Minivýprava - Kréta 2011

Kréta je rajom turistov a tak som sa tam po 14-tich rokoch zasa vrátil – ale tento krát už nie iba s manželkou, ale boli so mnou aj moje 3 deti a moja mama ( mamám máme do smrti čo vracať, nie?). Vybral som nádherný hotelový komplex priamo na pobreží mora s bazénmi, službami all inclusive a perfektným animačným programom pre deti a športovým programom pre dospelých. Bežná super-dovolenka, nie? Stačilo už iba týždeň oddychovať aktívne aj pasívne v hoteli a nebolo treba ani vystrčiť päty z hotelového komplexu. Pre bežných turistov iste – ale nie pre mňa a môjho syna Erika (6 rokov), ktorý pomaly ide v mojich šľapajach.



A tak teraz Kréta trocha inak:

Na Kréte sa 20.5.1941 začala operácia Merkur, keď Nemci zamýšľaným kombinovaným vzdušným a námorným výsadkom chceli tento grécky ostrov obsadiť. Do 1.6.1941 sa im to aj podarilo, ale za cenu obrovských strát. Dňa 20.5. bol krásny slnečný deň a klzáky a lietadlá JU 52 hneď zrána viezli prvú vlnu výsadkárov, ktorí ešte v ten deň mali obsadiť 4 hlavné body: na západe letisko Maleme a hlavné mesto Chaniu, v strede mesto a letisko Rethymnon a na východe letisko v Heraklione. Prvý deň sa im v podstate z toho nič nepodarilo a za cenu obrovských strát držali v rukách iba časť letiska v Maleme. Anglickí, novozélandskí a grécki vojaci sa tuho bránili a dokonca aj krétski civilisti bojovali všetkými prostriedkami proti Nemcom ( 1. krát v 2.sv. vojne bojovali proti Nemcom aj civilisti a s tým vôbec nepočítali – prieskumné správy tvrdili, že ich tam budú vítať kvetmi). Napriek tomu Angličania nevyužili situáciu a v noci nepodnikli žiadne protiútoky, ktoré by pravdepodobne znamenali koniec nemeckej operácie. Naopak, Nemci hneď ráno 21.5.1941 začali nalietavať na letisko v Maleme, ktoré aj keď bolo stále pod britskou paľbou a stálo veľa stratených lietadiel a mužov, rozhodlo o dobytí Kréty. A tak od tohto dňa prevzali Nemci iniciatívu a vojaci 7.výsadkovej a 5. horskej divízie postupne obsadzovali celý ostrov od západu na východ. V konečnom dôsledku nasadili Nemci v tejto operácii 13 000 vojakov, z ktorých 1990 zahynulo, 2131 bolo ranených a 1995 nezvestných ( celkom 9116 t. j. straty skoro 50 %!!! , prameň: Baldwin). Angličania nasadili 32 000 vojakov, pričom ich straty boli 1751 mŕtvych, 1738 ranených a 12 254 zajatých (prameň: Kuehn). Nemecké straty boli neúnosné a Hitler už 19.7.1941 zakázal akékoľvek podobné operácie v budúcnosti a to znamenalo koniec nemeckých výsadkárov )boli už iba ako elitní pešiaci). A v konečnom dôsledku Kréta Nemcom nijako neposlúžila a bola im skôr na ťarchu ako na osoh. Toľko z histórie.

Náš hotel sa nachádzal v priamej blízkosti letiska v Maleme a asi 1 km od kóty 107 (teraz je tam nemecký vojenský cintorín), z ktorého Novozélenďania v roku 1941 držali letisko pod paľbou. Čiže poloha priam ideálna pre fanúšika vojnovej histórie. .

A teraz tipy na zaujímavé lokality:

1.kóta 107 + nemecký vojenský cintorín Maleme
Cintorín bol založený v roku 1971 a je na ňom pochovaných 4465 nemeckých vojakov, z ktorých 3352 padlo začiatkom mája 1941 pri obsadení Kréty (prevažne výsadkári). Cintorín je o to zaujímavejší, že leží priamo na kóte 107, ktorá sa nachádza priamo nad letisko Maleme a z ktorého obrancovia ostreľovali ako parašutistov na padákoch tak aj pristávajúce klzáky. Je z nej nádherný výhľad na okolitú krajinu a v okolí cintorína sú samé voľne prístupné olivové háje. Zem je nesmierne tvrdá a suchá, zvyšky zákopov a postavení už nie sú rozoznateľné, nakoľko boli roľníkmi po vojne zasypané (určite je v zemi ešte množstvo pokladov). Ako každý nemecký vojenský cintorín aj tento je nádherne upravený a čistý. Vo vstupnej hale sú tabule s príbehmi z bojov a popisom bojov ako aj výstavby cintorína. Ako zaujímavosť by som uviedol hrob generála výsadkárov Bruna Bräuera ( popravený v roku 1947 v Grécku ako vojnový zločinec ) alebo troch výsadkárov – bratov Wolfganga, Leberechta a Hans-Joachima von Bluecher (mali ešte jedného brata), ktorí padli všetci v jeden deň – dňa 21.5.1941 v bojoch na Kréte. Ako sa asi mohla cítiť ich matka, keď sa to dozvedela?

2.múzeum pri kóte 107
Priamo pred cintorínom je kaviareň a zároveň aj múzeum bojov na Kréte. Vstupné sa neplatí (dokedy?). Vonkajšia expozícia sú nálezy pozbierané na letisku a v okolí, prevažne veľké časti lietadiel a klzákov. Prekvapuje ich stav – farba pekne zachovalá, minimum hrdze. Vo vnútornej expozícii (nesmie sa fotiť) sú zasa artefakty všetkých bojujúcich strán. Za zmienku stoja tri torzá výsadkárskych prilieb ( našli sa na miestach bývalých hrobov z vojny) alebo krásne časti tanku LT 38, ktorý Nemci mali na Kréte počas jej obsadenia až do roku 1945 a následne ho Kréťania rozobrali a urobili z neho traktor (zachovali sa všetky pancierové časti).

3.most Tavronitis
Nemci pristávali na klzákoch vo vyschnutej rieke Tavronitis a mali za úlohu obsadiť most, čo sa im aj podarilo. Pri moste sa zoskupila prvá väčšia skupina výsadkárov a neskôr tam pristál aj generál výsadkárov Student a zriadil tam štáb. Starý most bol ešte pri mojej prvej návšteve Kréty v roku 1997 polozbúraný a na moje veľké prekvapenie je teraz opravený ( aj keď je nefunkčný, cesta tam už neexistuje a vedľa stojí nový most). Pred mostom je krásny bunker s vnútornými priestormi a pred mostom sú vystavené 2 torpéda (vyrobené v roku 1965 v Nemecku – nie je to zvláštna symbolika?). Takže most je teraz v stave ako v roku 1941.

4.pamätník pilotov RAF
Pod kótou 107 a pred mostom sa nachádza malý pamätník anglických pilotov RAF, ktorím padli pri bojoch o Krétu.

5.dedina Kondomari
Dedina Kondomari sa nachádza 2 km od Maleme a my sme ju s Erikom navštívili na požičanom bicykli. Po bojoch o Krétu v nej Nemci našli asi 20 výsadkárov, ktorí ešte viseli v popruhoch a mali nezvyčajné rezné a bodné poranenia ako aj množstvo drobných strelných rán zblízka ( z brokovnice). Po prehliadke dediny našli v domoch civilistov časti nemeckej výstroje a výzbroje a tým dospeli k záveru, že títo výsadkári boli pozabíjaní civilistami a ich pracovným náradím (nože, motyky, sekery, kamene) keď ešte viseli v popruhoch. Nemcov to veľmi nahnevalo a bolo to prvý krát v tejto vojne keď im straty spôsobilo civilné obyvateľstvo. Niektorí kamaráti padlých chceli pomstu vykonať okamžite a iba s námahou sa veliteľom podarilo tomu zabrániť. Avšak odveta nenechala na seba dlho čakať – už 2.6.1941 Nemci dedinu obsadili, všetkých obyvateľov vyviedli a všetkých mužov následne postrieľali. Takýchto prípadov bolo vo vojne veľa, avšak tento je výnimočný tým, že jeden Nemec si tento masaker úplne dôkladne nafotil a tieto fotky sa dokonca aj zachovali doteraz (pri prezeraní tých fotiek behajú zimomriavky po chrbte):
( pozri: http://www.fallschirmjager.net/Bundesarchiv/Kondomari/Kondomari. html). V dedine je pamätník týmto obetiam masakru a dokonca sú zábery z masakru nafotené na dlaždiciach – vyzerá to dobre. Niektoré staré a zničené domy v okolí budili dojem, ako keby sa masaker stal prednedávnom.

6.letisko Maleme
To najlepšie nakoniec. Letisko je stále vojenský objekt a je permanentne strážené, aj keď s gréckou nedôslednosťou. A tak tých našich ( ja a Erik) pokusov o dobitie letiska bolo viac. Hneď pri prvom pokuse po pláži nás zadržal vojak so samopalom a slušne nás odtiaľ vykázal. Po následnom prieskume sme obišli strážne postavenia vojakov a cez vysokú trstinu sme sa dostali na letiskovú plochu. Samozrejme sme stále vyhodnocovali situáciu a sledovali „nepriateľské pozície. Bolo to také dobrodružstvo ako keď som ako malý chalan chodieval na výpravy do ruských vojenských skladov u nás v meste. Nafotili sme si všetko a cez trstinu a kríky došli šťastne domov. Ďalší krát sme využili nepozornosť stráží (práve sa menili) a dostali sme sa na letisko cez pláž. Na letisku sme si prezreli bývalé anglické bunkre, ktoré sú aj teraz v pôvodnom stave. Na jednom bunkri sme našli od vojny prestrelenú železnú konštrukciu veľkým kalibrom (asi 2cm, čiže asi anglické boforsy z kóty 107). Neuveriteľným zážitkom bol nález čerstvo odhrnutej zeminy s množstvom artefaktov z bojov. To už sme s Erikom ani nesledovali okolie a prehrabávali sme hlinu. Skoro všetky nálezy boli anglického pôvodu, zväčša časti výstroje, nábojové pásy a články a nábojnice a strely. Predbiehali sme sa navzájom v nálezoch, bolo to ako pri hľadaní detektorom (ibaže tu nám nebol treba). Ešte väčšie prekvapenie sme zažili v neďalekom bunkri, kde bolo na zemi neuveriteľné množstvo zlikvidovanej munície (všetka bola ohoretá). Doteraz neviem, či to tam zhorelo alebo čo tam s tým robili. Z nášho rozjímania nás prebralo až nákladné vojenské auto s dvoma vojakmi, ktoré nás pekne odpoklonkovalo z vojenského priestoru. Aj tak sme si nejaké tie bezpečné nálezy odniesli so sebou, vojakom to bolo asi jedno. A do tretice sme sa na letisko vybrali na bicykli – veľká otvorená brána a pri 2 obrovské tabule ZÁKAZ VSTUPU (v angličtine) a asi 30 tabuliek ZÁKAZ FOTIŤ (obrazové). Samozrejme sme tam vošli a hneď fotili rýchlo všetko naokolo. Majú tam výstavku ťažkých protilietadlových anglických zbraní a k tomu nejaké 4 povojnové stíhačky. Všetko sme si stihli vyskúšať a pofotiť a už sa aj blížil vojak so samopalom a pelendrekom v ruke. Ku môjmu údivu sa usmieval (asi nás už za ten čas spoznali) a slušne nás vykázal z letiska (ale predtým nás ešte odfotil pred anglickým pamätníkom). Po našom odchode tú otvorenú bránu radšej zamkol, aby sa náhodou nenašli ešte nejakí podobní blázni ignorujúci všetky nariadenia vojenskej správy NATO.

A perlička na záver:
Ako správni bádatelia sme si s Erikom ( k „potešeniu“ jeho matky a mojej manželky) chceli zobrať zopár kúskov z našej výpravy domov. Problémom bola iba prehliadka na letisku, ale tej sme sa snažili vyhnúť tým, že sme dopredu informovali delegátku, že prevážame muníciu ( ako prekvapení boli tí turisti, ktorí mali strach z toho, že oni prevážajú mušle! ). Delegátke sa síce zahmlilo pred očami ale aj tak sa šla spýtať na CHECK-IN. Tam asi moc dobre nepochopili a povedali jej: „OK“!.
Tak sme si dali nábojnice do kufrov a samozrejme nám ich na skeneri batožiny hneď našli. A už to začalo: najprv to tie pracovníčky vytiahli a rýchlo položili na zem, zavolali ich vedúcu, tá jej vedúceho, tento to niekam zobral a došiel pre nás aj s dvoma policajtmi, ktorí nás slušne požiadali aby som šiel s nimi. Pre istotu som so sebou okrem delegátky-tlmočníčky Janky zobral so sebou aj Erika – mali sme pripravenú verziu, že to našiel on a chcel si to zobrať ako suvenír. Policajti nás odviedli do kancelárie policajného šéfa letiska a prišlo tam ešte ďalších 5 policajtov (podľa hviezdičiek na uniforme a veku vysoké šarže) a každý si so záujmom a zhrozením prezeral našu zbierku nábojov. (všetky boli prázdne, ale kto sa o to nezaujíma, nedokáže to rozoznať). Mráz mi prebehol po chrbte iba vo chvíli, keď sa spýtali, kedy nám letí ďalšie lietadlo. To už aj Erik stratil jeho povestnú duchaprítomnosť. Ale keď nám následne po 10 minútovom gréckom dialógu ten najstarší a najvyšší šéf letiska vložil pár nábojov to tej igelitky a povedal: „ ONLY THIS“ (iba toto), vedeli sme, že sme zachránení a letíme domov. Aj delegátke padol kameň zo srdca, lebo aj tá už bola bezmocná. V tej chvíli nám bolo jedno, že nám väčšiu časť vecí zabavili. A tak sme usmiati prišli za zvyškom rodiny, kde manželkin pohľad už z diaľky neveštil nič dobrého. Myslím, že som bol v tej chvíli iba krôčik od rozvodu. Ale našťastie sme ešte stále celá rodina pohromade!