Hitler bol rýchlejší

Podľa Viktora Suvorova iba dni rozhodovali, kto zaútočí skôr. Nacistický fuhrer komunistického geniralissima predbehol.
Viktor Suvorov pracoval v sovietskych diplomatických službách. Ako špión. Keďže mu hrozilo, že ho povolajú domov a zlikvidujú, ušiel. Potom začal písať knihy. S ohromujúcou otvorenosťou a znalosťou v nich odhaľuje podstatu sovietskeho systému. Medziiným napísal: „Už od uchopenia moci v Rusku nemali boľševici nijaké iné plány, ako ovládnuť svet a rozšíriť svoju krvavú diktatúru po všetkých svetadieloch. “ Ale napísal aj: „Nepreniknuteľnou vrstvou lží sú pokryté celé sovietske dejiny. “

Hlupák v Kremli? :
Hitler sa od počiatku svojej politickej kariéry vyhrážal Sovietskemu zväzu. On nenávidí židoboľševizmus. On ho zničí. On zrovná Sovietsky zväz so zemou. Aj preto, lebo nemecký národ potrebuje životný priestor a bude si ho hľadať najmä na východe. Hitler písal o tom v Mein Kampfe, katechizme fašizmu, a často o tom rečnil. To, že nehovorí do vzduchu, potvrdila prax. Len čo sa chopil moci, porátal sa s komunistami v Nemecku: ich stranu zakázal a jej členov poslal do koncentrákov.
Nevedel Stalin o tom? Považoval Hitlera za svojho partnera? Preto v auguste 1939 s ním podpísal zmluvu a kamarátil sa, ba bratríčkoval sa s ním?
Už v prvých mesiacoch roku 1941 sústreďoval Hitler v Poľsku vojsko. Stalin dostával o tom správy. Maršal Žukov vo svojich pamätiach spomína, že sa potom osobným listom obrátil na Hitlera, aby mu objasnil dôvod tohto sústreďovania. Áno, odpísal Hitler, sťahujeme tam vojská, aby sme ich uchránili pred bombardovaním Angličanmi a na preskupenie pred inváziou na Britské ostrovy. Hitler ubezpečoval Stalina, že hodlá presne dodržiavať pakt, ktorý sám podpísal, za čo ručí cťou hlavy štátu.
Uveril tomu Stalin? Uveril tomu muž, ktorý nikomu a ničomu neveril? Uveril tomu ľstivý despota, ktorý podával pravicu a v ľavici za chrbtom stískal dýku? Bol vari taký hlúpy alebo taký dôverčivý? A len čakal ako baran, kým mu podrežú krk? V prvých vojnových dňoch sa to tak aj zdalo.

Stalin to vedel:
Koncom januára 1941 sovietske výzvedné orgány zaznamenali ďalšie presuny nemeckých vojsk do Východného Pruska, Poľska a Rumunska. Vo februári a marci hlásili, že „zoskupenie nepriateľských vojsk bolo zvýšené o deväť divízií“. Dvadsiateho marca si najvyšší sovietski činitelia vypočuli referát náčelníka rozviedky generála Golikova. Opisoval pripravovaný útok na Sovietsky zväz. A takmer navlas tak, ako sa neskôr aj odohral. Golikov hlásil:
„Na útok proti ZSSR budú vytvorené tri skupiny armád. Prvá skupina pod velením generála poľného maršala Bocka udrie smerom na Petrohrad, druhá skupina pod velením generála poľného maršala Rundstedta v smere na Moskvu a tretia skupina pod velením poľného maršala von Leeba v smere na Kyjev. Začiatok útoku proti Sovietskemu zväzu je orientačne stanovený na 20. mája. “
Celý pripravovaný plán Barbarossa! A v Stalinovej pracovni vedeli o ňom už prinajmenej koncom marca. Dokonalá sovietska rozviedka! Veď aj stála veľa peňazí.
Správy o plánovanej invázii pribúdali. Sovietski špióni v Nemecku i v iných krajinách, ale aj niektorí západní politici a štátnici, napríklad Churchill, oznamovali do Kremľa, že Nemci sa už-už chystajú na inváziu do Moskvy. V Mitrochinovom archíve, diele iného prebehnutého sovietskeho špióna, sa píše, že Stalin dostal azda aj sto takýchto výstrah. Dokonca oznamovali aj presnejší termín útoku. Takže Stalin dobre vedel, čo sa chystá.

Prísne tajné! :
Mnoho rokov po druhej svetovej vojne, koncom Gorbačovovej perestrojky, v sovietskych archívoch objavili dokument s pečiatkami na obale: „Zvlášť dôležité. Prísne tajné! Len do vlastných rúk! “ Vypracoval ho generálny štáb Červenej armády a bol určený výhradne Stalinovi. Bol to dokument z 15. mája 1941 a hovorilo sa v ňom o prípravách náhleho útoku Červenej armády proti Nemecku. Bolo v ňom aj toto: „Ako prvý strategický cieľ akcií jednotiek Červenej armády je rozdrvenie hlavných síl nemeckej armády, sústredených južne od Denblina, aby bola k 30. dňu operácie zaujatá línia Ostrolenka - r. Nerew - Lowicz - Lodž - Kreuzburg - Oppeln - Olomouc. Za nasledujúci strategický cieľ stanoviť útok z priestoru Katovice severným či severozápadným smerom... “
Kremeľskí pohlavári sa dušovali, ten plán predsa Stalin s pobúrením odmietol. Veď Sovietsky zväz je veľmoc, ktorá po ničom inom tak netúžila a netúži ako po večnom mieri.
Podobných útočných plánov bolo však viac. Jeden podľa všetkého prerokúvali už 11. marca 1941. V ňom sa píše „o strategickom rozvinutí ozbrojených síl Sovietskeho zväzu na západe a východe“. Zverejnili z neho len nepatrnú časť. Sovietske archívy sú ešte dodnes hlboko zakonšpirované, ešte dodnes nevydali mnohé svoje tajomstvá a možno aj tie najväčšie. Preto sú sovietske dejiny - ako to tvrdí Viktor Suvorov - prikryté nepreniknuteľnou vrstvou lží. Ale z tých lží sa už predsa len čosi odhaľuje.

Rozdrviť mohutným úderom:
Sovietske velenie poznalo presné rozmiestnenie nemeckých vojsk na druhej strane hraníc. Dokonca až na úroveň práporov. Nečakaný útok by bol zapríčinil ťažké straty nahusteným jednotkám a bol by zničil vojnovú techniku. Len nech sa Nemci ešte zamestnávajú bojmi v Grécku, nech pomáhajú Mussolinimu v severnej Afrike, nech im viaže sily odboj v okupovaných krajinách. Hitler potom až tak skoro nebude pomýšľať na inváziu do Sovietskeho zväzu. A napokon, či mu sily neviažu predovšetkým Angličania? Hitler predsa nie je až taký hlupák, aby bojoval na niekoľkých frontoch.
Pravdaže, Suvorov v ďalekej cudzine má ešte menšiu možnosť prehrabúvať sa v archívoch ako ruskí historici vo svojej domovine. No pozorným porovnávaním oficiálnych, už publikovaných správ dospel k presvedčeniu, že Stalin chystal mohutný útok na Hitlera. Napríklad ťažké straty v prvých vojnových dňoch dosvedčujú, že v pohraničí a na ceste do východiskových postavení bolo sústredené obrovské vojsko. Oveľa väčšie, než treba na obranu. Na hraniciach nebolo zakopané, nekládlo míny, nebudovalo prekážky, ale stavalo mosty a opravovalo cesty...
Medzičasom i ruskí historici vypátrali mnoho nezrovnalostí. V roku 1941 sa konalo niekoľko sovietskych štábnych cvičení. Všetky simulovali útok, nie obranu. Sám Stalin žiadal absolventov vojenských akadémií a celé vyššie velenie Červenej armády, aby prestali čo len uvažovať o obrane, ale aby sa výhradne pripravovali na útok. Červená armáda rozohrievala motory.

Osudné ráno:
Dvadsiateho druhého júna 1941 zahrmeli na sovietskych hraniciach delá a vzlietli nemecké lietadlá. Ešte v noci, v poslednej chvíli, prebehol k Sovietom nemecký komunista a hlásil, že sa vojsko pohlo na inváziu. Vtedy súdruh Stalin ešte sladko spal. Zobudili najprv rozospatého službukonajúceho generála. Potom jeho. Také nezmysly! Vraj už-už sa začne útok. Ba dokonca sa už aj začal. Najvyššie velenie Červenaj armády vydalo pokyny: „Úlohou našich jednotiek je nepodľahnúť nijakým provokáciám... Akékoľvek ďalšie operácie nevykonávať bez zvláštneho nariadenia. “
Boli najvyšší komunistickí pohlavári stále presvedčení, že útok ešte nehrozí, že zaútočiť vari môžu len oni? Čo ak naozaj ide len o provokáciu? A oni, Sovieti, nie sú na útok ešte celkom pripravení. Tento príkaz i ďalšie zväzoval veliacim generálom ruky: nemohli opätovať delostreleckú paľbu, nemohli dať príkaz na nijakú akciu. Večer o 21.15 najvyššie velenie napokon rozposlalo smernicu začať ihneď s rozhodujúcim útokom. Nie s obranou, nie s protiútokom, ale s útokom. Je pozoruhodné, že s útokom, ktorý nedávno Stalin s takým rozhorčením odmietol.
Dvadsiateho druhého júna nemecké delostrelectvo mohutnou paľbou ostreľovalo pohraničné oblasti, tanky drvili obranu, nálety ničili lietadlá už na pristávacích plochách. V radoch sovietskych jednotiek vypukol neopísateľný zmätok. Ešte väčší na druhý deň, keď dostali príkaz nie zakopať sa, ale útočiť. Nemci mohli beztrestne páliť na miliónové masy vojakov v pohybe.

Hanebné porážky:
Viktor Suvorov vo svojej knihe Beriem svoje slová späť z roku 2006 sa trochu pohral s číslami. Uvádza, že Nemecko vyrobilo od polovice roku 1941 do konca vojny vyše 900-tisíc samopalov. Sovietsky zväz približne sedem ráz toľko. V tom istom období vyrobili v Nemecku 68-tisíc mínometov, v ZSSR päť ráz toľko a lepších - toľko ich nemali ani všetky štáty sveta dovedna. Ani tankových divízií, koľko do konca roka 1941 rozvinuli Sovieti. Obrovskú prevahu mala Červená armáda i v ďalších zbraniach.
Okrem niekoľkých miliónov zabitých sovietskych vojakov padlo Nemcom za obeť obrovské množstvo vojenskej techniky. Vo svojom prejave v Reichstagu 11. decembra 1941 Hitler bilancoval. Za päť mesiacov vojny fašistické vojská ukoristili alebo zničili 17 332 sovietskych bojových lietadiel, 21 391 tankov, 32 591 diel a zajali 3 806 865 sovietskych vojakov a dôstojníkov.
To všetko a mnoho ďalšieho bolo pripravené na inváziu do Nemecka a Rumunska. Teda tam najprv. Bola však z toho katastrofálna porážka. Podľa Suvorova najväčšia a najstrašnejšia v dejinách ľudstva. Útok Červenej armády, domnieva sa Suvorov, bol s najväčšou pravdepodobnosťou naplánovaný na začiatok júla. Hitler bol však rýchlejší a zaútočil skôr. Suvorov uzatvára: „Hitler zastihol Červenú armádu presne v takej situácii, ako keď niekto pristihne vraha v poslednej chvíli pred zločinom; práve vo chvíli, keď sa tlmič, zásobník i náboje váľajú po stole... “

LADISLAV ŠVIHRAN pre Plus 7 dní