Krvavá Okinava

Najťažšia bitka druhej svetovej vojny v Tichomorí

Pred odchodom na Okinavu si námorníci vypočuli slová veliteľa japonského loďstva admirála Soemu Tojoda: „Osud našej ríše skutočne závisí od tejto jedinej akcie... Každá jednotka posilní svoje rozhodnutie slávne bojovať na život a na smrť, aby bolo celkom zničené nepriateľské loďstvo, a tým boli upevnené večné základy ríše. “

Vojaci nepočuli nič nové. Každá bitka, do ktorej nastupovali, bola „rozhodujúca“. Taká bola bitka o Midwayské ostrovy, o ostrov Leyte, o Ivodžimu. Japonsko ich potom oslavovalo ako veľké víťazstvá.

Víťazstvami k porážke:
V bitke o Midwayské ostrovy prišlo japonské námorníctvo o podstatnú časť svojej údernej sily, najmä o lietadlové lode, a sám zbožňovaný admirál Isoroku Jamamoto, víťaz od Pearl Harboru, nariadil všeobecný ústup. Prehrali? Oni, ktorí dovtedy slávili len ohromujúce víťazstvá? Cisársky hlavný stan vydal vyhlásenie, že „vojna bola rozhodnutá v tejto jedinej bitke“ a že Japonsko si týmto víťazstvom „zabezpečilo prevahu v Pacifiku“.
Aj pred americkým útokom na Leyte cisársky hlavný stan hovoril o nastávajúcej „rozhodujúcej bitke“. Dokonca plánom na operáciu dal krycí názov Šó, čiže Víťazstvo. Veliaci generál bol rozhodnutý žiadať po bojoch kapituláciu Američanov aj na okolitých ostrovoch. Ba odmietal i posily, ktoré mu posielali. Japonci však utrpeli katastrofálnu porážku. Z námorníctva i letectva im zostali po nej len zvyšky.
V bitke o Ivodžimu, Ostrov síry, na Vulkánových ostrovoch generál Kuribajaši vyhlásil pred vojakmi: „Každý muž si splní svoju povinnosť len vtedy, ak zabije pred smrťou desať nepriateľov. “ V boji padli takmer všetci, vrátane generála Kuribajašiho. Trikrát toľko ako Američanov.
Ani po týchto a ďalších porážkach nestrácali Japonci vieru vo víťazstvo. Tou vierou ich živili fašistickí pohlavári. V marci 1945 - ako ukázali povojnové prieskumy v Japonsku - ani nie dvadsať percent obyvateľov zapochybovalo. Japonci sa víťazstvami dopracúvali k definitívnej porážke.

Nedobytná pevnosť:
Američania sa v Tichomorí zo všetkých strán blížili k Japonsku. Oslobodili Filipíny, poobsadzovali väčšie i menšie ostrovy a vytvorili si reťaz základní. Zostal iba jeden skok, aby mohli zaútočiť na územie krajiny, ktorá vyvolala krvavý konflikt strašných rozmerov. Ale kam povedie ten skok?
Od ostrova Kjúšu na juhu Japonska až po Taiwan sa v dĺžke takmer 1 300 kilometrov tiahne prstenec súostrovia Rjúkju. Tvorí ho približne stoštyridsať ostrovov a ostrovčekov. Najväčší a najdôležitejší z nich je Okinava. Je dlhý takmer sto kilometrov a oddávna patril Japonsku. Američania sa rozhodli dobyť práve ten. Preto, lebo jeho terén umožňoval vybudovať letiská a hlboké zálivy zasa zriadiť prístavy. Ale najmä podstatne im skracoval vzdialenosť k Japonsku. Odtiaľ mohli po jeho obsadení vzlietať takmer všetky typy amerických lietadiel do útokov na centrum priemyslu na ostrove Kjúšu.
Japonskí vojnoví stratégovia takýto americký zámer predpokladali a usilovali sa vytvoriť z Okinavy nedobytnú pevnosť. Generál Micuru Ušidžima, veliteľ ostrova, prejavil príslovečnú japonskú dôslednosť. Dal vybudovať hlbokú obrannú líniu, v prírodných i umelých jaskyniach v hornatom teréne stovky pevností, pevnôstok, bunkrov a delostreleckých postavení. To všetko prepojil hustou sieťou tunelov. Na útočníka čakalo vyše stotisíc obrancov a také množstvo diel a mínometov, aké sa dovtedy Japoncom nikdy ešte nepodarilo sústrediť. Len nech sa Američania skúsia vylodiť. Okinava bude ich hrobom.

Druhá Normandia:
Útok na ostrov sa začal 24. marca 1945 mohutnou delostreleckou prípravou z amerických vojnových lodí. V ten deň Američania obsadili aj ostrovčeky Kerama neďaleko Okinavy, ktoré im poslúžili ako prístav a základňa hydroplánov. V ďalších dňoch žabí muži odstraňovali zátarasy a míny v mori a na plážach. Vyloďovanie sa začalo 1. apríla, na Veľkonočný pondelok. Krásny slnečný a sviatočný deň bol určený na umieranie.
Na dobytie Okinavy sústredili Američania obrovskú vojenskú silu: 183 000 mužov, 1 200 lodí, množstvo zbraní a streliva. Nakladali ich v jedenástich prístavoch od západného pobrežia USA až po filipínsky ostrov Leyte. Operácia Iceberg, ako ju nazvali, sa veľkosťou mohla rovnať invázii v Normandii spred vyše roka. Na počudovanie, japonská armáda nekládla takmer nijaký odpor. Američania sa vyloďovali a zakopávali. Do večera vybudovali predmostia takmer päť kilometrov široké a kilometer a pol hlboké. Usadilo sa na nich 60 000 mužov. Do večera padlo iba 28 amerických vojakov. Ani v ďalších dňoch sa Američania nestretli s vážnejším odporom. Dokonca postupovali rýchlejšie, ako predpokladal invázny plán. Azda už Japonci celkom prestali bojovať?

V ústrety istej smrti:
Japonské velenie sa rozhodlo vyslať obrancom Okinavy pomoc. Kotvy zdvihli zvyšky námorníctva, mamutia loď Jamato, ľahký krížnik Jahagi a osem sprievodných torpédoborcov. Ich úlohou bolo preniknúť americkým loďstvom pred Okinavou, dostať sa k pobrežiu a ťažkými delami posilniť obranu. Samovražedná úloha! Velitelia o tom vedeli. Sám admirál Tojoda, ktorý pred akciou adresoval námorníkom plamenné slová, po vojne priznal: „Veľmi dobre som vedel, aký osud môže postihnúť lode bez leteckého krytia. Pravdepodobnosť dosiahnuť úspech bola nepatrná. “
V piatok 6. apríla urobili na lodiach posledné prípravy. Načerpali palivo - ale len na plavbu k ostrovu - a o 15.00 vyplávali. Šťastne prešli zamínovanou úžinou Bungo a plnou parou mierili k Okinave. To bolo ich jediné šťastie. Na druhý deň okolo pol jedenástej objavil konvoj americký prieskumný hydroplán. Neuplynulo veľa času a na lode zaútočili americké lietadlá. Nalietavali v niekoľkých vlnách. A s osobitným zanietením na Jamato. Mamutia loď bola pre letcov vítanou korisťou.
Jamato ničili torpéda i bomby. Obsluha protilietadlových diel stihla vystreliť iba tri náboje a kolos sa potopil. Z 3 332 členov posádky prežilo 269 mužov. Pod hladinou zmizol aj krížnik Jahagi a zničené boli tiež torpédoborce. Kontraadmirála Keozó Kómuru, veliteľa sprievodných torpédoborcov, zachránili a len čo si zmyl naftu a vypožičal uniformu, poslal veliteľstvu rádiogram: „Smerujeme k Okinave. “ Ako tradične: víťazní aj v porážke.

Protiútok:
Generál Ušidžima vôbec neplánoval čeliť americkému vylodeniu na plážach. Pripravoval pascu v hornatom teréne pri meste Šuri, kde je ostrov široký ani nie sedem kilometrov. Keď sa 8. apríla popoludní Američania pokúšali prekonať tento terén, stretli sa so sústrednou paľbou. Japonci zastavili ich postup na ľavom i pravom krídle. V najbližších dňoch sa Američania márne pokúšali dobyť vrchol hrebeňa. Utrpeli ťažké straty a museli ustúpiť.
Potom sa iniciatívy chopili Japonci. A takým spôsobom, aký Američanov ohromil. Za noci a za prudkého dažďa zaútočila najprv pechota. Tú síce odrazili, ale už ráno sa nad americké loďstvo zniesli perute nepriateľského letectva. Stopäťdesiat stíhačiek, 53 bombardérov a 185 pilotov kamikadze. Potopili torpédoborec a vyše desať lodí vážne poškodili. Za dva mesiace podnikli Japonci desať takých masových útokov. Američania sa im len ťažko bránili.
V piatok 13. apríla 1945 oznámili svetové agentúry smrť amerického prezidenta F. D. Roosevelta. Japonci na ostrove jasali a vydali vyhlásenie: „Americká tragédia, ktorá prebieha tu na Okinave, je spojená s jeho smrťou. Je potrebné, aby ste si uvedomili, že 70 percent vašich lietadlových a vojnových lodí bolo potopených alebo poškodených a zahynulo 150 000 mužov. Nielen prezident, ale ktokoľvek iný by zomrel, keby sa dozvedel o takejto zničujúcej porážke. “

Iba zopár živých:
Japonci pri Šuri síce odolávali, ale inde museli vyprázdňovať pozície. Američania dobyli polostrov Motobu, slabo chránenú severnú polovicu Okinavy, ostrovček Ješimu. Ustavičné útoky na opevnenia pri Šuri decimovali obrancov, a tak sa rozhodli pre protiútok. Trval pol dňa a skončil sa so strašnými stratami. Ďalšie veľké straty zaznamenali pri obrane Šuri. A ešte ďalšie v obrannej línii asi desať kilometrov za mestom. V polovici júna bol osud Japoncov na ostrove spečatený. Večer 21. júna posielal Ušidžima správu hlavnému stanu: „Bojovali sme statočne, ale malo to malý efekt proti materiálnej prevahe nepriateľa. “ On i ďalší dôstojníci dobrovoľne zvolili smrť. Jeho sťal seržant Kjúšu Fučida, dôstojníci sa zastrelili. Samovraždu húfne páchali vojaci i civili. Zostalo len zopár živých.
Pred americkou inváziou na Okinavu Japonci vytýčili heslo: „Jedno lietadlo na jednu vojnovú loď, jeden čln na jednu loď. Jeden muž za desať nepriateľov. Jeden muž za jeden tank. “ Nevyšlo im to tak. Ako už veľakrát predtým. V bojoch o Okinavu padlo 110 000 Japoncov, 12 520 Američanov a 75 000 civilov. Krátko pred vylodením na ostrov Američania bombardovali Tokio. Bolo to zničujúce bombardovanie. Zahynulo pri ňom vyše 130 000 ľudí. Nikdy nijaké mesto v dejinách nepostihla ešte taká tragédia. Ani ona, ani zdrvujúca porážka na Okinave, poslednej bašte pred útokom na Japonsko, však neotriasla vierou Japoncov vo víťazstvo. Ešte nevyvesili bielu zástavu. Ešte stále sa oháňali mečom. Musela prísť ešte strašnejšia výstraha, atómové bomby, kým pochopili, že kapitulácia je neodvratná.

LADISLAV ŠVIHRAN pre PLUS 7 dní