Kontroverzný maršál

Bol pravdepodobne jedným z najkontroverznejších, avšak tiež najschopnejších, najúspešnejších aj najvplyvnejších sovietskych veliteľov II. svetovej vojny. Jeho vplyv pretrval aj v zložitom povojnovom období, keď sa stal jedným z hlavných ideových tvorcov a architektov Spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy, predstavujúcej v čase studenej vojny protiváhu NATO.

Impulzívny veliteľ : Ivan Stepanovič Konev sa narodil v obci Lodilna neďaleko Archangelska 28.decembra 1897. Po nepríliš radostnom detstve bol v apríli 1916 počas prvej svetovej vojny predčasne povolaný do vojenskej služby, avšak zúčastnil sa iba na málo bojoch. Do víru vojnového diania ho vtiahla občianska vojna, v ktorej to dotiahol z obyčajného vojaka až na zborového komisára Červenej armády. Po vojne prešiel viacerými štábnymi kurzami, vrátane veliteľskej praxe na stupni pluku a divízie. V rokoch 1932 – 1934 navštevoval Frunzeho vojenskú akadémiu v Moskve, po úspešnom absolvovaní ktorej bol ustanovený veliteľom Bieloruského vojenského okruhu. V priebehu rozsiahlych čistiek a personálnych zmien ho v roku 1937 vyslali do Mongolska, kde prevzal vedľa velenia špeciálneho armádneho zboru aj post vojenského poradcu Mongolskej armády, neskôr post veliteľa samostatnej armády na Ďalekom východe. Kariéra talentovaného, avšak veľmi impulzívneho veliteľa mala stále stúpajúcu tendenciu a do mája 1941 stihol zastávať funkcie veliteľa Zabajkalského a Severokaukazkého vojenského okruhu.

Ťažké bojové začiatky :
Tesne pred prepadnutím ZSSR Nemeckom bol poverený velením 19. armády, ktorá bola, podobne ako ostatné sovietske armády v úvodnej fáze nemeckého blitzkriegu, takmer zničená. Veliteľské schopnosti Koneva ale zažiarili práve počas „zdržiavacích“ bojov a organizovaného ústupu, čo neostalo bez povšimnutia sovietskeho najvyššieho velenia. V septembri bol preto poverený velením Západného frontu, hlavnou úlohou ktorého bolo brániť prístupy k Moskve. Katastrofálna porážka v oblasti Vjazmy, na ktorej mal hlavný podiel vedľa J. V.Stalina aj sám Konev, spôsobila, že sa dostal do nemilosti. Pred vojenským tribunálom a hroziacou popravou ho však zachránil generál G. K. Žukov, ktorý si ho v  prebiehajúcej bitke o hlavné mesto vybral za svojho zástupcu. Konev bol súčasne menovaný veliteľom novovytvoreného Kalininského frontu a povýšený na generálplukovníka. Odvážne a rozhodné počínanie počas kritických udalostí z prelomu rokov 1941/1942 mu získalo späť stratenú reputáciu i miesto v užšom kruhu veliteľov, ktorí mali v ďalšej fáze vojny viesť kľúčové operácie na strategických smeroch. Velenie Západného a Severozápadného frontu v čase augusta 1942 až mája 1943, s ktorými sa márne pokúšal zlikvidovať nemecký výbežok pri Rževe, však znova naštrbil jeho povesť i sebadôveru.

Od Kurska po Prahu :
Napriek tomu bol v nadchádzajúcej Kurskej bitke v júli 1943 poverený dôležitou úlohou veliť Stepnému frontu – strategickej zálohe Sovietskej armády, ktorá bola nakoniec nasadená v  kritickom okamžiku operácie a zásadným spôsobom ovplyvnila jej výsledok. Jeho vojská sa  významnou mierou podieľali aj na následnej protiofenzíve, ktorá priniesla oslobodenie východnej Ukrajiny a ktorá mu opäť zabezpečila Stalinovu dôveru. Vojaci Konevovho frontu v októbri 1943 premenovaného na 2. a v marci 1944 zasa na 1. ukrajinský, sa vyznamenali aj pri bleskovom prechode Dnepra a následnom oslobodzovaní Západnej Ukrajiny.

Koneva za to povýšili do maršálskej hodnosti. Jeho snaha osobovať si hlavný podiel zásluh na dosiahnutých úspechoch ale viedla k rivalite a nevyhnutným sporom s ostatnými sovietskymi veliteľmi, najmä maršálom Žukovom, proti ktorému Konev intrigoval priamo u Stalina. S jeho márnomyseľnosťou prekvapujúco ostro kontrastovala družná a veselá povaha, ktorá imponovala vojakom a podriadeným dôstojníkom. Pod Konevovým velením pokračoval 1. Ukrajinský front v dravom postupe aj zostávajúcom období vojny. Koncom augusta 1944 najprv prekročil sovietsko. poľskú hranicu, aby sa v čase septembra a októbra nechal zatiahnuť do ťažkých a krvavých bojov o karpatské priesmyky. Na jar 1945 Konev brilantným obkľučujúcim manévrom úspešne zavŕšil ťaženie v západnom Poľsku, ktoré sa skončilo minimálnym poškodením historického Krakova i celého priemyselného Sliezska. Výraznou mierou sa podieľal aj na úspechu následnej Berlínskej operácie a boli to nakoniec jeho vojská, ktoré oslobodzovali Prahu.

Zastrašovateľ západu :
Po skončení vojny najprv krátko velil sovietskym okupačným vojskám v Rakúsku, aby v roku 1946 ako námestník ministra obrany prevzal po Žukovovi post vrchného veliteľa sovietskych pozemných vojsk V roku 1950 sa stal tiež hlavným inšpektorom Sovietskej armády, pričom súčasne zastával aj rad straníckych funkcií. Schopnosť vychádzať so Stalinom výrazne pomohli jeho kariére, hoci jeho hviezda v roku 1951 prechodne upadla, keď bol prevelený na veliteľstvo Prikarpatského vojenského okruhu.

Po Stalinovej smrti sa však stal „trójskym koňom“ jeho nástupcu – N. S. Chrušťova, ktorý ho v roku 1955 vtátil späť na výslnie. Koneva znovu vymenovali za vrchného veliteľa pozemných vojsk i námestníka ministra obrany a začiatkom roku 1956 bol dokonca ustanovený najvyšším veliteľom vojenskej aliancie krajín východného bloku, ktorého bol jedným z architektov. Patril medzi hlavných zástancov vydržiavania silnej armády a  stratégie zastrašovania ako najvhodnejšej prevencie pred hrozbou Západu. V novembri 1956 osobne riadil sovietsku intervenciu v Maďarsku, ktorá sa skončila krvavým potlačením protikomunistického povstania. Rok na to zohral neblahú úlohu aj pri definitívnom odstavení maršála Žukova, aby sa v marci 1960 sám vzdal všetkých funkcií / vo velení vojsk Varšavskej zmluvy ho vystriedal maršál A. A. Grečko/ a zostal pôsobiť v armáde už len v aktívnej výslužbe. Odpočinku si ale dlho neužil, nakoľko bol v čase berlínskej krízy povolaný v auguste 1961 späť do služby ako vrchný veliteľ sovietskych vojsk v Nemecku. Sovietskemu veleniu sa zdalo výhodné, aby tam ZSSR, za reálnej hrozby vypuknutia nového ozbrojeného konfliktu, reprezentoval nekompromisný a osvedčený veliteľ. Po príchode z tejto pozície v roku 1963 sa vrátil do funkcie hlavného inšpektora Sovietskej armády vo výslužbe, ktorú vykonával až do svojej smrti 21. mája 1971 v Moskve.

Autor: Alex Maskalík, Vojenský historický ústav Bratislava, pre mesačník Obrana