Focke – Wulf Fw 190 – okrídlené „eso“ Luftwafe

Neveľký, ale robusný Focke-Wulf Fw 190 sa považuje za najlepšiu nemecku stíhačku, resp. stíhací bombardér 2. svetovej vojny a za jedno z najhodnotnejších bojových lietadiel tejto doby na európskom bojisku vôbec. Hlavnú stíhaciu silu Luftwafe síce tvorili Messerschmitty Bf 109, ale ríšske ministerstvo letectva dalo šancu aj brémskej firme Focke-Wulf Flugzeugbau a bol to dobrý ťah.

Focke. Wulf 190 v roku 1937 navrhol konštruktér Kurt Tank a v nasledujúcom roku pod vedením vrchného inžiniera R. Blasera vznikli tri prototypy s takisto novým, 18-valcovým vzduchom chladeným dvojhviezdicovým motorom bavorskej firmy BMW Flugmotorwerke GmbH – BMW 139. Ten čoskoro nahradili nádejnejším 14 – valcovým motorom BMW 801, ktorého verzia C-1 mala výkon 1 177 kw / 1 600 k / a verzia D-2 až 1267 kw / 1724 k /.

Cez problémy k špičke :
Prvý prototyp Fw 190 V1 ešte s motorom BMV 139 vzlietol 1.júna 1939, piaty Fw 190 V5 však už od apríla 1940 skúšali s pohonnou jednotkou BMW 801C. Kôli nej museli zosilniť konštrukciu draku posunúť kabínu pilota dozadu a urobiť i ďalšie úpravy, čím sa hmotnosť lietadla zvýšila asi o 25%. Ale výsledkom bol veľmi sľubný stroj. Ďalšie skúšky prebiehali v roku 1941 na letisku Le Bourget pri Paríži, až napokon pod názvom Fw 190 A stroj definitívne prijali do Luftwaffe. Závody v Marienburgu, Warnemunde a Orscherslebene začali vzápätí dodávať prvý typ Fw 190-A, z ktorého vyrobili 102 kusov, a typ Fw 190 A-2, tiež s motorom BMW 801C-2, z ktorého vyrobili 425 kusov. Fw 190 A-2 boli spočiatku vyzbrojené dvoma 7,92 mm guľometmi MG 17 v nose nad motorom a dvoma 20 mm kanónmi MG 151/20 v koreňoch krídel, neskôr väčšina z nich dostala ešte ďalšie dva 20 mm kanóny MG/FF do krídel.

Množstvo ďalších typov :
V máji 1942 sa do výroby Fw 190 zapojila aj fabrika Fieseler GmbH v Kasseli a produkcia vo všetkých štyroch závodoch bežala naplno. Na báze základného typu Fw 190 A vznikli prvé verzie, napr. Fw 190 A-3 so spomenutým motorom BMW 801D-2 či Fw 190 Aa-3 pre Turecko. V júni 1942 začali vyrábať verziu Fw 190 A-4 stíhací bombardér. Jeho subverziou Fw 190 A –4/U8 bol diaľkový stíhací bombarbér s bombovým závesníkom pod trupom a dvoma 300 – litrovými prídavnými nádržami pod krídlami. Po verziách A-5 až A-9 s rôznou výzbrojov a určením prišiel typový rad Fw 190 F /F-1 až F-15 / skonštruovaný ako „ bitevník“ a napokon typový rad Fw 190 G /G-1 až G-8 /, čo boli zasa stíhacie bombardéry s  predĺženým doletom.
Výroba typu G-8 sa skončila vo februári 1944 a spolu bolo vyrobených 13 365 strojov Fw 190A-1 až A-9 a 6 634 lietadiel Fw 190 F a G. Po nich nastúpili ešte výkonnejšie Fw 190 D / Ta 152 s predĺženým nosom, skrývajúcim nový, kvapalinou chladený 12 – valcový radový Motor Junkers Jumo 213A-1 s max. výkonom 1 620 kw / 2 240 k /. To je už ale iná kapitola.

Prekvapenie aj inšpirácia :
Už prvé Fw 190 A ukázali, že obratnosťou, výzbrojov a rýchlosťou prevýšia vtedy najlepšiu britskú stíhačku Spithire MkV. Nad Kanálom sa prvýkrát zjavili v septembri 1941 a pre RAF boli nepríjemným prekvapením. Svedčia o tom i prezývky Butcher Bir /Mäsiarsky vták/, či Stranger / Škrtič /, ktoré im na Ostrovoch prisúdili. A keď v júni 1942 jeden Fw 190 A-3 omylom pristál v Anglicku, Briti s hrôzou zistili, že je ešte lepší než si mysleli a začali sa domáhať novej stíhačky Spitfire Mk. IX.
Fw 190 A-3 mal rozpätie 10,50m, dĺžku 8,80 m, max. vzletovú hmotnosť 3 995 kg, max rýchlosť 676 km/h, dolet bez prídavných nádrží 800 km a dostup 10 600 m. Spitfira Mk V. okrem doletu prekonával vo všetkom, no treba povedať, že v maximálnych výškach sa jeho výkony značne zhoršovali. Vzdušné súboje však väčšinou prebiehali v nižších letových hladinách a čo bolo najpodstatnejšie – výzbroj Fw 190 A3 /4x20 mm kanón a 2x 7,92 mm guľomet / bola oproti výzbroji aj najsilnejšieho Spitfira Mk. VC  /8 x 7,7 mm guľomet, resp 2 x 20 mm kanón a 4 x 7,7 mm guľomet, resp. 4 x  20 mm kanón / mohutnejšia.

Prevahu Focke-Wulfov nad západnou Európou vyrovnali Spitfiry Mk. IX, resp. Mk. XVI s dvoma 20 mm kanónmi a dvoma 12,7 mm guľometmi a definitívne ich prekonali americké Mustangy P-51, ktorých výzbroj / 4, resp 6 x 12,7 mm guľomet / síce nebola ideálna, ale dosahovali max. rýchlosť 700 km/h, dostup 12 750 m a dolet s prídavnými nádržami až 3 300 km. Napriek tomu boli Fw 190 do konca vojny obávaným súperom a miesto v galérii najlepších lietediel tej doby si plne zaslúžia.

Autor: PhDr. Ján Dolinay, Ministerstvo obrany SR, mesačník Obrana