Nemecká taktika v Karpatoch

13. 01. 2005 Autor: candies 8670× 1

Bojová činnosť 38. armády 1. ukrajinského frontu v priestore Dukelského priesmyku

Vojská 38. armády, skladajúce sa z troch streleckých zborov (52., 67. a 101.) a 1. československého armádneho zboru, prenikli do 26. septembra k hlavnému karpatskému hrebeňu na čiare Gogolów – Sandkowa – Lajsce – Makowiska – Górki – Iwla – Mszana – južný okraj Barwinka – Lipowiec.
Armáda, ktorej útočné pásmo bolo široké 75 kilometrov, sústreďovala hlavné úsilie v strede a na ľavom krídle bojovej zostavy, kde pôsobili dva strelecké zbory (101. a 67.) a 1. československý armádny zbor. V prvom slede mala armáda 11 streleckých divízií a 1. československý armádny zbor. 70. gardová strelecká divízia generálmajora I. A. Guseva tvorila v priestore Draganowej zálohu armády.
Nemecké zoskupenie, ktoré stálo proti 38. armáde, malo štyri pešie divízie (545., 208., 75. a 68.), dve tankové divízie (24. a 8.), päť peších plukov iných divízií a niekoľko samostatných práporov.
Delostrelectvo malo vyše 70 delostreleckých a mínometných batérií. Najkompaktnejšie zostavy nemeckých vojsk sa zistili pred stredom a ľavým krídlom 38. armády. 1. tanková divízia, ktorá mala vyše 50 tankov a asi 40 samohybných diel, bola rozmiestnená nehlboko v priestore Myscowej.
Podľa zámeru veliteľa 38. armády generálplukovníka K. S. Moskalenka, mali jej hlavné sily, ktoré by sprava kryl na širokom fronte 52. strelecký zbor generálmajora S. M. Buševa, udrieť na úzkom úseku v smere Mszana – Zborov. Hlavný úder mali zasadiť styčné krídla 101. a 67. streleckého zboru a 1. československý armádny zbor. Veliteľ armády určil 26. septembra vojskám úlohy. Tri divízie (127., 70. gardová a 140.) 101. a 67. streleckého zboru mali prelomiť nemeckú obranu na úseku Hyrowa – Smereczne, širokom 5,5 kilometra a útočiť pozdĺž cesty Mszana – Zborov. 1. československý armádny zbor mal útočiť pozdĺž hradskej smerom na Dukliansky priesmyk.
Na priamu podporu pechoty v smere hlavného úderu boli nasadené tanky a samohybné delá 25., 4. gardového a 31. tankového zboru. Všetky tanky a samohybné delá (75 bojobých vozidiel) týchto zborov boli odovzdané trom tankovým brigádam, ktoré mali podporovať strelecké divízie, zasadzujúce hlavný úder. Pohotovosť na útok bola určená na 29. septembra 1944 na 6. hodinu ráno.
Vychádzajúc zo skúseností z predchádzajúcich bojov, stanovilo velenie armády zväzkom a útvarom menej náročné úlohy a plánovalo pomalšie tempo útoku (10 – 12 kilometrov za deň).
V noci na 27. septembra sa začali vojská armády preskupovať. 183. a 14. gardovú streleckú divíziu vystriedali do rána na 28. septembra útvary 25. tankového a 1. československého armádneho zboru. 25. tankový zbor generálmajora F. G. Anikuškina sa sústredil v priestore 2 – 2,5 kilometra východne od Hyrowej, zatiaľ čo 1.československý armádny zbor generála Ludvíka Svobody zaujal v noci na 28. septembra čiaru Barwinek – Zyndranowa (mimo) čelom na juh. Do stavu 101. streleckého zboru prešla 70. gardová a 127. strelecká divízia.
Delostrelecká príprava v útočnom pásme úderného zoskupenia sa plánovala na 40 minút a podpora útoku do hĺbky 4 kilometrov. Na príprave sa zúčastnilo 876 diel a mínometov, čo bola väčšina delostrelectva armády. Letecká podpora bola uložená 1. gardovému zboru bojového letectva generálporučíka V. G. Riazanova.
Počasie, ktoré sa podstatne zhoršilo, skomplikovalo preskupovanie vojsk i podmienky na útok. Od 27. septembra začalo silno pršať, takže činnosť letectva a tankov v horách bola takmer vylúčená a ani delostrelectvo nemohlo viesť pozorovanú paľbu. Preto muselo velenie armády posunúť začiatok útoku z 29. na 30. septembra.
Dňa 30. septembra prešli vojská 38. armády do útoku. Systém nepriateľskej paľby bol však počas delostreleckej prípravy umlčaný len čiastočne. Nemecké ťažké delostrelectvo, rozmiestnené v taktickej hĺbke a skryté za kopcami, začalo hneď po skončení delostreleckej prípravy útoku silnú paľbu na naše útvary, ktoré útočili pozdĺž horských ciest.
101. strelecký zbor postúpil v prvý deň v tvrdých bojoch len 2 – 4 kilometre. 127. strelecká divízia obsadila horu Kiczeru, zatiaľ čo 70. gardová strelecká divízia dobyla Ropianku a Olchowiec. Zväzky 101. streleckého zboru obnovili na druhý deň ráno útok a pokúsili sa prejsť hradskú Žmigród Nowy – Zborov. V ten deň sa rozpútali najhúževnatejšie boje v priestore Polán. Nemci urobili z tejto obce, ktorá uzatvárala prístupy k ceste Ciechania – Zborov, silný oporný bod a urputne ho bránili. V priestore Polán mali k dispozícii asi pol druha pešieho práporu aj s delostrelectvom a mínometmi. V obci boli aj samohybné delá.
Veliteľ 101. streleckého zboru generálporučík A. L. Bondarev sa rozhodol, že splní úlohu kombinovaným úderom. 127. strelecká divízia zaútočí na Polany zo severu, kým 70. gardová strelecká divízia spolu so 14. tankovou brigádou obídu obec z juhu. Útok na tento oporný bod sa začal 1. októbra o 17. hodine súčastne z obidvoch smerov. 127. strelecká divízia generálmajora S. I. Mladenceva zaútočila po 20 minútovej delostreleckej príprave, ktorá umlčala veľkú časť nemeckých palebných prostriedkov, na Polany zo severu a rozpútala boj o túto obec. Jeden pluk 70. gardovej streleckej divízie v súčinnosti so 14. tankovou brigádou udrel z juhu a čoskoro sa prebil na hradskú južne od Polán. V tom čase úspešne útočila 3. gardová motostrelecká brigáda pozdĺž cesty Olchowiec – Polany. Odvážne obídenie protivníka a súčasný útok na oporný bod z dvoch strán rozhodli o výsledku boja. Nemci urýchlene opustili Polany a útvary 101. streleckého zboru prenikli za ďalšieho postupu k ceste Žmigród Nowy – Zborov. Útvary zboru postúpili do 4. októbra o ďalších 4 – 6 kilometrov a dobili Ostryszne a Hutu Polansku, pričom odrazili niekoľko silných nemeckých protiútokov.
67. strelecký zbor generálmajora I. S. Šmyga dosiahol v prvý deň bojov úspech iba na svojom pravom krídle. 140. strelecká divízia generálmajora A. J. Kiseľova tu postúpila asi o 4 kilometre a dobyla Wilszniu. Po dobytí tejto obce sa mohlo začať s likvidáciou nemeckej obrany pred stredom a ľavým krídlom zboru. Takýto manéver umožňoval obísť nepriateľské zoskupenie, ktoré sa bránilo v priestore Duklianskeho priesmyku a zaistiť tak úspešný útok hlavných síl zboru. Túto príležitosť včas využil veliteľ zboru, ktorý prikázal 140. streleckej divízii a 242. tankovej brigáde, aby útočili na Baranie a potom na Vyšnú Pisanú. Dňa 1. októbra na úsvite vyrazili z priestoru Wilsznie, hneď za prieskumom, hlavné sily 242. tankovej brigády. Tanky postupovali po strmých úbočiach výšin, mimo ciest a po blatistom, dažďom rozmoknutom teréne. Obzvlášť ťažko bolo tankistom v hustom lese. Osádky tankov museli budovať pomocné cesty – rúbali stromy, upravovali svahy a na neschodných úsekoch kládli mostiny z konárov a stromov. Keď tankisti prešli lesom, odrazili nemecký protiútok a dobyli Baranie. 140. a 241. strelecká divízia, ktoré útočili v smere na Vyšnú Pisanú, využili nasledujúci deň úspech 242. tankovej brigády a aktivizovali svoju bojovú činnosť. Útočilo sa po horských chodníkoch, v teréne bez ciest, a preto sa im podarilo dobyť túto obec až 4. októbra. V tom čase obsadil 1. československý armádny zbor Barwinek.
Útok hlavných síl 38. armády a 1. československého armádneho zboru na duklianskom smere, ktorý sa začal 30. septembra, nepriniesol teda do 4. októbra očakávaný úspech. Veľmi nepriaznivé poveternostné podmienky, ktoré vylúčili činnosť letectva a spôsobili zaostávanie delostrelectva, málo ciest a chodníkov a nepretržité protiútoky boli hlavnou príčinou, že vojská armády postúpili za štyri dni len o 5 – 10 kilometrov.
Napoludnie 5. októbra uložil veliteľ armády 101. a 67. streleckému zboru, aby 6. októbra ráno udreli smerom na Ciechaniu a aby ich hlavné sily dosiahli do večera Myscowa – Grab – hora Czeremcha – Roztoky – Čierno – Krajná Poľana. Pritom mala 70. gardová strelecká divízia 101. streleckého zboru prelomiť nemeckú obranu na úseku kóta 720 (2,5 kilometra na sever od Ciechanie) – Huta Polanska. Vojská sa v predvečer útoku čiastočne preskupili, aby sa hlavné úsilie mohlo sústrediť na novozvolený smer. 1. československý armádny zbor, ktorý od 2. októbra pôsobil v priestore juhozápadne od Barwinka, sa presunoval priamo na dukliansky smer a svoje pásmo odovzdával 359. streleckej divízii plukovníka P. P. Kosolapova.
Armáda prevzala velenie nad 76. streleckým zborom a zaradila do neho 14. gardovú a 183. streleckú divíziu, 11. gardovú protitankovú delostreleckú brigádu (bez jedného pluku) a dva pluky 37. samostatnej protitankovej delostreleckej brigády.
Len čo nemecké velenie zistilo, aké nebezpečenstvo znamená 1. gardová a 38. armáda pre jeho duklianske zoskupenie, urobilo mimoriadne opatrenia na posilnenie vlastnej obrany. Začiatkom októbra začalo budovať tylové obranné postavenie (tzv. postavenie Anna), ktoré sa tiahlo 35 – 40 kilometrov od predného okraja. Všetky divízie, ktoré pôsobili na úseku 38. armády a utrpeli v bojoch značné straty, sa 4. októbra združili do troch bojových skupín pod velením generála Bäckera, Rutelina a Scheiskifluga. Tieto skupiny mali zabrániť prielomu sovietskych vojsk na Slovensko. Lenže tieto opatrenia nezažehnali úplne nebezpečenstvo, že sovietske vojská preniknú od Barania pozdĺž hradskej Svidník – Barwinek do tyla duklianskeho zoskupenia. Preto začalo nemecké velenie v noci na 6. októbra sťahovať svoje vojská z Duklianskeho priesmyku.
Prieskum včas zistil ústup nemcov a preto útvary 67. streleckého a 1. československého armádneho zboru sa hneď pustili do prenasledovania. V boji s nemeckými zadnými vojmi dobyli Dukliansky priesmyk. Do rána 6. októbra dosiahla 241. strelecká divízia 67. streleckého zboru čiaru Vyšná Pisaná – Medvedie a 359. strelecká divízia čiaru Medvedie (mimo) – kóta 569. 1. československý armádny zbor prenikol v tom čase na čiaru kóta 521 – Czeremcha. Československí vojaci vstúpili na rodnú zem.
Vojská 38. armády postúpili po dobytí Duklianskeho priesmyku 3 – 5 kilometrov a potom ich nepriateľ zastavil. 7. októbra veliteľ armády prikázal, aby sa v útoku pokračovalo. Prípravu vojsk na ďalší útok ovplyvňovali dve okolnosti. Nedostatok času a zložité poveternostné podmienky, ktoré sťažovali vizuálny prieskum, takže nemecký palebný systém nebol odhalený. Pritom prieskum nedostatočne využil možnosti preniknúť do nepriateľského tyla a zistiť palebné prostriedky. Preto keď vojská 38. armády prešli 7. októbra o 9. hodine 40. minúte po štyridsaťminútovej delostreleckej príprave do útoku, narazili na všetkých smeroch na silnú paľbu obrancov. Iba niektorým útvarom 67. streleckého a 1. československého zboru sa podvečer podarilo zdolať veľmi tvrdý nemecký odpor, postúpiť o 1 – 2 kilometre a dobyť horu Sovárnu. V ten deň i v ďalšie dni, až do 10. októbra odrážali vojská armády na dosiahnutých čiarach početné nemecké protiútoky pechoty a tankov. Medzitým sa počasie stále zhoršovalo, veľa pršalo a hustá hmla obmedzovala vizuálne pozorovanie.
Dňa 10. októbra posilnil veliteľ frontu 38. armádu 81. streleckou divíziou plukovníka I. I. Matuseviča, ktorá bola predtým súčasťou 3. gardovej armády. V ten deň sa veliteľ 38. armády rozhodol, že zmení smer hlavného úderu, aby nemusel útočiť na silne opevnené úseky nemeckej obrany čelne a pokúsil sa úderom na jej slabšom úseku preniknúť k dôležitej komunikácii nepriateľa. Tento zámer bol v podstate výhodný, ale skúsenosti z vojny v horách hovorili, že zmena smeru hlavného úderu v horách si spravidla vyžaduje preskupenie síl a to je v horskom lesnatom teréne s rozbahnenými cestami spojené s veľkými ťažkosťami a nesmiernym vypätím síl.
Za nový smer zvolil juhozápadný smer: Vápeník – Nižný Mirošov. Na prielom nemeckej obrany na čiare Havranec – Medvedie sa sústreďovali tri strelecké divízie, posilnené tankami priamej podpory pechoty zo 14. gardovej tankovej brigády. Zväzky dostali za úlohu preťať do večera prvého dňa útoku veľmi dôležitú nepriateľskú komunikáciu: hradskú Nižná Polianka – Stropkov a to na úseku Nižný Mirošov – Svidník. Útok sa mal začať 12. októbra. Ale aj tentoraz sa poveternostné podmienky a časová tieseň prejavili na činnosti vojsk negatívne. Iba časť organického a podporného delostrelectva stačila do začiatku útoku zaujať palebné postavenia. Tanky 14. gardovej tankovej brigády sa pre nedostatok ciest dostali na čiaru útoku oneskorene. Nemenšie ťažkosti pri presune do východiskových priestorov mali aj strelecké divízie. 81. strelecká divízia sa v podmienkach zložitých pre presun nedostala na východiskovú čiaru včas a jej delostrelecký pluk sa nemohol zúčastniť na delostreleckej príprave útoku. Veľmi sťažené bolo aj zásobovanie strelivom. Dopravovalo sa do osobitne vybudovaných prekladísk a odtiaľ sa prenášalo v jednoduchých nosidlách alebo v rukách. Takto sa muselo prenášať strelivo zo vzdialenosti 3 – 4 kilometrov.
Dňa 12. októbra napoludnie zaútočili útvary 101. a 67. streleckého zboru po 45 minútovej delostreleckej príprave na nepriateľa, ale neúspešne. Iba útvarom 70. gardovej a 81. streleckej divízie sa podarilo za cenu značných strát vraziť klin do nemeckej obrany 2 kilometre hlboko a dobyť kľúčovú kótu 511 a severnú časť Vápeníka. Viac nedokázali. Na druhý deň ráno zaútočili vojská hlavného zoskupenia armády na nemeckú obranu znova. Lenže organizácia paľby a prieskum cieľov nebola dostačujúca, takže delostrelecká príprava nenarušila nepriateľský palebný systém. Hoci v ten deň bola v pásme 81. streleckej divízie nasadená do boja 14. gardová tanková brigáda, nedosiahli útočiace vojská úspech, lebo ani pred útokom, ani v priebehu boja sa nepodarilo nadviazať súčinnosť tankov s pechotou. Tanková brigáda, ktorá mala len 17 tankov, začala útočiť samostatne, utrpela veľké straty a nedosiahla nijaký úspech. Ďalšie dva dni boli boje mimoriadne úporné a intenzívne. Útvarom 67. streleckého zboru sa za cenu ťažkých strát podarilo v tom čase nepatrne sa vkliniť do obrany protivníka a vyčistiť od neho Dlhoňu. Ani na iných úsekoch sa útok našich jednotiek nezastavil. Jednotlivé výšiny prechádzali niekoľko ráz z rúk do rúk, pričom sa bojovalo v tvrdých súbojoch muža proti mužovi. Mimoriadne zložitá situácia nedovolila dosiahnuť úspech.
Vojenská rada frontu poslala 19. októbra veliteľovi 38. armády osobitnú smernicu, v ktorej ho upozornila na nedostatky v činnosti vojsk a štábov v predchádzajúcich bojoch a zároveň mu dala podrobné pokyny, aké metódy útoku používať v horskom lesnatom teréne. Veliteľ armády sa začal podľa smernice pripravovať na ďalší útok. Rozhodol sa zmeniť smer hlavného úderu a presunúť úsilie smerom na juh.
67. strelecký zbor mal teraz zasadiť hlavný úder v smere Kapišová – Svidník a prelomiť nemeckú obranu na čiare Svidnička (mimo) – hora Javorie (mimo). Spolu so 67. streleckým zborom mal útočiť aj 1. československý armádny zbor. 12. tanková brigáda s dvadsiatimi ôsmimi bojaschopnými tankami mala bezprostredne podporovať pechotu 67. streleckého zboru. Proti 67. streleckému zboru stáli útvary 68. a 357. nemeckej pešej divízie, ktoré boli v predvečer útoku doplnené. Nepriateľ neustále upevňoval svoje postavenia na výšinách v priestore Svidničky a Nižnej Pisanej.
Bojový stav 67. streleckého zboru sa po preskupení v dňoch 23. – 24. októbra zvýšil na päť streleckých divízií. Štyri (211., 241., 305. a 359.) boli v prvom a jedna (70. gardová) v druhom slede. Na delostrelecké zaistenie mal zbor vyše 700 diel a mínometov. Dôkladnejšie bola zorganizovaná súčinnosť a bojové zaistenie útočiacich vojsk. Dňa 25. októbra o 10. hodine prešiel 67. strelecký zbor po osemdesiatminútovej delostreleckej príprave a leteckých úderov do útoku. Z rozhodnutia veliteľa zboru zasadila 305. strelecká divízia za podpry 17. delostreleckej divízie úder nepriateľskej posádke pozdĺž horskej tiesňavy od severovýchodu a 3. motostrelecká a 12. tanková brigáda podporované paľbou zborového delostrelectva od severozápadu. Na poludnie 23. októbra motostrelecký prápor 12. gardovej tankovej brigády pod velením majora G. Z. Dobrunova ako jeden z prvých prenikol cez bojové nemecké zostavy a obsadil dominujúcu výšinu, ktorá bola kľúčom obrany celého uzla odporu. Opakované nepriateľské útoky, ktorých cieľom bolo dobyť späť stratené pozície boli odrazené. Útok motostreleckého práporu hneď podporili tankisti 12. tankovej brigády. Medzitým útvary 305. streleckej divízie a jednotky 3. motostreleckej brigády vtrhli do Nižnej Pisanej od severovýchodu a severozápadu. Spoločným úsilím zlomili nemecký odpor a oslobodili Nižnú Pisanú. Vďaka úspešnej činnosti týchto jednotiek v priestore Nižnej Pisanej mali úspech aj ďalšie zväzky zboru. Do večera 25. októbra postúpili asi o 4 kilometre a prenikli na čiaru Kružlová – južne od Nižnej Pisanej – hora Javorie – hora Hrabov.
Od rána 26. októbra poskytovala 2. letecká armáda útočiacim vojskám značnú pomoc, lebo za zlepšeného počasia zasadzovala nemeckým vojskám a ich delostreleckým a mínometným batériám v priestoroch Vyšnej a Nižnej Jedľovej, Kapišovej, Ladomirovej, Hunkoviec a Dobroslavy silné údery. Tanky a strelecké útvary pokračovali za podpory letectva a delostrelectva v útoku. Lenže nepriateľ i napriek citeľným stratám robil všetko, aby zabránil útočiacim jednotkám preniknúť k hradskej v priestore Ladomirovej. Stačí pripomenúť, že v priestore Kružlovej, Kapišovej a Dobroslavy mal 17 delostreleckých a 20 mínometných batérií, ktoré len za jeden deň vypálili na útočiace jednotky vyše 7000 nábojov.
Dňa 26. októbra popoludní nasadil veliteľ 67. streleckého zboru do boja svoj druhý sled – 70. gardovú streleckú divíziu, ktorá za podpory tankov a letectva zlomila rozhorčený nemecký odpor a dobyla Kapišovú. V ten istý deň dobila 305. strelecká divízia plukovníka A. F. Vasilieva po tvrdom boji Dobroslavu. V noci na 27. októbra dostal veliteľ 67. streleckého zboru rozkaz, aby jeho hlavné sily prenikli k hradskej v priestore Svidníka a Ladomirovej.
Nemecké velenie vedelo, že zdecimované jednotky na tomto smere nedokážu zadržať sovietske vojská a zabrániť im aby prenikli do priestoru Svidníka a Ladomirovej. Prisunulo sem 168. pešiu divíziu a okrem toho doplnilo brániace sa útvary pešími prápormi, aby posilnilo tento smer. Dňa 27. októbra na svitaní zachytili sovietski spojári rádiogram nemeckého velenia, ktoré prikazovalo svojim vojskám stoj čo stoj zlikvidovať sovietske zoskupenie, ktoré preniklo do Kapišovej. Nemci nasadili v tomto priestore do boja všetko čo tu mali, aj s narýchlo sformovanými kombinovanými rotami z tylových jednotiek 357. pešej divízie. Dňa 27. októbra na svitaní sa boje rozpútali s novou silou a už predpoludním dosiahli mimoriadnu intenzitu. Nemci ustavične podnikali protiútoky v sile pešieho práporu až pluku za podpory šiestich až dvanástich tankov na útvary 211., 241., 70. gardovej streleckej divízie a na 12. gardovú tankovú brigádu. Protiútoky podporoval prudkou delostreleckou paľbou. Nepodarilo sa mu však vytlačiť útvary 67. streleckého zboru z dosiahnutej čiary.
V dňoch 25. – 27. októbra postúpili teda útvary 67. streleckého zboru, prekonávajúc mimoriadne húževnatý nemecký odpor, o 6 kilometrov a úzkym klinom prenikli do priestoru Kapišovej. Ďalšie pokusy o útok sa nevydarili. V posledných októbrových dňoch keď sa počasie prudko zhoršilo, prešla armáda do obrany. Tým sa tiež skončila karpatsko – duklianska operácia 38. armády, ktorá sa začala 8. septembra.
V záverečnej etape tejto operácie (október) útočili vojská 38. armády za mimoriadne úporných bojov juhozápadným a južným smerom a postúpili o 18 – 21 kilometrov. Za bojovej činnosti utrpela 168., 545., 75. a 68. pešia divízia, 1. divízia horských strelcov, 24. tanková divízia a samostatné útvary nepriateľa značné straty. Citeľné straty utrpela aj 38. armáda.

Poznámka: Medzi 14. – 24. septembrom 1944 bojoval v priestore Dobroslavy, Korejoviec a Krajnej Porúbky 1. gardový jazdecký zbor generálporučíka V. K. Baranova, ktorý sa tam prebojoval z priestoru Glojsce a Lysej Gory a 24. septembra sa začal na rozkaz veliteľa frontu prebíjať z obkľúčenia smerom na Tylawu.

... časť prekladu z ruského originálu: A. A.Grečko, Čerez Karpaty, ktorý vydalo Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony SSSR, Moskva 1972

Nemecká taktika v Karpatoch

Čiary nemeckej obrany v Karpatoch viedly pozdĺž dominujúcich výšin, ktoré sa premenili na uzly odporu a výbežky hôr a výšin na oporné body. Nemecká obrana sa usadzovala na výšinách, najmä na takých, z ktorých sa ľahko dali kontrolovať prístupy, prechody a cesty a ktoré obklopovali obce a osady. Medzery medzi opornými bodmi, doliny, cesty a prístupy k vrcholom kryla krížová i bočná paľba z guľometov a skupiny samopalníkov kontrolovali mŕtve priestory. Obce a osady, ležiace v hlbokých dolinách, nemci obvykle neobsadzovali, ale prístupy k nim kryli guľometnou, mínometnou a delostreleckou paľbou. Svoje opevnenia na obranných čiarach sa usilovali doplniť rozličnými prekážkami. Na mnohých miestach kládli na prístupoch k prednému okraju, na cestách a v údoliach mínové polia, budovali záseky, okraje lesov chránili ostnatým drôtom, doliny riek a cesty prehradzovali protitankovými priekopami a kolovými zátarasmi. Keď nemci museli pod údermi sovietskych vojsk ustupovať, vyhadzovali do vzduchu všetky mosty, kládli míny nielen na ústupové cesty, ale aj na okraje ciest, na obchádzky a tiež na miesta vhodné pre odpočinok vojsk (lesné lúky, záhrady, priestory pri prameňoch). Po vyprázdnení niektorej výšiny alebo celého reťazca výšin sa pevne usadzovali na ďalšej výšine. Palebné postavenia pre delá a mínomety mali pripravené obvykle dopredu. Z jednotlivých dominujúcich výšin, hlavne pri cestách, robili včas silné oporné body a uzly odporu. Pripravili na nich zákopy, drôtené prekážky, mínové polia a drevozemné palebné zruby. Základ obrany na hlavnej a medziľahlej čiare netvorili pevnostné objekty, ale systém guľometnej, mínometnej a delostreleckej paľby z dominujúcich výšin. Prístupy k nim boli pre sovietske vojská veľmi ťažko schodné.
Bojová činnosť nemeckej pechoty pri pohyblivej obrane v Karpatoch sa vyznačovala tým, že medziľahlá obrana sa nebudovala pozdĺž nejakých určitých čiar (s výnimkou riek), ale na každej takticky výhodnej výšine alebo hore. Len vtedy, keď sa sovietske vojská vklinili na nejakom úseku do taktickej hĺbky nemeckej obrany, museli nemci na susedných úsekoch sťahovať svoje vojská. Ale aj v týchto prípadoch kryli ústup ich hlavných síl osobitné oddiely. Oporný bod na výšine bránila obvykle malá skupina pechoty 15 – 30 mužov s tromi až piatimi ľahkými a dvoma až tromi ťažkými guľometmi. Taký oporný bod kládol mimoriadne tvrdý odpor a iba nebezpečenstvo obkľúčenia alebo preniknutia do boku donútilo nemcov ustúpiť na ďalšiu reťaz výšin. Pretože bol presun v horách ťažký, stačili nemci len málokedy prisunúť včas svoje posily k ohrozovanej výšine. Obyčajne zvyšovali odpor na ďalšej čiare a často ho dopĺňali protiútokmi malých jednotiek (roty alebo práporu) za podpory dvoch až troch bojových vozidiel.
Protiútoky sa podnikali po krátkych ale silných delostreleckých prepadoch súčastne z dvoch alebo viacerých smerov. Po takýchto protiútokoch, ktoré mali kryť ústup, ponechali nemci na výšine jeden až dva ťažké guľomety a ustúpili. Ústup na ďalšiu výšinu alebo reťaz výšin sa praktizoval v skokoch. Nemci ustupovali na maximálnu vzdialenosť preto, aby sovietske delostrelectvo nemohlo z pôvodných palebných postavení zasiahnuť nové priestory nemeckého rozmiestnenia, ale muselo svoje postavenia zmeniť. V horách používali nemci omnoho viac mínometov než obvykle, najmä šesťhlavňových a desaťhlavňových. Nemecké delostrelectvo uplatňovalo metódu palebných prepadov. Metodickú paľbu na bojové zostavy sovietskych vojsk praktizovali nemci pomerne málo. Používali ju hlavne na ostreľovanie ciest, pochodových trás a miest, kde sa vojská zhromažďovali. V boji proti sovietskym tankom pripravovali nemci často pasce z protitankových diel a ťažkých tankov na odvrátených svahoch výšin a v úkrytoch, ktoré kontrolovali cesty a hrebene hôr, ako aj za ohybmi ciest. Keď nemci organizovali na niektorej medziľahlej čiare dočasnú obranu, zameriavali delostreleckú paľbu predovšetkým na úzke priesmyky, kade viedli cesty a na prístupy k svojim postaveniam. Tak sa im darilo včas sústrediť na ohrozený úsek silnú paľbu z veľkého počtu batérií. Tento druh manévru bol veľmi rozšírený. Taktika nemcov pri používaní tankov mala niektoré zvláštnosti. Hromadne, v počte 20 – 30 bojových vozidiel, sa tanky použili len v niekoľkých prípadoch za veľkých protiútokoch. Obvykle však nemci používali tanky v malých skupinách po dvoch až štyroch vozidlách v súčinnosti s jednou až dvoma rotami pechoty v protiútokoch. Malé skupiny tankov postupovali v bojových zostavách pechoty malou rýchlosťou a počínali si veľmi obozretne, využívajúc úkryty v členitom teréne. Samohybné delá sa používali po dvoch až troch samostatne alebo spolu s dvoma až štyrmi tankami na podporu protiútokov pechoty. V takých prípadoch postupovali delá za tankami, lebo podporovali pechotu paľbou vo vzdialenosti 800 – 1000 metrov.
Pri odrážaní sovietskych útokov nemci často praktizovali nástražnú paľbu zblízka. Tanky a samohybné delá rýchlo vyrazili zo svojich úkrytov, podnikli krátky palebný prepad a potom sa rýchlo stiahli späť. Čelnému útoku a palebnému súboju so sovietskymi tankami sa nemci vyhýbali a v tankovom súboji udržiavali odstup 1500 – 2000 metrov. Niekedy sa tanky a samohybné delá používali ako pevné palebné ohniská.

... časť prekladu z ruského originálu: A. A.Grečko, Čerez Karpaty, ktorý vydalo Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony SSSR, Moskva 1972