Muránská planina

Cez vojnu chodievali na Slovensko poľovať prominentní nacisti.

„Ribbentrop mal syna“, vraví Ján Dubašák. “Nemanželského so Slovenkou.. Ríšsky vojnový minister zahraničných vecí a Talgárťanka, ktorá pracovala v penzióne pri stanici, splodili potomka. Ešte dlho po vojne, keď už bol penzión nadobro spľundrovaný, chodievala táto žena po dedine a vravela: Leby ste tak tušili, kto mu je otcom! “ Doplatila na to. Vydala sa druhýkrát, presťahovala do neďalekej dediny a syn ju aj jej muža nakoniec zarezal. Aký otec, taký syn.

Telgártska štvrtá koľaj

To všetko sa však už odohralo tak strašne dávno! Dnes má Ján Dubašák 76 rokov, vtedy, cez vojnu, nemal ani pätnásť. A predsa sa pamätá. “Videl som ich obich, aj Ribbentropa, aj Goringa. Zvedavosť mi nedala. A tak sme sa motali okolo telgártskej stanice, keď prišiel vlak z Ríše. Parádny vlak! Spredu pár opancierovaných vozňov, páni však sedeli v luxusných vagónoch. Tu vždy vystupovali, hoci z Vernára mali bližšie aj do Pustého Poľa, aj do Muráňa. Lenže vo Vernári nemali takú veľkú odstavnú plochu ako u nás, v Telgárte. Tu ten ich vlak vždy stával na štvrtej koľaji. Nikto k nemu, pravdaže, nesmel, strážili ho vo dne v noci. Páni vystúpili, nastúpili do áut a viezli sa smerom na Pusté Pole. Na ceste každých päťdesiat metrov stál jeden nemecký vojak a jeden slovenský žandár! Vtedy sme sa už nedostali ani na Vogelov chodník – dodnes sa tak volá podľa vojnového správcu revírov Vogela, neskôr ho partizáni popravili kdesi na Jesenských holiach. Chodieval som ten chodník čistiť aj s chlapcami, aby sa panstvo ľahko dostalo k posedom pri poli s ovsom. Odtiaľ pálili na zver. . Zväčša len počas ruje, im totiž šlo len a len o trofeje, počul som, že mäso rozdávali ľuďom v dedine. Vždy tu bol cirkus najmenej dva týždne. A dnes? Po starom kaštieli v Pustom Poli Niet ani stopy, Ribbentropova milenka je mŕtva a či toho jej podareného syna prepustili z basy, to ja veru neviem. “

Biely jeleň

Ríšsky minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a ríšsky maršál Hermann Wilhelm Goring si podelili poľovné revíri – Ribbentrop si nechal okolie Pustého Poľa a Goring Muránsku planinu. Starého Coburga, bulharského cára, ktorému to všetko patrilo, mohol vraj čert vziať. “Starý pán rád chodieval na poľovačky, ale Nemci ho nakoniec vyšachovali. Odkázali mu, že smie streliť len jedného srnca a jedného jeleňa za rok, a tak od roku 1939 až do roku 1943 jeho noha do revíru nevkročila. Nemci si priviedli svojich ľudí. V kronike lesného závodu Muráň sa píše : 5.júna 1932.... bol pristihnutý Pavel Roško z Tisovca, nebezpečný pytliak. Boli proti nemu použité zbrane a pytliak postrelený do kolena pravej nohy - bohužiaľ sa vyliečil! Toho istého Roška o mnoho rokov neskôr popravili Nemci.. Za pytliactvo, prorodzene. Podľa rozprávania Štefana Frandela totiž Nemci vypustili v Hrdzavej doline bieleho jeleňa, albína, lebo dedinu Muráň chceli vysťahovať a na celej planine vytvoriť zvernicu. A Paľo Roško im toho bieleho jeleňa zastrelil. Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu. . Musel to byť veľký pytliak, pretože v tom čase planinu strážili nemeckí samopalníci. Ani do hory sa nedalo dostať, ale zveri sa darilo. V roku 1939 narátali 203 kusov jelenej zveri, 258 kusov srnčej, 19 diviakov, 7 medveďov, 58 hlucháňov, 47 tetrovov. V roku 1941 už 222 kusov jelenej zveri, 279 srnčej, 20 diviakov, 8 medveďov, 71 hlucháňov, 37 tetrovov. V roku 1943 ulovili kapitálneho 224 – bodového jeleňa, ktorého osobne zastrelil minister financií veľkonemeckej ríše Schwerin von Krossigk. Dva roky predtým strelil nemecký vyslanec E. Ludin šestnástoráka s parožím s hmotnosťou 8,60 kg, počet bodov 213.Čo všetko sa dá nájsť v starých knihách! Aj to, že po Nemcoch prišla ešte väčšia katastrofa, keď sa cez Povstanie začalo pytliačiť vo veľkom. Tridsať percent vysokej zveri pošlo. Aj ryby. Tak aj takáto je naša Muránska planina.

Prevzaté z  Plus 7 dní