Dukla – krv a mýtus

Výprava Dukla 2009
22.8.-27.8.2009

Tento rok sme sa vybrali zasa na Východný front, konkrétne po stopách bojov Karpatsko-dukelskej operácie a nášho Čsl. armádneho zboru v roku 1944. Táto výprava zmenila niekoľko mojich zaužívaných predstáv a názorov, hlavne čo sa týka Poľska a Poliakov.

Ale poďme pekne od začiatku. Pôvodne sme mali vyraziť 4 chlapi – ja, Peter, Majo a Gabo. Super partia pre takú výpravu. Avšak Gabo zlyhal na plnej čiare – deň pred odchodom jednoducho oznámil, že nikam nejde. Správanie hodné pubertiaka, ktoré sme všetci jednoznačne odsúdili. A tak v sobotné ráno 22.8. prišiel ku mne Peter, naložili sme veci a vydali sa na sever Slovenska pre Maja. Cestou sme zažili policajnú akciu – po ceste bolo cca. 22 hliadok s radarmi. Mali sme šťastie, snažili sme sa dodržiavať rýchlosť, ale stáli niekedy skutočne na takých miestach, kde to nikto nečakal. Niekoľko krát odstavili pred nami idúce auto, nás to zakaždým obišlo. Asi s 1-hodinovým meškaním sme prišli k Majovi. Ten už bol netrpezlivý a tak sme sa bez zdržovania vydali ďalej.

Jedinou odchýlkou od cieľa našej výpravy bola návšteva Oswiencimu. Tam sme dorazili asi o 14.00 hod. Navštívili sme najprv koncentračný tábor Auschwitz 1 a potom aj Birkenau. Celkový dojem bol veľmi rozporuplný, hlavne čo sa týka prvého tábora. Bol to celkovo môj 6.koncentračný tábor, ktorý som videl, ale tento pôsobil na mňa dojmom komercie, psychického nátlaku a gýču. Je tam evidentná snaha dostať človeka formou svetelných, zvukových a iných efektov do rozpoloženia, kedy jeho vnímanie stratí akékoľvek racionálne základy. To, že tam ľudia trpeli, je jednoznačne nepopierateľné. Ale tie výstavky jednotlivých štátov s množstvom technických, zvukových, svetelných a kadejakých iných efektov by sa skôr hodili na výstavu moderného umenia. Okrem toho tie baráky, aké sú v KT Auschwitz I  ( s moderným vykurovaním, splachovacími záchodmi, rozvodmi teplej vody a i. ) by aj dnes závideli nielen mnohí rómski spoluobčania ale aj naši občania z chudobnejších oblastí Slovenska. Dojem už len zhoršili naháňači na parkoviská ( sporoodeté dievčatá tam tancovali a skákali autám do cesty aby išli na ich parkovisko), množstvo predajní predražených kníh a suvenírov, záchody za 1,5 EUR a vstupné 8,-EUR (ktoré sa platí iba do 15.00 hod a može sa ísť iba so sprievodcom – samozrejme sme počkali radšej do 15.00 hod a išli sami bez sprievodcu a zadarmo). Skoro všade sú tam nepochopiteľné zákazy fotografovania vo všetkých budovách. Celkovo mi celá návšteva pripadala ako návrat do totality, kde všetci musia myslieť, konať a správať sa rovnako. Samozrejme je to iba náš subjektívny názor, každý si to môže vyskúšať sám. Na rozdiel od mnohých známych som odtiaľ neodchádzal deprimovaný ale skôr sklamaný a znechutený.

Dojem nám potom „vylepšila“ návšteva koncentračného tábora Birkenau. Tam už prechádzal mráz po chrbte pri návšteve barákov ako aj ostatných objektov tábora. Stačilo zopár tabúľ s fotografiami, aby si človek utvoril dojem, aké utrpenie sa tam odohrávalo. Aký obrovský rozdiel oproti predchádzajúceho tábora Auschwitz I, ktorý sa nachádzal asi 3 km od Birkenau.
Pri odchode s Oswiencimu sme ešte videli v celom okolí pôvodné budovy a výrobné haly koncernu IG Fabrik a množstvo malých bunkrov a pevnôstiek, ktoré asi slúžili na protiletecké účely.

Neďaleko od Krakowa začalo pršať a už v daždi a v tme sme si našli miesto na prespatie. Boli sme nad nejakou dedinou na pokosenej lúke a čo nás neskôr mrzelo, v kopci. Postavili sme stan a Peter varil večeru – párky s fazuľou urobené v ešusi na esbitovom variči.

Ale chutili ako večera v 5.hviezdičkovom hoteli. Nasledujúce 2 dni sme pociťovali následky (fazuľa pôsobila), ktoré sa najhoršie prejavovali v aute. Celú noc pršalo. V noci okolo 2.00 hod sa Majo zobudil a vravel, že tam je mokro. Upokojil som ho, že však všade naokolo je vlhko a že to je v daždi normálne. A tak spal ďalej. Ale keď sa o chvíľu zasa zobudil a tvrdil, že tam je mokro, tak sme už zasvietili baterku a uvideli, že náš stan bol v naklonenej časti totálne zatopený vodou a Majo spal s nohami vo vode. Mňa skoro porazilo keď som zbadal, že moje nohavice sú kompletne vo vode. V nohaviciach som mal totiž peniaze, doklady, mobil a fotoaparát. Mobil nefungoval a vytekala z neho voda, doklady rozmočené a peniaze som opatrne odliepal od seba a rozkladal v suchej časti stanu. Nakoľko ja som spal na nafukovačke, ja som zostal v stane a chalani sa presunuli do auta. Ale ani jeden sme už poriadne nespali. Ráno sme vyliali zo stanu asi 20 litrov vody, on snáď pretekal všade ( inak stan zakúpený v Hypernove). V aute bola úplne nepredstaviteľná vlhkosť – klimatizácia išla skoro celý deň na plné obrátky.

Celú nedeľu nám pršalo, ale náš plán to nijak vážnejšie neovplyvnilo. Cez Krakow sme prešli až do Jasla kde sme si chceli pripomenúť účasť našich delostrelcov na útoku z 15.1.1945. V Jasle sme sa najprv naraňajkovali v krytej besiedke v parku – vyzerali sme ako bezdomovci. Urobili sme si prehliadku Jasla nakoľko sme nenašli žiadne múzeum, išli sme ďalej smerom na Krosno. A ono stále lialo a lialo. V Krosne sme vystúpili iba ja s Majom, Petra sme nechali spať v aute. Pozreli sme si pamätníky z druhej sv. vojny ( ruskí vojaci a Katyn), krásne historické centrum mesta a vďaka Majovi sme objavili aj mestské múzeum, ktorého návšteva nám v tom daždi vyhovovala. Ujala sa nás mladá a pekná poľská dievčina, ktorá nás sprevádzala po múzeu. Samozrejme nás najviac zaujímala história druhej sv. vojny, pričom sme tam našli zopár krásnych exponátov.

Okrem toho tam bola zaujimavá výstava historických vykopávok a luxusná zbierka lámp (svietidiel). Po návrate sme zobudili Petra a pre neho sme išli do toho istého múzea ešte raz – v nedeľu bol vstup zdarma. Následne sme vyrazili ďalej na východ do Sanoku. Tam sme si našli ubytovanie v peknom hoteli v centre mesta – aj cena 35,-EUR/3 osoby bola výborná. Ako úplne prvé sme rozvešali po celej izbe všetky veci aby sa sušili. Obuv sme si sušili fénom na vlasy. Keď majiteľka hotela videla, že si na izbu berieme stan, spacáky a iné množstvo vecí, naľakala sa, že sa tam ide ubytovať celý regiment. Tak sme jej vysvetlili, ako sme predchádzajúcu noc zmokli. U nás v hoteloch by nás s tým pravdepodobne vyhnali, ale ona na naše prekvapenie povedala, že nech si rozvešáme po izbe a ona sama nám natiahla stan na hlavnej chodbe hotela cez zábradlie. Ten prístup nás príjemne ( ako sa ukáže nie posledný krát v Poľsku) prekvapil. No a keď sme veci rozložili a sami sa osprchovali – ani by som neveril, ako rýchlo sa dá vypiť fľaša vodky s pivom a ako dobre sa potom človek cíti. No a keď sme to trocha rozchodili, vybrali sme sa do mesta. Aj v Sanoku je krásne historické centrum a skoro na každom kroku je tam Švejk. Ako sme pochopili, tak Hašek umiestnil Švejka počas jeho pobytu na fronte práve do Sanoku.

Navštívili sme aj bohoslužbu ( inak kostolov je v Polsku neúrekom a bohoslužby prebiehajú skoro nepretržite v každom čase) ale v našom stave sme tam z nejakej príčiny dostali záchvat smiechu a tak sme kostol radšej bleskurýchle opustili. Pozreli sme si pekné a upravené vojenské pamätníky a vybrali sa do Švejkovej reštaurácie na miestne pochúťky. Zasa nás prekvapila milá čašníčka, ktorá napriek tomu, že tam bola sama, nám s úsmevom na tvári asi 15 min objasňovala a prekladala jedálny lístok. Jedlá boli výborné a ja dodnes spomínam hlavne na perfektnú cviklovú polievku (aj keď cviklu neznášam) s mäsovými knedlíkmi ( nazývala sa baršč s uškami). Poľské pivo (Zywiec) síce chutilo tiež, ale na druhý deň mal Majo z neho bolesti brucha. Nočným mestom sme sa v dobrej nálade vybrali na izbu a ani sme si nevšimli, že prestalo pršať (potom bolo už iba pekné počasie).

Ráno sme si dali neštandartné hotelové raňajky niečo na spôsob švédskych stolov – na izbe sme si v ešusi uvarili na esbite párky a zajedali ich takým tým typickým vojnovým chlebom v tvare kvádra – to bola pochúťka.

Našou ďalšou zastávkou bol cintorín čsl. vojakov z paradesantnej brigády v Nowosielcach, ktorý sa nachádza na pozemku školy a vyzerá prakticky nezmenený od obdobia vojny. Skutočne poklona Poliakom ako sa o tento pamätník starajú – všade čisto, kvety, poriadok. Aký priepastný rozdiel oproti našim pamätníkom na našom území a aká hanba pre nás.
V dedine Pielnia sme náhodou zbadali dom, kde v záhrade boli vystavené 2 delá a jeden mínomet. Zastavili sme a v záhrade zbadali starú pani, ktorá nám povedala, že to jej manžel zbiera ale že nie je doma a nech prídeme poobede. Tak sme išli ďalej do Woly Sekowej odkiaľ na jeseň 1944 útočili naši výsadkári smerom na Pulawy. Bolo to smutné obdobie, keď utrpeli množstvo strát, nakoľko útočili iba s ľahkými zbraňami proti kvalitným nemeckým opevneniam vo vrchoch. Ale Rusi im sľúbili, že keď dobijú Pulawy, tak môžu odletieť na Slovensko na pomoc SNP – a tak zaťali zuby a útočili a padali.

Na konci Woly Sekowej sme vyšli až k lesu a vybrali a po prvý krát zložili detektory. Napätie obrovské a tak hor sa do vrchov. Problémy mal iba Majo, ktorý mal po včerajšku ukrutné bolesti brucha. Vyšli sme až na hlavný hrebeň, ale nálezy boli poslabšie. Na začiatku bolo hlavne veľa ruskej munície ale potom už iba rozličné drobnosti ako ruská poľná lopatka a pod. Potešením bolo hlavne to, že v lesoch nebol skoro žiaden odpad a tak skoro každý signál bolo niečo vojenské. Pri návrate bola zaujímavá líška, ku ktorej sme sa priblížili tak na 20 krokov a ktorá nás dovtedy nezaregistrovala ale veselo si chytala myši.

Pri aute sme sa najedli a prezuli totálne premočenú obuv. Keďže už bolo poobedie, vybrali sme sa nazad do Pielnie k tomu zberateľovi. On sa volal pán Jakubowski a privítal nás ako starých známych. Hneď nás zavolal do vnútra a ukázal nám v dome všetky jeho poklady. Zväčša to boli vykopávky a novodobé veci, ale starý pán krásne spísal vojnovú históriu obcí Pielnia a Nadolany. Zaujímavosťou bolo, že on tam žil už za vojny. Presne pamätal Nemcov, Rusov aj našich vojakov. Zostalo tam množstvo vojenskej výstroje, ale vtedy ho to nezaujímalo. Mal veľké hospodárstvo, ktoré okolo roku 1992 prebrali jeho synovia. A keďže starý pán nevedel, čo s tým množstvom voľného času, tak začal po roku 1992 zbierať vojenské veci v okolí (bez detektoru). Na tú krátku dobu je jeho zbierka obdivuhodná. Boli sme u nich doma privítaní ako starí kamaráti, aj keď nás nikdy nevideli, boli sme v špinavých maskáčoch a ešte k tomu cudzinci. O to trápnejšie sme sa cítili, keď nás pán Jakubowski doslova poprosil, aby sme ho nevykradli, lebo že Slováci a hlavne Češi majú v Poľsku povesť zlodejov starožitností zo súkromných zbierok. Všetci traja sme tvrdé povahy ale toto nás skutočne dojalo a hanbili sme sa ako psi – aby nás niekto, kto nás bral ako vlastných, prosil o to, aby sme ho nevykradli. Najradšej by som sa prepadol pod zem. Strašná hanba!

Mlčky sme sa pobrali ďalej. Po nákupe v malom obchodíku (ako boli kedysi u nás obchody „Miešaný tovar“) v Odrzechowej sme sa vybrali do známych Pulaw. Aj dnes je to iba malá osada a je priam neuveriteľné, že jej vo vojne prisudzovali taký strategický význam a muselo kvôli nej padnúť toľko vojakov. A potom sme už išli až ku Krosnu, kde sa začala cesta nášho armádneho zboru začiatkom septembra roku 1944. Ako prvé sme si pozreli dediny Wrocanka ( kostol, kde bola delostrelecká pozorovateľňa) a Machnowka (skôr malá osada ako dedina).

Potom sme hľadali kopec na Machnowkou, známy z dokumentárneho filmu „Dukla- krv a mýtus“. A po krátkej dobe sme ho aj našli. Nakoľko sme ho chceli prezrieť aj detektormi, hľadali sme miesto vhodné na stanovanie.

Našli sme ho na lesnej čistine neďaleko Múzea ťažby nafty v Bóbrke. Najprv sme si nachystali drevo na večerný táborák, zložili sme detektory a hor sa kopať. Prešli sme celý známy kopec. Krásne boli vidieť postavenia a zákopy, ale taktiež diery po hľadačoch. Takže neboli sme tam ani zďaleka prví. Okrem toho nás neskutočne otravovali komáre. Na ich odplašenie sme použili manželkin deodorant Naomi Campbell – účinok neslávny, komáre asi vydráždil a boli ešte agresívnejšie. Výsledkom hľadania boli nejaké nábojnice, nemecká svetlica a iné drobnosti.

Už v tme sme došli k nášmu táboru a založili obrovskú vatru, v ktorej sme zasa sušili naše veci. Všade naokolo bolo cítiť ropné výpary a múzeum bolo od nás asi tak 100m cez les. Po jednej fľaše vodky výpary už neboli vôbec cítiť – nejako zázračne zmizli. Avšak ten náš 2-metrový táborák neunikol strážnikovi v múzeu a tak sme mali okolo 21.00 hod návštevu – poľskí policajti. Posilnení vodkou a s pripraveným príbehom sme na nich čakali. Keď v lese začali blikať dve baterky, vycítili sme ich útok. Došli 2 mladí policajti, maximálne slušní. Po pozdrave dobrý večer sa pýtali, čo tu robíme. Tak sme vysvetlili, že sme na ceste po Poľsku a chceli sme si pozrieť múzeum, ale nakoľko bolo zatvorené, tak čakáme do rána, kým ho otvoria.

Slušne upozornili, aby sme dávali pozor na oheň, opísali si číslo auta a môjho OP a ešte chvíľu s nami debatovali. Pýtali sa, prečo sme v maskáčoch a prečo sušíme veci, keď nepršalo. Vyhovárali sme sa, ale to, že oni poznali pravý dôvod nášho pobytu svedčila veta pri rozlúčke, že sa niekedy máme vybrať na sever Poľska k Rastenburgu k Hitlerovmu bunkru a tam skúsiť kopať (aj keď kopanie je v Poľsku zakázané všade). Tým zaklincovali ich príjemnú návštevu. Bohužiaľ sme sa zabudli s nimi odfotiť. Pochybujem, že by sa u nás alebo niekde inde v Európe správali policajti k nám tak ústretovo, keď sme robili vatru pri naftových poliach a stanovali na nevyhradenom mieste. Ďalší plusový bod pre Poliakov a to ešte bude pokračovať. A tak sme veselo pili vodku, pivo, jedli polievku, pálili drevo a nechtiac aj naše veci pôvodné určené na sušenie. Už od začiatku sme na oblohe videli pohyby satelitov na nočnej oblohe a pády meteoritov pričom ich počet pribúdal úmerne s vypitým množstvom alkoholu – zaujímavé, nie? Večer sme si z mobilov púšťali ruské vojenské piesne až sme nejako zaspali a ráno sa zobudili do krásneho slnečného dňa.

Ako prvé sme v tento utorok išli do mesta Dukla. Najprv sme si pozreli park s vojenskou technikou, centrum mesta, starožitnosti, vojenské múzeum ( pripomínalo nám také staré socialistické múzeum, ale niektoré exponáty boli zaujímavé ), potom ešte kláštor a vojenský cintorín (ruský a čsl. ) za kláštorom. V centre Dukly sme sa naobedovali v reštaurácii a vyrazili sme Teodorowka – kóta 534. Tam sa odohrávali kruté boje keď sa náš zbor snažil cez Iwlu a Teodorowku preraziť k mestu Dukla. Za krásneho počasia sme vybalili detektory a vydali sa kopať. Sú tam úplne nádherne zachovalé zákopy a bunkre viditeľné skoro všade na vrchole. Taktiež množstvo jám po výbuchoch ale aj po kolegoch hľadačoch. Je priam neuveriteľné, že toľko rokov po vojne je tam všetko tak jasne rozoznateľné a viditeľné. Avšak množstvo vykopanej a voľne položenej munície nás presvedčilo, že sme prišli asi neskoro a bolo by lepšie presunúť sa ďalej. A tak sme aj išli smerom na Iwlu a cez Hyrowu sme už cez hory prešli až do Barwinku k našej hranici. Predtým sme sa ešte v Mszane vykúpali v potoku a prezreli starý opustený dom.

V Barwinku sme sa vydali smerom na východ popri hranici a poľnými cestami išli asi 10 km. Auto dostalo riadne zabrať. Skončili sme na prekrásnej lesnej čistine, kde všetky cesty končili. Bolo to tam ako v raji – nádherné lesy, všade černice a stopy po zvieratách, žiadna civilizácia. A to všetko ešte v Poľsku neďaleko slovenskej hranice. Tak sme sa aj hneď vydali smerom k hranici kopať. Po strmom kopci sme sa pohybovali po hraničnom chodníku. Všade boli viditeľné bunkre a obranné postavenia. Našli sme množstvo vecí po Rusoch – ale absolútne nič po Nemcoch. Zaujímavé. Majo našiel aj zvyšky zostreleného lietadla, všetko na povrchu. Našli sme ruské delostrelecké postavenie, obrovské množstvo nálezov.
Samozrejme sme všetko nechali tam, iba nejaké prázdne veľkorážne nábojnice sme si zobrali na pamiatku. Keď sa začalo stmievať, vyrazili sme späť k našej lúčke. Večer sme postavili stan a Majo ako vyučený kuchár robil živánsku. Bože, to bola pochúťka. Ešte teraz sa mi zbiehajú sliny. Uprostred divočiny s dobrou partiou sedieť pri ohni v miestach bojov z roku 1944, dobre jesť a piť – čo viac si môže chlap priať? Vtedy sme ani na baby nemysleli. Jediným negatívom bolo, že tá živánska sa robila tak dlho. Hlad sme zaháňali vodkou, pivom a opekaným chlebom. Nakoľko sme už predtým objavili v blízkom okolí stopy zvery vrátane medveďa, tak sme si predsavzali, že pri ohni nenecháme na noc žiadne potraviny, čo by mohli medvede prilákať. Ale splňte také predsavzatie v najlepšej nálade pri speve ruských bojových piesní a po konzumácii výborného poľského alkoholu!
Ani neviem, ako sme sa dostali do stanu. Potraviny boli snáď všade okolo stanu a ohniska ako pripravená hostina pre medvede. Ale úplne opití sme asi neboli, keďže pred stanom som priamo vo vchode našiel rýľ, krompáč a nôž – čiže zbrane pripravené na obranu pred medveďom. Takže hrdinovia z nás nevymizli a ráno sme na to boli patrične hrdí (aj keď ten súboj s takou výzbrojou proti medveďovi by som vidieť nechcel).

V krásne slnečné ráno sme sa vydali zasa kopať k hranici smerom na Krajnú Poľanu. Teplo nás veľmi vyčerpávalo a taktiež sme nič zaujímavé nenašli (okrem bežných vojenských, prevažne ruských, vecí). Najkrajším a najzaujímavejším nálezom bol hraničný kameň zo Slovenského štátu ( z jednej strany S, z druhej D ). Avšak vážil asi 70kg, takže zostal tam.
Celí prepotení sme prišli k autu a s radosťou sme sa poumývali v kalužiach naokolo. To bol pôžitok, aj tie žaby v kalužiach zostali prekvapené. Chodili sme tam nahí ako na nuda-pláži.

Cesta pokračovala do Zyndranowej do súkromného múzea pána Gocza. Pozreli sme si ho najprv zvonka, nakoľko bolo práve zatvorene z dôvodu obedňajšej prestávky. Tak sme sa po prašných a zlých cestách vrátili do Barwinku kde sme sa v reštaurácii naobedovali a nakúpili niečo domov pre rodiny. O 14.00 hod sme už boli u pána Gocza v jeho celoživotnom diele – zbiera všetko o 2.sv. vojne a o Rusínoch (Lemkovia). Inak rusínsky jazyk je nádherný, niečo medzi slovenčinou a ukrajinčinou. Privítal nás osobne a správal sa mimoriadne milo a ústretovo. Avšak my sme sa zasa museli hanbiť, keď nám so slzami v očiach rozprával, ako ho 2 x vykradli (jede krát určite Česi – pred krádežou boli u neho v múzeu – a druhý krát buď Česi, Slováci alebo Poliaci). Keď sa nás pýtal, že či ho my nevykradneme, zasa sme zažili ten pocit obrovskej hanby. Ten pocit by som prial každému (aj keď sú takí, čo hanbu nepoznajú). Pre mňa osobne nepredstaviteľné – cez deň ma starý pán povodí po jeho múzeu a všetko ochotne vysvetľuje a večer ho prídem vykradnúť. Och, aké to úbohé svine!

Múzeum pána Gocza je oficiálne zaregistrované a on dokáže pútavo rozprávať. Ako mladý chlapec všetko zažil, dokonca sa stretol aj so Slobodom. Po vojne zbieral vojenské veci iba z blízkeho okolia a nosil to domov, neskôr spravil z toho múzeum. Neuveriteľné, ako presne pozná miesta kde, kto a kedy padol. Lepšieho sprievodcu históriou si ani nemožno predstaviť.

Cestou nazad sme sa vykúpali v hrádzi na horskom potoku. Voda mala asi teplotu na bode mrazu a aj keď bolo vonku veľmi teplo, vo vode sme skoro zamrzli. A tak sme potom prekročili štátnu hranicu a vrátili sa na Slovensko. Navštívili sme najprv pamätník ženistov, hrob generála Vedrala-Sázavského, rozhľadňu (výhľad skutočne nádherný), malé múzeum a pamätník prekročenia štátnej hranice. Skúsili sme kopať priamo na hranici pri prechode. Terén bol veľmi zlý – všetko zarastené, samé kríky a bodliaky. Nohy sme mali kompletne dorezané. Výhodou bolo, že tam asi pred nami nikto nekopal a preto aj nálezy boli zaujímavé. Iba spomeniem kompletný bodák, lopatku a iné drobnosti po nemeckých vojakoch. Už skoro v tme sme navštívili pamätník – vojenský cintorín na Dukle a uctili si pamiatku padlých vojakov.

My s Majom sme chceli spať v stane, ale nakoľko sme už boli na Slovensku ( Cigáni, krádeže a pod. ), tak sme dali na Petra a hľadali ubytovanie pod strechou. Najedli sme sa v moteli v Krajnej Poľane kde najlepšie z celej reštaurácie bol vojenský dokumentárny film na ČT2, ktorý tam išiel v televízii. Tam nám tiež dali ubytovanie – ale aké!!! Také niečo som ešte nezažil – zvonka to ešte išlo, ale vo vnútri to bolo na grcanie. Smrad, všetko staré, hnilé, zavšivavené, totálne špinavé umývadlá, bez teplej vody. Penzión síce už nefunguje ale aj tak je takým symbolom slovenského podnikania – skrátka hrôza. A to za „super-cenu“ 24,-EUR. Našťastie sme mali ešte vodku aj pivo a tak po ich bleskovej konzumácii nám to už ani tak nevadilo. Spali sme všetci traja v jednej posteli – tá jediná nám pripadala byť čistá aj keď už mala požité posteľné prádlo.

Ráno sme vstali a bleskovo išli odtiaľ preč. Ten zápach bol skutočne neznesiteľný, hlavne z tej „kuchyne“. Ráno sme išli do Nižného Komárniku, navštívili známy vrch Obšár a vojenskú techniku na kopci (resp. čo z nej zostalo – veľkorážny guľomet vraj ukradli Česi, lafetu z neho asi Cigáni, jeden mínomet Cigáni a ďalší mínomet radšej stiahli do múzea vo Svidníku )- ostalo tam zamurované protilietadlové delo a vybrakované lietadlo IL 10. Ostuda ako svet, sme my Barbari!

Ale to najhoršie ešte len prišlo. Začalo to tankovým pamätníkom (T34 a Pz IV) – ten bordel naokolo, skrátka hrôza. Od vložiek cez plechovky od piva, plienky, plastové fľaše, konzervy až po kompletný sortiment z drogérie a potravín. Vrcholom bolo údolie smrti, kde zostali už iba vykradnuté tanky T34 – ostatné sa už ukradlo alebo to radšej stiahli do múzea, aby sa to neukradlo. Informačná tabuľa ukradnutá a všade naokolo tony bordelu.
Veľká tabuľa VSTUP NA TECHNIKU ZAKÁZANÝ pri tom všetkom pôsobila priam groteskným dojmom. Ostuda slovenského národa, sme hanbou civilizovanej Európy. Naša úcta k pamätníkom z nedávnej doby je na úrovni primitívov! Vtedy som nahlas povedal, že sa hanbím za to, že patrím k takémuto národu (aj keď Slovensko ako krajinu má rád).

Bez nálady sme navštívili vojenský cintorín vo Svidníku a následne múzeum. Chodníky skoro zarastené trávou, technika úplne nepochopiteľne napchatá pod kostolom aj keď je tam obrovské priestranstvo a všadeprítomné odpadky. Expozícia v múzeu bola naposledy inovovaná v roku 1995. Odvtedy je to nezmenené. Čo tam všetky tie roky tí ľudia robia, to neviem. Dojem vylepšila pani, ktorá nás tam sprevádzala a ktorú sme upozornili na množstvo chýb v popiskách exponátov. Vďačne to akceptovala a okamžite sa snažila o nápravu.

Ako päsť na oko, ako ostrov čistoty v tom neporiadku pôsobili na nás nemecké vojenské cintoríny v Hunkovciach a vo Važci. Všade poriadok a čistota, skrátka úcta k tým mŕtvym vojakom. Niekto povie: áno, veď Nemci dávajú na to peniaze. Ale páni a dámy, je to ozaj iba o peniazoch? Som presvedčený, že nie!

Na záver spomeniem už iba húfy všežravých kobyliek na východnom Slovensku, ktoré sme videli z auta pri ceste. Dozrievajú zemiaky a kukurica a tak všade boli Cigáni s rozličnými povozmi, kočíkmi a igelitkami a chodili sa obsluhovať. Človek po takejto ceste plne chápe tých ľudí, čo tam žijú a dožadujú sa ochrany pred týmito tmavými zlodejmi.

A na záver nás zlomila návšteva čsl. vojenského cintorína Háj nad Liptovským Mikulášom. Zarastené hroby a chodníky ostro kontrastovali s veľkolepými sochami vojakov a mramorovými pamätnými doskami. Odpílená puška jedného vojaka už iba predstavovala ten klinec do rakvy (bola z bronzu a tak ju nejaké hovädo odpílilo a odnieslo do zberu).
A tak sme Maja vysadili doma, pričom nás on ešte pohostil, a my dvaja sme vyrazili rýchlo domov. A tak som sa po prejdení 1470 km ocitol konečne doma, v kruhu mojej rodiny.

A čo na záver:
Ako som písal v úvode - táto výprava zmenila niekoľko mojich zaužívaných predstáv a názorov, hlavne čo sa týka Poľska a Poliakov.

1.Poliakov som nemusel, poznal som ich iba ako kšeftárov z burzy a zo štúdií. Avšak to, ako sa k nám počas celej výpravy správali, ma nesmierne prekvapilo. Od predavačiek cez čašníkov a policajtov až po obyčajných domorodcov – všade ochota, milé slovo, úsmev. Aký to rozdiel oproti nášmu Slovensku alebo aj iným európskym krajinám, ktoré poznám. Odteraz si budem Poliakov určite vážiť viac ako predtým.

2.Poľsko som navštívil naposledy v roku 2000 a vtedy mi pripadalo neskutočne zaostalé. S výnimkou zlej kvality ciest (na ktorých ale teraz intenzívne pracujú) nás vo všetkých oblastiach dohonili a čo sa týka čistoty a poriadku, jednoznačne nás predbehli. Ceny o trocha nižšie ako u nás, sieť obchodov dostatočná, aj keď úplne iného rázu ako u nás.

3.Vedel som, že u nás v porovnaní so Západnou Európu je u nás veľký neporiadok. Avšak mal som predstavu, že v Poľsku je to ešte horšie. Tak tam som bol totálne prekvapený a z toho vyplýva, že sme asi najväčšie svine v Strednej a Západnej Európe. Je to veľká hanba a zlá vizitka pre Slovensko. Ale v čom je chyba? Robia to iba Cigáni? To asi nie!
Ja od mala vychovávam moje deti, že žiaden papierik nepatrí na ulicu alebo inam, vždy iba do koša. Keď nie je kôš nablízku, tak strčím do vrecka a vyhodím neskôr do koša. A deti to tak robia, čiže výchovou to ide bez problémov. Bohužiaľ to bude trvať asi ešte veľmi dlho kým naša pekná krajina bude aj čistou. Náš národ nie je ešte tak uvedomelý a civilizovaný aby pochopil, že čistota a poriadok sú prvou vizitkou každej krajiny.

Celkovo to bola krásna výprava a splnili sme si všetko, čo sme chceli. Byť s dobrými kamarátmi na tak významných miestach našej histórie a tak nádhernej prírode je opravdový zážitok, ktorý zanechá trvalé dojmy. A tak sa už tešíme na ďalšiu výpravu. Kam? Uvidíme!