El Alamein - Egypt nielen o pyramídach

V roku 1995, konkrétne 28.10.1995, sa začala moja individuálna cesta po stopách bojov 2.sv. vojny v Afrike. Prehliadku historických krás Egypta som už mal za sebou a tak sa pre mňa začala tá zaujimavejšia časť výpravy – jednodňový individuálny výlet do El Alameinu. V ten deň mi dal sprievodca v Káhire na výber – buď hotelové taxi značky Volvo za 700,-DEM alebo normálne mestské taxi značky LADA za 400,-DEM. Samozrejme som volil variantu dva – cena rozhodla. Bol mi prisľúbený taxikár, ktorý hovorí aj anglicky aj nemecky. Tomu som sa skutočne potešil.

Onedlho už stála pred hotelom nádherne prekýčovaná LADA, rok výroby asi 1970. Sprievodca si ešte rýchlo opísal osobné údaje taxikára – to pre prípad, že by som zmizol (asi aby im aspoň ukázal moje pozostatky). Hneď som sa chcel zoznámiť s taxikárom, ale vyskytol sa problém. Anglicky ovládal dokonale slovo YES a nemecky vedel dokonca jednu kompletnú vetu – GUTEN TAG. Nakoľko som ja neovládal žiadne egyptské nárečia, naša konverzácia sa hneď od začiatku obmedzila na posunkovú reč.

Z Káhiry do El Alameinu to je približne 480 km (po Alexandriu diaľnica, z Alexandrie 90 km pobrežná cesta Via Balbia ). V Egypte bolo napriek blížiacej sa zime nádherné slnečné počasie, teplota 36 stupnov v chládku. Miesto klimatizácie sme mali otvorené všetky 4 okná, ale pri rýchlosti 80 km/h sa to dalo vydržať. Po Alexandriu sme mali 4 poruchy auta ( 1x motor, 1 x vyvarená voda, 1 x neviem ani čo a 1 x defekt ) a to hneď znamenalo stratu 3 hodiny. Taxikár si celú cestu pospevoval nádherné egyptské piesne – ale aspoň cesta rýchlejšie ubiehala. Za spomienku stála situácia, keď išli po diaľnici vedľa seba 2 nákladné autá. Keď sme tak asi 5 minút šli po nich, videl som v taxikárovych očiach jemný záblesk a hneď som mal zlé tušenie. Vľavo bola zábrana, vpravo bola jama – tak sme prešli medzi nimi pričom na každej strane žiguláku sme mali asi 8,6 cm rezervy. Takže po zvyšok cesty som už radšej ani nezaspal.

Krajina bola všade rovnaká, samý piesok a inak nič. Od Alexandrie bolo aspoň vidieť Stredozemné more a tak už stúpalo moje očakávanie. A potom prišla tabuľa EL ALAMEIN. Ako prvé som navštívil vojenské cintoríny – nemecký, taliansky a anglický. Nachádzajú sa neďaleko od seba a sú veľmi pekne upravené. Taliansky cintorín sa nachádza priamo na bojisku a v okolí som ešte videl tabule POZOR MÍNY!

Následne som navštívil vojenské múzeum v El Alameine. Technika bola vystavená vonku a boli to skoro všetko odstrelené vraky v takom stave, ako sa po boji našli. Podľa správania sa vojakov ( tí tam boli všade ) to múzeum asi nemá veľa návštevníkov – počas mojej prehliadky som tam ani nikoho nestretol. V múzeu vo vnútri bolo niekoľko zaujimavých exemplárov uniforiem a techniky.

Bola tam jedna veľmi zaujimavá výstavka. V roku 1986 letelo ponad púšť stredného Egypta súkromné lietadlo a jeho pilotovi sa zdalo, ako by dole videl auto. Po pristátí túto skutočnosť nahlásil a previerka tam skutočne potvrdila prítomnosť dvoch nákladných áut. Tak tam spravili výpravu a objavili dve plne naložené anglické nákladné autá z vojny. Všetko bolo v pôvodnom stave, pieskom a teplom dokonale zakonzervované. Autá boli dokonca po krátkom a dôkladnom očistení prevádzkyschopné. Avšak čo sa stalo s posádkou sa doteraz nepodarilo presne zistiť. Predpokladá sa, že to bola časť anglického prepadového oddielu (commandos ) ktorý sa snažil dostať cez púšť Nemcom za chrbát – čo sa im počas vojny aj neraz úspešne podarilo. Nezodpovedanou zostala otázka, prečo tam tieto dve autá nechali keď neboli nijak poškodené. Asi to navždy zostane jednou zo záhad 2.sv. vojny. A takto sú tam obe tieto nákladné autá aj s časťou nákladu vystavené.

Po prehliadke múzea sme sa pustili smerom do púšte k hrobu ( pyramíde ) „hviezdy z Afriky“, ako znela prezývka populárneho nemeckého letca Hansa Joachima Marseilla. Popis a mapku cesty k jeho hrobu som našiel na letáku na nemeckom vojenskom cintoríne. Bohužiaľ už po krátkej jazde sme s mojim svetaznalým vodičom zistili, že podľa tej mapky sa dostaneme akurát tak niekam do stredu Sahary a skončíme ako tie 2 opustené anglické nákladné autá. A to ešte všade popri púštnej ceste boli zasa tie tabuľky s nápisom POZOR MÍNY. Či tam boli ozaj míny alebo je to iba atrakcia pre turistov som sa radšej nesnažil zisťovať.

Krátko o Marseillovi:
Bol najúspešnejším stíhacím pilotom proti západným spojencom pričom všetky víťazstvá vybojoval vo veku 23-24 rokov (narodený 13.12.1919). „Hajo“ Marseille bol známy svojou nedisciplovanosťou a taktiež nadpriemerným záujmom o ženy (tých si v Afrike asi moc neužil ). V 382 bojových letoch na jeho Messerschmitte Bf 109 získal celkovo 158 víťazstiev ( 101 x kittyhawk a tomahawk, 30 x hurricane, 16 x spitfire a 11 bombardérov). Bol vynikajúcim akrobatom a hlavne strelcom, pričom mal perfektný odhad pri strelbe (neuveriteľne znie výpočet jeho priemernej spotreby munície na jeden zostrel – 15 nábojov na jedno zostrelené lietadlo. Za spomienku stojí jeho výkon zo dňa 1.9.1942 – v tento deň zostrelil počas troch bojových letov 17 stíhačiek RAF ( aj keď anglické pramene potvrdzujú iba 12 zostrelených a 5 poškodených lietadiel). Marseille zahynul neporazený 30.9.1942 počas bojového letu na jeho úplne novej Bf109G. Ešte nad nepriateľským územím mu začal horieť motor ale on sa snažil dostať za vlastné línie. Keď už nemohol dýchať otočil lietadlo a vyskočil, ale pri výskoku udrel hlavou do smerovky a v bezvedomí dopadol na zem bez otvorenia padáku. Je zaujimavé, že dopadol na územie nikoho a keď sa nemeckí a talianski vojaci v zákopoch dozvedeli, že to tam spadla „hviezda Afriky“, okamžite vyslali prieskumný oddiel na vyzdvihnutie tela, do ktorého sa dokonca dobrovoľne hlásili aj talianski vojaci ( to je už čo povedať). Dokonca v nasledujúce dni postavili ešte stále na území nikoho a za sústavného ostreľovania Angličanmi malú pyramídu na mieste dopadu Marseilla. Po vojne sa na tomto mieste postavil pamätník pre Marseilla v tvare pyramídy a ten tam stojí do dnes – len ho treba nájsť.

Nakoľko sa už začalo zvečerievať, pobrali sme sa smerom k normálnej asfaltovej ceste a vydali sa nazad do Káhiry. Asi 20  km od El Alameinu vypovedala Lada jej poslušnosť a to takým spôsobom, že sa dala zaradiť iba jednotka (prvý rýchlostný stupeň). Nakoľko by sa tých zvyšných 460 km išlo do Káhiry iba ťažko na jednotke, zabočil môj spoločník na poľnú cestu smerom do púšte kde sme asi po piatich kilometroch našli nejakú dedinu. Pravdepodobne som tam bol od vojny prvý biely Európan nakoľko sa pol dediny prišlo na mňa pozrieť a ja som si pripadal ako nejaký hrdina z akčného filmu kotrého všetci obdivujú. Kupodivu neboli vôbec otravní (ako na juhu Egypta ), skôr veľmi priateľskí a prívetiví. Môj šofér odstavil pokazeného žiguláka pred jednu garáž, všetci chlapi sa sklopili nad motor a jeden cez druhého hundrali. Následne si všetci spoločne sadli na zem a začali piť kávu. Ešte viac som bol prekvapený keď k autu prišli traja 10-12-roční chlapci a začali sa montovať v motore. Ja som tam iba nervózne sedel a čakal. Aj keď som umieral od smädu a hladu vytrvalo som odmietal akékoľvek občerstvenie čo mi tam pohostinní domáci nosili ( o hygiene a stravovacích zvykoch by sa dal napísať zvlášť príbeh ). Keď som sa asi po pol hodine prešiel k autu – skoro ma porazilo – miesto motora tam bola iba veľká diera. Tí počerní chlapci vymontovali celý motor! S pánom bohom – čo teraz? Už som videl ako na druhý deň odlieta moje lietadlo – ale bezo mňa. Skutočne mi v tej chvíli bolo do plaču a preklínal som celú Afriku. Druhý šok som zažil asi po ďalšej pol hodine – keď jeden z tých chlapcov vošiel do auta, naštartoval ho a vyšiel s ním na ulicu. To som už nechápal. Môj šofér sa rozlúčil (asi aj zaplatil, to neviem ), sadli sme si do auta a vyrazili. To už skoro všetci obyvatelia dediny boli na tom námestíčku a kričali, jodlovali (alebo ako sa nazýva to výskanie ich žien ) a mávali. Skutočne dojemné – pripadal som si ako Rommel ktorého vždy vítalo domorodé africké obyvateľstvo – nezávisle od toho, či útočil alebo utekal pred Angličanmi. A čo dodať na záver – bez akejkoľvek poruchy sme došli v noci do Káhiry kde som sa rozlúčil s mojim verným spoločníkom a jeho zázračným vozidlom a pobral som sa do svojej hotelovej izby.

A čo dodať na záver?

Z hľadiska vojenského historika:
Afrika sa v niečom podobá na južné Rusko (Stalingrad ) – je tam toho ešte veľa neobjaveného a sú to obrovské priestory. Všetky tam nájdené veci sú z klimatických dôvodov mimoriadne zachovalé. Nakoľko sa tam od vojny toho veľa nezmenilo, určite tam leží ešte veľa vecí a čaká na ich objavenie. Zaujimavé by bolo ísť z El Alameinu smerom na západ k Tobruku. Inak aj napriek skutočnosti, že do Líbye sa oficiálne z dôvodu medzinárodného bojkotu nedá dostať, mi môj taxikár povedal, že to nie je žiaden problém a ktokoľvek s akýmkoľvek cestovným pasom prejde bez akýchkoľvek formalít z Egypta do Líbye ( a asi aj naspäť).

Z hľadiska hľadačov:
Nakoľko si v Afrike každý robí čo chce, tak predpokladám, že aj kopanie tam možné je. Nikto mi k tomu nedokázal niečo konkrétnejšie povedať. Na základe mojich skúseností je tam pôda zväčša mäkká a  piesková, ale problémom môžu byť tie obrovské rozlohy. Samozrejme tam nikde nie sú vidieť nejaké zákopy alebo bunkre – všetko zavial čas a piesok.
Nakoľko väčšina normálnych ľudí chodí do Egypta lietadlom, je tu zasa problém prevezenia vecí domov.

Z hľadiska všeobecného:
Bol to pekný, ale príliš krátky výlet. Určite sa ešte raz vyberiem po stopách Afrikakorpsu ale potom by som to rád spojil aj s návštevou bojísk na území Líbye. Je veľmi dôležité zabezpečiť si na takúto výpravu kvalitné mapy. Bez nich je to tam veľmi ťažké. Je tam iba zopár múzeí a pamätníkov a preto je tam mimoriadne dôležitá teoretická príprava podľa kníh a máp. Napriek napätej politickej situácii na blízkom východe pokladám severný Egypt za bezpečný a individuálnu výpravu či už prenajatým autom alebo taxíkom za realizovateľnú.
Na každý prípad odporúčam výpravu u dôvodu klimatických podmienok organizovať mimo leta – buď 4.-5. mesiac alebo 10.-11. mesiac v roku. Jazykové znalosti tam nie sú potrebné žiadne, lebo na základe mojich skúseností sa tam nedohovoríte aj keby ste ovládali 20 svetových jazykov.

Na záver:
Predminulý rok ponúkala slovenská cestovná kancelária Aeolus pobytové zájazdy do Egypta do Marsa Matruh. Pre záujemcov vojenskej histórie úplne ideálne miesto– je to známe bojisko západne od El Alameinu, v podstate najlepšie miesto na podnikanie výletov. Zaujimavé aj pre rodiny – rodina sa môže vyvalovať pri mori alebo bazéne v hoteli a chlapi sa môžu venovať svojmu koníčku. Avšak zlá správa: minulý rok túto destináciu z dôvodu nezáujmu klientov vo svojej ponuke zrušili.