Nebelwerfer, Kaťuša a ďalšie z veľkej vojny

Podobne ako pušný prach, aj rakety na tuhé pohonné hmoty /TPH/ vznikli v stredovekej Číne. Tzv. ohnivé šípy s raketovým „motorom“tu začali používať už v 10.storočí a od 13.storočia Číňania takýmto spôsobom ostreľovali nepriateľa aj výbušnými granátmi. Do Európy priniesli rakety okolo roku 1250 Arabi.

V priebehu ďalších storočí sa rakety na TPH z času na čas objavili vo výzbroji niektorých vojsk, ale nikdy nezískali prevahu nad klasickými chladnými strelnými a neskôr palnými zbraňami. V 19.storočí s nimi najviac experimentovali Briti a Francúzi, ale potom v ich vývoji nastal na dlhší čas útlm.

Renesancia rakiet v Európe
Po 1.svetovej vojne sa k raketám ako prví začiatkom 20.rokov vrátili Nemci, ktorým Versaillská zmluva zakázala vývoj delostrelectva. Projekt protilietadlovej rakety však zastavili a dali sa cestou vývoja rakiet, ktoré by mohli podporovať alebo nahradiť klasické delostrelectvo. Napokon v roku 1940 do výzbroje zaviedli Nebelwerfer, šesťhlavňovú zbraň určenú na salvové bombardovanie trieštivými plynovými alebo dymovými raketami kalibru 150 mm na TPH. Následne vyvinuli aj 280 mm/výbušné/ a 320 mm/zápalné rakety na tekuté palivo. Rakety Nebelwerfer kalibru 150 mm mali dostrel asi 7,5 km, strely spomenutých väčších kalibrov však iba čosi nad 2 km. Aj preto pri nasadení v severnej Afrike a v roku 1941 proti Sovietskemu zväzu spôsobili skôr morálne škody. Boli však prekvapením a inšpiráciou.

Sovietska a britská odpoveď
Výhody a možnosti raketových zbraní v úlohe delostrelectva pochopili aj v generálnych štáboch armád ďalších krajín. Sovieti na nemecký Nebelwerfer odpovedali raketometmi Kaťuša BM-13. Začali ich vyvíjať už v roku 1924, ale do služby prišli iba deň pred napadnutím ZSSR-21.júna 1941. Odpaľovací systém ôsmich vodiacich líšt Kaťuší pre 16 rakiet kalibru 132 mm bol inštalovaný na nákladných korbách automobilov/napr. ZIS alebo Studebaker/, čo v porovnaní s Nebelwerfermi, ktoré potrebovali ťahače, zvyšovalo ich mobilitu i pohotovosť. Kaťuše nazývané pre extrémne kvílivý zvuk pri streľbe i „Stalinovými orgánmi“, odpaľovali trieštivé strely najskôr do vzdialenosti 5,5 a po zdokonalení až do 8,5 km. Jedna strela zničila všetko živé v okruhu s polomerom 100m. Zatiaľ čo nemecké rakety boli stabilizované rotáciou pomocou šikmých plynových dýz, sovietske, britské, aj americké mali výrobne nenáročnejšie a lacnejšie šípové stabilizátory s malými krídlami. To síce uľahčovalo ich použitie, ale stabilita i presnosť týchto rakiet bola oproti nemeckým nižšia. Práve preto Kaťuše odpaľovali svoje strely iba postupne, lebo pri hromadnej salve sa mohli za letu zraziť. Briti začali vývoj rakiet protilietadlovými v roku 1934 a už v roku 1936 disponovali strelami kalibru 2 a 3 palce /asi 50 až 76,2 mm/. Prvý britský protilietadlový raketomet No. 2MK. 1 niesol dve dvojpalcové a neskôr trojpalcové rakety, ďalšie No. 4MK. 1 a Mk. 2 už mali deväť a typ No. 6Mk1 dokonca 20 trojpalcových rakiet schopných dostreliť do výšky takmer 7 km. Preferovanie protilietedlových a leteckých rakiet Britmi bolo pochopiteľné vzhľadom na vážne ohrozenie Ostrovov nemeckým letectvom v prvej fáze vojny, ako aj lietajúcimi bombami V – 1v jej závere.
Vyvinuli síce aj protizemnú resp. protilodnú päťpalcovú raketu Land Masters pre rovnomenné mobilnéodpaľovacie zariadenie, ale v tejto oblasti sa viac spoliehali na americkú výzbroj.

Americké chrliče skazy
Američania svoje raketomety, používané v úlohe reaktívneho delostrelectva, montovali najmä na veže vynikajúceho tanku M4 Sherman. K najrozšírenejším tapom v rokoch 2.svetovej vojny patrili 20- hlavňové raketomety T40 Whisbang kalibru 182 mm, ktoré na západných bojiskách valcovali všetko, čo im prišlo do cesty. Doslova beznádejnou skazou pre protivníka však boli raketomety T34 Calliope, nesúce v 60 hlavniach rovnaký počet 4,5-palcových /114,3 mm/ trhavých striel! Čo motivovalo tvorcov tejto zbrane nazvať ju menom anticlej bohyne spevu Kaliopé naznačuje anológia so „Stalinovými orgánmi“, ale je isté, že pre mnohých sa jej „piesne“ stali definitívne poslednými. Aj keď doleteli „iba“ do vzdialenosti asi 4,2 km. Pre úplnosť dodajme, že Nemci, uvedomujúc si nedostatky Nebelwerfera, súbežne vyvinuli aj Schwerer Wurfrahmen 40, samohybný raketomet nainštalovaný na prestavané kolopásové vozidlo SdKfz 251 s označením SdKfz 251/1.Na každom jeho boku za kabínou vodiča nad pásmi boli tri šikmé výmetnice pre 280 mm raketové strely Nebelwefer. Tento raketomet mal slušnú rýchlosť, priechodnosť v teréne i dobrý pancier, ale najmä kapacitou a účinnosť paľby sa Kaťušiam, Whisbangom ani Calliopeam nevyrovnal.

PhDr. Ján Dolinay