Na pamiatku, Paul - Ardeny 2010

NA PAMIATKU, PAUL – ARDENY 2010

Ahoj Paul,

ako dlho si sem putoval,
do tejto ďalekej zeme z rodnej Tužiny?
A prečo?
Len po svoju smrť.
Ty si tu cudzinec.
Viem, že si musel.
Nedal si zbohom,
lebo nevieme kedy...
Už teraz vieš, či jestvuje Boh,
podľa mňa nie a nikdy ani nebol.
Škoda že som nikdy nemohol zaklopať na Tvoje dvere.
Nikto mi už nikdy neodpovie, ani Ty,
a tak zvedavý som.
Neviem o Tebe takmer nič,
ale Paul – Ty si bol!

21/07/2010

Paul Hromada sa narodil 23.11.1921 na Slovensku v Tužine, ako najmladší z ôsmych detí. Ako nemecký občan, príslušník nemeckej menšiny na Slovensku, slúžil v hodnosti „Grenadier“ v nemeckom Wehrmachte. Svoj život položil dňa 1.1.1945 v Belgicku, počas Hitlerovej ofenzívy v Ardenách. Pár mesiacov pred koncom druhej svetovej vojny... Odpočíva na vojenskom cintoríne v Belgicku – v Recogne-Bastogne, stovky kilometrov od svojho rodiska. Viac o Paulovi, bratovi mojej babičky, neviem a už sa asi ani nikdy nedozviem. Dňa 14.7.2010 sme sa vybrali s manželkou na cestu do Arden, cieľ – miesto posledného odpočinku Paula Hromadu – cintorín v Bastogne. Z 12 dňovej cesty nám zostalo neskutočne veľa zážitkov a bola to pre nás nezabudnuteľná dovolenka. Tu je aspoň pár z nich, tých druhovojnových...

MAUTHAUSEN, GUSEN
Vyrazili sme ráno z Bratislavy a okolo druhej poobede, ako už nadpis napovedá, nás čakala prvá zastávka neďaleko Linzu v Mauthausene. Krásne udržiavaný pamätník, čiastočne poľudštený, rekonštruovaný ale autentický, zasadený v lone nádhernej prírody, len keby... Len keby nebol navždy spojený s ukrutnosťami fašizmu. Z vonku ako krásne zachovaná stredoveká pevnosť, zvnútra miesto, kde ľudia pod rúškom fašistickej ideológie vytvorili fungujúci systém, kde ľudský život mal cenu akurát tak dymu vychádzajúceho z komína kremačnej pece. Slová Gaskammer, Krematorium, „schody smrti“ sú známe snáď každému, „Sezierraum“ (pitevňa) – priestor na odstraňovanie tetovaní a zlatých zubov, Leichenraum (miesto pre mŕtve telá), Genickschussecke (tu popravovali okrem iných najmä obsluhy kremačných pecí) už možno menej. Pristavil som sa pri tabuli na „Múre nárekov“, venovanej zajatému Generálporučíkovi Červenej armády – Dimitrijovi Michajlovičovi Karbyševovi, ktorého vyvliekli nacisti v noci zo 17. na 18.2.1945 na nádvorie, nechali vyzliecť a polievali ľadovou vodou až kým prestal javiť známky života. Krutá smrť vo veku 65 rokov. Sadizmus a krutosť tu nepoznali hranice...
V blízkej dedinke Gusen sme sa zastavili pri pamätníku obetiam tohto komplexu koncentračných táborov, veď sa aj volal Mauthausen-Gusen. Na mieste niekdajšieho tábora sú dnes vystavané rodinné domy, medzi nimi stojí neprehliadnuteľný moderný objekt, ktorý ukrýva pôvodnú zachovanú kremačnú pec. V modernej presklenej betónovej stavbe nájdete mnoho fotografií, dobovej korešpodencie, maketu pôvodného tábora a ďalšie exponáty. Vstup je bezplatný. Bizarne pôsobila korešpondencia medzi firmou J. A.TOPF – dodávateľom kremačných pecí a vedením tábora. V jednom liste firma zasiela vedením požadovaný prevádzkový poriadok pre kremačné pece, v druhom firma uvádza kapacitu spopolňovania, 30-36 tiel za 10 hodín, a odporúča udržiavať stálu teplotu. Čo k tomu dodať? Snáď len to, že aj vtedajšia doba mala svojich hrdinov, ktorí sa nevzdali toho, čomu verili, aj napriek strašným fyzickým mukám, ktoré museli podstupovať. Takým bol aj kazateľ Dr. Johannes „Papa“ Gruber. V rámci svojich možností po zatknutí pre nesúhlas s režimom v Gusene pomáhal svojim spoluväzňom s obstarávaním liekov a potravín. Až do smrti bojoval za pravdu, vieru a ľudskú dôstojnosť, za čo kruto zaplatil. Skonal na Veľký piatok v 1944, po dlhom mučení. Jeho opis by ani papier nezniesol...

BERCHTESGADEN
Cestou do Berchtesgadenu, kde sme vtedy mali zastávku, bolo ešte dlho ticho v aute. Podvečer sme postavili stan v peknom kempingu Allweghlen. Na tomto mieste obklopenom horami sme strávili tri dni. Na druhý deň sme sa pešo vydali k hostincu „Zum Turken“. Z kempingu to bola príjemná 45minútová prechádzka po lese. Po chvíli chôdze nás vítal „Tureček“ ako sme si ho interne nazvali. Takisto miesto s pohnutou históriou. Veď posúďte sami: história tohto domu siaha až do roku 1630. V roku 1683 musel vtedajší majiteľ „narukovať“ do boja za svojho pána proti Turkom, no a po návrate ho nikto z miestnych nenazval inak ako Turek. Jeho dom „K Turkovi“ alebo „U Turka? “ Ako chcete. V 1911 sa začína písať novodobá história tohto miesta. Vtedy ho kúpil Karl Schuster s manželkou za závratnú sumu vtedajších 8000,- zlatých mariek. Šikovný a všestranný muž. Obecný radca, umelecký maliar, rezbár, požiarnik, hráč na citaru, horský vodca – toto všetko Karl ovládal. Popri tom investoval ďalších 109000,- „zlatých“ a  Turka kompletne prebudoval. Hospodárstvo prekvitalo, hostia si u Schustrovcov kľučky podávali, aj kvôli vynikajúcej kuchyni pani domácej a príjemnému prostrediu. Tvrdou každodennou prácou si získali uznanie široko-ďaleko. V roku 1933 sa začal meniť osud Karla a jeho rodiny. Aj na Obersalzberg zavítal hnedý mor. Adolf Hitler a jeho suita. Na nešťastie sa im tam zapáčilo. Možno preto sa začal o „Zum Turken“ zaujímať sám Hermann Goring. A rozhodne nato nešiel v „rukavičkách“. Zo začiatku Schusterovci ponuku na predaj zdvorilo odmietali, to však nebola pre Goringa žiadna prekážka. Pomohli represálie, psychický nátlak a vyhrážky, hanobiace oznámenia a podobne. Nakoniec Karlovi nezostalo nič iné, ako prikývnuť na ponuku 165000,- vtedajších ríšskych mariek. Dráma pokračovala, 90000,- RM z kúpnej ceny si nechalo NSDAP, ostatok padol na dane. Schusterovcom nezostalo nič, ale to ani zďaleka nebol koniec. V 1934 zatrpknutý Karl Schuster zomiera vo veku 56 rokov. Podobné metódy výkupu pozemkov, u nás tak známe v 90tych rokoch, uplatňovali nacisti po celom Obersalzbergu, a preto neverte idylickým fotkám z toho obdobia, miestne obyvateľstvo nacistov nemalo v láske. Poniže „Zum Turken“ sa nachádzal Hitlerov Berghof, preto nečudo, že po bombardovaní v 1945 aj z Turečka zostali len neobývateľné ruiny. Čo nezničili bomby a nebolo priklincované, bolo ukradnuté. Ani to však neodradilo vdovu a dcéru od toho, aby sa neusilovali o navrátenie toho, čo im patrilo. V ceste im stáli miestne úrady a vtedajšia okupačná moc. Po dlhotrvajúcich, často ponižujúcich rozhovoroch, žiadostiach, prosbách obdržali dámy povolenie na rekonštrukciu, a z ruín urobili aspoň čiastočne obývateľný príbytok. Po ďalších bojoch s úradmi si mohli v roku 1949 hostinec odkúpiť za 69000,- DM od Bavorska späť.
V súčasnosti nie je hostinec v prevádzke, prístupné sú však podzemné spojovacie chodby, ktoré začali nacisti budovať v 1943, keď už tušili, ako to celé dopadne. Za vstupné 3,5 Euro si ich môžete prezrieť. Privíta vás čiperná pani, Ingrid Scharfenberg, ktorá je priamym potomkom pôvodných majiteľov Schusterovcov. Katakomby stojí zato si pozrieť, aj keď mnohé z chodieb sú už zasypané. Rovnako sa do podzemia dostanete aj z objektu Dokumentation, neďaleko hostinca „Zum Turken“. Z mesta sem premáva autobus, zastávka je kúsok odtiaľ.
Aj na druhý deň viedli naše cesty na Obersalzberg, na autobusovú zastávku Hintereck. (opäť blízko Turka a Dokumentation) Odtiaľto, ale iba v lete, premávajú autobusy na kopec Kehlstein, kde sa v nadmorskej výške 1837 m. n.m. nachádza dobre známy Kehlsteinhaus – Hitlerovo orlie hniezdo. Najprv pár dobre známych informácií: celá stavba sa začala budovať začiatkom roku 1937, na jeseň 1938 bolo hotovo, a mal to byť darček Martina Bormanna k Fuhrerovým 50-tym narodeninám.
Teraz trochu histórie. Áno, otcom tohto veľkolepého technického diela bol Reichsleiter Martin Bormann, pravá ruka Adolfa Hitlera. To on pozval do svojho domu (už vtedy býval na Obersalzbergu) na jeseň 1936 Dr. Ing. Fritza Todta, kde ho prvýkrát oboznámil s plánom postaviť na Kehlstein autami zjazdnú cestu. Dr. Todt delegoval právomoci na vyhotovenie projektov na Štátnu správu alpských ciest, zodpovedným sa na krátko stal August Michahelles. 8.11.1936 sa prvýkrát stretol s Bormannom, ktorý mu oznámil, že Fuhrer si želá už na jar jazdiť po novej ceste, ten však stále nič nevedel. Už o dva dni mal na stole prvé skice novej cesty. V decembri 1936 prišiel na rad výkup pozemkov, v januári 1937 sa začalo stavať. V znamení nezmyselného „kvaltu“ sa niesla celá výstavba, nečudo, že podriadení volali Bormanna cynicky „Boh Obersalzbergu“. Aj preto zomrelo počas výstavby 10 robotníkov. Jeden z nich, šofér Opel Blitz, zahynul pri páde do 200 metrovej priepasti deň pred svojou svadbou. Na bezpečnosť pri práci nebol čas, pracovalo sa bez ohľadu na lavínové nebezpečenstvo. Okrem toho Bormann bol známy krutým jednaním s podriadenými – nereálne termíny, nereálne požiadavky, sústavný tlak a cholerické správanie. Skrátka – „jedinečný“ šéf... Kehlsteinhaus vrátane prístupovej cesty bol dokončený v rekordne krátkom čase, na jeseň 1938. Oficiálne ho Hitler navštívil 14krát, poslednýkrát v októbri 1940. Neoficiálne návštevy nie sú evidované. Z tohto počtu je zrejmé, že si Kehlsteinhaus nikdy neobľúbil, že by mal závraty z výšok? Neviem. Oveľa viac času však vodca nacistov trávil na Berghofe. A ešte záverečný účet, okrem desiatich mŕtvych nasadených robotníkov – celkové náklady na výstavbu dosiahli 29 696 132 RM, čo v prevode na súčasnú menu predstavuje ca 150 000 000 Euro (?! ). Vďaka precíznej nemeckej evidencii sa dozvedáme, že na výstavbe bolo odpracovaných spolu 7 320 232 hodín. Kto toto rátal...
Kto absolvuje jazdu autobusom po tejto ceste, pochopí. Cesta prekonáva ca 700 výškových metrov, niekoľko do skaly vyhĺbených tunelov, 180 ° zákrutu a do cieľa v nadmorskej výške 1724 m. n.m. prídete za cca 25 minút. Celá trasa je výborne skoordinovaná, 4 špeciálne upravené autobusy idú s bezpečnými odstupmi za sebou hore, 4 v rovnakom čase dole, na jednej výhybni na trase sa minú. Doteraz tam vraj nebola ani jedna nehoda. Jedna jazda stojí dospelého 15,50 Euro, v tejto cene je aj cesta výťahom, ktorý prekonáva posledných 124 výškových metrov. Rovnako dlhá je aj chodba vedúca podzemím k nemu. Na parkovisku pred vchodom do tunela si nechajte v okienku kancelárie označiť lístok časom, kedy budete chcieť miesto opustiť. V nádhernej kabíne z mosadze ste hore za chvíľu. A keby vypadol prúd, nebojte sa. Niekde v podzemí je vraj doteraz funkčný osemvalcový generátor z ponorky, ktorý tu bol pre tento účel nainštalovaný v roku 1938, je v stopercentnom poriadku a bezchybne slúži svojmu účelu do dnešných čias. Hore sa už pri priaznivom počasí môžete kochať nádherným výhľadom na celé okolie, pozrieť si Kehlsteinhaus z vnútra – napríklad otvorený kozub, Mussoliniho dar Fuhrerovi. Mramor pochádza z vrchov Monte Altissima z Toskánska od mesta Carrara a pracoval s ním už Michelangelo. Alebo si dajte pivo či niečo pod zub v reštaurácii. Celý výlet je samozrejme možné absolvovať „po svojich“, ale vyhraďte si na neho viac času.
Aj keď väčšina stavieb z obdobia Tretej ríše na Obersalzbergu bola v 1945 roku vybombardovaná, a neskôr úplne odstránená, je tu stále čo obdivovať. Všetky stopy sa nikdy nebudú dať zahladiť, nacisti sa tu navždy zapísali do histórie novodobých dejín.

BASTOGNE, DIEKIRCH

O deň sme sa s Obersalzbergom rozlúčili a naše cesty viedli ďalej na západ do Hohenschwangau, Schwarzwaldu ku prameňu rieky Dunaj, Freiburgu, k rieke Rýn, cez francúzsky Strassbourg do Trieru, krásneho mesta na rieke Mosel. V tomto nádhernom údolí plnom strmých svahov obrastených krami viniča srdce každého vinára musí zaplesať, ale o rizlingu snáď na inom fóre. Pomaly sme sa blížili k Luxembursku, neskôr hranice s Belgickom, a to už sú miesta, ktoré na každom kroku dýchajú „Ardenskou ofenzívou. “ Počas tých pár dní sme videli len zlomok toho, čo tu na priaznivcov II svetovej čaká, množstvo pamätníkov, múzeí, techniky, cintorínov, a to všetko krásne zachované, udržiavané, všetko pekne pooznačované. Len si vybrať. A to bol, z toho množstva, naozaj často problém. Utáborili sme sa v kempingu Aal na rieke Sure v Luxembursku, na hraniciach s Belgickom. Nemusím pripomínať, že všade bolo čisto, vybavenosť na výbornej úrovni. Ale s týmto nebol problém nikde v západnej Európe. Prvé kilometre viedli do blízkeho belgického Bastogne. Tu som si dôkladne natočil, nafotil a až potom prezrel amerického Shermana, ktorému sa stala osudnou strela do ľavého boku. Stalo sa tak v decembri 1944, samozrejme nik z posádky to neprežil a tank dodnes slúži ako pamätník všetkým obetiam bojov za slobodu Bastogne a Belgicka. BASTOGNE HISTORICAL CENTER je názov múzea venovaného americkým vojakom, na pleciach ktorých spočívala najväčšia ťažoba bojov na západnej fronte, o bojoch počas obkľúčenia v meste Bastogne počas Ardenskej ofenzívy ani nehovoriac. Ako v každom múzeu, aj tu bolo množstvo dobových exponátov, najmä americkej proveniencie, uniforiem, techniky, výzbroje, môžete si pozrieť polhodinový film v malej miestnosti o Ardenskej ofenzíve, alebo kúpiť nepotrebný súčasný suvenír, ktorý vojnu ničím nepripomína. Vstupné 7,5 Euro, bez možnosti fotografovať či kamerovať, za ďalšie Euro ste si mohli požičať slúchadlo ala Mach a Šebestová, kde ste mohli počúvať komentár v nemčine či angličtine.
Ešte v ten deň sme cestovali do Recogne – kde mal byť nemecký vojenský cintorín. Vtedy som ešte nevedel, že Recogní je v Belgicku asi toľko, koľko na Slovensku Vsí, Viesok. Po 40 kilometroch jazdy mi jeden automechanik pred servisom vysvetlil, že tá moja Recogne sa nachádza práve tam, odkiaľ prichádzame. Tak šup naspäť, a o necelú trištvrte hodinku som parkoval pred cintorínom v Recogne-Bastogne, miestom posledného Paulovho odpočinku. Miesto krásne upravené, dôstojné, aký to kontrast s cintorínom slovenských vojakov v Zaluži pri Sanoku, o ktorom písal Blondi. Aspoň takto som si uctil rodinného príslušníka, na krížiku s jeho menom som mu nechal krátky odkaz, tak ako som to videl na nemeckom vojenskom cintoríne na Dukle. Na otázky: ako zomrel, prečo a mnohé ďalšie – už nemal kto odpovedať... Ešte v ten deň sme stihli pozrieť krásneho Panthera V v Houffalize a cez Wiltz (PaK 88 mm a húfnica 10,5 cm) sme sa vrátili do kempu.
Na druhý deň sme zamierili do luxemburského Diekirchu. Okrem iných sa tu nachádza MUSEÉ NATIONAL d´HISTOIRE MILITAIRE. Tak to bolo niečo úžasné... Viacposchodové múzeum akoby zastrčené na výpadovke v smere na Clervaux. Vstupné 5 Euro, s kamerou a fotoaparátom absolútne žiaden problém. Toto múzeum sa nám páčilo zo všetkých najviac. Toto bol skutočný prehľad druhej svetovej vojny. Od ručných zbraní, streliva, mín, bojovej techniky (celé jedno veľké poschodie vyhradené pre bojovú techniku), vozidiel, oblečenia, dobových fotografií, vybavení poľných nemocníc, poľných kuchýň, nálezov naozaj všetko, a to z oboch bojujúcich strán, nemeckej aj americkej, ba dokonca boli tu aj exponáty ruskej, či československej výroby – nechýbal samopal PPŠ 41, či ťažký guľomet ZB37, alebo ľahká ZB26ka. Tu naozaj bolo na čo pozerať, zvlášť veľkú výpovednú hodnotu mali fotografie z toho obdobia, cez ktoré sa pozorovateľ mohol nadýchať vtedajšej desivej atmosféry, ktorú snáď už nikdy nezažijeme. Vidieť rozstrieľaný tank, prevrátený na strechu ako zápalková krabička, vybombardované mesto, alebo raneného vojaka ležiaceho na posteli s nohami prestrieľanými guľometnou dávkou, to je realita tých časov. A opäť presun, tentoraz do La Gleize. Byť v Ardenách a nevidieť „kráľa kráľov“, zázrak nemeckej techniky z čias druhej svetovej, to by bol neodpustiteľný hriech. Panzer VI, Tiger II je stále majestátny, a vôbec sa nečudujem, že všetci, čo stáli v boji proti nemu a jeho granátom, sa ho báli ako čert kríža. Rovnako múzeum v La Gleize je krásne. To sa im zbierali exponáty, keď v pivničných priestoroch trávil tuším dva dni aj sám Joachim Peiper. Poslednou zastávkou v Belgicku bolo mesto Malmédy – a rovnako posledným múzeum v Baugnéz. To bolo postavené len nedávno, v roku 2007. Volá sa BAUGNÉZ 44, HISTORICAL CENTER. Miesto nebolo zvolené náhodne, tu sa odohral známy masaker. Nevdojak sme sa s manželkou pri príchode pousmiali, tak ako sa u nás stavajú obchodné domy, tu sa venujú múzeám. Veľké parkovisko, všadeprítomný butik na predaj suvenírov a nechýbala ani reštaurácia. Tradičných 7,5 Euro za vstup. Nepokladám sa za znalca pravosti muzeálnych exemplárov, ani to pre mňa nie je dôležité, ale opäť sme boli úrovňou nadšení a aj tomuto múzeu „sme uverili“. Dobové filmy, uniformy, výstroj a výzbroj, (komplet sčíslovaná MG34 s celým príslušenstvom vrátane optiky, lafety a vercajgu + autentický film návod na obsluhu) mapy s vyznačením trasy bojovej skupiny Peiper, možnosť fotografovať a natáčať. A opäť niektoré pozoruhodné exponáty. Motor z lietadla vraj nájdený v lese v roku 2007(?), niekoľko nemeckých prilieb prederavených črepinami ako sito, prestrelený ďalekohľad, Walther P38 s odstreleným lučíkom spúšte a mnohé iné. Tak ako aj v iných múzeách, aj tu som sa pri pohľade na zimnú výstroj zamýšľal nad osudmi tým najprostejších vojakov v prvej línii, či na jednej alebo druhej strane. Ani som nechcel myslieť ako sa cítili v tých chatrných oblečeniach počas mrazov. A opäť množstvo otázok ako to s tým masakrom bolo. Mať tak možnosť lietať v čase... To bola predposledná zastávka, tou ostatnou sa stal vojenský cintorín v Huertgene, ktorý je spojený so smutným osudom hrdinu – človeka Leutnanta Friedricha Lengfelda. Asi všetci vedia, že zahynul na následky zranenia, keď odťahoval z mínového poľa zraneného amerického vojaka. Potom nás čakala už len cesta domov.
Čo dodať na záver? Keby som mal zachytiť asociácie spojené s výletom, len tak, bez ladu a skladu ako ma napadajú, vyzeralo by to asi takto: krásne múzeá, pamätníky, v prírode vystavená udržiavaná bojová technika, poriadok a čistota, orientácia na turistov – a to všade dostupnými informačnými centrami, ako aj množstvom sprievodných materiálov v štyroch svetových jazykoch a milým personálom, krásnymi knihami s dobovými fotografiami, vzťah miestnych k svojim dejinám, až dojemná starostlivosť Nemcov o svojich padlých vojakov.
Keby som mal porovnávať: s tým, že po vojne bol cenený šrot viac ako nejaký pamätník, dnes už nič nenarobíme, avšak rovnako ako vtedy, aj dnes sa mi zdá, ako keby bolo na Slovensku málo ľudí schopných „vidieť aj za roh“, vizionárov. O kúsok ďalej ako len po tých pár korún za železný šrot. V duchu si pomyslím na Duklu, či na stav cintorínov padlých slovenských vojakov a...
Preto keď budete mať možnosť, určite Ardeny navštívte. My sme za takmer dva týždne najazdili nielen za druhou svetovou vyše štyritisíc kilometrov, a stálo to zato. Z výletu nám zostali knižky, mapy, obrazové materiály, krátke videozáznamy, fotografie, mapa Beneluxu s vyznačenými pamätníkmi a múzeami, kde veľmi rýchlo pochopíme, čo všetko sme ešte nevideli, takže sem ešte určite s manželkou prídeme. A samozrejme to najcennejšie – spomienky. Že niekde tam, stovky kilometrov od domova, leží v cudzej zemi jeden z mojich predkov. Odpočívaj v pokoji – Paul...

Literatúra a podklady:
1) www.hotel-zum-tuerken. de
2) Geschichte des Kehlsteines
3) Der Obersalzberg im 3. Reich
4) Blondiho cenné informácie :o)