Jamato a Musaši – najväčšie na svete

Druhá svetová vojna bola dejiskom posledných priamych súbojov veľkých obrnených delostreleckých lodí označovaných ako bitevné. Dovtedy nevídaný rozvoj letectva, ponoriek a raketovej techniky ich prinútil stiahnuť sa zo scény.

„Bitevníky“, najmä americké, sa síce dostali k slovu i neskôr / napr. v Kórei, Vietname, na  Blízkom východe či v Perzskom zálive no iba v úlohe akýchsi plávajúcich batérií mohutného delostrelectva a nosičov rakiet, schopných z bezpečnej vzdialenosti efektívne ostreľovať nepriateľské územie. Samostatné operácie na otvorenom mori už vykonávať nemohli.

Obry z Atlantiku :
Až do roku 1940 bol najväčším obrnencom sveta bitevný britský krížnik Hood. Mal plný výtlak takmer 48 400 ton a hlavnú výzbroj osem diel kalibru 381 mm v štyroch dvojdelových vežiach. Pri dĺžke 262,3 m a šírke 32,1 m dosahoval rýchlosť 31 uzlov. Jeho slabinou bol pancier palúb s hrúbkou iba do 76 mm. To sa mu stalo osudným 24. mája 1941 v súboji s nemeckým Bismarckom. Z 1 397 – člennej posádky neprežilo 1 394 osôb!

Práve bitevná loď Bismarck, zaradená do služby v auguste 1940, prevzala od Hooda svetové prvenstvo. Mala bojový výtlak 50 900 ton, hlavnú výzbroj osem diel kalibru 381 mm v štyroch dvojdelových vežiach, dĺžku 250,5 m, šírku 36 m a maximálnu rýchlosť 29 uzlov.
Dlho sa však zo svojej slávy netešila. Po súboji s Hoodom ho pri pobreží Francúzska vážne poškodili torpéda z britských lietadiel i lodí a ranu z milosti mu napokon 27. mája 1941 zasadil britský krížniík Dorsetshire. Z 2 608 – člennej posádky prežilo asi 110 mužov...
Bismarckovo „dvojča“ – Tirpitz – skutočný námorný duel ani nepodstúpil. Po veľkých poškodeniach britským letectvom a miniponorkami ho zakotvili ako pobrežnú delostreleckú batériu pri nórskom Tromso, kde ho lietadlá RAF v novembri 1944 zničili.

Superkolosy v Pacifiku :
Na washingtonskej konferencii o odzbrojení vo februári 1922 sa päť námorných mocností /USA, Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko a Taliansko/ dohodlo, že už nebudú stavať bitevné lode s výtlakom nad 35 000 ton a hlavnou delostreleckou výzbrojou väčšieho kalibru ako 406 mm. Nemci túto dohodu nerešpektovali a porušilo ju i Japonsko Jeho admiralita vo vidine budúcich výbojov, pri ktorých za hlavných protivníkov považovala bývalých spojencov USA a Veľkú Britániu, chcela lode, ktorým by sa nič nevyrovnalo veľkosťou ani výzbrojov. Tou chceli ostreľovať protivníka zo vzdialenosti, na ktorú by ani jeho najťažšie delá nestačili.

Už v roku 1930 začali Japonci tajne spracúvať štúdie nových lodí s delami kalibru 460 mm a pancierom odolným proti zásahom rovnakých granátov zo vzdialenosti 20 km. To však skôr len teoreticky, pretože 460 mm delá strieľali granátmi s hmotnosťou 1 460 kg do vzdialenosti vyše 42 km, zatiaľ čo 406 mm delá Američanov posielali 1 225 kg granáty „iba“ na 39 km.

Prvými japonskými „superbitevníkmi“ sa stali JAMATO a MUSAŠI, do služby zaradené v decembri 1941, resp. v auguste 1942. Postaviť mali ešte ďalšie dve lode rovnakej triedy, no jednu z nich /Šinano/ nakoniec prestavali na lietadlovú a druhú nedokončili. Jamato a Musaši mali úplne nový tvar trupu so štíhlou provou a dosť malým ponorom. Len ich samotný pancier mal hmotnosť takmer 23 000 ton, pričom boky kryli pásy s hrúbkou až 410 mm a paluby platne hrubé až 230 mm. Ich celková dĺžka bola 263 m, najväčšia šírka 38,9 m, plný bojový výtlak 72 800 ton a maximálna rýchlosť 27 uzlov.

Hlavnú výzbroj tvorilo deväť 460 mm diel v troch trojdelových vežiach. Okrem toho disponovali dvanástimi 155 mm delami v štyroch trojdelových a takisto dvanástimi 127 mm delami v šiestich dvojdelových vežiach. Delá kalibru 155 mm neskôr zredukovali v prospech impozantnej protilietadlovej ochrany. Po posledných úpravách mala Musaši 130 rýchlopalných 25 mm kanónov a Jamato dokonca 152! Ani táto úžasná palebná sila a mimoriadna pancierová ochrana však japonské plávajúce monštrá nezachránila. Nikdy nedostali príležitosť ukázať svoje kvality v priamom súboji a obe sa stali korisťou amerického letectva.

Musaši, zasiahnutá 20 torpédami a 16 bombami, klesla ku dnu 24. októbra 1944 vo Filipínskom mori. Jamato stihol tento osud o päť mesiacov neskôr, 7. apríla 1945 pri Okinawe. Do jej trupu sa postupne „zahryzlo“ 6 bômb a 10 torpéd. Posledné krátko po 14. hodine a loď zmizla pod vodou za šesť minút! Z posádky 2 767 mužov prežilo 269.

Pre lepšie pochopenie, o čo v prípade Jamata a Musaši išlo, uveďme, že najväčšie a  najvýkonnejšie bitevné lode US Navy na konci 2. svetovej vojny triedy Iowa mali dĺžku 270,43 m, maximálnu šírku 32,96 m, plný bojový výtlak 57 540 ton, maximálnu rýchlosť 33 uzlov, hlavnú výzbroj deväť diel kalibru 406 mm a posádku 1 921 osôb.

Autor : PhDr. Ján Dolinay, Ministerstvo obrany SR, mesačník Obrana
Foto: www.vojsko.net