Fašistické represálie na strednom Slovensku
Existencia súvislého povstaleckého frontu prinútila nacistov, aby okupačnú politiku voči Slovensku zamerali predovšetkým na vojenské potlačenie Slovenského národného povstania a na nutnosť pacifikovať slovenský priestor. 1 Povstalecké jednotky totiž predstavovali potenciálne nebezpečenstvo pre skupiny armád Stred a Juh z pozície „paradesantnej armády" v tyle nepriatela. 2 Preto sa žiadalo priestor Slovenska pacifikovať tak, aby sa dosiahla stabilita bezprostredného zázemia fašistických vojsk.
Priamu okupáciu Slovenska jednotkami wehrmachtu a zložkami zbraní SS v zázemí výdatne podporovali orgány a útvary Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD. Jej jadro tvorili dve einsatzkomandá -13 a 14 -, zriadené v Brne v dňoch 30.-31. augusta 1944 na čele s SS-obersturmbannfuhrerom dr. Josephom Witiskom. 3 Za otvorenej asistencie slovenského totalitného režimu, ktorý bol nástrojom nemeckej nadvlády, nastúpili okupačné jednotky wehrmachtu, zbraní SS, zložiek gestapa a príslušníkov jednotlivých einsatzkománd SIPO a SD na cestu bezuzdného teroru, masového vraždenia a plienenia. Na tom sa zúčastňovali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a jednotky Heimatschutzu, ktoré plnili akúsi suplujúcu úlohu žandárstva a politickej polície pri vykonávaní fašistických bezpečnostných opatrení. 4
Zložkám zbraní SS a Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD pripadla pri potlačení SNP úloha vykonávať perzekúcie, vraždy, teror a masovú likvidáciu účastníkov Povstanie a ostatných antifašistov. Program rozsiahleho vyhladzovacieho systému uskutočňovali nacisti masovým likvidovaním účastníkov Povstania a deportáciou antifašistov do koncentračných táborov. Tento program bol stanovený ako pevná súčasť protipovstaleckej taktiky boja fašistických úradov, jednotiek SS, wehrmachtu, jeho spravodajskej služby abwehr, gestapa, no predovšetkým Pohotovostnej skupiny H polície SIPO a služby SD. predĺženej ruky RSHA (Hlavného ríšskeho úradu pre bezpečnosť) na Slovensku, ktorá si uzurpovala riadenie a kontrolu celej policajnobezpečnostnej služby po svojom príchode na Slovensko. 5 Pohotovostná skupina H ovplyvňovala veliteľa nemeckých fašistických okupačných vojsk v zásadných otázkach realizácie politických a policajných úloh na území Slovenska už v septembri a októbri 1944, najmä však od 14. novembra 1944. Vtedy bol SS-obersturmbannfúhrer dr. Joseph Witiska i oficiálne vymenovaný za veliteľa bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby na Slovensku a súčasne i za politického referenta veliteľa nemeckých okupačných vojsk. Tým sa služobne v styku s RSHA osamostatnil, opierajúc sa o silu svojich piatich sformovaných pohotovostných oddielov (každý po 500 mužov) bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby. 6
Na okupovanom území Slovenska postupne vznikali úradovne Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD v Bratislave, Nitre, Trenčíne, Ružomberku a koncom októbra 1944 aj v Banskej Bystrici. 7 V ďalších mestách sa vybudovali tzv. oporné body (stutzpunkty) a vedľajšie služobné úradovne. Ich počet sa menil a prispôsoboval podľa meniacej sa situácie na oslobodenom povstaleckom území Slovenska, ktoré sa v dôsledku okupácie postupne zmenšovalo. 8
Ľudácky režim všestranne zabezpečoval zásobovanie fašistických okupačných jednotiek zo slovenských zdrojov. Svoju vazalskú aktivitu preniesol už v septembri 1944 na urýchlené organizačné zaktivizovanie POHG a ich postupné nasadenie v zločineckej súčinnosti s nemeckými fašistickými jednotkami bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby do protipartizánskych a teroristických akcií proti obyvateľstvu podozrievanému z účasti a pomoci SNP. 9
Tisov režim sa od septembra 1944 do januára 1945 márne usiloval zorganizovať novú profašistickú brannú moc vo forme Domobrany ako náhradu za vlastnú rozpadnutú slovenskú armádu. Z totálne zmobilizovaných desiatich ročníkov (41 533 osôb) pre nespoľahlivosť a nedôveru nemeckého velenia vyzbrojil iba 10 % a ostatných nasadil na opevňovacie práce. 10 Úspešnejší bol pri formovaní kontingentov Hlinkovej gardy, ktoré v januári 1945 dosiahli stav 4000 - 5000 osôb (37 pohotovostných oddielov a 6 poľných rôt). Zo zvyškov deklasovaného žandárstva, ktoré po vypuknutí SNP ešte zostalo verné klérofašistickému režimu, zorganizoval vrchný veliteľ žandárstva generál Timotej Ištók tri pohotovostné oddiely - v Bratislave, Banskej Bystrici (od novembra 1944) a Trenčíne, ktoré spolupracovali s POHG, nemeckou bezpečnostnou políciou SIPO a službou SD. 11
Zriadením výcvikových táborov Slovenskej pracovnej služby (SPS) v pásme schutz-zóny vybudoval slovenský štát systém organizácií predvojenskej pracovnej výchovy pre naverbovancov z radov slovenskej mládeže, ktorých v táboroch odborne školili, cvičili a permanentne demagogicky spracúvali v duchu klérofašistickej ideológie. 12 Na základe dohody veliteľa Hlinkovej gardy Otomara Kubalu a veliteľa špeciálnej SPS s Ministerstvom národnej obrany Slovenskej republiky z 28. septembra 1944 o prevode 200 príslušníkov SPS do armády, boli zverbovanci dislokovaní do pásma schutzzóny, čím sa znížili na „janičiarsku službu proti vlastnému národu... " Touto dohodou sa vytvorili podmienky na sformovanie jadra protipartizánskej jednotky Edelveis z roty Slovákov. 13
V septembri 1944 sa Ústredňa štátnej bezpečnosti vyčlenila z kompetencie ministerstva vnútra slovenskej vlády a podriadili ju priamo ministerstvu národnej obrany, 14 čím sa utužila spolupráca agentov ÚŠB s nacistickými bezpečnostnými orgánmi, ktoré využívali ich znalosť miestnych pomerov, a to najmä pri organizovaní represívnych opatrení proti komunistom. Rozkazom veliteľa nemeckých okupačných vojsk z 2. septembra 1944 sa zriadila Domobrana nemeckej menšiny na Slovensku (Heimatschutz), 15 čím sa inštitucionálne dotvorili zárodky Domobrany z 24. júla 1944 (vtedy začlenené do rámca Freiwillige Schutzstaffel - FS na finálnu podobu ozbrojených oddielov, ktoré bojovali na viacerých miestach Slovenska proti povstalcom. 16
Celkový počet nemeckých vojenských okupačných síl na území Slovenska predstavoval 48 000-50 000 vojakov a dôstojníkov. 17 Ich prítomnosť v praxi potvrdila vyvrcholenie princípov nacistickej politiky hitlerovského Nemecka voči Slovensku. Fašisti otvorene prešli do najsurovšej formy násilia - ako im najvlastnejšej metódy postupu v okupovanej krajine.
Priestorová a časová chronológia krutého fašistického teroru, vrážd, barbarského plienenia, vypálených obcí a surového uplatňovania taktiky spálenej zeme v jednotlivých regiónoch Slovenska sa odvíjala predovšetkým zo štruktúry Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD, operujúcej v tyle okupačných jednotiek. Jej organickými časťami boli: Sonderkommando 7a, Einsatzkommando 13, Sonderkommando Zb V 15, Zvláštne komando ZbV 29, Einsatzkommando 14 a od konca januára 1945 aj Zvláštne komando ZbV 27, ktoré dovtedy teroristicky pôsobilo na východnom Slovensku. 18
Okrem uvedených jednotiek boli pod jednotným velením Pohotovostnej skupiny H (respektíve v koordinácii s ním) nasadené do protipartizánskych a teroristických akcií proti civilnému obyvateľstvu aj jednotky POHG, Heimatschutzu a ďalšie špeciálne teroristické a diverzné protipartizánske útvary - Stíhací zväz Slovenska, jednotka Edelweis, na južnom Slovensku pohotovostné komanda SD (vytvorené z príslušníkov fašistickej nyilašovskej strany), špeciálne jednotky vyčlenené z SS bojovej skupiny Schill, z SS-brigády Dirlewanger, z 18. SS-divízie Horst Wessel, z útvarov expozitúry ÚŠB a iné jednotky. 19 Bratislavská profašistická vláda, ktorá súhlasila s príchodom nemeckých jednotiek na Slovensko, vytvorila vhodné podmienky na zavedenie systému bezuzdného teroru. Fašistom ochotne prisluhovala kolaboráciou, zabezpečujúc súčasne potrebnú správnu a hospodársku koordináciu, čím umožnila okupačným orgánom zamerať sa predovšetkým na represívnu činnosť proti odboju. 20
Napriek tomu, že nemecké fašistické okupačné jednotky ovládli koncom októbra 1944 územie povstaleckého Slovenska, muselo velenie okupačných vojsk zabezpečovať cestné a železničné komunikácie pre potreby sovietsko-nemeckého frontu. V skutočnosti úsilie o vojenské ovládnutie slovenského priestoru pokračovalo bojom s partizánskym hnutím až do príchodu oslobodzovacích jednotiek Sovietskej armády na Slovensko.
Koordinovane s vojenským zabezpečením územia Slovenska postupovalo fašistické okupačné velenie i na bezpečnostno-policajnom a politickom úseku, kde voľné pole pôsobnosti v bezprostrednom tyle vojenských jednotiek vvehrmachtu a zbraní SS mali útvary Pohotovostnej skupiny H polície SIPO a služby SD. Sieť nemeckej bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby pod velením SS-obersturmbannfúhrera dr. J. Witisku. s pružným systémom oporných bodov a vedľajších úradovni v sídlach všetkých okresných úradov na Slovensku, 21 umožňovala organizovať a uskutočňovať program teroristických akcií proti partizánom i civilnému obyvateľstvu.
Slovenská vláda na základe dohody z 9. októbra 1944 financovala okupáciu Slovenska nacistickými jednotkami, čím hitlerovskému Nemecku umožnila opäť pokračovať v drancovaní hospodárskych zdrojov Slovenska, násilne využívať pracovné sily na stavbu opevnení na Slovensku a v Nemecku, evakuovať výrobné zariadenia z mnohých závodov. Aktívne sa zúčastňovali aj na masovej likvidácii povstalcov, alebo ich deportácii do zajateckých a koncentračných táborov. 22 Počet zajateckých táborov, zriadených v jeseni 1944 (Devínska Nová Ves, Plavecké Podhradie, Železná studnička, Jur pri Bratislave, Petržalka) najmä pre sovietskych zajatcov, rozšírili nacisti o zajatecký tábor v Žiari nad Hronom (vtedy Sv. Kríž nad Hronom) pre zajatých príslušníkov 1. československej armády na Slovensku. 2
O osude tisícok príslušníkov dvoch odzbrojených východoslovenských divízií, ktorí sa ako zajatci stali lacnou pracovnou silou na pracovné nasadenie v rámci budovania nacistických obranných opevnení v Nemecku, sa rozhodovalo už skôr - v septembri 1944.24
Konečné riešenie židovskej otázky fašisti uskutočnili deportáciami do vyhladzovacích táborov. (Už arizácia v zárodočnej fáze niesla prvky konečného riešenia židovskej otázky formou deportácií do táborov smrti. Jednotlivé modifikačné riešenia židovskej otázky na Slovensku našli svoju realizáciu v rôznych formách systému koncentračných a pracovných táborov na Slovensku ako prestupných staníc na ceste k definitívnemu odsunu židov do vyhladzovacích táborov v ríši. ) V septembri 1944 obnovili zberný tábor pre židov v Seredi, odkiaľ ich postupne deportovali do táborov smrti. 25
Pokiaľ ide o riešenie cigánskej otázky, nacisti zaistených Cigánov sčasti popravili, prevažnú časť však internovali v Dubnici nad Váhom. 26
V posledný októbrový týždeň roku 1944 najvyššie povstalecké orgány pod ťažkým tlakom vojenskej presily a technicko-materiálnej prevahy fašistických okupačných vojsk rozhodli o prechode povstalcov na partizánsky spôsob boja. Obsadením Banskej Bystrice nepriateľskými jednotkami sa fakticky skončil odpor povstaleckej 1. československej armády na Slovensku ako organizovaného celku, ale boj povstalcov pokračoval formou partizánskej vojny v slovenských horách.
Fašistický teror a represálie najsurovšie zasiahli stredné Slovensko, predovšetkým okolie Banskej Bystrice. Nastalo obdobie priamej likvidácie účastníkov Slovenského národného povstania, verejných popráv a masových vrážd, deportácií tisícok zajatých povstalcov do zajateckých a koncentračných táborov, temné obdobie konečného riešenia židovskej otázky, vrážd civilného obyvateľstva, vypaľovania obcí a osád, uskutočňovania taktiky širokej deštrukcie všetkých objektov, ktoré by mohli poslúžiť partizánskemu hnutiu. Rozhodujúca úloha v tomto zločinnom programe proti ľudskosti pripadla predovšetkým jednotkám Pohotovostného oddielu H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD za účasti zložiek SS, Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, oddielov Heimatschutzu i expozitúry Ústredne štátnej bezpečnosti.
PROTIPOVSTALECKÁ TERORISTICKÁ ČINNOSŤ SONDERKOMMANDA 7A A EINSATZKOMMANDA 13 Fašistický teror a represálie po prechode povstalcov na partizánsky spôsob boja v horách sa veľmi zintenzívnili a postupne zasiahli celé územie Slovenska. Neobišli ani Liptov a Oravu. Ružomberok sa od 28. októbra, respektíve od začiatku novembra 1944 stal sídlom štábu Sonderkommanda 7a, ktorého trestné teroristické akcie sa zameriavali na likvidáciu priamych účastníkov Povstania, ilegálnych pracovníkov, rasovo prenasledovaných i proti obyvateľstvu podozrivému z podpory povstalcov. Do oblasti teroristických výčinov Sonderkommanda 7a v čase od novembra 1944 od 2. februára 1945 patrili okresy: Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Martin, Dolný Kubín, Trstená a Námestovo, kde si štáb komanda zriadil oporné body. 27 V decembri 1944 a v januári 1945 fašisti z trestných oddielov tohto komanda zavraždili 22 väzňov v budove Krajského súdu v Ružomberku (z toho 14 žien) a mŕtvoly zahrabali do odpadovej jamy. Ani jedna z obetí nebola identifikovaná. 28 Ďalšiu vraždu spáchali príslušníci trestnej eskorty Sonderkommanda 7a v zložení: Mauer, Brunsberg, Ress, Špatzek a Bretschneider 7. decembra 1944. Po beštiálnom týraní odviezli autom z ružomberskej väznice rtm. Ľudovíta Hruboňa a Pavla Matulu, účastníkov SNP a v chotári obce Hrboltová pod Čebraďom ich zavraždili, olúpili o šatstvo a obuv. 29 V januári 1945, v presne nezistený deň, katani Sonderkommanda 7a zlikvidovali v Kľačne 22 zajatcov, väzňov Krajského súdu v Ružomberku. Z tohto počtu sa po oslobodení podarilo identifikovať len desiatich. 30 V obvode pôsobnosti Sonderkommanda 7a na Liptove pomáhali uvádzať do praxe taktiku spálenej zeme aj jednotky z posilneného SS-práporu Schäfer. Obec Vlkolínec bola častým objektom priamych útokov nepriateľa, ktorý sa pokúšal preraziť povstalecké obranné postavenie na tomto smere a otvoriť si cestu do tyla 6. taktickej skupiny povstaleckej armády. Za aktívnu pomoc povstalcom sa mínometná jednotka SS-práporu Schäfer zo Sidorova 15. októbra 1944 obyvateľom Vlkolínca pomstila (našťastie väčšina Vlkolínčanov evakuovala na rozkaz mjr. delostrelectva Miloša Vesela už 10. októbra 1944 do Liptovskej Lužnej).
Fašisti priamou paľbou zapálili 23 drevených domov s hospodárskymi budovami, ktoré zhoreli do základov a ďalších 17 domov rozstrieľali. Vyčlenená fašistická čata v ten istý deň zastrelila v obci 70-ročnú Máriu Kupcovu, povstaleckého vojaka Vojtecha Kamana, zajala a zastrelila Ondreja Bradiaka, Ondreja Kupču a v senníku upálila Štefana Bradiaka. 31
Za podozrenie z účasti v SNP, zo spravodajskej služby v prospech partizánov a za zásobovanie partizánov v Nízkych Tatrách fašisti odvliekli 11. novembra 1944 z obce Ľubeľa do koncentračných táborov v Nemecku 16 mužov. Obec po prechode povstalcov do hôr fašisti obsadili. Partizáni viackrát úspešne prepadli fašistické hliadky v obci. Tak to bolo 22. marca 1945, keď príslušníci partizánskeho oddielu Kirov v chotári obce Ľubeľa prepadlí zásobovacie povozy okupantov, ktoré smerovali do Liptovského Mikuláša. Trestná akcia nenechala na seba dlho čakať. Dňa 24. marca 1945 vrahovia z teroristickej expedície jednotky SS, posilnenej 4 tankami, paľbou z diel a guľometov rozstrieľali v Ľubeli 13 obytných domov a hospodárskych budov. Samopalníci postupujúci za tankami dovŕšili dielo skazy: rozstrieľané domy vypálili a surovo zavraždili Juraja a Štefana Kubíka, Mateja Pustaja a Ondreja Hazuchu. Ďalších ôsmich ľudí ťažko zranili a mnohých (najmä ženy a deti) streľbou poranili. 32
Trestné oddiely Sonderkommanda 7a krátko pred svojím presunom z Ružomberka do Senice koncom januára 1945 programovo, v snahe zahladiť svoje beštiálne zločiny, vyprázdňovali preplnenú ružomberskú väznicu a likvidovali nielen účastníkov SNP, ale aj tých, ktorých usvedčili z aktívnej pomoci povstalcom. Dňa 26. januára 1945 desaťčlenná eskorta vrahov zo Sonderkommanda 7a zavraždila v lese Kramarisko, na úpätí honu Beháre v chotári obce Likavka pri Ružomberku, 11 povstaleckých vojakov, partizánov a vlastencov: Karola Tomáša, Jána Paparinského, Jána Jambora-Dankeho, Jána Líšku, Jána a Michala Šimovčeka, Enrica Tomanicu a ďalších 4 neznámych antifašistov, ktorých esesáci vo väzení pri výsluchoch týrali. Z Likavky odvliekli do koncentračných táborov v ríši 10 občanov. 33
Koncom januára 1945 trestný oddiel Sonderkommanda 7a v Ružomberku eskortoval 23 väzňov (Jozefa Šašinku, Ondreja Nováka, Ladislava a Ivana Pethóa, Viktora a Ľudovíta Tholta, Františka Hanuliaka, Jozefa a Mariána Šušorených, Štefana Javora, Štefana Felčara, Antona Drápala, Jána Jacku, Mateja Líšku, Ondreja Mašutu, Darinu Kráľovskú a ďalších siedmich neznámych vlastencov) z
Krajského súdu do chotára obce Líšková, kde ich v hore Medzihrádky zavraždili strelou do tyla. 34 Cieľom posledných prečesávacích akcií fašistických trestných oddielov Sonderkommanda 7a z Ružomberka pred ich definitívnym odchodom z Liptova bolo zlikvidovať v horskom pásme nad obcou Lúčky dňa 2. februára 1945 všetky objekty, ktoré mohli poslúžiť partizánskemu hnutiu a odrezať tak partizánov od zdrojov zásobovania. Počas prečesávacích akcií boli zajatí ôsmi miestni občania (Matúš Hajas, Cyril Šavrnoch, Silvester Matula, Metod Slimák, Ignác a Cyril Mrva, Cyril Druska a Bernard Hajas), ktorých fašisti odvliekli do Krajskej väznice v Ružomberku. Dňa 2. marca ich zavraždili katani Zvláštneho komanda ZbV 27 (vo februári 1945 vystriedali trestné oddiely Sonderkommanda 7a v Ružomberku) na západnom okraji obce Gombáš (Hubová) a obete pohádzali do Váhu. 35
Prečesávacie akcie nad obcou Lúčky spojili fašisti s fyzickou likvidáciou 13 väzňov, ktorých priviezli nákladným autom z ružomberskej väznice do lesa Šiare, kde ich povraždili strelou do tyla. Obete - Martina a Petra Rakytu, Pavla Mikuláša, Jozefa Kazára, Jána Mikuša, Jána Dzúra, Michala Mate j ku, Michala Ďurotu, Štefana Kubovčíka, Michala Ondráša, Štefana Sliačana a ďalších dvoch neznámych vlastencov - nechali na miestne vraždy nezahrabané. 36
Po 29. októbri 1944 sa zimný partizánsky tábor pod Prašivou, zhromaždisko partizánskych jednotiek, stal cieľom protipartizánskych akcií fašistických okupačných jednotiek. Trestnej SS-brigáde Dirlewanger pomáhali prečesávať horské pásma týmto smerom aj trestné oddiely Sonderkommanda 7a z Ružomberka. Jeho príslušníci zajali v Liptovskej Lužnej Dominika Plocha, Leopolda Kanderu a troch povstaleckých vojakov, uväznili ich v kostole v Liptovskej Osade a 1. novembra 1944 zavraždili v chotári obce na mieste zvanom Ratiská. Ďalšiu teroristickú výpravu do Liptovskej Osady podnikli príslušníci Zvláštneho komanda ZbV 27 dňa 28. marca 1945, aby pomstili neúspešný boj fašistickej jednotky s menšou predsunutou jednotkou Sovietskej armády a partizánmi v tomto priestore. Príslušníci trestného komanda vtrhli s tankami do obce, zastrelili Jána Koštiaľa, Ondreja Húšťavu a Ondreja Pásku a zapálili 15 domov. Od úmyslu zastreliť ďalších občanov fašisti ustúpili až vtedy, keď sa presvedčili, že boj s nemeckou hliadkou nezviedli partizáni, ale príslušníci vojenskej jednotky Sovietskej armády. To potvrdil i fakt, že našli dvoch jej padlých príslušníkov. 37
V marci 1945 katani tohto komanda zavraždili elektrickým prúdom počas sadistického výsluchu vo väznici v Ružomberku povstaleckého dôstojníka Pavla Milana. 38
Liptovskú Lužnú, ktorá významne pomáhala vytvárať spoľahlivú zásobovaciu základňu pre potreby pokračujúceho ozbrojeného boja v horách, fašisti podozrievali z permanentnej podpory partizánskych jednotiek na severovýchodných svahoch Nízkych Tatier v masíve Prašivá. Preto ju 9. februára 1945 obsadili. Vrahovia z komanda ZbV 27 vykonali v obci dôsledné domové prehliadky, počas ktorých zavraždili 9 občanov - Františka, Cyrila, Jána a Petra Veselovského, Jána Cadrika, Viktora Kóliu, Rudolfa Kurpaša, Jozefa a Jána Lietavca - a dvoch partizánov. Súčasne do základov vypálili 6 domov, 3 hospodárske staviská a odvliekli všetok dobytok. 39
Na Liptove, kde pôsobilo Sonderkommando 7a, uskutočnila 28. októbra 1944 vyčlenená jednotka SS bojovej skupiny Wittenmayer a POHG z Piešťan čo do rozsahu najsurovšiu trestnú výpravu do obce Smrečany, ktorá sa po prechode povstalcov na partizánsky spôsob boja stala predsunutým zásobovacím strediskom špeciálneho oddielu číslo 14 majora V. P. Jaromova. Trestnej výprave predchádzali udalosti z 24. na 25. októbra. V prvý deň dvaja partizáni zo Žiarskej doliny zajali v katastri obce Vitálišovce nemeckého vojaka z delostreleckej batérie nasadenej v obci a po výsluchu ho v doline zastrelili. Na druhý deň partizáni prepadli streľbou z ručných zbraní na južnom okraji Smrečian fašistické auto, ktorého osádku tvorili viacerí dôstojníci SS a jedného z nich zastrelili. Jednotka SS z Liptovského Mikuláša preto za asistencie POHG vykonala trestnú výpravu proti civilnému obyvateľstvu Smrečian. Fašisti paľbou delostreleckej a mínometnej batérie zapálili obec na viacerých miestach. Zároveň esesáci spolu s gardistami obec obkľúčili. Pri pokuse o útek z horiacej dediny zastrelili Elenu Mudroňovú a polročného synčeka Zuzany Šutliakovej, ktorého niesla v náručí (vážne zranili aj matku). Delostreleckou a mínometnou paľbou bolo zranených mnoho obyvateľov obce, z nich dvaja (Mária Antošková a Michal Káčera) zraneniu podľahli. Po skončení paľby fašisti vnikli do obce, vyrabovali ju, ľudí vyhnali z pivníc a zapálili ďalšie domy a hospodárske budovy. Potom odlúčili mužov od detí a žien, s úmyslom zastreliť každého desiateho chlapa. Od ďalších vrážd obyvateľov Smrečian zachránili predstavitelia okresného úradu z Liptovského Mikuláša, ktorí argumentovali tým, že nemeckých vojakov nezastrelili obyvatelia obce, ktorí sa navyše počas letných prázdnin vzorne starali o nemecké deti v tábore v Žiarskej doline, hoci to nebola pravda. Výsledok trestnej výpravy bol však aj tak tragický: 4 mŕtvi, 17 úplne a 7 čiastočne vypálených domov, 78 úplne a 7 čiastočne vypálených hospodárskych stavísk. Z celkového počtu domov (101) len 20 % zostalo nepoškodených. Fašisti spôsobili občanom veľké hmotné škody na majetku i na hospodárskych zvieratách. 40
Pravdepodobne tie isté jednotky 30. októbra 1944 vypálili v obci Kvačany za pomoc obyvateľstva partizánskemu hnutiu 11 domov. Počas priamej paľby na dedinu zahynuli traja občania. Päť občanov zaistili a deportovali do koncentračných táborov, z nich Štefan Kojš st. a Ján Chovan zahynuli v Nemecku. Dňa 31. marca 1945 fašisti zavraždili priamych príslušníkov odboja - Petra Galicu, Jozefa Zuhreja a Júliusa Cúta. 41
Po okupácii severnej Oravy fašisti podnikali z oporného bodu Sonderkommanda 7a v Trstenej (neskôr i z oporného bodu v Námestove) trestné protipartizánske výpravy do širokého okolia, najmä do Roháčov. Zajatých protifašistických bojovníkov a ďalších občanov podozrivých zo spolupráce s partizánmi uvrhli do väznice v Trstenej. V dňoch 5.-9. decembra 1944 a 21.-28. januára 1945 odtiaľ odvliekli 17 väzňov do blízkeho lesa Jedliny pod Halečkovou, kde ich beštiálne povraždili. 42 V rámci protipartizánskych záťahov teroristických oddielov Sonderkommanda 7a fašisti vypálili v zimných mesiacoch 1944-1945 všetky objekty na ubytovanie v Oraviciach, na Zverovke, pod Roháčmi a v Chocholevskej doline. Za poživeň, ktorú partizánom do Roháčov prinášali predovšetkým lesní robotníci a povozníci, fašisti zastrelili troch mužov zo Zuberca. Počas prečesávacích akcií zavraždili 5 osôb pri chate Zverovka neďaleko Zuberca, upálili 3 zajatých chorých partizánov v kolibe pod Šindľovcom. Ďalších 8 zajatých partizánov po výsluchu a surovom týraní zavraždili na Brestovej. Nezistený počet rasovo prenasledovaných osôb fašisti upálili pod Šindľovcom a na poľane Zverovka. Obce Habovka a Zuberec za spoluprácu s partizánmi 2. februára 1945 vydrancovali. 43
Príslušníci teroristických jednotiek Sonderkommanda 7a z oporného bodu v Námestove v deň svojho odchodu z Oravy vyvliekli z preplnenej námestovskej väznice 16 väzňov - 4-člennú rodinu Scheinovcov, 3-člennú rodinu Steinovcov a Grosfeldovcov, M. a P. Neumanovcov, M. Rendlovú-Vankovú so 6-ročným synom, H. Grunwaldovú a H. Kleina - do Hôrky nad Tvrdošínom, kde ich samotný veliteľ oporného bodu, SS-sturmscharfuhrer Erhard Kremnitz, so svojimi súkmeňovcami - Viktorom Dammerom, Hansom Schitom a ďalšími kumpánmi - surovo zavraždili. Mŕtvoly nechali vrahovia nezahrabané. Mimoriadne otrasne zapôsobil na občanov blízkej obce Štefanov, ktorí po týždni obete pochovali, pohľad na mŕtvu Rendlovú-Vankovú, zvierajúcu v náručí zastreleného synčeka. 44
Terorom a vraždami chceli fašisti zamedziť podporu obyvateľstva oravských dedín partizánskemu hnutiu. V osadách Zázrivej vraždili a plienili aj iné fašistické jednotky: príslušníci 14. haličskej SS-divízie, POHG zo Žiliny i jednotka Edelweis. Trestná jednotka zo 14. SS-divízie 16. októbra v osade Ústredie zničila telefónne vedenie na pošte, v osade Plešivá zastrelila 4 partizánov, zavraždila O. Kozáka-Kildiša, J. Babiša a 2-ročnú Zuzku Matúšovu. Počas ďalšej trestnej expedície do Zázrivej gardistické oddiely zo Žiliny i jednotka Edelweis 2. novembra 1944 surovo vypočúvali a týrali dospelých i deti, od ktorých sa chceli dozvedieť mená členov revolučného národného výboru, účastníkov SNP a ilegálnych pracovníkov. Predsedu RNV Adama Matúša Špirku umučili a jeho dom vypálili. Do žilinskej väznice odvliekli 35 obyvateľov. Z tohto počtu 15 osôb zahynulo. Počas týchto trestných expedícií vypálili v osade Plešivá 6 domov s hospodárskymi budovami, horáreň v osade Havranie, chatu pod Rozsutcom a drevenicu v osade Biela, v ktorej zaživa upálili jedného partizána. Pre podozrenie z podpory partizánskeho hnutia zastrelili fašisti pri trestnej výprave vo februári 1945 v osade Biela učiteľa J. Schulera a A. Piklu. 45
Trestné fašistické komanda zo Žiliny zavraždili 11. novembra 1944 v chotári obce Hruštín 18 partizánov. Počas ďalšej trestnej expedície zastrelili v osade Leštiny Ondreja Klocka a v Osádke Ondreja Čižmárika-Luptáka za pomoc partizánom a za ukrývanie ilegálnych pracovníkov z Oravy a Liptova. Na Orave sa fašisti dopúšťali aj individuálneho, neorganizovaného teroru. Tak 27. januára 1945 príslušník wehrmachtu zastrelil v krčme dvoch Bielopotočanov a pred ňou ďalších troch. Za zvrátený čin, spáchaný z hmotných pohnútok, treba pokladať vraždu Jána Blšáka, ktorého fašisti zastrelili 28. februára 1945 vo vlastnom dome, pretože im odoprel dať civilný oblek. Ich zločinný záujem o obec skončil až začiatkom apríla 1945, keď v nej zapálili 5 dreveníc a počas rabovania zastrelili Petra Steveka. Podobne si počínali aj príslušníci nemeckých vojenských okupačných jednotiek v marci 1945 v obci Bziny, keď zastrelili Karola Kajana za prechovávanie dvoch sovietskych občanov. Jeho dom i hospodárske budovy vydrancovali. 46
Príslušníci Sonderkommanda 7a a ich súkmeňovci z Einsatzkommanda 13, oporného bodu v Martine, z iniciatívy SS-sturmscharfuhrera Wernera Petzolda a na rozkaz veliteľa oporného bodu SS-obersturmfuhrera Hansa Harmsa sa zúčastnili na vraždách účastníkov SNP v lokalite Martin-Bukoviny, kde od októbra do konca decembra 1944 spolu s ďalšími fašistickými jednotkami zavraždili 65 vlastencov. Medzi nimi popravili 3. októbra aj 20 občanov z partizánskej Sklabine. V januári a februári 1945 zavraždili Pod Stranami ďalších 21 antifašistov. 47
Ďalším ohnivkom v reťazi surových vrážd, na ktorých sa zúčastnilo viacero trestných jednotiek z Einsatzkommanda 13 a 14 (s najväčšou pravdepodobnosťou i jednotka Sonderkommanda 7a z oporného bodu Martin), sa stali novembrové a decembrové série popráv na rozhraní chotárov obcí Dolný Turček a Sklené, ktoré si vyžiadali 182 životov väzňov dovezených z kremnickej väznice. Medzi zavraždenými bol povstalecký básnik Marcel Herz a jeho brat Norbert z Kremnice. 48 Trestné mobilné jednotky Sonderkommanda 7a z Ružomberka zasahovali v zimných mesiacoch 1944-1945 i do vzdialenejších oblastí. Viacero represívnych výprav smerovalo do obce Donovaly a jej priľahlých osád. Počas prvej expedície 27. decembra 1944 zastrelili Leopolda Ruhiga a pre podozrenie z účasti v Povstaní zajali troch občanov z Donovál, ktorých deportovali do koncentračných táborov v ríši. Na druhý deň prepadli osadu Bully a Polianku, kde zavraždili štyri osoby. Ďalších 7 rasovo prenasledovaných osôb zaživa upálili v dome Karolíny Bullovej spolu s majiteľkou za ich prechovávanie. Vraždy v tomto priestore opäť pokračovali 16. januára 1945, keď fašisti z tohto komanda zavraždili a upálili 19 občanov v dome Reginu v osade Bully. 49
I keď katani Sonderkommanda 7a v porovnaní s inými trestnými oddielmi Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD v okrese Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Martin, Dolný Kubín, Trstená a Námestovo zavraždili menej osôb (celkove 202 vlastencov našlo smrť v 13 masových hroboch), 50 čo do krutosti a beštiality v ničom nezaostávali za svojimi súkmeňovcami z iných trestných einsatzkommánd.
Do okruhu pôsobnosti Einsatzkommanda 13 so sídlom štábu v Trenčíne a s opornými bodmi v Žiline, Nitre, Piešťanoch, prechodne v Martine, Dubnici nad Váhom, Považskej Bystrici, v Novom Meste nad Váhom, Kremnici (od 20. do 28. októbra 1944), v Čadci (od 25. novembra 1944 do 24. marca 1945 - vedľajší oporný bod Žiliny), v Bánovciach nad Bebravou (od 3. februára do 24. marca 1945) patril široký priestor západného a stredného Slovenska. 51
Ťažisko represívnych zásahov proti účastníkom odboja, občanom podozrievaným z účasti v Povstaní (respektíve pomoci povstalcom), s cieľom zlikvidovať partizánske hnutie, vyriešiť židovskú otázku formou deportácií cez zberné tábory v Ilave a Seredi do vyhladzovacích táborov v ríši, zlomiť protifašistický odboj v plnej šírke vo vyčlenenom okruhu, prevzalo Einsatzkommando 13 ako záväznú direktívu RSHA hneď po svojom príchode do priestorov svojej exekutívnej pôsobnosti začiatkom septembra 1944. Velenie Einsatzkommanda 13 -jednej z naj údernejších súčastí Einsatzgruppe H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD - malo okrem svojich kmeňových príslušníkov pridelené i bojové jednotky zbraní - SS. Tie spolupracovali najmä so 4. oddelením Einsatzkommanda 13, ktoré malo na starosti organizáciu, uskutočňovanie perzekučných akcií, zatýkanie a vraždenie vlastencov na okupovanom území, ktoré sa veľmi často konali formou sonderbehandlungu (popravy bez súdneho rozhodnutia priamo na mieste zatknutia). 52
K najexponovanejším funkcionárom Einsatzkommanda 13 na strednom Slovensku patril veliteľ oporného bodu v Martine SS-obersturmfuhrer Hans Harms (od 30. septembra 1944), ale predovšetkým veliteľ oporného bodu v Žiline - SS-hauptsturmfuhrer Werner Schonemann, ktorý si hneď po svojom príchode do mesta 9. septembra 1944 uzurpoval práva všetkej výkonnej moci v štátnobezpečnostných, vojensko-policajných a politických veciach v Žiline a jej okolí. 53
O teroristickej iniciatíve SS-hauptsturmfuhrera W. Schonemanna proti účastníkom SNP, rasovo prenasledovaným a obyvateľstvu podozrievanému z pomoci odboju svedčí fakt, že okamžite po zriadení oporného bodu, úradovne Einsatzkommanda 13 v budove Okresného súdu v Žiline a väznice v jej pivničných priestoroch, vydal už v prvej polovici septembra 1944 rozkaz o zaistení účastníkov Povstania. Naliehal na okresných policajných náčelníkov a miestnych funkcionárov HSĽS, POHG, Nemeckej strany a jej ozbrojených jednotiek, aby bezodkladne vypracovali zoznamy nespoľahlivých osôb (najdôslednejšie túto úlohu splnil Štátny policajný úrad v Žiline). 54 Súčasťou týchto opatrení bolo i nariadenie W. Schonemanna, adresované funkcionárom slovenskej štátnej a verejnej správy v Žiline a okolí, aby prostredníctvom príslušníkov SIPO a SD, žandárstva a POHG zaistili všetkých rasovo prenasledovaných v priestore Žiliny a sústredili ich v meštianskej škole pred deportáciou do zberného koncentračného tábora v Ilave. Preto v dňoch 13.-15. septembra 1944 fašistické represívne orgány zaistili 446 židov, ktorých deportovali dvoma transportmi do sústreďovacieho tábora v Ilave a odtiaľ do vyhladzovacích táborov v ríši. Ďalších 450 rasovo prenasledovaných osôb bolo zaistených od 18. septembra 1944 do 16. januára 1945 a odvlečených v rámci 21 transportov do zberného koncentračného tábora v Seredi, odtiaľ do rôznych táborov smrti v Nemecku. Z 896 zaistených a deportovaných osôb viac ako 700 zahynulo v plynových komorách. 55
Zhabaný osobný majetok deportovaných osôb funkcionári Einsatzkommanda 13 sústredili v židovskej synagóge v Žiline, odkiaľ ho nechali presunúť autami a potom železnicou do bezpečia v ríši. 56 Teror Einsatzkommanda 13 v Žiline a jej okolí sa okrem riešenia židovskej otázky upriamoval predovšetkým na zatýkanie účastníkov SNP. Bokom neostali ani osoby nesúhlasiace s ľudáckym režimom. Fašisti uväznili mnoho vlastencov, ktorých tajne v nočných hodinách vyvážali na krytých nákladných autách do blízkych i vzdialenejších priestorov od Žiliny, kde ich - pokiaľ to bolo možné - v ústraní či na odľahlých miestach surovo vraždili. Tak to bolo v lesíku Chrastie pri Žiline, kde postupne od septembra 1944 do prvej polovice januára 1945 zavraždili Miroslava Gajdošíka, Jozefa Hodasa, Rudolfa Styksa, Daniela Konečného, Štefana Trlíka, Mórica Waldu, Alojza Zálesáka, Boženu Rechtorisovú, Ondreja Radenú, Ernesta Čubona, Štefana a Ondreja Kašubiaka, Jozefa Salingera, Antona Novysedláka, Štefana Jantulíka, Jána Steinigera, Pavla Pastorka, Jozefa Červinku, Jána Gašpara a ďalších 13 osôb, ktoré neboli identifikované. 57 Fašisti sa neštítili zavraždiť 17. októbra 1944 dve prosté ženy z obce Veľké Rovné na lokalite Dubičie v katastri Veľkej Bytče pre podozrenie z pomoci povstalcom. 58 Osobitnou krutosťou sa vyznačovala vražda 10 väzňov zo žilinskej väznice, ktorú spáchali vrahovia z Einsatzkommanda 13 v nezistený deň v decembri 1944 v zátoke Váhu pod Dubníkom, kde zohavenosť obetí znemožnila ich identifikáciu pri exhumácii po oslobodení. 59
Verejnou popravou Antona Sedláčka, politického komisára 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, v mestskom parku v Žiline neďaleko železničnej stanice 15. novembra 194460 príslušníci Einsatzkommanda 13 manifestovali svoju brutalitu (dokonca aj pred školopovinnými deťmi), aby zastrašili a odradili civilné obyvateľstvo od podpory partizánskeho hnutia, od pomoci perzekvovaným osobám. Po vypálení Kunerádskeho zámku, sídla štábu 2. československej brigády M. R. Štefánika, nemeckými vojenskými okupačnými jednotkami 25. septembra 1944, patrila poprava A. Sedláčka do scenára krutej pomsty fašistov za ich bezmocnosť zlikvidovať túto partizánsku brigádu v jej operačných priestoroch.
Obeťami surových vrážd tohto komanda sa v decembri 1944 a začiatkom januára 1945 na židovskom cintoríne v Žiline stali: Vincent Milka, Jozef Mičecha, Otto Karol Piusi, Rudolf Súľovský a ďalšie tri osoby, ktoré sa nepodarilo identifikovať. 61 Do mozaiky individuálnych vrážd v oblasti Žiliny treba započítať popravu Jána Drábika z Kotrčinej Lúčky a sadistickú vraždu neznámeho vlastenca, väzňa Okresného súdu v Žiline, ktorého katani z Einsatzkommanda 13 spálili v kotolni väznice v januári 1945.62 Mobilná jednotka tohto komanda 15. januára 1945 vyviezla 10 osôb zo žilinskej väznice do Starej Bystrice. Na mieste zvanom Na Bažiarni fašisti za hlučného revú motorov nákladných áut zavraždili Juraja Dorčíka, Pavla Greguša, Svätopluka Píseckého, Rudolfa Kršku-Mizeru, Rudolfa Forbáka-Jandíka, Eduarda Šolca - mladého prieskumníka z 2. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika a ďalších štyroch neznámych vlastencov. 63 V tejto obci kruto zasiahol trestný oddiel vlasovcov zo Žiliny už 18. októbra 1944. Za zásobovanie partizánskeho oddielu Vpred zavraždili 18. októbra 1944 miestneho mlynára Štefana Ragana v Krásne nad Kysucou a mlyn vypálili. 64
Za pomoc obyvateľov obce Čičmany partizánskym jednotkám v Rajeckej doline (predovšetkým 2. československej partizánskej brigáde M. R. Štefánika a po prechode povstalcov na partizánsky spôsob boja v horách i ďalším jednotkám) a za to, že partizáni zlikvidovali nepriateľské hliadky, ktoré sa pokúšali vniknúť do obce, sa fašisti kruto pomstili. Trestná vojenská výprava zo Žiliny 6. apríla 1945 za podpory tankov obec vydrancovala, zavraždila Pavla Hrvala-Šašíka, Urbana Fábryho a Annu Gáplovskú a počas troch dní vypálila úplne 47 a čiastočne 85 domov a 65 mužov odvliekla do koncentračného tábora v Muhlbergu. 65
V rámci protipartizánskych vyčisťovacích akcií 12. decembra 1944 jednotky trestného Einsatzkommanda 13 zo Žiliny, v koordinácii s jednotkou POHG a jednotkou wehrmachtu, obsadili Petrovskú a Štiavnickú dolinu aj prístupy od Maková a Veľkých Karlovíc. Za podozrenie z pomoci partizánskemu hnutiu fašisti vypálili v osade Magále 18 domov. 66 Fašistický teror sa v priestore Žilina -Martin rozprúdil ešte pred príchodom vražedných trestných einsatzkommánd a čerpal z okupačných praktík 178. divízie tankových granátnikov Tatra. Už 5. septembra 1944 v noci fašisti zastrelili 9 osôb v katastri obce Dunajov na lokalite Skačkov. 67 Za ďalší cieľ svojho teroru si nacisti toho istého dňa po ťažkom boji o Lipovec vyhliadli samotnú obec, kde vypálili 39 domov a 35 hospodárskych stavísk. Veliteľa roty z 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika Róberta Lamoša-Kršké, rodáka z Lipovca, zajali a spolu s ďalšími piatimi partizánmi popravili na mieste zvanom Široká. 68 Represívne opatrenia za aktívnu pomoc povstaleckým ozbrojeným silám postihli aj obec Priekopa, a to 5. septembra 1944. Dielo skazy, ktoré fašisti začali už počas bojov o Priekopu (vypálili mnoho domov) dovŕšili najmä 5. a 6. septembra 1944 vypálením dolného konca obce. O tri dni neskôr vypálili ďalšiu časť obce za potokom, zvanú Jordán. Do 20. septembra ľahlo popolom 77 domov a 117 hospodárskych stavísk, pričom zhoreli záčiny plné jesennej úrody. V chotári obce, na Rúbaní, 14. septembra okupanti zavraždili 11 ranených povstalcov. Dňa 21. septembra popravili Pod Jedľovinami ďalších 21 zajatých povstaleckých vojakov a partizánov. Do koncentračných táborov deportovali 43 osôb. 69
Brutalita fašistických okupačných jednotiek zasiahla i ďalšiu turčiansku povstaleckú obec - Blatnicu -10. októbra 1944. Hitlerovci obec vyrabovali, odvliekli všetok dobytok, ošípané a potraviny. Pri opätovnom prepade obce 22. októbra zastrelili dvoch miestnych občanov - Jána Luptáka a Ondreja Skuhru - a 31. októbra sadisticky popravili 6 zajatých partizánov. 70
Terorom a vraždami chceli fašisti udusiť pomoc obyvateľstva turčianskych obcí partizánskemu hnutiu. Ich teroristické údery zasahovali podľa potreby celý Turiec. Vo Folkušovej z 19. na 20. októbra zavraždili v byte riaditeľa školy Ľudovíta Krasneca členov miestneho revolučného národného výboru a niekoľko partizánov (spolu 8 osôb). Pri odchode obec vydrancovali. Ďalší perzekučný záťah smeroval do obce Necpaly, kde okupačné jednotky a trestné oddiely Einsatzkommanda 13 z Martina vypaľovali a vraždili na pokračovanie: 8. októbra 1944 vypálili časť obce (4 domy), 20. októbra dolný koniec obce, zavraždili 14 Necpalčanov a 20 odvliekli do koncentračných táborov v ríši, 19. marca 1945 znovu vypálili časť obce a zavraždili troch zajatých príslušníkov 10. práporu Partizánskeho zväzku Jan Žižka v Necpalskej doline. Ani Sklabinský Podzámok nezostal ušetrený. Partizáni v prestrelke s nacistickou prieskumnou jednotkou v Sklabinskom Podzámku 29. septembra 1944 zastrelili fašistického vojaka a dvoch zajali. Trestná jednotka z Martina za podpory mínometov a tankov hneď na druhý deň obec vydrancovala, vypálila 41 domov a hospodárskych stavísk, renesančný kaštieľ a zavraždila jedného občana. 71
Súčasťou protipartizánskych ťažení v tejto oblasti boli aj trestné výpravy proti Sklabini ako partizánskej základni. Najsurovšie zasiahli hrdlorezi z Einsatzkommanda 13 z oporného bodu Martin 30. septembra 1944, keď z obce odvliekli 144 osôb a uväznili ich v Martine. Počas drastických výsluchov sa snažili usvedčiť ich z účasti na zaistení a postrieľaní nemeckej vojenskej misie pík. Ottu v dňoch 27.-28. augusta 1944 v Martine, z účasti v SNP a pomoci partizánskemu hnutiu. Troch Sklabinčanov usmrtili počas výsluchov, ďalších 20 spolu s 28 väzňami z martinskej väznice popravili na Bukovinách 3. októbra 1944.72
Teroristický záujem trestných oddielov Einsatzkommanda 13 sa 3. februára 1945 na základe rozkazu veliteľa Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SIPO a služby SD číslo 22 presunul z Turca do priestoru novej exekutívnej pôsobnosti v okolí Trenčína, Myjavy, Piešťan, Bánoviec nad Bebravou, Púchova, Ilavy a Nového Mesta nad Váhom. 73 Jeho úlohu však v Turci zastúpili ďalší vrahovia z vojenských fašistických okupačných jednotiek. Svedčí o tom bilancia prepadu obce Valca, respektíve osady Brčná, ktorú nacisti vydrancovali a vypálili 19. marca 1945. Počas teroristickej výpravy prišlo o život 11 obyvateľov obce, siedmich odvliekli do koncentračných táborov v ríši. 74 Despotickí katani z Einsatzkommanda 13 spolu s viacerými okupačnými jednotkami wehrmachtu a zbraní SS prepadali mnohé obce okresu Považská Bystrica, najmä za pomoc 2. československej partizánskej brigáde J. V. Stalina. Skoro ráno 29. októbra 1944 vtrhli do osady Mladoňov (obec Lazy pod Makytou), vydrancovali ju a vypálili. V jednej z dreveníc upálili 12-ročné dievča. Za horiacou osadou zastrelili 16 obyvateľov (medzi nimi aj mladomanžela Ondreja Svorčíka, Evu a Pavla Macháčovcov, účastníkov svadby) a 4 zajatých partizánov. 75
Trestná jednotka Einsatzkommanda 13 z oporného bodu v Považskej Bystrici uskutočnila po 20. októbri 1944 spolu s asistenčnou jednotkou Maier z roty Winter niekoľko protipartizánskych výprav do obcí Ružiná, Beluša, Maríková - no bez väčšieho úspechu. Vynahradila si to však 3. decembra 1944, keď esesáci z tohto považskobystrického komanda s jednotkou Klocker zajali v Hornej Maríkovej 8 príslušníkov amerických leteckých síl. Na konto perzekučných zásahov trestnej jednotky Klocker si fašisti 16. decembra 1944 pripísali osady Marek a Studená (obec Bodiná), ktoré vypálili. Obec Bodiná čiastočne vypálili aj nemecké vojenské okupačné jednotky 17. apríla 1945 v rámci „technickej ukážky" pružnej taktiky spálenej zeme počas plánovaného ústupu. Súčasne 22 občanov odvliekli ako rukojemníkov do Prečína. 76 Podobne postupovali už o tri dni skôr, keď v priestore Beluša - Belušské Slatiny zavraždili dvoch občanov z obce Hloža pre podozrenie zo spolupráce s partizánmi. 77
Pretrvávajúci záujem trestných jednotiek Einsatzkommanda 13 z oporného bodu v Považskej Bystrici a jednotky wehrmachtu mjr. Dehna o obec Pružina vyústil 7. decembra 1944 do prepadu. Fašisti predviedli na vyšetrovanie všetky osoby mužského pohlavia od 15 do 60 rokov. S tým sa však neuspokojili. Pri ďalšej perzekučnej výprave 3. januára 1945 podrobili obyvateľstvo surovému výsluchu a mučeniu, pričom zavraždili 5 miestnych občanov, medzi nimi aj predsedu RNV Antona Kardoša, vypálili 3 domy s hospodárskymi staviskami a mlyn. Toho istého dňa motorizované komando z Považskej Bystrice zavraždilo v Zliechove na lokalite pod Jedličkou 3 zajatých vlastencov a priamo v obci jedného rasovo prenasledovaného občana. 78 Štafetu represálií v okrese Považská Bystrica po odchode teroristických jednotiek Einsatzkommanda 13 prevzali nemecké vojenské okupačné jednotky, ktoré 7. apríla vypálili hornú časť obce Ladce. Dňa 17. apríla 1945 sa fašisti vyvŕšili na obyvateľoch Ladiec za to, že partizáni 14. apríla zajali v chotári obce dvoch príslušníkov gestapa. Pretože vytipovaní obyvatelia odmietli povedať mená 20 skutočných partizánov, fašisti 19 občanov zastrelili na dvore miestnej cementárne. Za podozrenie z napomáhania partizánskeho hnutia koncom marca a začiatkom apríla 1945 v obci Nimnica zavraždili 5 osôb. 79
Zločinná iniciatíva príslušníkov Einsatzkommanda 13 z Dubnice nad Váhom pod velením SS-sturmscharfuhrera Rimkusa od 20. októbra 1944 obsiahla široký priestor Považia. V rámci represálií proti účastníkom SNP, ilegálnym pracovníkom KSS, rasovo prenasledovaným, Cigánom, civilnému obyvateľstvu za pomoc partizánskemu hnutiu a za sabotáže v Škodových závodoch fašisti vykonali v tomto centre priemyselného Považia sériu vrážd. Za sabotáže v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom obesili 15. novembra 1944 Jána Pätoprstého a 7. apríla 1945 zastrelili Michala Hudcovského. Dňa 29. októbra 1944 zastrelili medzi Prílesom a Dubnicou nad Váhom štyri osoby z koncentračného tábora v Ilave. 80 O zločinnej koordinácii oporných bodov Einsatzkommanda 13 v Žiline a Dubnici nad Váhom z jesene 1944 svedčí aj to, že pokyny SS-hauptsturmfuhrera Wernera Schonemanna vypracovať zoznamy osôb cigánskeho pôvodu, adresované pracovníkom aparátu štátnej a verejnej správy v okresoch Žilina, Puchov, Veľká Bytča, Kysucké Nové Mesto, Čadca, sa rešpektovali vďaka gardistickému zázemiu i v okrese Považská Bystrica (zoznamy vypracovali okresní policajní náčelníci a policajný riaditeľ v Žiline V. Galas ich rýchle postúpil W. Schonemannovi). Na ich základe vydal Schonemann, veliteľ oporného bodu v Žiline, 22. novembra 1944 rozkaz zaistiť a deportovať osoby cigánskeho pôvodu do tábora v Dubnici nad Váhom. 81 Dňa 23. februára 1945 fašisti z tohto tábora 26 osôb vyvliekli pod les Tŕňová, kde ich zavraždili strelou do tyla. Medzi popravenými bola aj Alžbeta Zachystalová-Rossová, spolupracovníčka I. ilegálneho ústredného vedenia KSS, ktorú presunuli do tábora v Dubnici nad Váhom z ilavského väzenia. Dňa 24. alebo 28. februára 1945 zavraždili katani tohto komanda v areáli Škodových závodov partizána Stanislava Šustu. 82
Fašisti z Einsatzkommanda 13 sa v obvode svojej pôsobnosti dôsledne prezentovali krvavou sieťou hromadných vrážd a masových hrobov, ktorými v praxi dokumentovali nacistickú ideológiu rasovej a antihumánnej nenávisti. Vo vražedných akciách zločincov z Einsatzkommanda 13 zahynulo 404 protifašistických bojovníkov a vyrástlo 29 masových hrobov. 83
V základných kontúrach perzekučná činnosť jednotiek zbraní SS, wehrmachtu, zložiek SIPO a SD z jednotlivých oporných bodov Einsatzkommanda 13, najmä v okruhu Žilina - Martin, Považská Bystrica - Dubnica nad Váhom, mala svoj plánovaný program zločinov zakotvený v rôznych formách okupácie ako projektu nového európskeho poriadku. Všetky črty nacistickej politiky mu vtláčala predovšetkým potreba fašistov udržať spojenie so sovietsko-nemeckým frontom železničnou traťou Žilina - Košice, potreba natrvalo zabrať a udržať zbrojovky na Považí a pacifikovať tento priestor za každú cenu tak, aby sa dosiahla stabilizácia bezprostredného zázemia vojenských nacistických jednotiek, aby sa predišlo prípadnému rozšíreniu protifašistického povstania na blízku Moravu, respektíve vypuknutiu povstania v protektoráte vôbec. Réžiu krutých vrážd, represívnych a teroristických opatrení proti účastníkom SNP, rasovo prenasledovaným osobám a civilnému obyvateľstvu okrem vojnových potrieb nacistov ovplyvňovala aj maximálne podráždená reakcia fašistov a ich prisluhovačov na odbojové hnutie, ktoré politicky i vojensky oslabovalo postavenie nacistov i ľudácky režim na Slovensku ako celok a brzdilo ich ciele premeniť Slovensko na predsunutú pozíciu nemeckej obrany. Konkrétne prejavy okupačnej praxe vy vreli sekundárne i z osobnostného založenia jednotlivých veliteľov oporných bodov Einsatzkommanda 13. Na strednom Slovensku šlo predovšetkým o SS-hauptsturmfuhrera W. Schonemanna a SS-obersturmfuhrera H. Harmsa, kriminálneho asistenta a veliteľa SS-jednotky na štábe Einsatzkommanda 13 v Trenčíne, neskôr (od 30. septembra 1944) veliteľa oporného bodu v Martine a o ich schopnosti improvizovať a realizovať najdostupnejšími prostriedkami teroru celú obsahovú koncepciu vojensko - policajného a bezpečnostného ovládnutia vyčleneného priestoru. Pri plnení tejto úlohy sa velitelia oporných bodov opierali a kontingenty vojenských jednotiek wehrmachtu a zbraní SS. Napríklad úlohou 708. divízie národných granátnikov bolo chrániť tyl fašistických jednotiek, permanentne strážiť a držať cestné, ale najmä železničné komunikácie a zbrojné priemyselné závody na Považí od Nového Mesta nad Váhom po Puchov. Od Púchova po Štrbu túto funkciu plnila 14. SS-divízia Galizien. 84 Časti jej jednotiek sa sporadicky, podľa potrieb, vyčleňovali aj na protipartizánske expedície, alebo na teroristické zásahy proti civilnému obyvateľstvu v tejto oblasti.
Velitelia oporných bodov Einsatzkommanda 13 sa ďalej opierali o vlastné bezpečnostné sily SIPO a SD, o spravodajskú službu abwehru, o gestapo ako štátnu tajnú políciu, o strážne jednotky koncentračných táborov, o aktívnu spoluprácu s príslušníkmi Nemeckej strany a o Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy ako poslednú mocenskú oporu ľudáckeho režimu, ktorá prisluhovala najmä znalosťou miestnych pomerov a priestorov pri perzekučných akciách, raziách, výsluchoch, pri týraní a vraždách antifašistických bojovníkov.
Vo svojej trestnej činnosti sa štáby jednotlivých kománd Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SIPO a služby SD opierali aj o spoluprácu s veliteľom nemeckých vojenských okupačných jednotiek. Jasne o tom svedčí jeho rozkaz vlastným vojenským jednotkám z 20. októbra 1944, ktorým nariadil odovzdávať zajatých povstalcov a všetky podozrivé osoby oddielom Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby v obvode ich exekutívnej pôsobnosti. 85 Činnosť jednotlivých oporných bodov Einsatzkommanda 13 v podstatných otázkach exekutívnych zákrokov koordinoval prostredníctvom štábu komanda priamo veliteľ Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SIPO a služby SD. Konkrétne rozkazy vykonať exekutívne masakre vydával veliteľ Einsatzkommanda 13 SS-sturmbannfuhrer dr. Hans Jaskulski, respektíve od konca januára do 1. apríla 1945 nový veliteľ, SS-sturmbannfuhrer Karl Schnitz šéfovi oddelenia vyšetrovania (gestapa) SS-untersturmfuhrerovi Josephovi Juritschovi, ktorý konkrétne určoval príslušníkov trestných jednotiek, to, kedy, kde a koho majú zavraždiť. 86 Túto, temer ničím neohraničenú právomoc pri rozhodovaní o živote a smrti zajatcov mali v rukách všetci velitelia oporných bodov, ktorí ju i náležité využívali v duchu vojensko -policajných, bezpečnostných, politicko - ideologických a rasových okupačných praktík.
K ďalším najexponovanejším funkcionárom Einsatzkommanda 13 patrili: SS-scharfuhrer Maximilian Bayer (viedol index spisov, evidencie a registratúry), SS-scharfuhrer Joseph Dranger (spolu s Bayerom sa zúčastňoval popráv na trenčianskej Brezine), Hans Engelmann (viedol protokol o transportoch do sústreďovacieho tábora v Seredi a obstarával transporty) - všetci úradníci kriminálnej polície. Patril k nim aj tajomník kriminálnej polície, vyšetrujúci úradník SD, vedúci oddelenia N (riadenia konfidentov) SS-hauptscharfuhrer Franz Mohrwald, šéf oddelenia SD SS-hauptsturmfuhrer Hans Nager, veliteľ práporu SD v Trenčíne SS-hauptsturmfuhrer Schumann, kriminálny asistent a vyšetrujúci úradník IV. oddelenia SS-oberscharfuhrer Weinhold (podieľal sa na vraždách asi 130 osôb) a samozrejme jednotliví velitelia oporných bodov. V Považskej Bystrici to bol SS-hauptsturmfuhrer Figas, ktorý mal k dispozícii na vražedné výkony špeciálnu jednotku - 2. čatu z roty Winter, v Dubnici nad Váhom SS-sturmscharfuhrer Rimkus, v Bánovciach nad Bebravou bývalý zástupca veliteľa Einsatzkommanda 13 v Trenčíne SS-hauptsturmfuhrer Lothar Heinbach, v Novom Meste nad Váhom SS-obersturmfuhrer Tronnier, v Martine spomínaný povestný vrah SS-obersturmfuhrer Hans Harms, ktorý náležité využíval služby 4. čaty z roty Streit, ktorú mu pridelili špeciálne na exekutívne výkony. 87
Predovšetkým títo exponovaní funkcionári Einsatzkommanda 13 nesú plnú zodpovednosť za vraždy protifašistických bojovníkov, za barbarské plienenie, drancovanie a vypaľovanie slovenských miest a obcí v obvode svojej perzekučnej pôsobnosti. Zločiny vykonávali s priamou podporou vlastných vojenských, policajných a teroristických jednotiek, v koordinácii s represívnymi orgánmi slovenského režimu. Ten, kolaborujúc všetkými formami a metódami, sa po vypuknutí SNP veľmi aktívne zúčastňoval najsurovších vrážd príslušníkov slovenského národa.
PROTIPOVSTALECKÁ TERORISTICKÁ ČINNOSŤ EINSATZKOMMANDA 14 A JEDNOTIEK SS Najsilnejší otvorený teror a represálie po prechode povstalcov do hôr zavládol na strednom Slovensku predovšetkým v oblasti Banskej Bystrice, Zvolena a Kremnice. Úlohou Einsatzkommanda 14, ktoré už v septembri a začiatkom októbra 1944 absolvovalo prvú etapu perzekučných a teroristických zákrokov na západnom Slovensku, bolo okamžite po príchode do Banskej Bystrice koncom októbra 1944 likvidovať protifašistické hnutie a definitívne - v zmysle nacistickej politiky - vyriešiť židovskú otázku na Slovensku formou vyhladzovacích deportácií. 88
Príchod trestných jednotiek Einsatzkommanda 14 do Banskej Bystrice, na čele s jej veliteľom SS-hauptsturmfuhrerom dr. Georgom Heuserom, znamenal začiatok druhej a naj krvavej sej etapy ich vražedného pôsobenia na Slovensku. Cestu do Banskej Bystrice poznačili vraždy 13 slovenských vlastencov z obce Veľké Uherce, ktoré spáchali príslušníci tohto komanda z oporného bodu Baťovany (Partizánske), v banskej štôlní v priestore vojenského objektu v Zemianskych Kostoľanoch 23. októbra 1944. V snahe zahladiť vraždy, náložou zavalili vstup do štôlne.
Koncom septembra 1944 katani z tohto komanda zavraždili Jána Hagaru a neznámeho partizána, ktorých pred popravou vozili po Handlovej v klietke na výstrahu obyvateľom mesta. Sadisticky mučili aj riaditeľa chemickej továrne Ing. Mácha (stiahli mu kožu z chrbta, vypichli oči), až ho napokon zavraždili. Stredovekými spôsobmi mučili a beštiálne zavraždili aj ďalších 11 obyvateľov Handlovej. Kruto si počínali aj v Prievidzi, kde pravdepodobne 29. septembra zastrelili Jána Pittnera, Jozefa Ilešicu a jeho manželku Margitu za spoluprácu s partizánmi. 89
Einsatzkommando 14 od konca októbra 1944 do marca 1945 vyčíňalo v okresoch: Banská Bystrica, Zvolen, Brezno nad Hronom, Banská Štiavnica, Kremnica, Dobšiná, Revúca, Hnúšťa, Lovinobaňa, Krupina, Modrý Kameň a Nová Baňa. 90 Od Deutsche Partei (Nemeckej strany) a jej ozbrojených síl FS i od Heimatschutzu (Domobrany) prúdili na štáb Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici (sídlil v budove Obchodnej komory v Červenej vilke na Súdobnej ulici, dnes ul. Dominika Skuteckého), alebo na štáby jednotlivých oporných bodov v tejto oblasti kvalifikované informácie o účastníkoch SNP, ilegálnych pracovníkoch, rasovo prenasledovaných osobách, o rôznych vojenských, politických a hospodárskych otázkach, čím výdatne prispeli k tomu, že funkcionári tohto komanda si v súčinnosti s vlastnými spravodajskými orgánmi a zložkami gestapa i abwehru vytvorili ucelený obraz o vojensko-politickej a hospodárskej situácii a na jej základe aj program teroristických a exekutívnych zákrokov. 91
V Banskobystrickom okrese fašisti rozpútali bezohladne vraždy, surové prepady a popravy. Hneď po príchode do Banskej Bystrice zriadil štáb Einsatzkommanda 14 v meste dôležitý oporný bod, za veliteľa ktorého bol vymenovaný SS-obersturmfuhrer dr. Kurt Georg Herbert Deffner. Fašisti premenili väznicu Krajského súdu na improvizovaný koncentračný tábor pre zajatých povstalcov, ilegálnych pracovníkov, rasovo prenasledovaných občanov i pre osoby podozrievané z účasti v SNP. Po desiatkach ich za aktívnej pomoci príslušníkov POHG vyvážali do blízkeho okolia, kde ich kruto vraždili. Už 28. októbra 1944, po obsadení Banskej Bystrice, si príslušníci Einsatzkommanda 14 naplánovali, že propagandistický využijú vlastný zločin. Prinútili 27 kriminálnych väzňov a tri osoby židovského pôvodu preobliecť sa do civilných šiat. Potom ich na dvoch vojenských nákladných autách vyviezli do Mičinskej doliny, kde ich zastrelili. Vraždy po oficiálne nariadenej exhumácii 9. novembra prisúdili na konto partizánov. Táto propagandistická kamufláž im však nevyšla. 92
Za jeden z najrozsiahlejších a najkrutejších zločinov Einsatzkommanda 14 na Slovensku, ktorého obeťami sa stali zajatí povstaleckí vojaci, partizáni, komunisti, rasovo prenasledovaní občania, osoby cigánskeho pôvodu i osoby podozrievané z účasti v SNP alebo jeho napomáhania, deti, ženy, starci, francúzski partizáni, časť príslušníkov anglických i amerických leteckých síl, považujeme fašistické vraždy v Kremničke, ktoré mali charakter totálnych hromadných vyhladzovacích akcií. Od 5. novembra 1944 do 5. marca 1945, teda v druhej etape vražedného pôsobenia Einsatzkommanda 14 na Slovensku, ktoré sa vyznačovalo stabilnosťou dislokácie štábu komanda, oporných bodov a obvodov ich teroristickej pôsobnosti, fašisti spolu s príslušníkmi POHG zavraždili v Kremničke 747 osôb. 93
Zaistencov privážali na popravisko z banskobystrickej väznice nákladnými autami v skorých ranných hodinách a vysadili ich pod agátový lesík k protitankovej priekope. Miesto popráv dôkladne uzavreli fašistické strážne jednotky. Obete prinútili ľahnúť si na zem dolu tvárou, aby ich bez odporu mohli ozbíjať o cennosti. Dokumenty brali obetiam s úmyslom znemožniť ich identifikáciu po zavraždení. Potom ich po skupinkách vytisli na okraj protitankovej priekopy a prinútili kľaknúť si. Vzápätí ich vraždili strelnou ranou do tyla tak, aby vlastnou váhou padali na dno priekopy. Mnohí z väzňov toto zverské zabíjanie psychicky nevydržali a v zúfalom šialenstve skočili na dno priekopy, kde sa kryli pod mŕtvymi. Katani z trestných jednotiek Einsatzkommanda 14 vidiac, že sa im vražedná procedúra čiastočne vymkla z rúk, nariadili strieľať do zaistencov aj príslušníkom Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy. Tí samozrejme nelenili a streľbou z guľometov a samopalov zasypávali obete na dne priekopy. Tieto akty hromadných popráv, ktoré sa začali 5. novembra 1944, pokračovali v podobnej réžii 20. novembra; 12. decembra 1944 dosiahli vrchol: fašisti naraz zavraždili 300 (! ) ľudí.
Ďalší masový hrob naplnili hitlerovskí zločinci 19. decembra 1944 vo Vyšnom Potoku 93 novými obeťami. Piateho januára 1945 pokračovali v masakrovaní československých vlastencov na lokalite Pod Stranami, kde zastrelili 109 osôb. Dlhá reťaz fašistických vrážd sa po šiestej repríze zverstiev v Kremničke, ktorá bola 5. februára, napokon pretrhla 5. marca 1945. Po oslobodení sa v masovom hrobe v protitankovej priekope a streleckých zákopoch v Kremničke našlo celkove 747 osôb, z toho 211 žien a 58 detí. 94 Medzi obeťami fašistickej zvole bola aj dr. Alžbeta Gollnerová-Gwerková, členka okresného vedenia KSS v Banskej Štiavnici, MUDr. Alžbeta Ferencová, členka ilegálnej KSS (vo vysokom stupni tehotenstva), Zora a Ján Abrahámovej, deti Jána Abraháma, člena ilegálneho okresného vedenia KSS a predsedu RNV v Banskej Štiavnici, ktorého fašisti upálili vo vápenke v Nemeckej, štvorčlenná rodina obchodníka Jána Vanču z Banskej Bystrice, Anna Podobenová a mnoho ďalších vlastencov. 95 Zatýkanie a nasledujúce vraždy československých vlastencov a ďalších účastníkov protifašistického hnutia, zorganizované opornými bodmi Einsatzkommanda 14, koordinoval samotný štáb komanda, ktorý na exekutívne zákroky v Kremničke vyčleňoval svoje asistenčné jednotky z roty Winter a jednotky POHG. Ďalším otrasným svedectvom zločinov proti ľudskosti zostanú vraždy, ktoré spáchali zločinci z Einsatzkommanda 14 a zo 150-člennej jednotky POHG z Považskej Bystrice pod priamym velením SS-obersturmfuhrera Deffnera a nadzbrojníka Horu vo vápenke v Nemeckej v Ráztockej doline od 4. do 11. januára 1945. Táto vražedná zostava, ktorú tvorili príslušníci najdôležitejšieho oporného bodu v Banskej Bystrici a 150-člennej jednotky POHG z Považskej Bystrice, predviedla tie najzvrátenejšie podoby fašistickej ideológie v okupačnej praxi. Väzňov privezených z Krajskej väznice v Banskej Bystrici pred popravou najprv olúpili o všetky cennosti a potom ich nad ústím horiacej pece strieľali do tyla, v dôsledku čoho vlastnou váhou padali rovno do plameňov. Na začiatku tohto otrasného divadla SS-obersturmfuhrer Deffner praktickou ukážkou „inšpiroval" svojich podriadených, ako si majú počínať. Jeho príklad ešte „umocnil" nadzbrojník Hora. Do slepého bezuzdného zabíjania sa za ním pustili aj ďalší gardisti: Valient, Rojko, Knapek, Blahut, Patrok, Tresa a ďalší, ktorí si po dohovore s príslušníkmi strážnej jednotky wehrmachtu „odskočili" zo strážnej služby v okolí vápenky zastrieľať do živých terčov. 96 Vo vápenke zahynul aj predseda Revolučného národného výboru v Nemeckej Juraj Majer, predseda RNV v Banskej Štiavnici Ján Abrhám, Peter Piso, Krista Lukovská a mnohí ďalší vlastenci, účastníci SNP, sovietski a francúzski partizáni, časť príslušníkov amerických leteckých síl, rumunská študentka a iní. 97 Prvú hromadnú vraždu v Nemeckej vykonali fašisti už 3. decembra 1944. Na samote Halgaš v novembri 1944 zadržali Helenu Schwartzovú s päťmesačným synom Milanom, Helenu Jokelovú, Alžbetu Gelbovú a ďalšie tri neznáme osoby, ktoré po krátkom väznení zavraždili, hodili do krátera po bombardovaní a ledabolo zahrabali. 98
Spaľovaním obetí vo vápenke chceli nacistickí a gardistickí zločinci zahladiť stopy po vraždách a súčasne predísť aj možnosti identifikovať obete, znemožniť bilanciu počtu zavraždených. Na základe konfrontácie údajov z knihy zaistencov v banskobystrickej väznici, výsledkov súdnych pojednávaní s príslušníkmi POHG s doterajšími výskumami sa odhaduje, že vo vápenke v Nemeckej fašisti zavraždili a upálili asi 900 ľudi. 99
Vrahom sa po skončení týchto vyhladzovacích akcií priamo na mieste vrážd v Nemeckej dostalo oficiálneho nacistického a ľudáckeho uznania už 12. januára 1945, keď im SS-obersturmfuhrer Deffner a poverenec POHG pre Pohronskú župu kpt. Hlinkovej gardy Košovský poďakovali za vykonanú službu, pochválili ich a vyplatili im po štyristo až šesťsto korún (podľa „zásluh"). V závere pozdravného vinšu im Košovský nezabudol pripomenúť, že všetci budú povýšení. 100
Aj tento „akt uznania", ale najmä samotný fakt, že rozsah a spôsob uskutočnených vrážd v Kremničke a vo vápenke v Nemeckej, na ktorých sa priamo osobne zúčastnil so svojimi teroristickými súkmeňovcami veliteľ najdôležitejšieho oporného bodu Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici, SS-obersturmfuhrer Deffner, vylučuje, že by mohlo ísť len o excesy jednotlivca, prípadne veliteľov menších trestných jednotiek. Boli to premyslené, plánované vyhladzovacie akácie, ktoré sa uskutočňovali tajne a za prísnych bezpečnostných opatrení. Priamych aktérov vrážd (teda aj príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy) SS-obersturmfuhrer Deffner zaviazal prísahou mlčania, čo aj písomne potvrdili vlastnými podpismi.
Tento fakt potvrdzuje, že organizátori i exekútori vrážd si boli plne vedomí skutočného charakteru svojich trestných činov. 101
Do pamätí generácií sa zapísali aj zločiny vrahov Einsatzkommanda 14 z oporného bodu Zvolen, ktorí na priamy rozkaz svojho veliteľa - kriminálneho komisára SS-obersturmfuhrera Johannesa Hossbacha - vraždili na zvolenskom židovskom cintoríne počas siedmich krvavých novembrových dní roka 1944. Krvavý zvolenský kat, SS-unterscharfuhrer Róbert Wich, ako veliteľ popravnej čaty vraždil s najzvrátenejším potešením. Osobne riadil celý priebeh odsunu zaistencov z väznice Okresného súdu vo Zvolene na miestny cintorín - vrátane organizácie kopania hrobov a rozhodnutia o spôsobe popravy. Fašisti z tohto oporného bodu pokračovali v nepravidelných intervaloch vo vraždení zajatých povstaleckých vojakov, partizánov, ilegálnych pracovníkov KSS, rasovo prenasledovaných osôb i osôb cigánskeho pôvodu aj v decembri 1944 a v januári 1945, vždy za účasti popravnej jednotky Róberta Wicha. Za tieto vraždy nesie plnú zodpovednosť aj SS-sturmscharfuhrer Walter Kroger, ktorý v decembri 1944 vystriedal vo funkcii veliteľa oporného bodu SS-obersturmfuhrera Hossbacha a zostal v nej až do 13. marca 1945. Fašistické besnenie na cintoríne si vyžiadalo 128 obetí (z toho 36 žien a 6 detí), ktoré našli smrť v šiestich masových hroboch. 102 V druhej polovici februára 1945 zavraždili fašistickí zločinci v lese Pod Strážou Matúša Hronca a neznámeho partizána. Krátko pred oslobodením Zvolena zabijaci z oporného bodu Zvolen zavraždili 8. marca 1945, v rámci zahladzovania stôp pred definitívnym odchodom z tohto priestoru, v lese Sekier pri Môťovej Jána Oleja, Ondreja Hoffmana a troch občanov z Kováčovej: Martina Krnáča, Ondreja Plánočku (predsedu RNV) a Ondreja Puškára, utýraných vlastencov z väznice Okresného súdu vo Zvolene. 103
Od 23. do 28. decembra 1944, od 4. do 7. januára 1945, koncom januára i februára a začiatkom marca 1945 pokračovali vrahovia z Einsatzkommanda 14 vo Zvolene, s aktívnou pomocou príslušníkov zvolenského POHG a nemeckej národnostnej menšiny - najmä z okolia Handlovej, ktorí fungovali ako tlmočníci, alebo aj ako členovia výkonného teroristického orgánu - v likvidácii zajatcov z Okresného súdu vo Zvolene v lesíku Boriny západne od Kováčovej, kde zavraždili 105 osôb, ktoré zahrabali do ôsmich masových hrobov. 104
Obeťami postupných vyhladzovacích akcií v Kováčovej sa stali komunisti, partizáni, povstaleckí vojaci, radoví občania protifašistického zmýšľania, príslušníci amerického spojeneckého letectva, ba i malé deti. Medzi zavraždenými boli: Ing. Štefan Višňovský, člen povstaleckej SNR a povereník pre železnice, Anton Vokurka, člen okresného vedenia ilegálnej KSS vo Zvolene, Miloš Juráš, šéfredaktor a vydavateľ časopisu Hlas národa, Jan Bezrouk, lyžiar - športovec, rozviedčik 2. československej partizánskej brigády Za slobodu Slovanov, technický dôstojník Kombinovanej letky npor. let. Ladislav Šottník, partizán Ján Francisci, viacerí členovia rodiny staviteľa Františka Nováka, prof. Jozef Trnka, Anna Lauková zo Zvolena, zastrelená za ukrývanie ranených partizánov a desiatky iných vzácnych ľudi. 105 O neobyčajne krutých zločinoch, ktorých sa dopúšťali katani z tohto oporného bodu na zajatých vlastencoch v priestore Zvolen-Kováčová, svedčí aj to, že mnohé obete niesli stopy po najkrutejšom mučení. Mali vypichnuté oči, vyrazené zuby, odseknuté prsty, rozrezané chrbty, zlomené horné a dolné končatiny, vyrezané otvory do hrudníka, vytrhnuté pohlavné orgány... 106
Fakt, že teror a represálie ako okupačné praktiky proti zajatým povstaleckým vojakom a civilnému obyvateľstvu neboli špeciálne iba doménou trestných kománd Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície SI-PO a služby SD, ale patrili k bežnej okupačnej rutine i vojenských nemeckých fašistických jednotiek, dokazuje aj prípad z Telgártu (dnes Švermovo) z 5. septembra 1944. V ten deň príslušníkov úderného pluku 1. nemeckej tankovej brigády z armádnej skupiny Heinrici vytlačili povstaleckí vojaci a partizáni z Telgártu. Počas ústupových bojov fašisti obec vyrabovali, vypálili - zhorelo 260 domov s hospodárskymi budovami -a zavraždili 21 obyvateľov, z toho 12 žien a 2 deti (traja starci zahynuli v dôsledku požiaru). Štrnásť zajatých povstaleckých vojakov drastickým spôsobom popravili, osem vojakov zavraždili ranou do tyla a hodili do studne, šiestich zaživa zakopali do zeme tak, že im trčali iba čelá a vlasy a na temená hláv im narazili prilby. 107 Aj tieto surové vraždy dostatočne dokumentujú, že fašistický okupačný režim principiálne nerešpektoval medzinárodné konvencie o postupe pri zaobchádzaní so zajatými vojakmi a dôstojníkmi povstaleckej armády. Podobne si počínali aj príslušníci bojovej skupiny Schill, ktorí zavraždili zajatého veliteľa povstaleckej posádky v Zemianskych Kostoľanoch kpt. Adolfa Weinholda v septembri 1944. Krvavú vizitku represívneho zákroku nechala 21. októbra 1944 na samote Suchý Potok pri dedine Kociha v okrese Rimavská Sobota vyčlenená prieskumná jednotka z prvej plukovej skupiny 18. SS-divízie tankových granátnikov Horst Wessel. Esesáci zavraždili troch lazníkov: Jána Koniara, Pavla Obrončíka a Pavla Selčana. Dom Jána Koniara - ako objekt, ktorý by mohol poslúžiť partizánskemu hnutiu - vypálili. Cestou do Kocihy zavraždili na ďalšej samote Margitu Šulekovú a jej dve vydaté sestry - Emíliu Pupalovú a Agnesu Halajovú. Na druhý deň žoldnieri z tej istej esesáckej divízie chytili v blízkosti Príbojského mlyna v katastri obce Kociha Júliu Kaločayovú, 18-ročné dievča cigánskeho pôvodu, ktoré po znásilnení zavraždili a hodili do rieky Rimava. V chotári obce Kraskovo v ten istý deň v lesíku pod Prielohom zavraždili partizána Michala Paľa z oddielu Mastek, čatára Juraja Tereka, slobodníka Jána Očovaia, vojakov Jána Čaňa, Mikuláša Kmeťa, Jána Vančíka, Júliusa Antalca, Jána Kasara a Ondreja Demku, zajatých príslušníkov 18. pešieho práporu Narcis 2. taktickej skupiny povstaleckej armády, tým najbrutálnejším spôsobom: zbraňami im rozdrvili lebky. 108
Koncom októbra 1944 sa zimný partizánsky tábor pod Prašivou - zhromaždisko mnohých partizánskych jednotiek - stal exponovaným cieľom protipartizánskych akcií vojenských fašistických okupačných jednotiek i trestných oddielov Einsatzkommanda 14. Od Liptovskej Osady do priestoru Donovaly - Korytnica - Hiadeľská dolina prenikli jednotky SS-brigády Dirlewanger, od Starých hôr na Donovaly SS-bojová skupina Schill a cez Moštenicu a Kyslú vodu jednotky 18. SS-divízie Horst Wessel. Prečesávaním horských pásiem vytvárali cez Korytnickú a Hiadeľskú dolinu uzáver, v ktorom mali uviaznuť partizánske pohyby a pokusy o preniknutie na východ. Jednotky 178. divízie Tatra s časťou síl SS-bojovej skupiny Schill sa pokúšali uzavrieť (neskôr od 7. novembra aj s jednotkami SS-brigády Dirlewanger) masív Poľany a jednotky bojovej skupiny Wittenmayer komunikáciu Vyšná Boca - Čertovica. Na týchto protipartizánskych vyčisťovacích akciách sa zúčastňovali aj trestné jednotky Einsatzkommanda 14, ktoré sa najmä koncom októbra a začiatkom novembra 1944 v koordinácii s uvedenými jednotkami dopustili série vrážd. Ich obeťami sa stali nielen zajatí príslušníci povstaleckej armády a partizáni, ale aj civilní utečenci-evakuanti, rasovo prenasledované osoby, na ktoré pri svojom postupe narážali v podhorských obciach, osadách, v horách a na samotách. Rozsievať teror, vraždiť, páliť všetky objekty, ktoré by mohli poslúžiť partizánskemu hnutiu, pomáhali aj špeciálne horské jagd-kommandá, jednotky Heimatschutzu, rôzne teroristické a diverzné útvary, ako aj ľudácke oddiely POHG a Domobrany. Tie s požehnaním prezidenta slovenského klérofašistického štátu dr. Jozefa Tisu - po vyznamenaní nemeckých fašistických vojakov, hromadných vrahov slovenského národa, víťaznej prehliadke okupačných vojsk a ďakovnej omši, odslúženej 30. októbra 1944 v Banskej Bystrici na počesť nemeckých zbraní za vykonanú katanskú službu - odišli páchať ďalšie krvavé zločiny na vlastnom národe. Dňa 31. októbra vyčlenená trestná jednotka z 18. SS-divízie Horst Wessel pod velením SS-hauptsturmfuhrera Schuhmachera a v súčinnosti s príslušníkmi Einsatzkommanda 14 v rámci trestných vyčisťovacích akcií zaistila v obci Povrazníky väčší počet civilných evakuantov i časť personálu nemocnice z Banskej Bystrice. Počas eskorty do Poník esesáci zastrelili jedného nevládneho starca. V Ponikách zo zadržaných vybrali 31 rasovo prenasledovaných a v noci na lokalite Podluhy v chotári obce, pod zámienkou, že dr. Leo Guttman ohrozoval nemeckých vojakov ručným granátom, všetkých zavraždili. 109
Príslušníci 18. SS-divízie Horst Wessel a vrahovia z Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici obsadili 29. októbra 1944 obec Hiadeľ. Počas prečesávacích akcií dostihli v priestore Príslop-priesmyk pod Prašivou 44-člennú skupinu rasovo prenasledovaných osôb, civilných evakuantov, olúpili ich o cennosti a postrieľali. Vraždenie prežila iba náhodou (chybná streľba) 13-ročná Viera Adlerova a jej starší brat. V ten deň esesáci zavraždili v lese Dolný zráz-Košariská ďalších 5 osôb (z toho tri ženy) a v lese Príslop-Jarok 1. novembra 9 osôb. V lese Pod Javorím beštiálnym spôsobom zavraždili 12 príslušníkov 2. československej paradesantnej brigády (medzi nimi jednu ženu), ktorí im v boji zblízka spôsobili ťažké straty a vzdali sa až po vystrieľaní všetkej munície. 110
Surové vraždy zajatých povstaleckých vojakov a partizánov v tomto priestore, spáchané okamžite po ich zatknutí, exemplárne potvrdzujú, že vojenské fašistické jednotky, respektíve jednotky bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD i ďalšie zložky okupačného režimu im nepriznali ani elementárne právo vojnových zajatcov, hoci splnali všetky podmienky medzinárodného práva.
Teroristické ťaženie Einsatzkommanda 14 proti účastníkom Slovenského národného povstania dosiahlo 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci mimoriadny výsledok. V dome Jozefíny Rybárovej fašistické oddiely smrti SD z Banskej Bystrice pod velením SS-hauptsturmfuhrera Jenscha a za priamej asistencie SS-sturmscharfuhrera Róberta Piecka zajali generálov povstaleckej armády: Rudolfa Viesta a Jána Goliana. Paralelne s výsluchom generálov na štábe Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici vypočúvali aj ďalších zajatých československých dôstojníkov: Jaroslava Krátkeho, Hynka Souhradu, Michala Petra a povereníka SNR Viliama Paulínyho. Po výsluchu všetkých previezli do Bratislavy, kde generálov osobne vypočúval veliteľ nemeckých okupačných vojsk na Slovensku SS-obergruppenfuhrer Hermann Hofle a SS-obergruppenfuhrer a gen. zbraní SS a polície Karl Hermann Frank, kat českého národa. Neskôr povstaleckých generálov odtransportovali do Berlína a odsúdili na trest smrti, ktorý fašisti vykonali pravdepodobne v koncentračnom tábore vo Flossenburgu. Aj ostatní zajatci zahynuli v koncentračnom tábore smrti v ríši. 111
Zákerná poprava gen. Rudolfa Viesta, gen. Jána Goliana a ďalších československých dôstojníkov je jedným z množstva usvedčujúcich dôkazov, ako Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť (RSHA) zásadne porušoval a nedodržiaval medzinárodné dohody o ochrane vojnových zajatcov.
Za stálu pomoc občanov Pohronského Bukovca partizánskemu hnutiu nacisti vypaľovali obec na pokračovanie. Prvýkrát 19. decembra 1944, keď zavraždili Annu Rybárovú, matku šiestich detí, druhýkrát 21. februára 1945. Počas rabovania domov streľbou vážne zranili viacerých občanov. Z vypálenej dediny zostalo trčať k oblohe iba 39 obhoretých komínov. 112
Zriadenie úradovne Einsatzkommanda 14 v Prievidzi a Handlovej už v prvej etape jeho represívneho pôsobenia na Slovensku v druhej polovici septembra 1944 veľmi aktívne materiálne i osobne podporovali príslušníci nemeckej menšiny, organizovaní v Heimatschutze v Nemeckom Právne. Svoje služby ponúkli štábu Einsatzkommanda 14 ako tlmočníci, kvalifikovaní horskí sprievodcovia a znalci miestnych pomerov, alebo sa stávali príslušníkmi teroristických orgánov nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD. Veliteľ fašistickej úradovne v Prievidzi (sídlo bolo v obytných domoch Liehovaru a konzervárne Carpathia) SS-sturmbannfuhrer Hermann Altmann, jeho zástupca SS-sturmbannfuhrer Strode a veliteľ pobočky v Handlovej SS-scharfuhrer Anton Kandzik vo vzájomnej súčinnosti s príslušníkmi Heimatschutzu z Nemeckého Právna, ktoré združovalo všetky jednotky nemeckej menšiny z okolitých obcí, zameriavali svoju teroristickú aktivitu na protipartizánske perzekučné zákroky. 113
Jednou z najnebezpečnejších výkonných teroristických skupín tohto Heimatschutzu bola jednotka Hauerland, ktorej velil Ján Cajdler, dlhoročný fanatický funkcionár Deutsche Partei. Jednotka patrila do zostavy Einsatzkommanda 14, plnila funkciu pomocnej polície a zúčastňovala sa na mnohých represívnych akciách. Dňa 27. októbra 1944 zatkla Dávida Elischera a jeho syna Ladislava. Cestou na popravu 30. októbra 1944 Ladislav Elischer ušiel fašistom v chotári obce Gajdel (dnes Kľačno). Jeho otca zavraždil osobne veliteľ jednotky Ján Cajdler a Ambróz Gross. 114 Na tom istom mieste v rámci protipartizánskej akcie 17. novembra 1944 padlo do rúk jednotky Hauerland 18 povstaleckých vojakov, ktorých fašisti bez súdu na mieste zavraždili. V nezistený novembrový deň vrahovia z tejto jednotky v zložení Augustín Furták, Karol Leitman, Rudolf Švarc a Peter Štorcer spolu s dvoma neznámymi príslušníkmi Domobrany v chotári obce Chvojnica v Prednej psej doline zavraždili dvoch zajatých partizánov. 115 V októbri a novembri 1944 represívny rádius jednotky Hauerland zasiahol aj obec Gajdel, kde jej príslušníci zaistili väčší, presne nezistený počet protifašistický zmýšľajúcich občanov, ktorých dali deportovať do koncentračného tábora v Dachau. Asi v polovici novembra 1944 skupina príslušníkov z Heimatschutzu z Nemeckého Právna pod Cajdlerovým vedením zavraždila v chotári obce Majzel štyroch jej obyvateľov (Ľudovíta a Kláru Cimmermanovcov, Ladislava Mendela a Františka Kristela) a jedného partizána, ktorého totožnosť sa nezistila. 116
V radoch katanov Einsatzkommanda 14, ktorí 13. januára 1945 prepadli obec Cigeľ, boli aj príslušníci nemeckopravnianskeho Heimatschutzu. Jeden z nich, Jozef Grolmus, zatkol Tomáša Murára, ktorého utýral na smrť ďalší súkmeňovec - Ondrej Melischko. Rovnaký osud postihol aj Štefana Mjartana; bratov Chrebetovcov zastrelili. Z občanov Cigľa zaistených 13. januára 1945 zahynuli aj ďalší: Gregor Belán st. , Gregor Belán ml. , Juraj Cmarko a Valent Svítok. Ďalší nacistický fanatik, Joseph Rosenberg, dal povstaleckého vojaká Pavla Bitalu po zatknutí popraviť. Počas svojej exekutívnej pôsobnosti žoldnieri z Einsatzkommanda 14 zavraždili v areáli závodu Carpathia v Prievidzi 83 vlastencov. 117 Fašistickí vrahovia z Einsatzkommanda 14 v Prievidzi už 6. októbra 1944 prepadli obec Valaská Bela, kde popravili dvoch zajatých ranených partizánov a ďalších 13 osôb z cigánskej osady v Škrípovskej doline. 118 Jedným z dôležitým oporných bodov Einsatzkommanda 14 sa už pred polovicou októbra 1944 stala kremnická úradovňa SIPO a SD, ktorej veliteľ SS-obersturmfuhrer Fritz Ramthun spolu so svojím zástupcom SS-obersturmfuhrerom Alfrédom Nanckem dôsledne uplatňovali teroristické akcie proti účastníkom SNP v okupačnej praxi. Na ich rozkazy trestné komanda zavraždili v Kremnici a blízkom okolí 82 osôb. Celkove po etapách v okruhu svojej perzekutívnej pôsobnosti od polovice októbra 1944 do polovice marca 1945 zavraždili 261 väzňov z kremnickej väznice, z ktorých najväčší počet (182) sa našiel v masovom hrobe v Dolnom Turčeku. Začiatkom apríla 1945 nemecké frontové jednotky pri ústupe vypálili v Kremnici 109 domov. 119
Kriminálny komisár SS-obersturmfuhrer Walter Gross sa v polovici októbra 1944 stal veliteľom oporného bodu Einsatzkommanda 14 v Banskej Štiavnici a v tejto funkcii zotrval do konca decembra 1944, čiže do svojho odchodu do Berchtesgadenu. Počas jeho pôsobenia vládol v tejto oblasti absolútny teror, namierený predovšetkým proti rasovo prenasledovaným osobám. Zo svojej úradovne smrti, ktorá sa nachádzala v hoteli Grand v Banskej Štiavnici, riadil všetky teroristické akcie. Koncom októbra 1944 príslušníci tohto komanda zavraždili na mieste Teplý Potok v priestore Banskej Štiavnice 22 osôb. Z obetí sa podarilo identifikovať, v rámci exhumácie uskutočnenej po oslobodení, len Oskára Monatha, Zlaticu Taschovú a Izidora Silberta. Obeťami ďalšieho rasového prenasledovania v tom istom mesiaci sa na samote Kysihýbeľ stali dvaja väzni z pracovného tábora vo Vyhniach: Arnošt Oberst a Róbert Neugeboren. 120
Vlna rasovej nenávisti zasiahla 24. novembra 1944 obec Ilija v okrese Sv. Kríž nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Katani z oporného bodu v Banskej Štiavnici zaistili všetkých občanov (spolu 109 osôb), odtransportovali ich do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici, odkiaľ ich fašisti z miestneho oporného bodu odviezli v decembri 1944 a zavraždili v Kremničke.
Fašistická soldateska, pozostávajúca z príslušníkov POHG a Einsatzkommanda 14 z oporného bodu v Banskej Štiavnici, počas decembrových protipartizánskych akcií zajala v Belanských horách piatich partizánov z jednotky Jána Kočalku, ktorých po hroznom mučení zavraždila pri Banskej Belej. Celkove sa hrdlorezi z tohto komanda počas svojej represívnej pôsobnosti zúčastnili na beštiálnom zavraždení 138 osôb a na deportácii 7 vlastencov do koncentračných táborov v ríši, kde zahynuli. 121
Einsatzkommando 14 malo od novembra 1944 svoje dočasné oporné body aj v Novej Bani, Žarnovici a Krupine. Veliteľ oporného bodu v Novej Bani (sídlo bolo v podnikovej vilke Pohronských sklární) a v Žarnovici, kriminálny tajomník SS-scharfuhrer Otto Mai (vo funkcii bol do 28. februára 1945) sa so svojimi súkmeňovcami z exekutívnych oddielov a jednotiek Heimatschutzu osobne podieľal na vraždách vlastencov, väzňov z Okresného súdu v Novej Bani, pri obci Veľké Pole a Píla. Od 8. do 24. decembra 1944 zavraždili v tomto priestore bez vynesenia rozsudku 31 osôb, ktoré podozrievali z finančnej podpory Slovenského národného povstania, z organizovania zbrojnej výroby a pokračujúceho napomáhania partizánskeho hnutia. Pri obci Veľké Pole popravili 15 osôb, ktoré našli smrť v dvoch hromadných hroboch a pri obci Píla 16 osôb, ktoré zahrabali do štyroch masových hrobov. Medzi poslednými zavraždenými v Píle bol aj riaditeľ pivovaru vo Vyhniach Jaroslav Reiman a jeho ďalší spolupracovníci: František Pocta, Vojtech Kokeš, Karol Kršík a bývalý okresný policajný náčelník Vojtech Hanuliak. 122
Terorizmus príslušníkov SS-bojovej skupiny Schill sa po dobytí Krupiny 18. októbra 1944 obrátil predovšetkým na sídlo partizánskeho zväzku Alexander Nevský, dislokované v osade Šváb, ktorú toho istého dňa po vytlačení partizánov esesáci rozborili a vypálili. Ďalšie rozsiahle teroristické akcie sa rozbehli po zriadení oporného bodu Einsatzkommanda 14 v Krupine začiatkom novembra 1944 a po príchode 150-členného POHG z Považskej Bystrice do Krupiny 11. novembra, ktorému velil nadzbrojník Jozef Nemsila. Medzi veliteľom oporného bodu SS-oberscharfuhrerom Adalbertom Inhoferom, jeho zástupcom SS-oberscharfuhrerom Nowotnym a veliteľom gardistov nadzbrojníkom Nemsilom, ktorý svoju 5. poľnú rotu POHG presunul na žiadosť krupinských ľudáckych prominentov, nastal „súlad" v otázke spoločného postupu pri organizovaní a uskutočňovaní exekutívnych zákrokov. 123
Z miestneho ľudáckeho informačného podhubia Hlinkovej gardy a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany dostávali fašistickí okupanti z oporného bodu a príslušníci POHG v Krupine tipy na protižidovské a proticigánske razie, na protipartizánske výpravy a represívne zásahy. Zaistencov sústreďovali vo väznici Okresného súdu v Krupine a v pivničných priestoroch meštianskej školy. Do 17. novembra esesáci zaistili takmer 90 osôb. Z nich asi 50 židovských a cigánskych občanov eskortovali 19. novembra 1944 do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici, odkiaľ ich vyvážali za aktívnej účasti jednotiek POHG do Kremničky, kde ich povraždili.
Siedmich obyvateľov Krupiny, medzi nimi komunistu Jozefa Beňoviča, zajatých povstaleckých vojakov - Jána Dadu, Jána Dilíka, Jána Kvasu, Jána Ľuptáka. Stanislava Parilu, Petra Speváka - deportovali do táborov smrti v ríši, kde zahynuli. Bartolomeja Grunfelda zastrelili fašisti v Prievidzi pravdepodobne v marci 1945.124 Miestna vyhladzovacia jednotka z oporného bodu v Krupine pod velením SS-ober-scharfuhrera Nowotneho a gardistov z 5. poľnej roty POHG nadzbrojníka Nemsilu zavraždila 14. decembra 1944 na samote Starý Hostinec v chotári Krupiny a Bábinej 13 osôb. Medzi zavraždenými bola celá rodina lekára Eugena Lengyela (manželka Helena i 7-ročná dcéra Judita), ktorú zatkli príslušníci POHG v Čabradskom Vrbovku už 2. decembra, olúpili ich o zlato, peniaze a ďalšie cennosti. Osoby cigánskeho pôvodu ženského pohlavia gardisti pred vraždou znásilnili. Na popravách sa aktívne zúčastňovali najmä dvaja gardisti: Laco a Koprda. Koprda úderom pušky rozčesol hlavičku plačúcej Judite Lengyelovej. 125
Série okamžitých vrážd na pokračovanie, ktoré spáchali príslušníci SS-bojovej skupiny Schill v chotári obce Sihla v lese Tlstý javor od 7. do 16. novembra 1944 a ktoré si vyžiadali životy 31 zajatých povstaleckých vojakov (počas eskorty smerom na Čierny Balog zastrelili ďalších 13 príslušníkov povstaleckej armády), potvrdzujú, že rozkaz veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku gen. Hermanna Hofleho z 20. októbra 1944 sa veľmi často s nemeckou dôkladnosťou neplnil.
Akty fašistickej zvole boli v príkrom rozpore s platnými medzinárodnými haagskymi dohodami o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Nacistický cieľ - čo najskôr a definitívne pacifikovať partizánske oblasti a likvidovať ozbrojené vojenské a partizánske sily - svätil prostriedky permanentne pretrvávajúceho najkrutejšieho teroru ako základného prejavu okupačnej praxe. Jedným z ďalších dôkazov tohto postupu je i séria krutých vrážd, ktoré pravdepodobne spáchali tí istí zločinci z SS-bojovej skupiny Schill v dňoch 12.-16. novembra 1944 počas rozsiahlych protipartizánskych záťahov, keď zaistili 25 príslušníkov povstaleckej armády a nakrátko ich uväznili v stodole Štátnych lesov v obci Sihla. Esesáci sa uspokojili, keď zajatcov vyviedli po skupinách do lesa Sedmáček, kde ich pozabíjali. Obeťami tejto masakry sa stali: Štefan Teplický, Július Cséfalvay, Ferdinand Panák, Anton Kautný, Štefan Labuda, Vendelín Sedláček, Štefan Adámek, Gejza Lengyel, Michal Šálka, Ján Čermák, Ondrej Polivaj, Juraj Poliak, František Torok, Jozef Lupták, Ján Chovanec, Jozef Pavlac, Jozef Hlaváč, Ondrej Nosál, Peter Ostrihom, Juraj Jánošík, Július Bronner, Gejza Molnár, Ján Vyšný, Ján Slivka a Ladislav Gellért. 126
Kruto si počínali aj príslušníci jednotiek 18. SS-divízie tankových granátnikov Horst Wessel. Po obsadení Čierneho Balogu (26. októbra) v rámci týždenných protipartizánskych akcií zastrelili dvoch miestnych občanov a v čiernobalockých lesoch zajali asi 40 povstaleckých vojakov, ktorých odovzdali bezpečnostnej polícii SIPO a službe SD na konečné „doriešenie". Pri opätovných raziách zaistili 60 osôb cigánskeho pôvodu. Ženy a deti upálili v drevenej kolibe v doline Jergovo, mužov zavraždili v doline Vydrovo a cigánsku osadu na Pustom do tla vypálili. Nezistený počet, predovšetkým povstaleckých vojakov, odovzdali jednotkám SIPO a SD. 127
Príslušníci Einsatzkommanda 14 z pobočky oporného bodu v Banskej Bystrici, zriadenej 28. novembra v Podbrezovej, v koordinácii s trestnou jednotkou z 18. SS-divízie Horst Wessel toho istého dňa zaistili 6-člennú rodinu Alexandra Adlera, ktorú vypátrali v okolitých lesoch v okolí Hronca. V noci zaistencov zavraždili za ohradou strojárskeho závodu v Hronci. 128
Existencia pobočky v Podbrezovej však nemala dlhé trvanie. Po jej zrušení sa velenie s trestnými jednotkami presunulo do Brezna, kde sa bez akejkoľvek štábno-organizačnej zmeny zriadila nová pobočka. Jej veliteľom i naďalej zostal SS-sturmscharfuhrer Hans Wein. V represívnych praktikách nadviazal na vražednú činnosť okupačných jednotiek 18. SS-divízie Horst Wessel, ktoré po obsadení Brezna 25. októbra brutálne popravili troch občanov mesta. Dňa 20. decembra 1944 y ranných hodinách jednotka z tejto pobočky, za osobnej účasti SS-sturmschar-fuhrera Weina a za asistencie SS-scharfuhrera Piecka, zavraždila 31 vlastencov z väznice Okresného sudu v Brezne na mieste zvanom Krtičná. Medzi obeťami boli aj bratia Tomáš a Teodor Rosenbergerovci z Banskej Bystrice, 5-členná rodina Ferencová, Edita, Hilda, Pavol a Markus Dillerovci z Medzilaboriec a ďalší antifašisti. Dôkladnosť vraždy si zločinci pri odchode z miesta činu potvrdili ranami do tyla obetí. Skupina fašistických zabijakov, v zložení Ulmann, Gross, Scholtes, Hospan, Wichtenberg a ďalší, splnila na rozkaz svojho veliteľa aj túto kontrolnú katanskú povinnosť. Poslednou „vizitkou" teroristov z tejto pobočky sa stala decembrová vražda troch vlastencov, ktorí našli svoj hrob v miestnej farskej záhrade. Vo vyhladzovacích táboroch v ríši zahynulo 55 osôb z Brezna a okolia. 129
Príslušníci mobilného Einsatzkommanda 14 z Banskej Bystrice presúvali ťažisko svojho teroru podľa potreby a zasahovali v blízkych i vzdialenejších oblastiach. Koncom novembra a začiatkom decembra 1944 zavraždili v Slovenskej Lupči na lokalite Hôrka 32 rasovo prenasledovaných občanov. V prvý vianočný sviatok, 24. decembra 1944, za účasti nakomandovanej verejnosti obesili v Slovenskej Lupči Juraja Majera a Františka Mazúra, zajatých partizánov z obce Povrazník. V tom istom mesiaci sa obeťami ďalšieho represívneho zákroku stali ôsmi obyvatelia tejto obce. V rámci násilnej evakuácie mužov od 16 do 60 rokov odvliekli 19. marca 1945 nemecké frontové jednotky z obce takmer 600 osôb. 130
Do rúk vražednej asistenčnej jednotky Einsatzkommanda 14 z Banskej Bystrice a trestného komanda vyčleneného z SS-brigády Dirlewanger, ktorému velil SS-obersturmfuhrer Wiesner, padli 27. decembra 1944 v Medzibrode slovenskí partizáni (zásobovatelia 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina) Ján Droppa a Rudolf Slosiarik, sovietsky partizán Ivan Seršeň a chorý povstalecký vojak Ján Záhoranský. Esesáci všetkých zatkli v dome Rudolfa Slosiarika, dom vyrabovali a podpálili. Zaistencov počas nočného výsluchu mučili - púšťali na nich vlčiaky, ktoré ich dohrýzli. Na druhý deň skrvavených väzňov obesili na šibenici pred potravným družstvom v Medzibrode. Tí istí zločinci 8. januára 1945 zatkli v obci Šajba (dnes Strelníky) partizánov Juraja, Ondreja a Jána Ďurčíkovcov a príslušníka 2. československej paradesantnej brigády čatára Róberta Štirbu. Po odvlečení do Ľubietovej ich v ten istý deň za účasti verejnosti obesili na gaštanoch uprostred obce. Róberta Štirbu pri pokuse o útek zastrelil esesák Hans Niederland. Podobne ako v Medzibrode, nechali obete visieť na výstrahu občanov 24 hodín. 131
Teror a represálie Einsatzkommanda 14 zasiahli prostredníctvom miestnych ortskománd aj mnohé miesta v okrese Rimavská Sobota. Jednotka ortskomanda v Tisovci pod velením SS-obersturmfuhrera Otta Mayera a jeho zástupcu SS-sturmscharfuhrera Sprotteho vtrhla 21. novembra 1944 do cigánskej osady pri Tisovci, vyhnala z nej všetkých obyvateľov a 14 mužov oddelila od žien a detí. Chlapov prinútila vykopať pod Hradovou protitankový zákop, do ktorého ich postrieľala. Preukazy totožnosti vrahovia osobne odovzdali na Obecnom úrade v Tisovci. Súčasne výkonným úradníkom nariadili okamžite napísať vyhlášku o zavraždení osôb cigánskeho pôvodu a vyvesiť ju v Tisovci na výstrahu. Okrem rasového dôvodu im poslúžilo vykonštruované podozrenie o spojení Cigánov s partizánmi a ich účasti na pripravovaných sabotážnych akciách. Ženy a deti v počte 64 odvliekli do väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici, odkiaľ ich neskôr vyviezli a v rámci vyhladzovacích akcií zavraždili v Kremničke. V nezistený deň v decembri 1944 popravili blízko Tisovca ďalších päť osôb. 132
Konfident gestapa Antek (vlastným menom Antonín Vazač), ktorý sa stal príslušníkom jedného z oddielov partizánskeho zväzku Chruščov, viedol fašistický zásah 31. decembra 1944 do Klenovca. Počas neho Antek určil a esesáci zaistili 38 obyvateľov obce ako partizánskych pomocníkov. Teroristická akcia zasiahla v ten deň aj Klenovské lazy, z ktorých odvliekli obyvateľov na Ráztočnú, kde spomedzi nich zradca Antek označil ďalších 11 osôb ako partizánov. Fašisti ich zaviezli do Klenovca, uväznili v obecnom dome, neskôr previezli a uväznili v Hnúšti. Časť zaistencov (29 osôb) po vyšetrovaní prepustili a 20 osôb deportovali do koncentračného tábora v Mauthausene, z ktorých sa ôsmi už nevrátili. Predsedu Revolučného národného výboru v Klenovci Jána Štefánika a tajomníka Jána Kačániho zavraždili zločinci z exekutívnej asistenčnej jednotky Winter a Streit na trenčianskej Brezine. 133 Strašné zločiny, ktoré spáchali okupačné jednotky 18. SS-divízie Horst Wessel v obci Lukovište (21. januára 1945 obesili pred domom Jána Badinku dvoch zajatých partizánov) a v Kraskove, kde sadisticky viackrát vešali a oživovali Štefana Krištofa zo Železníka, príslušníka partizánskeho oddielu Stalin kapitána Eugena Nováka z brigády Mátyas Rákosí, uzavreli reťaz popráv v okrese Rimavská Sobota. 134
Trestné expedície motorizovaných kománd tejto divízie pokračovali vraždením vlastencov aj v okrese Veľký Krtíš. Do evidencie esesáckych zločinov vošiel i prepad obce Závada, ktorý uskutočnili 26. decembra 1944. Fašisti sa vyvŕšili na miestnych obyvateľoch za to, že partizáni odzbrojili miestnu nemeckú vojenskú hliadku. Mimoriadne brutálne mučili Jána Krpčiara, Ladislava Janotu, Irenu Ďuricovú, Jána Ďuricu staršieho a Jána Hudeca, ktorých obesili pred očami zdesených obyvateľov obce.
Za pomoc a prechovávanie partizánov hitlerovskí zločinci, ktorí ignorovali všetky platné zásady vedenia vojny nielen proti povstaleckým vojakom a partizánom, ale aj proti civilnému obyvateľstvu, popravili 2. januára 1945 v lesíku pri Haliči Jána Lasšana, Jána Motošku, Jána Nováka, Jozefa Kulicha a Jána Frančoka, obyvateľov Pravice a osady ľmrov Kopec. 135
Poprava bezbranných československých vlastencov v obci Zemianske Kostoľany, ktorú koncom januára 1945 vykonalo Einsatzkommando 14 z prievidzského oporného bodu, len potvrdila maximálne uvoľnenú fašistickú zločinnosť, „zákonne" ospravedlnenú tým, že na základe Hitlerových osobných rozkazov nacisti neniesli osobnú zodpovednosť za zločiny spáchané na okupovanom území. Obeťami tohto vraždenia sa stali: Valent Svitok, Anna, Gašpar, Michal a Milan Pršovci, Jozef Bley, Štefan Krupec, Valent Ďurjak, Pavel Vida, Michal Hianik, Jozef Mikuš, Vojtech Lorinc a ďalšie neindetifikovateľné osoby. 136
Krvavý účet o zločinoch Pohotovostnej skupiny H na Slovensku, ktorý napísal jej veliteľ SS-obersturmbannfuhrer dr. J. Witiska v hlásení z 9. decembra 1944, najlapidárnejšie hovorí o skutočnej „pracovnej" náplni nacistickej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD. Do tohto dátumu sa zjednotenému zločinnému úsiliu piatich pohotovostných oddielov nacistickej polície podarilo zaistiť celkove 12 937 osôb, z toho 9653 rasovo prenasledovaných občanov, z ktorých 8975 deportovali do koncentračných táborov a 678 sa „podrobilo" zvláštnemu zaobchádzaniu, čiže boli zavraždení na Slovensku. 137 Zároveň fašisti pokračovali v deportovaní ďalších antifašistov a zajatých účastníkov SNP do táborov smrti. Zvrátené zločiny príslušníkov Einsatzkommanda 14 v závere 2. etapy vražedného pôsobenia na strednom Slovensku zasiahli okrem lokality Banská Bystrica-Strelnica, kde v nezistený deň zavraždili 8 zajatých antifašistov, 18. decembra 1944 aj Zvolenské Nemce. V ten deň zastrelili v tejto obci dvoch poľských a jedného belgického partizána a siedmich občanov odvliekli slovenskí gardisti do krajskej sedrie v Banskej Bystrici. Neskôr skončili na popravisku v Kremničke. 138
Pacifikačné opatrenia trestných kománd z 18. SS-divízie Horst Wessel mali jednu zo svojich krvavých repríz na lazoch pri Budinej v okrese Lučenec 24. januára 1945. Tu verejne obesili 19 zajatých partizánov a obyvateľov Budinej i okolitých lazov. Do plánovaného programu hromadných vrážd v rámci protipartizánskych represálií zapadli aj popravy 11 partizánov a 6 občanov z obce Radzovce a osady Obručná 27. decembra 1944.139
Medzi nespočetné nacistické zverstvá treba zarátať aj zločiny spáchané fašistickými vrahmi z motorizovaného trestného oddielu Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici, ktorí 2. februára 1945 za pomoc partizánskym jednotkám zaistili v osade Štubňa 14 osôb, ktoré zaživa upálili. V priľahlých osadách obce Motyčky zavraždili ďalších 16 občanov. Teroristický záťah ukončili vypálením osady Jergaly. 140
Tretia, posledná etapa vražedného pôsobenia Einsatzkommanda 14 na Slovensku (od polovice februára do konca marca 1945) po rôznych organizačných a dislokačných zmenách zasiahla staronový obvod pôsobnosti v okresoch: Kremnica, Prievidza, Nová Baňa, Banská Štiavnica, Svätý Kríž nad Hronom, Topoľčany, Nitra, Zlaté Moravce a Hlohovec. Komando i naďalej okupovalo okres Banská Bystrica a Zvolen. 141
Po uskutočnení hlavných vín represálií odišiel 15. februára 1945 z Banskej Bystrice veliteľ oporného bodu SS-obersturmfuhrer dr. Kurt Georg Herbert Deffner. Vo funkcii ho nahradil nacistický vrah rovnakého kalibru - SS-untersturmfuhrer Winter (pôsobil v nej do 3. marca 1945), ktorého napokon vystriedal ešte horší kat, SS-sturmscharfuhrer Hans Wein. Za ich exekutívneho pôsobenia skončil na strednom Slovensku rad tragických zločinov Einsatzkommanda 14.142 Mobilnosť tohto komanda dovoľovala teroristom plniť zločinný program v širokom priestore stredného Slovenska. Koncom februára 1945 jeho príslušníci kruto zasiahli v Lome nad Rimavicou, kde zrejme na základe konfidentskej informácie náhle obkľúčili a zapálili dom, v ktorom odpočívalo 30 partizánov. Dvadsaťosem z nich zaživa upálili, iba dvom sa podarilo zachrániť. Priamo v kúpeľoch Sliač fašisti zavraždili 22. februára 1945 dvoch partizánov. V lese Osikovec južne od Zvolenskej Slatiny zastrelili 1. marca 1945 Pavla Pavlíka (Ján Pavlík sa zhodou okolností zachránil - nebol streľbou smrteľne zranený). Vo vyhladzovacom tábore smrti v ríši zahynul Pavel Melicherčík a Ľudovít Róth so synom, vo väznici SD v Kremnici dr. Ján Bíroš a na neznámom mieste Vojtech Hanulík. 143 Dňa 23. februára 1945 trestné komando zo Zvolena pre podozrenie občanov Vígľaša z pokračujúcej materiálnej pomoci a zásobovania partizánov poživňou obec vypálilo. Úplne zhorelo 16 a čiastočne 156 domov. Ešte, surovšie sa za materiálnu pomoc partizánskemu hnutiu pomstili občanom Hontianskych Nemiec. V chotári obce beštiálne 19. februára 1945 zavraždili troch obyvateľov.
Systém organizovaného fašistického drancovania a taktiky spálenej zeme dosiahol jeden zo svojich vrcholov 16. februára 1945 v partizánskej obci Priechod, kde nacisti z oporného bodu Einsatzkommanda 14 v Banskej Bystrici na popol premenili 166 domov a hospodárskych stavísk. Za pokus uhasiť plamene zastrelili Jána Chabadu a Michala Mlynarčíka. Dielo zvole dokonali na pokračovanie 11. marca 1945, keď za pomoc partizánskemu hnutiu zavraždili ďalších 6 obyvateľov. 144 Svoje zločinné pôsobenie na strednom Slovensku vrahovia z Einsatzkommanda 14 dokončili 18. marca 1945. V ten deň zavčas ráno vtrhli do obce Kalište. Prvou obeťou ich vraždenia sa hneď na kraji obce stala mladučká Tonka Komorová a Júlia Bučková. Annu, Gustáva a Antóniu Kaliských, Emila a Sabínu Mistríkovcov, Ladislava Kamhala, Karola Komoru, Vasila Longauera a Máriu Kostúrovú, osoby choré na týfus, zaživa upálili vo vlastných domoch. Alexandra Bučku, Jána a Júliusa Kaliských zastrelili priamo v obci pred ich vlastnými domami. V bunkri, provizórnej poľnej ošetrovni, povyše obce upálili 12 ťažko ranených partizánov a ďalších 19 Kališťanov vyvliekli do chotára obce Moštenica, kde ich zastrelili. Okrem týchto občanov padlo za obeť fašistickej zvoli v ten istý deň aj 14 maďarských partizánov a jeden slovenský partizán. Celkove v moštenickom chotári esesáci zavraždili 40 vlastencov a 104 občanov odvliekli do zajatia. Dráma naj zvrátenejšieho sadizmu sa skončila otrasnou vraždou Kališťana Jozefa Vyšného, otca siedmich nezaopatrených detí, ktorého fašistickí kati odvliekli do Turčianskych Teplíc, kde ho ako guľatinu rozpílili na rámovej píle. V Kališti z celkového počtu 42 domov ľahlo popolom 36 dreveníc. 145
Nezistená nemecká vojenská okupačná jednotka, pravdepodobne v tandeme s trestnými oddielmi Einsatzkommanda 14 z oporného bodu v Banskej Bystrici, po viacerých pokusoch dobyť osadu Turecká a Richtárová, kde dlhší čas sídlil štáb 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina a štáb oddielu partizánskej brigády Pomstiteľ, napokon 18. marca 1945 vypálila osadu Richtárová. Za spoluprácu s partizánmi odvliekla z obce troch obyvateľov, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch v ríši. 146 Okupačná prax rabovania, vypaľovania obcí nezistenými fašistickými frontovými jednotkami pred ich ústupom zo stredného Slovenska zasiahla 18. marca 1945 aj povstaleckú obec Budča, z vypálenia ktorej nemožno vylúčiť ani príslušníkov Einsatzkommanda 14 z oporného bodu Zvolen, respektíve Banská Bystrica, v čase definitívneho skončenia ich vražedného pôsobenia v Banskobystrickom a Zvolenskom okrese. 147 Medzi záverečné zločiny wehrmachtu, zbraní SS, jednotiek bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD počas ich „plánovaného" ústupu, ktorý bol spojený s násilnou evakuáciou obyvateľstva, hladko zapadli aj vraždy civilného obyvateľstva z Podkoníc 11. marca 1945 v lese Podvysoká. Mnohí muži z obce v obave pred nacistickou evakuáciou hľadali úkryt v horách. Počas represívnych akcií za obeť fašistickej zvoli padli: Ondrej Kňažko, Emil, Ondrej a Bartolomej Balkovci, Ivan Randa a Richard Turčan. 148 Systém vyhladzovania, zakotvený v rasovej doktríne, pracoval svojím zločinným stereotypom i počas ústupu nacistických jednotiek. Svedčí o tom aj surová vražda deviatich osôb židovského pôvodu, ktorú spáchali rasoví fanatici z miestnej jednotky SS v Harmanci koncom marca 1945 za ohradou papierenského závodu. 149 Priama účasť obyvateľov obce Baláže v SNP, všestranná intenzívna pomoc občanov partizánskym jednotkám Smrť fašizmu a Pomstiteľ počas partizánskej vojny v zimných mesiacoch 1944 -1945 neušla pozornosti trestných kománd SIPO a SD z Banskej Bystrice. Ich úsilie zlikvidovať a pacifikovať jedno z centier Partizánskej republiky sa dlho míňalo svojho cieľa. Za neúspechy svojich súkmeňovcov z SD sa pomstili až príslušníci nemeckej frontovej soldatesky. Tí 20. marca 1945 (po odchode partizánskych jednotiek z Balážov do Podbrezovej, aby sa spojili s jednotkami Sovietskej armády) v rámci vyčistenia a zabezpečenia svojich ústupových smerov obsadili obec Baláže, vydrancovali ju a vypálili. Zhorelo 34 domov a hospodárskych budov. Zaživa upálili Štefana Slobodníka a jeho synčeka Janka (novorodeniatko), zastrelili Alberta a Róberta Reisovcov. 150
Celková bilancia zločinov, ktoré príslušníci Einsatzkommanda 14 spáchali na území Slovenska, je otrasná: zavraždili 2876 osôb, ktoré sa po oslobodení v rámci exhumačných akcií našli v 66 masových hroboch. Táto desivá štatistika zahŕňa fašistické vraždy spáchané predovšetkým na strednom Slovensku. 151 Formy a výsledky okupačnej praxe nacistických jednotiek na Slovensku jednoznačne potvrdili, že zložkám zbraní SS a SD pripadla pri potláčaní SNP rozhodujúca úloha. Nacistická koncepcia vojensky ovládnuť Slovensko, masovo likvidovať účastníkov Povstania a dôsledne realizovať konečné riešenie židovskej otázky v duchu rasovej doktríny nemeckého fašizmu sa opierala predovšetkým o kontingenty vojenských jednotiek SS a bezpečnostných síl SD.
Okupácia so všetkými svojimi variantmi v podstate vychádzala z projektu vybojovať nový európsky priestor a udržať v ňom nacistický poriadok. Tomuto projektu vtláčali svoj charakter všetky črty fašistickej politiky. Porušovanie zákonov a zvyklostí vedenia vojny proti zajatým vojakom, partizánom a civilom po príchode Pohotovostnej skupiny SIPO a SD na Slovensko bolo u nacistov už zabehané, malo štátne organizovaný charakter, overený praktickými výsledkami okupačnej praxe. Ako príklad môžeme uviesť Einsatzgruppe Aa Sonderkommanda Ib v Leningradskej oblasti a v Minsku, kde pôsobili aj viacerí funkcionári SIPO a SD na Slovensku (medzi nimi aj SS-hauptsturmfuhrer dr. Georg Heuser). Cieľom SIPO a SD, tohto policajno-bezpečnostného molocha, bolo dosiahnuť vytýčené vojensko-politické ciele agresie, kde účel svätil prostriedky bezuzdného terorizmu a už vopred zbavoval katanov z kománd SD, jednotiek zbraní SS, ba aj príslušníkov wehrmachtu zodpovedností za spáchanie zločinov. Vypätý veľkonemecký nacionalizmus, rasizmus, sociálna demagógia najhrubšieho zrna, osvojená koncepcia vyvoleného národa - to všetko tvorilo základný arzenál vlastností nielen najvyšších funkcionárov jednotiek SS a Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD, ale i nacistických despotov nižšieho rangu v pobočkách oporných bodov jednotlivých kománd, respektíve príslušníkov asistenčných jednotiek smrti pri štáboch einsatzkománd či sonderkománd.
V hierarchii funkcionárov Pohotovostnej skupiny H stál na najvyššej priečke SS-obersturmbannfuhrer dr. Joseph Witiska, ktorý so svojím bratislavským štábom - v súčinnosti s veliteľom Sonderkommanda 7a SS-sturmbannfuhrerom dr. Gerhardom Bastom, veliteľom Einsatzkommanda 13 SS-sturmbanfuhrerom dr. Hansom Jaskulskim (neskôr SS-sturmbannfuhrerom Karlom Schnitzom), veliteľom Zvláštneho komanda ZbV 27 SS-obersturmbannfuhrerom dr. Karlom Hermannom Rabem, veliteľom Sonderkommanda ZbV 15 SS-sturmbannfuhrerom Wernerom Hersmannom, veliteľom Zvláštneho komanda ZbV 29 SS-sturmbannfuhrerom Hothom, veliteľom Einsatzkommanda 14 so sídlom v Banskej Bystrici SS-hauptsturmfuhrerom dr. Georgom Heuserom a s jednotlivými veliteľmi oporných bodov - plánovali a realizovali celú mašinériu pacifikačných opatrení, vražedných represálií a vyhladzovacích akcií. Títo zločinci v dôsledku mnohoročnej výchovy v duchu nacistickej ideológie a osvojovania si najextrémnejších podôb nemeckého imperializmu a praktických skúseností z okupačnej praxe porobených národov stratili najzákladnejší cit humanity, akékoľvek vedomie cti, zmysel pre platné všeľudské právne a morálne normy. Z tejto živnej pôdy zvráteností vyrastali sadistické a megalomanské sklony fašistických zločincov. Funkcionári tejto bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby (mnohí z nich mali akademické vzdelanie) riadili profesionálnych zabijakov Pohotovostnej skupiny H, uvádzali ich do vražednej činnosti ako slepé nástroje totalitnej nacistickej spoločnosti.
Tieto tendencie sa premietali do okupačných praktík vo forme širokej škály prostriedkov teroru, krutých represálií, vyhladzovacích akcií. Nimi sa prezentovali deklasované nacistické živly so zakoreneným zmyslom pre skupinovú súdržnosť v hierarchii vodcovskej pyramídy, kde hodnotový a postojový systém prevažnej väčšiny z nich sa stotožňoval s absolutizovaním poslušnosti. Skrátka ich hodnotový systém bol „zglajchšaltovaný" so štátnym nacistickým vedomím.
Personálno-kádrové obsadenie najdôležitejšieho oddielu Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD - Einsatzkommanda 14 -, na ktorom spočinula najväčšia váha represívnej činnosti v obvode jeho zločinného pôsobenia na strednom Slovensku, tvorili v prevažnej miere najskúsenejší experti gestapa a SD, v menšom zastúpení príslušníci SIPO a spravodajskí špecialisti abvvehru. Tento najvýkonnejší teroristický orgán Pohotovostnej skupiny H doplnili príslušníci nemeckej menšiny na Slovensku, najmä z okolia Handlovej a Nemeckého Právna, ako tlmočníci a členovia strážnej služby. Vo funkcii pomocnej polície Einsatzkommanda 14 fungoval Heimatschutz z Nemeckého Právna, Veľkého Poľa a Píly. Veliteľ Einsatzkommanda 14 SS-hauptsturmfuhrer Heuser využíval asistenčnú jednotku Winter dislokovanú k štábu, jednotky Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a ďalšiu asistenčnú jednotku so sídlom v Krupine - 3. prápor Schuma na permanentné represívne zákroky.
Za zločinnú službu vykonanú na okupovanom území stredného Slovenska, za hromadné vraždy, za dôkladnú realizáciu rasovej doktríny v intenciách nemeckého fašizmu, bol kriminálny radca SS-hauptsturmfuhrer dr. Georg Heuser vyznamenaný vysokým nemeckým radom Kriegsverdienstkreuz I -K l mit Schvvert a slovenským Víťazným krížom IV. stupňa. Okrem toho sa mu dostalo osobného uznania za zajatie povstaleckých generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana od samotného Reichsfiihrera SS Heinricha Himmlera. 152
PROTIPOVSTALECKÁ TERORISTICKÁ ČINNOSŤ JEDNOTKY EDELWEIS A SS-JEDNOTKY STÍHACÍ ZVÄZ SLOVENSKA
K najnebezpečnejším fašistickým jednotkám na Slovensku patrila špeciálna teroristická protipartizánska jednotka Edelweis. Jej úderné jadro tvoril špeciálny oddiel Slovenskej pracovnej služby (SPS), ktorý spolu s ďalšími tromi oddielmi SPS bol koncom októbra 1944 v počte 1000 mužov nasadený do priestoru Žilina-Čadca na opevňovacie práce. Výnosom ministerstva národnej obrany, číslo 477 518 tajné 3a-1944, bol špeciálny oddiel, úderná rota SPS, v počte 200 mužov na čas tvrdého protipartizánskeho teroristického výcviku podriadený štábu nemeckej pionierskej ženijnej jednotky PI. SO. Štáb 115 v Žiline (veliteľ oberstleutnant Pawlitschek). 153 Špeciálny vojenský a spravodajský výcvik, ktorý viedli nemeckí inštruktori, sa zameriaval na organizovanie a uskutočňovanie protipartizánskych akcií, na zvládnutie obsluhy zbraní každého druhu a typu, na zaobchádzanie s výbušninami, na všestrannú sabotáž, obsluhu rádiostaníc atď. Ministerstvo národnej obrany Slovenskej republiky pridelilo k rote Slovenskej pracovnej služby na ideologické dotvárnenie príslušníkov jednotky v duchu nacistických doktrín farára Zelinu. Dňa 4. novembra 1944 slovenské MNO vyšlo v ústrety veliteľovi nemeckých okupačných vojsk gen. Hoflemu a rotu SPS organizačne podriadilo veliteľovi Abwehrgruppy 218 majorovi grófovi Ervínovi von Thun-Hohenstein. V skutočnosti sa tento špeciálny oddiel SPS stal neoddeliteľnou súčasťou Abwehrgruppy 218 až po absolvovaní výcviku v Žiline a úspešných protipartizánskych a proticivilných akciách v okolí banskoštiavnického Počúvadla a na lokalite Jabloňov-Nová Baňa v dňoch 19.-26. novembra 1944, keď mjr. Thun usúdil, že jednotka SPS sa osvedčila. Veliteľom slovenskej roty jednotky Edelweis sa stal zradný povstalecký dôstojník kpt. Ladislav Nižňanský, ktorý k 16. decembru 1944 z 200 bývalých príslušníkov SPS prísnou selekciou zúžil výber kandidátov na janičiarsku službu v nemeckej brannej moci na 130 osôb. 154
Štáb jednotky Edelweis tvorili zväčša nemeckí fašistickí vrahovia ukrajinského národa zlovopovestnej špionážnej divízie Brandenburg. Jednotka Edelweis predstavovala čo do zloženia pestrú zmes vlastizradcov rôznych národností, ktorú tvorili rôzne nacionálne živly, deklasovaní zločinci, fašisticky a nábožensky zvrátení jednotlivci a mladí výrastkovia z radov zdemoralizovanej slovenskej mládeže. 155 Zločinci z jednotky Edelweis, alias Abwehrgruppy 218, požívali práva nemeckých vojakov. Za teroristické, špionážne a perzekučné zásluhy ich fašisti vyznamenávali medailami pre východné národy a navrhovali na vyznamenanie radmi Železného kríža. Mesačný žold vo výške 500 korún slovenských dostávali so zvýšeným prídelom potravín, alkoholu a cigariet. Ich hmotná zainteresovanosť na akciách bola motivovaná i odmeňovaná možnosťou konfiškovať osobné veci zajatých, respektíve zavraždených osôb. 156
Smery asi 50 teroristických prepadov Abwehrgruppy 218, čiže Edelweisu, zasiahli takmer celé stredné a západné Slovensko. Počas týchto prepadov, ktoré osobne riadil mjr. Ervin Thun-Hohenstein, fašisti zavraždili viac než 300 ľudí a viac ako 600 zajatých osôb odovzdali do rúk bezpečnostnej polície SIPO, bezpečnostnej služby SD a odboru I-s 178. divízie Tatra. Väčšina zaistencov sa už nikdy domov nevrátila. 157 Ohnivká dlhej reťaze teroru a vrážd Abvvehrgruppy 218 sa začali spájať počas protipartizánskych prečesávacích akcií do Zázrivej a Hornej Štubne v októbri 1944. V ďalších štyroch mesiacoch represívne opatrenia tejto jednotky zasiahli okolie Banskej Bystrice, Zvolena, Kremnice, Blatnice, Brezna, Banskej Štiavnice, Oslian, Ilavy, Handlovej, obec Podhradie, Prochoť, Dolné Vestenice a okolie Novák. 158 Časovo naprogramovaný záťah trestných oddielov Abvvehrgruppy 218, ktorý 26. decembra 1944 viedli konfidenti - lekár Gender z Brezna a horár Schmidt z Hornej Štubne - do vytipovaných priestorov Nízkych Tatier, sa skončil veľmi úspešne na lokalite Veľký bok, kde fašisti zajali časť americkej a anglickej vojenskej misie na čele s por. Jamesom Holtom Greenom a mjr. Ernestom Sehmerom, čím nadviazali na úspechy teroristických výprav svojich súkmeňovcov z Einsatzkommanda 14 a zbraní SS, ktorí od 6. novembra do 12. decembra 1944 zajali 6 príslušníkov americkej vojenskej misie. Členov oboch misií eskortovali do Brezna, odtiaľ odovzdali štábu SIPO a SD v Banskej Bystrici na výsluch.
Ďalšej sérii sadistických výsluchov boli podrobení po deportácii do vyhladzovacieho tábora Mauthausen, kde ich zobrali do rúk katani z RSHA, ktorí počas výsluchov použili všetky možné spôsoby mučenia, aby od zajatcov vynútili dôležité vojensko-politické informácie. Násilím získané informácie však tvorili nepodstatné a nesúvislé torza. Na základe telegramu šéfa RSHA Ernsta Kaltenbrunnera 24. januára 1945 zabijaci z koncentračných popravných kománd zavraždili 15 príslušníkov americkej a 3 príslušníkov anglickej vojenskej misie. 159
Sériu zločinov Abwehrgruppe 218 (Edelweisu) na strednom Slovensku uzatvárali brutálne vraždy civilného obyvateľstva v Ostrom Grúni a Kľaku v bývalom okrese Sv. Kríž nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom). Tieto jednorazové krvavé zločiny pre svoju obludnosť a krutosť nemajú páru v análoch fašistických vrážd na celom Slovensku, lebo ich obeťami sa stali najmä starci, ženy a deti, ktorých fašisti označili za partizánskych pomocníkov. Prepad Ostrého Grúňa a Kľaku naplánoval štáb jednotky Edelweis na 21. januára 1945. Prepadu predchádzala rekognoskácia vyhliadnutých objektov a zosumarizovanie informácií fašistických spravodajcov bezpečnostnej polície a najdôvernejších správ od miestnych konfidentov DP z Veľkého Poľa a Píly. Vrahovia z jednotky Edelweis v súčinnosti so špeciálnou jednotkou SS, vyzbrojenou samohybnými delami a obrnenými vozidlami a so stočlenným oddielom príslušníkov Heimatschutzu z uvedených obcí prepadli najskôr Ostrý Grúň, kde v dome Izidora Debnára a v ďalších domoch postupne zavraždili 62 osôb. 160 Obeťami fašistickej zvole sa stali: 7-ročná Margita Trusková, 8-ročná Mária Debnárová, 77-ročná Katarína Štefanova, 69-ročná Anna Štefančová, 70-ročný Ondrej Štefanča, rodina Izidora Debnára (zachránil sa iba 13-ročný Ferko), rodina Nováková (vraždenie prežila dcérka Hanka) a desiatky ďalších statočných obyvateľov Ostrého Grúňa. Po krvavej masakre v Ostrom Grúni alkoholom opojená banda vrahov vtrhla do Kľaku, kde zavraždila ďalších 84 osôb. 161 Trojmesačnú Jozefínku Haringovú hodil fašistický vrah o stenu domu a jej matku zastrelil. Hrozné výčiny postihli aj zvyšok rodiny Haringovej (sestry Máriu, Magdalénu, Angelu, Margitu, ich matku a brata Alberta), rodinu Zúbekovú, Pavlíkovú, deti Martina Bistu (4-ročnú Editku, 8-ročného Jožka, 9-ročnú Marienku), ich matku Rozáliu, triapolročného Stanka Adamova a ďalšie desiatky nevinných obyvateľov Klaku. Zo zaistených občanov Nového Klaku sa zachránil iba Jozef Adamov, Neobyčajne sadisticky mučili príslušníci Edelwei6u 21-ročného zraneného partizána Martina Herku v Hornom Kľaku. Rozrezali mu chodidlá, na viacerých miestach stiahli kožu z tela, odrezali uši, nos, jazyk, vyklali oči a napokon ho ešte živého hodili do plameňov horiaceho domu. V Hornom Klaku vrahovia z Edelweisu zastrelili partizána Jakaba a Boroša. Obyvateľov vyhnali z domov do treskúcej zimy a sústredili ich na voľnom priestore pri kaplnke pred ústia guľometov. Z neznámeho dôvodu však po príchode motospojky, ktorá doručila telegram veliteľovi trestnej výpravy, fašisti upustili od ďalších vrážd a obmedzili sa na vyplienenie a vypálenie obce. Obyvateľov potom násilne evakuovali. Celkove v týchto dvoch obciach zavraždili 146 osôb (z toho 56 žien a 38 detí) a vrátane opätovného exekutívneho zákroku 24. januára 1945 vypálili 112 domov a 78 hospodárskych budov v Ostrom Grúni a 132 domov a hospodárskych budov v Kľaku. 162 Fašisti vypálili aj osadu Hrabičov a Župkov i všetky samoty v Kľačianskej doline. 163 V ten deň trestná jednotka Edelweis ešte stihla uskutočniť druhý prepad obce Prochot (prvý už 4. januára). Spolu s neznámou fašistickou jednotkou nacisti 18. marca 1945 slávili svoj ďalší zločinný triumf: 140 domov a 120 hospodárskych budov ľahlo popolom, 15 domov a 100 hospodárskych stavísk vypálili čiastočne. 164
K 29. januáru 1945 mjr. von Thun-Hohenstein z Abwehrgruppy 218 uvoľnil 70 príslušníkov špeciálnej jednotky SPS pre duševnú krízu zo spáchaných zločinov. 165 Pretože vo februári 1945 katom z jednotky Edelweis nevyšiel plán kamuflovanej provokácie, cieľom ktorej bolo zlikvidovať partizánsky oddiel Hurban kpt. Miloša Uhra z 2. československej partizánskej brigády J. V. Stalina pri Cetuni, „vynahradili" si to v nasledujúcom mesiaci vraždami civilného obyvateľstva v Novom Meste nad Váhom, kam na 12 dní sústredili svoj represívny útok, koordinujúc ho s nemeckou vojenskou streleckou rotou. Teror jednotky Edelweis zasiahol pri jej ústupe na Moravu, spojenom s drancovaním a plienením okolia Žiliny, aj okolie Maková. 166 Abvvehrgruppe 218 prerušila 10. apríla 1945 spojenie so svojím nadriadeným orgánom Frontleitstelle II, Sud-Ost (na jeho pokyn), pretože sa dostal do obkľúčenia sovietskych jednotiek. Od 20. apríla prerušila spojenie aj s odborom I-s štábu veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku. Abwehrgruppe 218 ako ucelený teroristický orgán zanikla v dôsledku všeobecnej situácie na sovietsko-nemeckom fronte po presune do Vsetína 20. apríla 1945, respektíve počas ústupu s útvarmi nemeckej armády v smere Olomouc-Tábor začiatkom mája 1945, keď sa jej príslušníci snažili prejsť k americkým jednotkám do zajatia. 167 Ďalšou hybnou pákou Pohotovostnej skupiny H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby SD bola špeciálna vojenská teroristická a diverzná protipartizánska jednotka SS - Stíhací zväz Slovenska (krycie meno Jozef) -, ktorá vznikla, podobne ako Abvvehrgruppe 218, na popud Frontleitstelle II, Sud-Ost. Už 10. septembra 1944 prišlo pod velením SS-obersturmfuhrera dr. Wernera Pawlofskeho funkcionárske jadro jednotky SS Jozef do Bratislavy spolu so šiestimi špecialistami, inštruktormi freiburskej školy, ku ktorým patril aj budúci veliteľ 1. čaty SS-untersturmfuhrer Ferdinand Sonnberger a veliteľ 4. čaty SS-oberscharfuhrer Ing. Werner Tutter. Príchodom veliteľa jednotky a inštruktorov sa v duchu nacistických direktív rozbehol špeciálny teroristický a diverzný kurz. Jeho frekventanti sa grupovali predovšetkým z radov ideologicky, morálne a propagandistický spracovaných príslušníkov Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Sídlo špeciálneho kurzu sa postupne premiestnilo do Ralbochu, odtiaľ do Sekúl, kde sa do konca októbra 1944 sformovali štyri čaty jednotky SS Jozef. 168 Časť absolventov sa koncom októbra 1944 spolu so štábom pod velením SS-obersturmfuhrera Pawlofskeho presunula do Trenčianskych Teplíc, odkiaľ začala organizovať likvidáciu účastníkov SNP, komunistov, rasovo prenasledovaných osôb a podnikať protipartizánske a perzekučné výpravy proti civilným osobám, ktoré vyjadrovali nesúhlas s ľudáckym režimom. Ďalšou významnou úlohou tejto zločinnej jednotky bolo uskutočňovať teroristickú a diverznú činnosť v tyle Sovietskej armády na území Slovenska.
Druhá časť absolventov teroristicko-diverzného kurzu sa zrejme v novembri, decembri 1944 a v januári 1945 podrobila pokračujúcemu prehĺbenému výcviku. Pretože velenie jednotky SS Jozef povolilo 31. januára 1945 akciu Schwein juhozápadne od Zvolena, odišla druhá skupina teroristov pod velením SS-untersturmfuhrera Ferdinanda Sonnbergera so zosilnenou čatou (10 poddôstojníkov SS, 6 dobrovoľníkov cudzej národnosti a asi 50 dobrovoľníkov z radov Hlinkovej mládeže a Hlinkovej gardy) zo Sekúl v polovici februára 1945 k Pustému hradu, kde po nadviazaní spojenia s bezpečnostnou políciou SIPO a službou SD v priestore Banská Bystrica-Zvolen-Kremnica a odovzdaní informácií o svojich zámeroch veleniu 8. nemeckej armády okamžite začali s represívno-diverznou činnosťou vo vytipovanom exekutívnom obvode. 170
Z bunkra vybudovaného na Pustom hrade podnikli príslušníci jednotky SS Jozef 18. februára 1945 protipartizánsku výpravu do obce Bacúrov, kde zaistili Štefana Kučeru, Jána Hardíka - príslušníka 2. československej paradesantnej brigády, jedného neznámeho muža, ženu a maloleté dievča. Na spiatočnej ceste do Zvolena zastrelili na úteku Štefana Schneidera. Na Pustom hrade zaistencom pripevnili na krk výbušniny, ktoré po explózii odtrhli obetiam hlavy.
Po týchto sadistických vraždách ušli od fašistickej jednotky dvaja jej príslušníci: Miroslav Dlhoš a Ladislav Klisenbauer (nezúčastnili sa na vraždách). V dôsledku ich úteku sa celá jednotka koncom marca 1945 presunula z Pustého hradu do okresu Považská Bystrica. 171 Maximálne finančne dotovaná fašistická jednotka SS Jozef (mala k dispozícii 900 000 korún a 100 000 rubľov) pokračovala z nového pôsobiska v obci Nimnica vo svojich protipartizánskych teroristicko-diverzných akciách do blízkeho okolia. Od 11. do 16. apríla 1945 fašisti zavraždili Pavla Klinčeka, Ľudovíka Holičku, Ľudovíta Zbína, Juraja Lacku a Pavla Kvocera. Vďaka chybnej streľbe sa počas popráv skokom do vĺn Váhu šťastnou náhodou zachránil Štefan Mazan a Emil Guštafík. 172 Zachránil sa aj brat Pavla Kvoceru, ktorého previedol cez most žandár Rudolf Jurisa. Jednotka SS Jozef do svojho definitívneho presunu na Moravu koncom apríla 1945, kde pokračovala vo vraždení, spáchala na Slovensku 44 vrážd, čím sa „pričinila" o vznik ďalších piatich masových hrobov. 173
Okupačnej praxi jednotiek SS, jednotlivých kománd Pohotovostného oddielu H bezpečnostnej polície SIPO a bezpečnostnej služby ŠD, protipartizánskych a diverzných abwehrgrupp i frontových jednotiek vvehrmachtu na Slovensku definitívny koniec urobili oslobodzovacie vojská, ktoré v rámci jednotlivých operácií postupne oslobodili celé územie Slovenska.
Štatistika zločinov proti ľudskosti, ktorých sa dopustili fašistické okupačné jednotky spolu s jednotkami Pohotovostného oddielu H bezpečnostnej polície SIPO a služby SD, Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, Abvvehrgruppy 218 (Edehveisu), jednotky SS Jozef od začiatku Slovenského národného povstania až do oslobodenia Slovenska hovorí o 176 masových hroboch s 3723 obeťami, z čoho bolo 2792 mužov, 720 žien a 211 detí. 174 Ďalšie výskumy spresnili počet zavraždených na Slovensku na 3956 osôb (z nich väčšina bola utýraná, umučená a popravená na strednom Slovensku), ktorí našli smrť vo viac ako 186 masových hroboch. 175 Po víťazstve národov protihitlerovskej koalície nad nemeckým fašizmom a jeho spojencami boli pred Medzinárodným súdnym tribunálom v Norimbergu od 20. novembra 1945 do 4. októbra 1946 súdení a odsúdení tí, ktorých zločiny sa označovali ako genocída. Absolútna väčšina zločincov rôzneho kalibru však v dôsledku prehlbujúcich sa nezhôd medzi bývalými spojencami protifašistickej koalície v povojnových rokoch, v období studenej vojny, v 60. rokoch, nebola, respektíve ani v súčasnosti nie je potrestaná.
Súdne procesy s pohlavármi slovenského totalitného režimu pred Národným súdom v Bratislave v rokoch 1945-1947, procesy z roku 1958 s vrahmi z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, ich pomocníkmi a s príslušníkmi špeciálnej protipartizánskej jednotky Edelweis z roku 1962 v plnom rozsahu odhalili tvár nacistických zločincov i zdroje fašizmu.
Miri
Zdroj: Internet
Přispívat do diskuze a hlasovat pro vybrané komentáře mohou jen registrovaní. Prosíme, zaregistrujte se nebo se přihlašte!
Komentáře
roman70
09. 04. 2014, 11:50a teraz su z nich zahranicny investori, kurvy fasisticke!!! boli, su a budu. doteraz nik neodskodnil obete. hlavne, ze ich vrahovia dozili v pohodli (napr. niznansky... )
Náde
09. 04. 2014, 14:46tak tenhle clanek si necham na vikend protoze tohle nedam
Alison Burger
09. 04. 2014, 15:15a fašizmus tu mame zase
amather123
09. 04. 2014, 19:06Soráč, ale tohle si přečtu někdy v zimě u kafíčka.
milosj
11. 04. 2014, 12:04Druhe pokračovanie bude o partizankych represáliách? Lebo tie v ničom nezaostavali za tými nemeckými... Treba už konečne povedat aj B, nie len A... A potom teda ešte C, povojnove represalie...
Dubko
14. 04. 2014, 19:21Milosj nepopieratelne boli zločiny aj na druhej strane ale dávať ich na tú istú úroveň? Kľudne nech sa to B napíše ak nebude plné zahmlievania a skresľovania... dnes je tu dosť kritikov povstania a partizánov, sympatizantov s vtedajším režimom, dokonca niektorí z nich tiež hovoria iba jednostranne a v superlatívoch o tak spornom režime ako bol za sš.. dokonca v regionálnych novinách... mládež má také info "proti prúdu" rada a výsledok je taký že potom tu máme v uliciach násilníckych vymletých vyholencov a ľudia považujú za normálne zvoliť si za župana šovinistu bez kontaktu s realitou....
milosj
15. 04. 2014, 10:11Dubko-tebe sa zda tento príspevok objektývny? mne to pripada ako opísané z nejakého konceptu v 70 rokoch... Dalo by sa aj polemizovat v tom či by sa take zverstva dialy aj keby tu partizani nešarapatili, ale to by sme uviazli v rovine "KEBY" a tam sa da mudrovat donekonečna...
na a k tej mladeži-v skutočnosti dnešnu mladež tato tema vôbec nezaujma, čo je smutne a ked aj su nejake informacie ktore štat predklada, tak sa mi zda že toež čerpali spred roku 89...
DFC
16. 04. 2014, 12:57Já nevím, co by na tom mělo být neobjektivní. Pokud se ty zločiny staly a vrazi jsou známí, není o čem diskutovat. Jasně, že se partyzáni a zejména Rusáci chovali často neopatrně a vystavovali civilisty většímu riziku než je nutné, ale fakta jsou fakta.
Dodnes některým Slovákům zní nelibě slova o významné pomoci HG, Luďáků a jiné lůzy při represích, ale to se nedá nic dělat. Svatořečení pánko farára je naštěstí také daleko. To nás spíše čeká svatořečení Karla I.
Článek není o ideologii, ale o zločinech a zločincích.
Díky za něj
MIRI
16. 04. 2014, 20:02milosj: no máš pravdu, treba povedať aj B. Raz som sa o to pokúsil, ale článok bol zamietnutý. No hádam to skúsim ešte raz, a nebude to veľmi dobré čítanie o partizánoch- niektorých, pokiaľ to prejde.
mysiakPB
18. 06. 2018, 20:04Zdar Miri. Kedy bude B?