielymi osadníkmi. Ich vzájomné vžťahy neboli nikdy ideálne, no po roku 1830 sa prudko zhoršili. Dôvodom bol zákon o presídľovaní Indiánov, známy ako Indian Removal Act, ktorý vydal Kongres USA 28.mája 1830. Tento neslávne známy zákon viedol k organizovanému a systematickému vyháňaniu Indiánov z ich pôvodných území, kde žili celé stáročia pred príchodom bielych kolonistov. Cieľom bolo vysťahovať všetkých „červenokožcov“ na západ od rieky Mississippi, čo sa však ľahšie povedalo, ako urobilo. Vláda síce Indiánom prisľúbila vyplácať pravidelnú rentu, ak opustia svoje domovy a odídu na západ, no dodržať tento sľub sa príliš nenamáhala.
Niektoré kmene opustili svoje loviská dobrovoľne, iné sa však postavili na rozhodný odpor. V Georgii bojovali proti kavaleristom Čerokézi, v Alabame Kríkovia a na Floride Seminolovia. Boj Indiánov za  nezávislosť sa často končil strašným krviprelievaním a smrťou tisícok nevinných ľudí. Počas povestného „Pochodu sĺz“ z Georgie za rieku Mississippi zomrelo minimálne 4 000 Čerokézov z dôvodu dahydratácie, nedostatku odpočinku a zlého zaobchádzania.

Nedodržaná zmluva : Ďalším dôležitým medzníkom v súvislosti s indiánskou otázkou bol rok 1868, keď vláda USA podpísala s náčelníkmi Siouxov zmluvu vo Fort Laramie. Stálo v nej, že pôda medzi riekou Mississippi a Skalnatými horami bude navždy patriť Indiánom alebo aspoň dovtedy, „ kým porastie tráva a potečie voda“. Američania ju však dodržiavali len šesť rokov. Keď sa v Južnej Dakote objavili rozsiahle náleziská zlata, začalo sa to tam hemžiť zlatokopmi a ziskuchtivcami od výmyslu sveta. Ich, samozrejme, vôbec nezaujímalo, že pôda patrí Indiánom, a vzájomné potýčky boli na dennom poriadku. Náčelníci indiánskych kmeňov sa preto rozhodli opustiť Čierne hory v Dakote a odísť radšej do susednej Montany, kde bola hojnosť lovnej zveri. Americkej vláde sa to však nepozdávalo a nariadila Indiánom, aby sa pod hrozbou trestu smrti vrátili do rezervácií v Dakote. Siouxovia i Čejeni boli zúfalí. Dvaja najvýznamnejší náčelníci Splašený kôň a Sediaci býk, sa rozhodli spojiť svoje sily a brániť sa americkej armáde so všetkými mužmi, ktorých mali k dispozícii. Okolo 8 000 Indiánov, z toho asi 1 500 bojovníkov, sa dalo na pochod do údolia rieky Little Bighorn v Montane, kde si plánovali postaviť tábor.

„Ideálny veliteľ“ : Americká vláda sa rozhodla promptne zakročiť a vyslala proti Indiánom tri vojenské kolóny pod velením generála Alfreda H. Terryho. Ten mal v pláne obkľúčiť tábor a donútiť „červenokožcov“ k poslušnosti za každú cenu. Spoliehal sa nielen na početnú prevahu – 2 500 mužov, ale aj delostrelectvo a kvalitnejšiu výzbroj. Súčasťou Terryho vojska bola aj 7. kavaléria – asi 600 mužov, na čele s tridsaťšesťročným generálom Georgeom Armstrongom Custerom.
Patril medzi najpopulárnejších veliteľov americkej armády, a to i napriek tomu, že bol arogantný, márnomyseľný a až príliš presvedčený o vlastnej genialite. Vedelo sa o ňom tiež, že v boji málokedy dbal na bezpečnosť svojich mužov a straty v jeho kavalérii boli vždy vysoké. Mnoho vojakov dokonca odmietalo slúžiť pod Custerovým velením, lebo jeho jedinou taktikou bol priamy útok na nepriateľa a pri tomto spôsobe boja sú straty obzvlášť mimoriadne. Mal však priateľov na vysokých miestach, ktorí sa zaňho dokázali prihovoriť, a tak sa Custerovi všetko akosi prepieklo.
Práve Custera vyslal generál Terry ako predvoj celej kolóny. Mal za úlohu urobiť prieskum a čo najpresnejšie zistiť pozície Indiánov v údolí rieky Little Bighorn. Legenda hovorí, že keď Custerova kavaléria opúšťala základný tábor, zavolal na generála jeden z dôstojníkov :“Nie aby si ukradol všetkých Indiánov len pre seba. Je ich dosť pre všetkých, počkaj na nás! “. Lenže samoľúby Custer mal v hlave presne opačný plán. Dúfal, že by sa mu s trochou šťastia mohlo podariť poraziť Indiánov aj bez pomoci ostatných vojsk a získal by tak celú slávu len pre seba. Custer Indiánmi pohŕdal, pokladal ich za menejcenných divochov. V jeho predstavách sa mali rozutekať už len pri vyslovení jeho mena. No sny sú jedna vec a realita druhá. Generál netušil, že proti nemu stojí najväčšia armáda, akú kedy Indiáni postavili, a je ochotná bojovať za svoju vec až do posledného muža.

Teatrálne gestá nepomohli : Dvadsiateho piateho júna 1876 sa 7. kavaléria ocitla vo vzdialenosti asi štyri kilometre od indiánskeho tábora. Custerovi špehovia sa po niekoľkých hodinách vrátili, a oznámili generálovi, že nepriateľská osada sa tiahne popri Little Bighorne až v dĺžke troch kilometrov. Custer si z toho nič nerobil a povzbudzoval svojich mužov nafúkanými rečami a teatrálnymi gestami. Neveril ani svojmu najspoľahlivejšiemu zvedovi, Indiánovi menom Krvavý nôž, ktorý ho varoval, že „v údolí je viac bojovníkov ako majú vojaci nábojov v zásobníkových pásoch“. História síce pozná pravdy, v ktorých dokázal aj početne slabší oddiel zvíťaziť v boji proti presile, no musel mať geniálneho veliteľa, lepšie zbrane alebo aspoň strategickú výhodu. Nič z toho však 7. kavaléria nemala. Ešte pred začiatkom útoku rozdelil Custer svojich mužov na tri skupiny, čím celú kavalériu výrazne oslabil. Kapitána Fresericka W. Benteena vyslal so 125 mužmi na prieskum do blízkeho okolia tábora a majora Marcusa Rena. so 140 mužmi poslal k južnému okraju osady. Sám velil jednotke, ktorá mala 225 mužov, nepočítajúc niekoľko desiatok indiánskych spojencov. Popoludní, údajne počas najväčšej páľavy, dal Custer so vztýčenou šabľou rozkaz na útok.

Ako prvý sa k táboru dostal so svojimi mužmi major Reno, no stovky Siouxov ich zatlačili do blízkeho lesíka. Oddiel prišiel asi o 30 mužov a Reno videl, že sa dlho neudrží. Našťastie mu prišiel na pomoc kapitán Benteen a spoločnými silami Indiánov aspoň na čas odrazili. Oba oddiely sa potom v lese zakopali a boli nútené prečkať v takomto postavení i noc. Custerovi sa nedarilo o nič lepšie. Jeho malú jednotku Indiáni rýchlo obkľúčili a v radoch kavaleristov zavládla panika. Niektorí sa pokúšali prebiť z obkľúčenia, no Indiáni ich strieľali „ľahšie ako zver na poľovačke“. Nakoniec ostalo Custerovi len okolo 40 mužov, ktorých Indiáni postupne všetkých dostali, aj keď sa niektorí snažili kryť za mŕtvolami koní. Celé jatky netrvali ani hodinu a všetci Custerovi muži zaplatili za pseudohrdinstvo svojho veliteľa životom. Legenda hovorí, že posledných štyridsať mužov vytvorilo obranný kruh a zo všetkých zbraní pálili na dorážajúcich Indiánov. Archeologické vykopávky doktora Foxa však tento mýtus vyvrátili. Fox vo svojej správe uviedol, že vďaka nálezom nábojníc, častí zbraní a iných artefaktov sa dá spoľahlivo urobiť rekonštrukcia posledného boja generála Custera, ktorá nemá s legendou nič spoločné. Vojaci totiž nestáli na jednom mieste, ale zmätene pobehovali po bojisku a pálili naslepo, cez plece, jednoducho úplne bez mierenia. Korešponduje to s výpoveďami indiánskych bojovníkov, ktorým však Američania nechceli veriť, lebo sa im do literárneho spracovania „hrdinského odporu“ nehodili.

Smutný koniec: Hoci Siouxovia a Čejeni v bitke pri Little Bighorne zvíťazili, dlho sa z tohto úspechu natešili. Vláda okamžite vyslala do oblasti nové vojenské oddiely a tie ich neustále prenasledovali. Niektoré kmene sa Američanom vzdali, iné utiekli do Kanady alebo bojovali a padli do posledného muža. . Oslavy storočnice vyhlásenia nezávislosti sa tak premenili na neutíchajúcu túžbu po pomste a namiesto odpaľovania ohňostrojov vyústili do masakrovania Indiánov.

Martin Konečný : pre Plus 7 dní