El Alamein II.

Od Tobrúku k EL Alameinu
Rommel teda nepochodil, a tak tlačili britskú 8. armádu smerom k Egyptu s tým čo mal. Nebolo to síce málo, veď disponoval ôsmimi pešími divíziami a štyrmi tankovými divíziami s 96 000 vojakmi a takmer 600 tankami, no míňali sa mu pohonné hmoty i zásoby a britské letectvo so vzdušnou prevahou ich prísun účinne sťažovalo. Britskú 8. armádu však zatiaľ doplnili na stav 150 000 mužov a v troch armádnych zboroch mala osem peších a tri tankové divízie s 1 114 tankami! Napriek tomu sa Rommel prebil až k El Alameinu na egyptských hraniciach a obyvatelia Alexandrie i Káhiry už vážne počítali s jeho príchodom. Britská flotila odplávala z Alexandrie do Červebého mora a Mussolini priletel do Líbye aj so svojím bielym koňom, na ktorom chcel slávnostne defilovať pred víťaznými jednotkami. Z El Alameinu do Alexandrie zostávalo Rommelovi iba 96 kilomatrov. Išlo však o terén zo severu chránený morom a z juhu takmer nepriechdnou Quattarskou preliačinou, teda veľmi dobre brániteľné územie. Na tom postavili Briti svoj plán.

Bitka, ktorá rozoznela zvony
Prvá zrážka Nemcov a Talianov s Britmi pri El Alameine sa odohrala 30. júna 1942 a potom celý júl vojská Osi a Spojencov na seba útočili so striedavými úspechmi. Rommelove straty však boli omnoho väčšie. Generálovi Auchinleckovi sa podarilo protivníka definitívne zastaviť až 21. júla, no poraziť ho nevládal. I preto 4. augusta do Egypta priletel Winston Churchill a nahradil ho generálom sirom Haroldom Alexandrom. Krátko nato z Británie prišiel generál sir Bernard Montgomery a ujal sa velenia 8. armády. Obe nepriateľské strany celý august zdokonaľovali svoje opevnenia a kládli mínové polia, pričom Montgomery vytrvalo ignoroval výzvy netrpezlivého Churchilla na začatie ofenzívy. Vedel totiž, že čas pracuje pre Britov, pretože Rommelove zásobovacie ťažkosti sa neustále prehlbovali. Tvrdil, že treba počkať do konca októbra a úspech bude zaručený. Nemýlil sa a v uvedenom čase už mal všetko, čo potreboval. Večer 23. októbra dvadsať minút pred desiatou hodinou ticho nad El Alameinom pretrhlo ohlušujúce dunenie tisíc britských diel. Ich paľba bola taká strašná, že nemecký veliteľ generál Hans Stumme, ktorý zastupoval chorého Rommela, počas nej zomrel na infarkt! Ešte v tej noci za mesačného splnu na ľavé krídlo nepriateľa zaútočil XXX. britský zbor, zatiaľ čo XIII. Zbor predstieral útok na juhu pri Quattarskej preliačine. Ráno do prielomu v mínových poliach vtrhol X. obrnený zbor. Narazil však na tvrdý odpor Talianov a protiúder nemeckej 15. obrnenej divízie jeho postup zastavil. Na priamy Hitlerov rozkaz sa Rommel okamžite vrátil na bojisko a vrhol väčšinu svojich síl na sever k pobrežiu. Rozpútala sa týždeň trvajúca tankovová bitka, na konci ktorej „púštnej líške“ zostalo iba 35 tankov a jeho chýrne 88 mm protilietedlové delá, ktoré dokázal účinne používať i na priamu protitankovú streľbu, boli všetky zničené. Hitler nariadil Rommelovi za každú cenu vydržať, ale ten pochopil, že s tým, čo mu zostalo, nemá šancu a 4. novembra dal povel na odpútanie sa od nepriateľa a ústup. Medzi svojimi a spojeneckými vojskami, ktoré okrem Britov tvorili aj Austrálčania, zanechal nešťastných Talianov. Montgomery síce nedokázal Rommelovu armádu obkľúčiť a zničiť, ale jej porážkou zvrátil nepriaznivú situáciu Spojencov v severnej Afrike. Treba dodať, že týždeň pred koncom bitky sa v rámci operácie Torch v Maroku a Alžírsku vylodili Američania, čo spolu s El Alameinom znamenalo definitívny koniec panstva Nemcov a Talianov na tomto území. Pri El Alameine stratili vojská Osi 59 000 mužov / z toho 34 000 Nemcov / a približne 500 tankov a 400 diel. Straty druhej strany predstavovali 13 000 vojakov a 432 tankov. Bola to teda jedna z najdôležitejších bitiek 2. svetovej vojny a zvony vo Veľkej Británii bili na počesť víťazstva Spojencov plným právom.

PhDr. Ján Dolinay