Likvidovať

Po druhej svetovej vojne rozpútali Sovieti v Poľsku bezuzdný teror. Už druhý raz v krátkom období. Po tom, ako si Hitler a Stalin roku 1939 rozdelili Poľsko, Sovieti povraždili približne 400-tisíc jeho obyvateľov. Za necelé dva roky. A približne 1,2 milióna odvliekli do gulagov po celom Sovietskom zväze. Nestihli dokončiť svoje dielo. Ako možno nazvať to dielo? Obdobím očisty? Pacifikácie? Stabilizácie? Normalizácie? Alebo rovno obdobím likvidácie? Mohli v ňom nerušene pokračovať po víťaznej vojne.

Valec sa rozbieha:
Len čo Červená armáda vkročila na poľské územie, sovietske bezpečnostné orgány sa, ako zvyčajne, s vervou pustili do plnenia svojich povinností. Na poľskom území s osobitnou vervou. Boľševickí pohlavári všeličo nemohli zabudnúť Poliakom. Najmä nie katastrofálnu porážku za občianskej vojny. Keď sa znova zmocnili území, ktoré Poliaci získali po víťazstve v sovietsko-poľskej vojne, nastala „depolonizácia“. Desaťtisíce ľudí uväznili, internovali, deportovali.
S rovnakou usilovnosťou pracovalo NKVD i na poľských východných územiach. Už v júli 1944 zriadili v dedine Krzesimow prvý koncentračný tábor. A v takom hlbokom utajení, že verejnosť a historici sa o ňom dozvedeli až roku 1996, keď tam pri rekonštrukcii cesty objavili množstvo kostier. Medzi nimi aj detských. Nielen dospelých, ale aj deti bolo treba likvidovať, lebo aj z nich môžu vyrásť nepriatelia? Podobne ako fašisti likvidovali Židov? Odhaduje sa, že obetí bolo niekoľko tisíc. Z tábora vyvážali väzňov aj do sovietskych gulagov.
Koncom júla 1944 sa front blížil k Varšave. Sovietske velenie plánovalo zaútočiť 8. augusta. No už 1. augusta vypuklo vo Varšave povstanie. Nevyvolali ho však velitelia Armie krajowej (Národnej armády), verní protikomunistickej exilovej vláde v Londýne? A exilová vláda i Národná armáda už dávno ležali Stalinovi v žalúdku. Nemohol dopustiť, aby na oslobodzovaní Varšavy i Poľska mali zásluhu sami Poliaci a potom si aj sami vládli. Zastavil ofenzívu na Visle. Dokonca ani nedovolil, aby americké lietadlá vzlietali zo sovietskych letísk s pomocou povstalcom. Poliaci odolávali dva mesiace. Nemci zrovnali Varšavu so zemou. Z druhej strany Visly sa sovietske vojská prizerali. Zahynulo asi 200-tisíc obyvateľov. Stalin svoje rozhodnutie odôvodňoval tým, že sovietska armáda nebola ešte pripravená.

Úhlavný nepriateľ:
Po vojne nastal v Poľsku obrovský presun obyvateľstva. Jeho východné územia si znova prisvojili Sovieti a organizovali tam čistky. Poliakov posielali najmä do gulagov. Ďalší smerovali na západ, na bývalé nemecké územia. Tam rozprášili asi 140-tisíc Ukrajincov z východných území. Nepriateľov, ktorých sa Sovieti museli zbaviť, bolo veľa. Odvliekli dokonca i 15-tisíc baníkov z Horného Sliezska a Pomoranska a poslali ich do táborov v Donbase a do Západosibírskej uhoľnej panvy. No najväčšími nepriateľmi boli príslušníci Národnej armády.
Poľskí ozbrojenci oslobodili veľa mestečiek a hrozilo nebezpečenstvo, že zbrane otočia i proti sovietskym jednotkám. Berija posielal bezpečnostným zložkám prípis za prípisom. Pomáhali Poliaci pri oslobodzovaní Vilniusu? To nič, odzbrojiť ich! A do táborov. To isté pokračovalo aj inde. V októbri 1944 Berija zriadil osobitnú divíziu na potieranie nezávislého odboja. Do augusta 1946 zatkli vyše 50-tisíc príslušníkov Národnej armády.
Koncom februára 1945 protestovala tajná poľská vláda proti jaltskej dohode a vyhlásila, že je ochotná rokovať rovno so Sovietmi. Veliteľ NKVD generál Sedov prejavil ochotu. Šestnásť predstaviteľov poľských demokratických orgánov prišlo 28. marca 1945 na rokovanie do Pruzskova neďaleko Varšavy. Bol medzi nimi veliteľ Armie krajowej Leopold Okulicki, podpredseda tajnej vlády, členovia Rady národnej jednoty (tajného parlamentu), ktorá vznikla v období nemeckej okupácie.
So sovietskymi komunistami však nikto nebude babrať. Na to poľská delegácia asi zabudla. Generál Serov - sľub- -nesľub - zatkol delegáciu a hneď ju aj poslal do smutne známeho väzenia na Ľubjanke v Moskve. Vymerali im desať rokov väzenia. Na sovietske pomery nie veľa. No traja z odsúdených sa nikdy nevrátili do Poľska. Okulicki umrel vo väzení približne o rok a pol.

Celý národ v podozrení:
Komunistická strana bola v Poľsku bezvýznamnou, okrajovou politickou organizáciou. Aká bola nádej, že sa legálne, demokratickými voľbami dostane k moci? Nijaká. Veď napokon - azda okrem Československa - sa v nijakej inej krajine na svete nedostala k vláde legálne. A tak v Poľsku vypuklo to, čo aj v iných krajinách, kam vkročila čižma sovietskeho vojaka: brutálne násilie na získanie moci. Ibaže v Poľsku bolo ešte brutálnejšie.
Najprv bolo treba likvidovať politickú opozíciu. Likvidovali ju. Potom prišli na rad vykorisťovateľské triedy, šľachtici, veľkostatkári, fabrikanti, uhľobaróni, veľkoobchodníci, potom maloobchodníci, bývalí štátni úradníci, majetnejší roľníci, remeselníci. Náhubok dostávala katolícka cirkev. Biskup Štefan Wyszyński sa protivil, tak ho poslali do väzenia. Za ním vyše sto kňazov.
Pravdaže, našli sa i ochotní. Poľských komunistov vyškolili v dôstojníckej škole NKVD v Kujbyševe. Vytvorili základ vlastného bezpečnostného aparátu. Na pomoc im prišlo niekoľko stoviek sovietskych poradcov. Ak by sa azda neboli dobre vyškolili, tak oni ich potom doúčali, čo a ako treba. Na jeseň roku 1947 zlomili v Poľsku organizovaný odboj. V decembri 1948 sa dve ľavicové politické organizácie spojili a naštartovali kurz na totalitu. Teror sa ešte zväčšil.
Podľa odhadov historikov v období najväčších represálií zahynulo vo väzniciach a táboroch vyše pol milióna Poliakov. Z toho bolo asi 80-tisíc príslušníkov Národnej armády. Takmer šesť miliónov Poliakov, tretinu dospelých, bezpečnostné orgány sledovali a evidovali ako „zločinecké a podozrivé osoby“.

Pohon na pohlavárov:
Mohlo sa očakávať, že Stalin bude v zahraničí sledovať iné ciele ako vo vlastnej krajine? V Poľsku sa podozrivými stali intelektuáli, vysokí dôstojníci, rodiny, ktoré mali niekoho v zahraničí, bývalí príslušníci Národnej armády, zahraničného odboja. Mnohých pozatvárali, týrali ich fyzicky i psychicky, v zinscenovaných procesoch odsúdili na smrť alebo na dlhoročné väzenie. Mnohí zmizli bez stopy. A ako inde, pohon napokon vypukol aj na najvyšších straníckych a vládnych funkcionárov. Likvidovali sa navzájom. Držali sa za krk. Ty vieš o mne to a to, ja zasa o tebe to a to. Zbierali o sebe kompromitujúce materiály, angažovali konfidentov, zaobstarávali si svedkov. A čakali polomŕtvi od strachu, na koho ukáže prstom ten nemilosrdný fúzatý potmehúd s fajkou v Moskve.
Fúzatý ukázal na Wladyslawa Gomulku. Na toho, ktorý patril medzi najvernejších. Gomulka bol starým komunistom. Neraz rokoval so Stalinom. Za svoje presvedčenie sa niekoľko ráz ocitol vo väzení. Po vojne vynaložil veľa práce pri nastoľovaní totalitného systému. Aj špinavej. Napríklad pri falšovaní výsledkov volieb a referend. A hoci zastával najvyššie funkcie - bol generálnym sekretárom Poľskej zjednotenej robotníckej strany a podpredsedom vlády -, letel bez milosti. Roku 1951 ho zatkli a odsúdili. Na výstrahu. Aby sa triasli aj tí v najvyšších funkciách.
Stalin potom ukázal prstom na ďalších. Vo väzení sa ocitol Zenon Kliszka, v strane druhý muž po Gomulkovi, generál Marian Spychalski, takisto vysokopostavený muž v strane a vo vláde. Sovietsky maršal Rokossovskij, od roku 1949 minister obrany v Poľsku, robil čistky v radoch vysokých dôstojníkov a generálov.

Stalinizmus bez Stalina:
V marci 1953 sa sovietsky diktátor pobral na onen svet a zanechal strašné bremeno: systém založený na násilí a niekoľkostupňovej nenávisti. Spoločenský a hospodársky systém je kolos a uplynie veľa času, kým ho zmenia. No čas plynul a systém sa v Poľsku nemenil. Prevratné zmeny v Sovietskom zväze sa ho nedotkli. Presnejšie povedané, len naoko. Bolo menej procesov, tresty boli miernejšie, podmienky vo väzniciach trochu lepšie.
No poľskí vládcovia naďalej prejavovali vernosť Stalinovi. Štátna rada schválila Palácu kultúry, varšavskej dominante, pomenovanie J. V. Stalina, Katovice zmenili na Stalinogród a katovické vojvodstvo na stalinogródske. Aj v politike mu prejavovali vernosť. V septembri 1953 odsúdili biskupa Czesława Kaczmarka, zakrátko zatkli primasa Wyszyńského. V novembri 1953 museli cirkevní hodnostári prisahať vernosť Poľskej ľudovej republike. Na plné obrátky sa rozvíjalo združstevňovanie dediny. Ešte roku 1955 bolo v poľských väzniciach okolo 30-tisíc politických väzňov. Ešte roku 1956 sedel vo väzení bez rozsudku Marian Spychalski.
Otrasom pre Poľsko bol XX. zjazd sovietskych komunistov vo februári 1956, keď odhalili Stalinove zločiny. Zakrátko nato prišla smrť poľského prezidenta Boleslava Bieruta, oddaného prívrženca Stalinovej politiky, a vypukli robotnícke nepokoje v Poznani. Najkrutejšie obdobie komunistickej diktatúry sa pominulo. Jeho dôsledkom bolo množstvo vyhasnutých a zničených životov, rozvrátené hospodárstvo, krachujúce roľnícke družstvá. Okrem iného i 360-tisíc Poliakov, ktorí sa zachránili útekom a roztrúsili sa po mnohých krajinách sveta.

LADISLAV ŠVIHRAN, pre PLUS 7 dní