Na západe nič nového

Výprava Normandia 2008
5.9.-14.9.2008

Po štyroch rokoch zasa do Normandie. Plán cesty trocha zmenený, doplnený, rozšírený. Hlavný rozdiel je v tom, že tento krát nie je mojim spoločníkom David, ale dvaja správni frajeri z Bratislavy – Petržalky: Gabo a Peter. Stretnutie bolo 5.9.2008 v piatok v Petržalke a odtiaľ o 23.00 hod sme vyrazili smerom na západ.

A v sobotu ráno sme mali po opustení diaľnice pri Aachene prvú zastávku v nemeckej dedine Huertgen. Celá oblasť sa nazýva Huertgenwald a bola od 23.9.1944 až do 23.2.1945 svedkom boja medzi nemeckou a americkou armádou. Do histórie vošla ako najhoršie pripravená operácia zo strany americkej armády. Američania chceli násilím preraziť nemecké línie v blízkosti Západného obranného valu, pričom celú oblasť tvorili husté a rozsiahle lesy. Americkí velitelia hnali ich vojakov skoro bez podpory (tanky sa pohybovali v tomto členitom teréne iba s veľkými problémami) proti dobre zamaskovaným nemeckým bunkrom a zákopom. Nemci veľmi umne využívali predovšetkým mínomety, ktorých míny vybuchovali už vo vrcholcoch stromov a spôsobovali nekrytým spojencom obrovské straty. Niet sa čo diviť, že na konci bojov napočítali 55 000 mŕtvych a ranených Američanov a iba 15 000 Nemcov. Bolo to obranné nemecké víťazstvo.
Ako prvý sme navštívili nemecký vojenský cintorín v Huertgene. Leží tam 3001 Nemcov. Zvláštne miesto tam má Oberleutnant Friedrich Lengfeld, ktorý sám zahynul pri tom ako sa snažil odtiahnuť zraneného Američana z mínového poľa. Všade naokolo bol nádherný ihličnatý les s mäkkou pôdou lákajúci na kopanie. Bohužiaľ sme mali strach pred policajtmi a tak sme si zobrali iba detský detektor značky TESCO. TESCO nesklamalo, detektor bol plne nefunkčný. Železo hlásil iba ak bolo nad zemou a riadne veľké. Čiže vhodný pre deti iba ak hľadajú stratenú hliníkovú kolobežku na futbalovom ihrisku s čerstvo pokoseným trávnikom. Vtedy sme skutočne ľutovali, že sme nevzali normálny detektor a neriskli tam trocha kopania. Ďalšou zastávkou bola dedina Vossenack, ale miestne múzeum bolo bohužiaľ zatvorené. Na ďalšej ceste nás neočakávane zaujal Westwall –nemecký západný obranný val. Kilometre ďaleko trčali zo zeme protitankové a protipechotné prekážky. Val bol už úplne obrastený mladými stromami, napriek tomu pôsobil impozantne. Zaujímavé, že niektorí obyvatelia si ho zakomponovali do ich pozemkov rodinných domov.

Potom sme sa tak ako pred štyrmi rokmi vydali po stopách Ardenskej ofenzívy – predovšetkým bojovej skupiny Peiper. Prvou zastávku po prechode belgickej hranice bola osada Baugnez, kde v decembri 1944 postrieľali vojaci SS 83 amerických zajatcov. Dodnes nie sú objasnené presné príčiny tohto masakru a asi už ani nikdy nebudú.
Potom sme prešli cez Malmedy do Stavelotu a pri známom moste, o ktorí vojaci Peiperovej skupiny tvrdo bojovali, sme si dali obednú prestávku. Pred jedlom sme si pozreli americký polopásový transportér a s chuťou sme sa pustili do jedla.
Smerom na Trois Points sme objavili opustený starý dom z roku 1897, ale bohužiaľ bol úplne vyrabovaný ( a pritom sme tam nevideli ani jedného cigánskeho spoluobčana ). A o pár minút nás už vítal starý známy – Kráľovský tiger v La Gleize. Je stále nádherný a pôsobí nesmierne majestátne. S rešpektom sme stáli pred nim a samozrejme sme si nenechali tú príležitosť vyliezť naňho (aj keď to nie je povolené). Hneď potom sme si prezreli múzeum, ktoré je stále nádherné a patrí k najlepším aké som kedy videl.

Nasledovala cesta po okolitých dedinách v stopách Peiperovej skupiny – Stoutmont, Rahier, Cheneux. Pri prechádzke v lese sme objavili starú opustenú šopu. Nič zaujímavé sa tam nenachádzalo, ale pri východe sme zbadali veľký vojenský vak. Tep sa nám zvýšil – ale keď sa z neho začali sypať sado-maso pomôcky (lakované kožené oblečenie, konské postroje, podväzky a pod. ), tak nám hneď klesol. Ale keď sem si spomenuli na Belgicko ako krajinu pedofilov a úchylákov (viď Dutreaux a pod. ), tak sa tep zrazu ešte viac zvýšil a radšej sme bleskurýchle opustili bojisko.
Ale to už na nás dochádzala únava prebdenej noci a tak sme sa zastavili v miestnom imbise. Tam sme sa ešte dohovorili po nemecky a staršia predavačka, ktorá hneď vedľa bývala, bola veľmi zhovorčivá. Bol to veľmi zaujímavý a poučný rozhovor. Samozrejme sme sa pýtali na vojenské veci, pričom pani potvrdila, že sa v lesoch toho ešte stále veľa nachádza, aj keď ona doma nič nemala. Pani patrila asi k tým obyvateľom jednoduchšej kategórie, ktorí asi ani nikdy neprešli cez hranice Belgicka. Na jej otázku, skadiaľ sme, som jej napomohol, že bývame severne od Rakúska – a ona bleskurýchle tipovala Turecko. A ešte lepšie bolo, keď pani sa pani pochválila, že aj jej otecko bojoval v Rusku v druhej vojne. Ja som sa spýtal, či teda bojoval s Nemcami, na čo ona bleskurýchle odpovedala, že to teda určite nie. A keď som opatrne naznačili že Belgičania bojovali v Rusku iba na nemeckej strane, tak povedala, že možno aj s Nemcami, ale určite v belgickej uniforme. Takže bude treba prepísať históriu o to, ako Belgičania bránili Rusko.
Takže po tejto humornej vložke sme pokračovali v ceste. Večer sme si ešte pozreli Panthera v Grandmenil. Ten niečo zažil, ale stále je nádherný. Tak ako kráľovský tiger v La Gleize aj tento Panther zostal stáť opustený počas ardenskej ofenzívy z dôvodu nedostatku paliva.

Keď sa už stmievalo, zišli sme neďaleko Houffalize z hlavnej cesty do vyrúbaného lesa a postavili si tam stan. Keďže Gabo dostal zimnicu, Peter mu začal variť na esbite čaj. Voda ešte nezačala vrieť, keď došlo k jedinému negatívnemu zážitku počas celej výpravy. Kde sa vzal, tu sa vzal – z ničoho nič sa prirútil veľký jeep a z neho vystúpil belgický pajác, ktorý po francúzsky niečo strašne vrieskal. Nepochopili sme, či to bol jeho les alebo či bol lesník – jedine sme rozumeli slovo POLICIA. Mňa aj Peťa už nasral a mali sme chuť ho tam klepnúť palicou a zakopať. Našťastie tam bol Gabo, ktorý sa ho snažil neviem akým jazykom ukľudniť, takže belgický dilino nakoniec nasadol do jeepu a odišiel. My sme dlho nečakali a radšej tiež rýchlo zmizli. Našli sme si miesto medzi vyrúbaným drevom a radšej sme išli asi tak 5 km od hlavnej cesty aby nás neobjavil podobný tajtrlík. V noci veľmi fúkalo, ale my sme boli tak vyčerpaní, že sme všetci (ja s Peťom v stane a Gabo v aute ) spali ako bomby.

V to nedeľné ráno nás privítala zamračená obloha, ale našťastie nepršalo. Tak sme hneď z rána išli do Houffalize pozrieť ďalšieho krásavca – nádherný Panther ktorý tam vo vojne – ako inak – zostal stáť z nedostatku paliva. Obzreli sme si ho skutočne dôkladne zo všetkých strán (okrem zdola). Je perfektne zreštaurovaný, jedine pásy sú nejak zle založené. Po prehliadke sme išli krížom cez Ardeny do mesta La Roche de Ardennes. Tam sme si prezreli vystavený americký tank Sherman. Porovnanie s Pantherom dopadlo pre Shermana skutočne veľmi nepriaznivo – asi ako keď porovnáme terajšiu a bývalú manželku pána Paroubka (český politik). Neuveriteľné, že v tej dobe bojovali spojenci na takých škaredých haraburdách. Na druhej strane Nemci umierali na krásu – perfektné zvary, kvalitné materiály a presné obrábanie do vojny v tej dobe moc nepasovali. Následne si chalani dali kávičku v miestnej kaviarni a nakúpili sme bagety. Miestne múzeum splnilo očakávania a zasa sme videli množstvo nádherných exponátov. Po prehliadke pokračovala cesta na sever.

Zastavili sme sa až v Celles neďaleko rieky Másy, kde sa nachádzal náš tretí Panther – aj keď v dosť biednom stave. Kedysi tam bola prosperujúca reštaurácia – dnes už iba opustená budova. Aby sme si pripomenuli jej zašlú slávu, dali sme si priamo na tanku obed – piknik na železe. Inak tank stojí na mieste, kam najďalej došla ardenská ofenzíva. Tam bol jej koniec, ďalej to už nešlo. Je zaujímavé, že keď tam Nemci 24.12.1944 došli, mali tanky ešte dostatok paliva aby došli k Máse. Avšak nemecký dobrosrdečný dôstojník sa opýtal miestneho 20-ročného dievčaťa, že či sú na ceste míny. A táto neskoršia hrdinka samozrejme uvedomele zaklamala, že Američania celý týždeň kládli na tej ceste míny. Avšak nebola tam ani jediná mína. A Nemci čakali na svojich ženistov, ktorí neprišli. Toľko historka, ktorej pravdivosť sa overiť už nedá. Pravdepodobnejšie by bolo, že Nemcom ako vždy došlo palivo a nemohli ďalej. Ale aspoň mali Belgičania svoju hrdinku.
A tak sme pokračovali cez Waterloo, Brusel, Ostende až do Francúzska do mesta Duenkirchen. Tam sme po menších problémoch našli miestne múzeum, ktoré pripomínalo neslávnu, aj ked ako obranné víťazstvo ospevovanú, anglickú operáciu Dynamo – evakuáciu Angličanov v roku 1940. Múzeum bolo v bývalej pevnosti a trocha zaostávalo za predchádzajúcimi múzeami. Boli sme sklamaní, že tam ani slovom neboli spomenutí čsl. vojaci, ktorí v roku 1945 viac-menej oslobodili po dlhšom obliehaní Duenkirchen. Nakoľko bolo hneď vedľa pevnosti more, tak sme si aj omočili nohy. Viac sa v tom počasí aj tak omočiť nedalo. Obrovské problémy sme mali v Duenkirchene so značením ciest a tak sme sa asi hodinu motali po okolí, kým sme našli správnu cestu. Francúzske značenie ciest sa bohužiaľ nedá porovnať s nemeckým alebo belgickým a dokonca aj naše považujem za kvalitnejšie. Pri prechode cez Calais sme videli cudzinecké štvrte, kde nebolo mnoho bielych a niekedy nám to pripomínalo Luník 9 v Košiciach. Dokonca aj tie paneláky sa podobali na tie košické. Podvečer, keď sa už riadne ochladilo a bol silný vietor, sme dosiali Cap Gris Nez.

Cap Gris Nez je vysoké bralo nad morom a známe ako rozhľadňa. Je odtiaľ skutočne nádherný výhľad. Najviac nás zarazil pohľad na Anglicko, ktoré je odtiaľto vzdialené iba niečo cez 40km a jeho pobrežie je zreteľne vidieť aj bez ďalekohľadu. Zarazila nás predstava, ako sa nemeckí vojaci skoro 4 roky dívali odtiaľto na nepriateľské pobrežie. V tomto mieste je Kanál najužší a nedokázali sme si predstaviť, ako sa mohlo vo februári 1942 podariť nemeckým lodiam úspešne prekĺznuť (operácia Cerberus). Pohľad to bol fascinujúci, ale silná víchrica a studený vietor nás vrátili do reality. V takom počasí sme radšej volili útek z bojových podmienok a našli si hotel. V teple hotela sa predsa len lepšie rozmýšľa o vojne.
Konečne sme sa aj riadne vysprchovali a meditovali, ako dôležitá je osobná hygiena. Pre nás je nepredstaviteľné, ako kedysi mohli vojaci aj mesiac žiť bez akejkoľvej dôkladnejšej hygieny. My sme sa už po 3 dňoch cítili nepríjemne a kde-tam nás svrbelo, a to sme mali na sebe každý deň čisté oblečenie, neváľali sme sa po zemi a dokonca sme ani nemali vši a inú háveď. Večer sa dopili naše zásoby piva a sladko sme sa vyspinkali.

V pondelok ráno nás privítalo nádherné slniečko na modrej oblohe. A tak sme pokračovali v ceste po pobreží a spoznávali francúzsky vidiek. Po celú dobu výpravy sme sa poctivo vyhýbali diaľniciam a veľkým cestám a jazdili sme výlučne po miestnych komunikáciách cez francúzsky vidiek. Lebo tak sa dá najlepšie spoznať krajina.
Ďalšou zastávkou bolo nádherné múzeum v jednom bunkri zachovalej batérie TODT (celkovo pozostávala zo 4 bunkrov). Už vonku boli nádherné exempláre bojovej techniky – železničný veľkorážny kanón, protitankové delo 7,5cm, Flak 8,8cm a iné. Vo vnútri bolo krásne múzeum s množstvom nádherných militárií. V tých priestoroch veľkého bunkru pôsobili veľmi autenticky.

Po prehliadke sa ohlásil hlad a ako inak – za miesto obedňajšej prestávky sme si vybrali vedľa ležiaci bunker batérie TODT. Najprv sme si ho prezreli zvonka a potom sa na slnečnej strane bunkra naobedovali. V takom prostredí hneď inak chutí. Prekvapenie nás čakalo pri prehliadke vnútra bunkra, kde sme si museli svietiť lampou – aj keď boli všetky steny pomaľované nezmyselným grafiti, napriek tomu na všetkých stenách nádherne presvitali dobové maľby nemeckých vojakov, ktorými si krátili pobyt v postavení. Samozrejme sme fotili rad za radom, veď kto vie, koľko tie maľby v nechránenom bunkri ešte vydržia.
Poobede sme po ceste navštívili ďalšie múzeum v Amleteuse, ktoré z cesty vyzeralo nevábne, ale o to viac sme boli prekvapení pri prehliadke jeho priestorov. Určite patrilo k jednému z troch najlepších múzeí našej výpravy. Boli tam exponáty všetkých armád uložené podľa času od roku 1939 až do 1945 a podľa lokality. Takže začínali diorámou z poľsko-nemeckej vojny v roku 1939 a končilo scénkou kapitulujúcich Nemcov v roku 1945. Najviac nás zaskočil objekt francúzskej predajne pre Wehrmacht z roku 1944 kde boli úplne nové odznaky, pracky, nášivky a iné rozličné príslušenstvo v originálnom balení. To sa dnes už tak nevidí. Neočakávane sme v posledných dvoch múzeách strávili skoro 6 hodín, ale určite to stálo za to. Ďalšou podvečernou zastávkou bolo mesto Dieppe, kde sa v auguste 1942 konala nevydarená generálka invázie spojencov, pri ktorej bola väčšina vojakov (prevažne Kanaďanov), ktorí sa vylodili, buď zabitá alebo zajatá. V meste sme si prezreli mólo, maják, pláž a pamätník pre Kanaďanov. Tam sme tiež počas celej výpravy stretli jediného Francúza hovoriaceho nemecky – s hrdosťou nám rozprával ako bol nútene nasadený v Nemecku a že sa tam tak dobre naučil po nemecky. Bol to príjemný dedko, ktorý si jeho vlastné rozprávanie doslova vychutnával. Je zaujímavé, že na Nemcov ani trocha nenadával a skôr sa ich zastával, aj keď bol vraj nútene nasadený.

No a keďže sa už začalo stmievať, rýchlo sme si hľadali náš „hotel“. Našli sme ho pri pobreží v priamom susedstve nemeckých bunkrov. Rýchlo sme už po tme postavili stan a ešte sme si prezreli bunkre zvnútra. Bola to asi delostrelecká batéria, ale už značne zanedbaná. Na našom dobrom esbite sme si uvarili francúzske párky (Gabo najprv protestoval, že načo, a potom ich skoro všetky sám pojedol) a zapili sme ich nepravým šampanským za 1,-EUR (to však chutilo lepšie ako pravé šampanské za 50,-EUR).

Po kvalitnom spánku v kvalitnom „hoteli“ (Gabo v aute, my v stane) nás vítalo ďalšie slnečné ráno. Východ slnka bol skutočne romantický, ale trom správne orientovaným chlapom bola tá romantika akurát tak na jednu vec. Tak sme rýchlo zbalili veci a pokračovali smerom do Normandie.
Najbližším cieľom bolo miesto, ktoré poznajú iba skutočne sčítaní znalci histórie vojny.
Radarová stanica Bruneval. Tu práve vyšla začiatkom roku 1942 anglickým commandos husárska akcia, pri ktorej Nemcom prepadli radarovú stanicu, odmontovali a odniesli hlavné súčiastky radaru Wuerzburg, zvyšok zničili a spolu s niekoľkými zajatcami odplávali do Anglicka. Táto akcia vlastne umožnila spojencom rušiť nemecké radarové systémy, nakoľko mohli analyzovať princíp činnosti nemeckých radarov. Nemci takútu prepadovú akciu nevymysleli a tak trpeli do konca vojny.
Radarová stanica nebola nikde vyznačená a tak sme asi 2 hodiny prehľadávali všetky zákutia pobrežia blízko dediny Bruneval. Ja som mal v pamäti iba dobové fotografie z pozorovacích anglických lietadiel ako to tam vtedy vyzeralo. A šťastie sa na nás usmialo, keď sme stanicu našli v blízkosti majáku. Zostalo tam skutočne množstvo bunkrov ale aj základy rozličných radarových systémov (Wuerzburg, Freya ). Mali sme skutočnú radosť, že sme takéto významné miesto našli. Všetko sme si prezreli a neodradili nás ani mladé býky, ktoré sa tam pri bunkroch pásli a so zvedavosťou si nás zblízka obzerali. Ku koncu sme ich už asi rušili, lebo boli agresívnejšie a tak sme opustili bojové pole so cťou.
Po kvalitnom obede na kvalitnom nemeckom bunkri na útese sme prešli cez most pri Le Havre (kde nás „okradli“ o 2,30 EUR za prejdenie 200-metrového mosta ) a dostali sa do nášho hlavného cieľa – do Normandie.

Vtedy začali aj prvé bojové potiaže, nakoľko Gabo prezieravo zobral z domu konzervu veľmi dobre chutiacej červenej fazule a postupne sa dostavili účinky. Chvíľami sme chceli Gaba vysadiť, nakoľko u neho sa črevá čistili najvýdatnejšie a najintenzívnejšie. Ale nejako sme to nakoniec vydržali.

Prvým cieľom bola batéria Merville. Túto dobili v noci 6.6.1944 anglickí výsadkári. Múzeum sa nám moc nepáčilo a tých 5,-EUR vstupné nám aj bolo ľúto. To sa však napravilo v poslednom bunkri – bolo prítmie, vpredu figuríny nemeckých vojakov pri kanóne, vlhký a zaparený vzduch. Vtedy zrazu zazvonil telefón na stene bunkra a odohrala sa fascinujúca scéna. Vlastne to bola scéna z noci z 5. na 6.6.1944, keď najprv vojaci batérie dostávali rozkazy páliť na pobrežie a následne boli prepadnutí odzadu anglickými výsadkármi. Skutočne sa to nedá popísať – bolo to perfektne urobené, tie nemecké povely, výbuchy, padajúce nábojnice, fúkajúci vietor a do toho umelý a štipľavý dym a následný útok Angličanov – to všetko nás skutočne zaviedlo do roku 1944 a my sme si pripadali ako priami účastníci bojov. Boli sme tam sami a napätie sa zvýšilo, keď došlo na scénu prepadu Angličanmi a zrazu sme na stene pri dverách zbadali tieň (to prichádzal ďalší návštevník ). To už sme sa obzerali, či tam niekde rýchlo nenájdeme nejakú tu pušku alebo granát, aby sme sa mohli brániť. Najlepšie bolo, že tieň tam zostal stáť, nakoľko dotyčný návštevník mal sám strach z toho hluku a nevedel, čo sa v tej tme deje. Trocha mi to pripomínalo múzeum Univermagu v Stalingrade. Aj tam som to musel najprv rozdýchavať, kým som sa prebral do reality. Na každý prípad sme už neľutovali to vstupné.

Po ceste sme si pozreli populárny most Pegasus v Ranville. Moc nás to tam nenadchlo, ani múzeum ani nepríjemná majiteľka kaviarne, kde mali Angličania po obsadení mostu štáb.

Ďalšou zastávkou bol Oustriham ako prvé miesto na pláži Sword. Tam sme si kúpili najprv kebab ( Gabo bol už hladný ako malé dieťa a riadne nás znervózňoval ) a zjedli ho v blízkosti pláže. Nasledovala prehliadka múzea Le Grand bunker, čo bol vlastne pekne zachovalý nemecký pozorovací delostrelecký bunker v tvare 7-poschodovej veže.
Potom sme pokračovali po pobreží a prezerali postupne vyloďovacie pláže Sword, Juno a Gold ako aj všetky zaujímavé bunkre a objekty pri ceste. Podvečer sme dorazili do Arromanches, kde sme mali pred prichádzajúcou búrkou nádherný pohľad na more so zvyškami umelého prístavu Mulberry. Ešte sme stihli prejsť po pláži a prezrieť si zvyšky prístavu na brehu, keď sa spustil silný lejak a my sme sa schovali pri múzeu (múzeum som videl už pred 4 rokmi a za moc nestojí, je to tak skôr pre stavbárov ). Búrka odišla tak rýchlo ako prišla a my sme pokračovali v ceste.

Už za súmraku sme došli do Longues, kde je najzachovalejšia delostrelecká batéria na celom pobreží Normandie. Tie bunkre s delami ako aj celé okolie sú iba minimálne poškodené a čo je zaujimavé, ešte stále to nie je oplotené a neplatí sa tam vstupné. Tak sme si urobili večernú prechádzku po batérii a následne sme tam odparkovali auto a urobili si klasickú večeru na esbite, ktorú sme zapíjali klasicky šampanským. A potom nastala najkrajšia noc celej výpravy – s Petrom sme sa ubytovali priamo v pozorovacom bunkri batérie na kraji strmého zrázu nad morom. Vo vnútri bol bunker výnimočne čistý (v množstve bunkrov to neuveriteľne smrdí nakoľko „civilizovaní západní“ turisti tam vykonávajú ich potrebu ) a pre istotu sme si tam s tepelno-izolačných dôvodov postavili aj stan.
Dlho sme nemohli zaspať, tá atmosféra bola neskutočná. Do noci sme cez pozorovateľňu pozerali na more a čakali na inváziu – ale nakoľko v čase nedokážeme cestovať, k vylodeniu tej noci nedošlo. Spali sme ako bomby a bola to noc, na akú sa tak ľahko nezabúda. Ráno nás zobudilo slniečko, ktoré opatrne nakukovalo cez pozorovaciu štrbinu bunkra. Tak sme sa zbalili a išli pozrieť Gaba, ktorý spal v aute a stihol urobiť nádherné zábery východu slnka.

Ráno sme si ešte raz pozreli batériu Longues a vydali sa do Baeyux. Po troche blúdenia sme našli múzeum v Bayeux, kde som chalanom nasľuboval nádherné múzeum, nakoľko som ho videl pred 4 rokmi a napríklad väčšina exponátov vyfotených vo veľkej knihe D-DAY pochádza z tohto múzea. Pred múzeom stál Hetzer, ktorý sme si dôkladne vyfotili a preliezli. Zaplatili sme vstupné 7,-EUR a potom prišiel šok. Najprv som to nespoznával, myslel som si, že to trocha prerobili. Ale keď sme sa po chvíli ocitli pri východe, tak som zbadal, že oni to prerobili nie trocha ale riadne a predovšetkým na škodu návštevníka. Oni totiž odstránili skoro všetky exponáty – zostalo tam zopár uniforiem a niekoľko amerických vozidiel. Miesto toho tam dali samé fotografie a televízory, kde bežali dokumenty. Skrátka katastrofa. Až neskôr som sa dozvedel, že exponáty v múzeu boli zapožičané zo súkromných zbierok. Nakoľko múzeum nebolo ochotné zvýšiť poplatky za prenájom, zberatelia si jednoducho stiahli všetky veci a vyfajčili celé slávne múzeum, ktoré je viac-menej odsúdené na zánik.
A najlepšie na koniec – v tomto múzeum bolo ako v jedinom z celej výpravy zakázané fotiť!
Radšej sme rýchlo odišli, boli sme riadne sklamaní.
Po nákupe v miestnom Carrefoure (bagety, párky, syry a  šampanské) sme museli skonštatovať, že sme za 5 dní nevideli jednu peknú ženu. Tak to je páni skutočne tragédia, tie ženy tam vyzerajú otrasne nezávisle od veku. Tam by som teda nechcel žiť ani náhodou, leda tak ako katolícky farár (aspoň tam nemajú pokušenie).
Tak sme sa vydali smer Omaha. Po ceste sme sa zastavili pri múzeu vykopávok z mora. To jeden potápač sa špecializuje na hľadanie vojenskej techniky a predmetov na pobreží, ktoré potom vystavuje v svojom súkromnom múzeu. Samozrejme sú to predovšetkým americké veci – Nemci sa po 6.6.1944 už moc nechodili kúpať do mora – že by tá studená voda?
Na každý prípad nám bolo vstupné 6,-EUR privysoké za pár amerických vykopávok a nálezov z mora.

Ďalším miestom výpravy bol americký cintorín Colleville sur Mer známy aj z filmu o vojakovi Ryanovi. Po tejto návšteve u nás narástol odpor voči Američanom a to z nasledovných dôvodov:
- na začiatku nás pri vstupe prehľadali presne tak ako sa to robí na letisku, ešte aj naše mužské orgány nám ohmatávali, museli sme cez detektor, všetko vyložiť z vreciek a pod. – bola to sila
- na rozdiel od iných vojenských cintorínov toto nie je miesto na tichú spomienku na padlých hrdinov, ale miesto ukazovania vlastnej nadradenosti a oslava vlastného bojového umenia a propagácia armády (dokresľujú to hlavne obrovské mapy, kde sa kedy čo dobili Američania v druhej vojne umiestnené uprostred cintorína)
- celé to je jeden veľký gýč!
Kúsok odtiaľ sa nachádza známy oporný bod WN62 (Widestandsnest), kde jeden nemecký vojak menom Hein Severloh školil amerických vojakov pri vylodení a podľa historických podkladov ich tam so svojim guľometom MG42 priam neuveriteľné množstvo v deň vylodenia zabil. Zhodou okolností sme práve tam stretli skupinu nemeckých turistov, ktorým ich sprievodca veľmi zaujímavo popisoval dianie z tohto miesta v roku 1944. Keď sa k nám prihovorila jeho kolegyňa, ktorá ich tiež sprevádzala, dozvedeli sme sa množstvo zaujímavých informácii. Tým sprievodcom bol pán Helmut Konrad von Keusgen, ktorý bol do roku 1993 veľmi úspešným podnikateľom a hobby-potápačom.
Avšak v roku 1993 zanechal po jednom rozhovore so starou Francúzkou, ktorá prežila vylodenie, celé podnikanie a totálne zmenil svoj život – začal sa zaoberať vojnovým dianím v Normandii v roku 1944 a písať o tomto knihy. Zo dňa na deň sa stal historikom, ktorý je teraz už autorom mnohých kníh a publikácií o invázii. Osudovým sa mu stalo stretnutie s Heinom Severlohom, ktorého osudom sa následne začal dôkladne zaoberať. Bol to on, kto zorganizoval stretnutie Severloha s americkým veteránom, ktorý sa vylodil pred WN 62 na Omahe a po ktorom Severloh strieľal. Doslova sa stal posadnutý jedným historickým dňom – 6.6.1944.

Dozvedeli sme sa, kde úplne presne bol Severlohov zákop, z ktorého vtedy strieľal (viď foto mňa a Gaba na pláži Omaha a miesto, na ktoré ukazujem prstom). Taktiež nová bola pre nás informácia, že Severloh mal svojho veliteľa Frerkinga rád ako vlastného otca a veľmi si ho obľúbil. Nakoľko Severlohovi rodičia mali statok a jeho veliteľ Frerking v deň vylodenia zahynul, Severlohova rodina sa starala o vdovu a 2 deti Frerkinga, ktorí po vybombardovaní ich domova nič nemali a stali sa bezdomovcami. Poďakovali sme sa za zaujímavé informácie a išli sme sa aspoň trocha okúpať, keďže svietilo slnko. No ale voda nebola zrovna 2x teplá a tak sme sa miesto kúpania iba omočili. Po obede priamo na pláži sme si najprv prezreli pekné Omaha-múzeum s množstvom exponátov a následne ešte aspoň zvonka malé súkromné múzeum v dedine Vierville ( zaujímavý je tam protitankový kanón Pak 8,8cm, ktorý majiteľ múzea našiel u jedného sedliaka v stodole, kanón je v perfektnom pôvodnom stave – viď foto ). Asi 15 km odtiaľ sme navštívili rozbombardovanú batériu Point du Hoc. Dodnes je perfektne vidieť, čo tu narobili spojenecké ťažké bombardéry – batéria je skutočne totálne posiata krátermi a každý jeden bunker je silne poškodený.
V neskorý podvečer sme ešte navštívili nemecký vojenský cintorín La Cambe, kde leží pochovaných vyše 21 000 Nemcov. Aký to rozdiel oproti americkému cintorínu! Skromnosť a smútok priam vyžaruje z toho cintorína a núti zamyslieť sa nad nezmyselnosťou vojny. Žiadne monumenty, žiadne propagovanie vlastných hrdinstiev, žiaden gýč. Už z diaľky sa vyníma jeden hrob, ktorý bol obsiaty množstvom kvetov. Neuveriteľné, že aj tak dlho po vojne má Michael Wittmann (oficiálne najúspešnejší tankový veliteľ 2.sv. vojny) toľko obdivovateľov a uctievateľov. Taktiež sme navštívili hrob oberleutnanta Bernharda Frerkinga – už spomínaného veliteľa Heina Severloha, ktorý padol v deň invázie.

Keďže sa už stmievalo, rýchlo sme si hľadali náš „hotel“. Našli sme ho priamo pred múzeom na pláži Utah, kde už parkovalo niekoľko karavanov. Urobili sme si večernú prehliadku bunkrov, pláže a vojenskej techniky pri múzeu spojenú s fascinujúcim západom slnka na obzore.

A potom nasledovala klasická francúzska večera – bagety, párky a na zapitie šampanské. Dokonca sme tento krát mali taký luxus ako kamenný stôl s lavičkami. Po týždni pobytu vo Francúzsku nám už išli na nervy hlavne tie bagety. Raz sme si síce kúpili chleba, ale ten nakoniec chutil iba čajkám a vrabcom. A nakoľko tam okrem bagiet a suchárov nič iné nemali, tak nám nič iného neostávalo. To je druhý dôvod, prečo by som nikdy nechcel žiť vo Francúzsku. Tento krát sme sa trocha rozbehli a tak po výdatnej večeri sme vypili všetky zásoby šampanského, pričom nasledovali tance rôzneho druhu a prevedenia a ďalšia bujará zábava na melódie z mobilu. Obyvatelia karavanov našťastie tuho spali, ale aj tak na nás ráno divne zazerali.

Nasledujúce ráno nás privítala zamračená obloha a prehánky, ktoré našťastie veľmi rýchlo utíchli. Ako prvé sme si prezreli batériu Grisbecq pri dedine St. Marcouf. Dnes je z nej súkromné múzeum, ktoré majiteľ postupne vylepšuje a reštauruje. Potom sme si prezreli pekné múzeum v Quineville zriadené priamo na pláži. Objekt múzea bol efektne nalepený na bývalý nemecký delostrelecký bunker.
Po pobreží sme išli po poľných cestách na sever až do Cherbourgu. V Cherbourgu sme sa najprv zastavili v prístave pri námornom múzeu. Dnu sme nešli, ale aspoň zvonka sme si obzreli nejaké nemecké bunkre a veľkú atómovú francúzsku ponorku. Po krátkej prehliadke centra mesta (iba z auta ) a obede v maličkej pizzérii sme sa vydali smerom na juh.

Zastavili sme až v St. Mere Eglise, kde sme navštívili centrum mesta so známym kostolom, na ktorom sa nachádza figurína amerického výsadkára, ktorý tam zostal pri zoskoku pred inváziou visieť. Dolu ho dali až ráno Nemci a putoval do zajatia. Múzeum sme nenavštívili, nejako nás nezaujalo. Ale zato sme navštívili všetky starožitníctva, ktorých bolo v centre nezvyčajne veľa. A aj sme si niečo pekné nakúpili. V St. Mere Eglise nás zaujali verejné záchody, ktoré sa nachádzali priamo na hlavnej ulici medzi domami a boli otvorené – čiže keď ste vykonávali malú potrebu, všetci ľudia chodili po chodníku priamo vedľa vás a zazerali. A ako vždy neboli na záchodoch umyvadlá s tečúcou vodou, čo pokladám za nanajvýš nehygienické. Skrátka Francúzi sú iní a na hygienu si asi nepotrpia.
Zo St. Mere Eglise sme sa uberali ďalej na juh cez známe bojisko St. Lo smerom na Avranches, pričom sme opustili Normandiu a dostali sa do Bretónska. V Avranches sme si podvečer našli pekný hotel, nakoľko sa nám zažiadalo dôkladnej hygieny s teplou vodou.
Po ubytovaní sme sa ešte rýchlo vybrali na nemecký vojenský cintorín v Mont de Huisnes, ktorý bol už ale zatvorený a tak sme návštevu museli odložiť. V hoteli sme si dali na izbe typickú francúzsku večeru – bagety natreté slovenskými paštétami a zapíjali sme to samozrejme šampanským. Ktosi vytiahol aj veľmi chutný fazuľový nálev, ktorý bol výborný, ale v noci zapríčinil nepríjemné zhustenie vzduchu na izbe. Moc dobre sme nespali, asi sme si už odvykli od postelí.
Zavčas rána sme opäť dorazili do Mont de Huisnes a prezreli si nemecký vojenský cintorín. Bolo tam priam neuveriteľne veľa ruských mien, t. z. že v nemeckej armáde v tej dobo pôsobili množstvo ruských dobrovoľníkov.
Potom sme odbočili od histórie 2.sv. vojny a navštívili sme jednu z najznámejších francúzskych pamiatok – ostrovné mestečko Saint Mt. Michel zapísané v knihe UNESCO.

Počas prílivu je mestečko spojené s pevninou iba úzkou cestou. Uzučké uličky a starodávne stavby vytvárajú uchvacujúcu atmosféru tejto pamiatky. Pripadali sme si ako v Ázii, nakoľko tam prevažovalo šikmooké obyvateľstvo a fotografujúcich Japoncov, Číňanov a pod. bolo vidieť na každom kroku. Všetci sme sa zhodli v tom, že to bolo dobré rozhodnutie pozrieť si aj túto pamiatku.

Po prehliadke nasledoval obed (bagety, ale bez šampanského), o ktorý sme sa delili spolu s vrabcami a čajkami. Hlavne tie vrabce nemali vôbec strach a jedli skoro z ruky.
Ešte doobeda sme došli do múzea v Avranches. Avranches bolo známe tým, že v tomto mieste sa skončilo operácia Cobra, pri ktorej Američania prerazili do francúzskeho vnútrozemia a donútili Nemcov k urýchlenému ústupu z Francúzska. Týmto bola vlastne zavŕšená invázia. V múzeu boli krásne exponáty (videli sme tu jediný originál výsadkárskej pušky FG42, aj keď nekompletný ) a jedno poschodie bolo venované Nemcom (hrali tam nemecký pochod ) a druhé spojencom (hrali tam pochod škótskej gardy ). Tá hudba nás najprv nadchla, ale nakoľko hrala tak hlasno, tak nám po chvíli už liezla na nervy.

Ešte by som chcel spomenúť, že počas výpravy sme navštívili 13 platených múzeí ktoré sme takmer vždy využívali na vykonanie hygienickej očisty. Tam boli totiž skoro vždy čisté záchody a umývadlá s mydlom, tak ako sme na to zvyknutí. Humorná príhoda sa stala v múzeu v Quineville, kde bola vedľa seba dámska a pánska toaleta a v spoločnom priestore pred nimi bola predsieň s umývadlom. Ako sme tak sedeli na záchodoch (Gabo na dámskom a ja na tom správnom – pánskom), tak sme sa cez steny navzájom komunikovali. Prekvapenie nastalo, keď som ako prvý vyšiel z toalety a pred Gabovou – dámskou toaletou stála staršia Francúzka a nechápavo sa pozerala na dámsku toaletu, z ktorej Gabo vykrikoval naďalej, aj keď ja som už radšej neodpovedal a rýchlo zmizol. Nuž čo, akosi ušlo našej pozornosti kedy tam tá pani vošla a že tam už nie sme sami.
Z Avranches sme sa vydali smerom do Falaise. Po ceste sme objavili jeden bazár, kde mal tiež militárie. Nakúpili sme tam pekné veci a ku cti majiteľa musím povedať, že otvorene nás upozornil na repliky, ktoré boli na nerozoznanie od originálu (napr. poškodená nemecká výsadkárska prilba, nemecké prilby v originál farbe, púzdro na optiku ZF41 a iné).
Vo Falaise sme si ako prvé prezreli múzeum, kde bol zvýraznený význam bitky u Falaise, pri ktorom najskôr došlo v auguste 1944 k útoku Nemcov do boku Američanov a následne k odrezaniu a obkľúčeniu útočiacich Nemcov. V konečnom dôsledku Nemci utrpeli porážku ako pri Stalingrade a stratili okolo 250 000 vojakov (z toho okolo 200 00 zajatcov), 1500 tankov, 3500 diel a 20 000 iných rozličných vozidiel. Iba okolo 20 000 Nemcov uniklo z kotla. Z tejto porážky sa Nemci spamätali až koncom roka, ale tieto straty už nikdy nedokázali vyrovnať.
Múzeum vo Falasie vlastní síce pekné exponáty, ale inak je veľmi zanedbané. Pripomínalo tak 40 rokov múzeum, v ktorom sa posledných 20 rokov neupratovalo – všade vlhko, pleseň a množstvo prachu. Je to veľká škoda a exponáty tým značne trpia.
Sklamanie nasledovalo aj potom, keď sme sa v centre mesta chceli najesť. Bolo okolo 15.00 hod a nikde nebola otvorená ani jediná reštaurácia. Takže klasika – dali sa kúpiť iba bagety. Nakoľko bol hlad ale priveľký, navštívili sme cukráreň a Peter s Gabom si kúpili na obed sladké zákusky. Mne bolo zle už iba pri pohľade na nich ako obedujú tie presladené výrobky.

Neďaleko od Falaise sme navštívili dedinu a pamätník Montormel, kde došlo k uzatvoreniu kotla pri Falaise v auguste 1944. Nemci síce dokázali kotol otvoriť, ale nakoľko unikali iba koridorom úzkym okolo 4 km a ten bol v údolí, ostreľovaním z okolitých kopcov spôsobili spojenci medzi Nemcami doslova masaker. Dozvedeli sme sa, že ešte dlho po vojne sa tu dal bežne nájsť kompletný nemecký tank a záujem o nemecké delá bol iba z dôvodu kvalitných kolies ktoré sedliaci využívali pre vozy.
Pamätník Montormel je venovaný hlavne Poliakom, ktorých jednotka v tomto mieste úspešne odolávala útokom Nemcov ako z kotla tak aj zvonka, až nakoniec bola úplne zničená.

Ďalšia cesta smerovala do Vimoutiers, kde sme najprv nakúpili niečo na večeru ( ako inak – bagety a párky) a následne sme išli navštíviť jeden z vrcholov našej výpravy – osamotene stojaci Tiger I. Tiger stojí asi 500m za mestom Vimoutiers na lesnom parkovisku pri ceste. Našťastie nie je veľmi zničený, aj keď puberťáci už začali na ňom vyrývať a maľovať mená a iné nápisy. Tiger patrí mestu a skutočne by si zaslúžil viac ochrany ako pred vandalmi tak pred počasím. Tento konkrétny Tiger typ E s číslom 231 zostal stáť po úspešnom úniku z kotla dňa 21.8.1944 z dôvodu nedostatku paliva kúsok pred mestom Vimoutiers. Posádka ešte umiestnila vo vnútri tanku 2 nálože, ktoré zničili tank zvnútra ale našťastie ho zvonka iba neviditeľne poškodili ( veža je celá prasknutá). Tank sme prelozili úplne celý a fotili sme aj tie najmenšie detaily. Ktovie, ako dlho tam takto ešte bude stáť.

A potom pokračovala cesta smerom na Paríž. Večer sme si našli nocľah asi 40km od Paríža, ktorý vyzeral naozaj ako strašidelný (spomenuli sme si na nejaký francúzsky film, kde v okolí Paríža zabíjali vlkom podobné tvory ľudí). Auto sme dôkladne zamaskovali a potichu sme si urobili klasickú večeru – párky vo fazuľovom náleve a bagety. Tie párky nám stále chutili, tie majú ozaj výborné. Strašidelnosť lesa zvýrazňovali rozličné zvuky všade naokolo – húkanie kuvika, ručanie jeleňov alebo čoho a pod. Radšej sme rýchlo išli spať. Keď potom v noci okolo 1.30 hod došlo k nám osobné auto, ktoré sa tam otočilo a išlo nazad, krvi by sa v nás človek nedorezal. Našťastie nás vďaka zamaskovaniu nezbadali.

Stali sme skôr ako zvyčajne a zavčas rána sme vyrazili. Boli sme radi, že sme toto strašidelné miesto opustili. Čakala nás dlhá cesta cez francúzsky vidiek smerom do Nemecka. Išli sme iba podľa mapy (mierka 1:100 000), bez navigácie a pritom sme ani raz nezablúdili. Určite sme prešli cez také miesta, kde naši krajania ešte nikdy neboli. Cestu nám sťažoval trvalý dážď, ktorý prestal až v Nemecku. Po prekročení francúzsko-nemeckej hranice sme boli šťastní, že už sa aspoň dohovoríme. Poobede sme ešte stihli navštíviť múzeum západného valu (Westwallmuseum ) pri Pirmasense. Sú to podzemné pevnosti v dĺžke asi 2 km, kde sú vystavené zaujímavé exponáty a bojová technika. V tom podzemí bola strašná zima a po chvíli sme svorne drkotali zubami a triasli sa. Zaujala nás veľká zbierka munície. Na tabuľke bolo napísané, že zbierku darovala múzeu jedna rodina z okolia a jednalo sa o pozostalosť po zberateľovi munície, ktorú hľadal po vojne po okolí. Pozostalosťou sa stala vtedy, keď v roku 1986 vyletel pri zneškodňovaní míny aj s ňou do vzduchu a prakticky našli z neho iba malé zvyšky. Zaujímavé poučenie!

A tak sme sa vydali na posledný úsek cesty cez celé Nemecko a Rakúsko do Bratislavy, kam sme úspešne dorazili okolo 2.30 hod. Poslednú noc som ešte prespal u Peťa v posteli (stan sa nám už nechcelo stavať ), ráno sme povyťahovali a rozdelili veci z auta a ja som v nedeľu poobede dorazil domov. Na tachometri bolo presne 4597 km!


A na záver:
Výprava splnila úplne všetky očakávania a videli sme viac, ako sme pôvodne plánovali. Problémy neboli okrem toho belgického poľovníka žiadne, dojmy iba pozitívne. Zostali nám krásne spomienky a okolo 3000 fotografií (ešte že máme digitálne fotoaparáty).
Pre záujemcu o históriu 2.sv. vojny niet pravdepodobne lepších múzeí ako v Belgicku a Francúzsku a je zaujímavé, že až na pár výnimiek vyzerali byť všetky exponáty originály.
Múzeá sú skoro všetky v súkromných rukách a to je aj vidieť. Skrátka stoja za to.
A čo sa týka nás samotných – cieľ bol tiež splnený. Výprava preverila a utužila naše priateľstvo, konflikty sme nemali, nálada až dokonca vynikajúca. A to je tiež jeden dôležitý faktor – niet nič krajšieho ako byť so správnou partiou na správnom mieste. Preto si podobnú výpravu v tomto zložení určite zasa radi zopakujeme!