Od samonabíjacej pušky k útočnej

Počas 1.svetovej vojny sa zrodili samopaly – automatické zbrane spájajúce pohotovosť revolverov a pištolí a kapacitou a kadenciou guľometov.
V bojoch zblízka sa osvedčili, no vzhľadom na použitú pištoľovú muníciu bola ich účinnosť v porovnaní s puškami a guľometmi na puškové strelivo výrazne nižšia. Žiadala sa nová, efektívnejšia zbraň. Už pred vojnou bolo jasné, že puškové náboje sú zbytočne silné. Veď vtedajšie opakovačky mali dostrel až 3500 m, no tak ďaleko jednotlivými mierenými výstrelmi nikto nestrieľal. Výkonná pušková munícia bola navyše nielen drahá, ale v dôsledku silného spätného rázu si žiadala i dôkladný, na výrobu náročný mechanizmus záveru a masívnejšiu konštrukciu zbrane. Prvé kroky na zoslabenie puškového streliva a zlepšenie bojových kvalít pušiek sa však obmedzili iba na nahradenie striel s oblou špičkou ľahšími špicatými, ktoré mali menší spätný ráz a na kratšie vzdialenosti i lepšiu balistiku. I táto munícia však bola príliš silná a pre ručné automatické zbrane nevhodná. Kedže skúsenosti ukázali, že väčšina bojov prebieha na vzdialenosť do 300 m, riešením bol nový tzv. stredný náboj, použiteľný v automatickej zbrani, účinnejší než samopal.

Avtomat Fjodorova

Prvú automatickú zbraň, blízku útočným puškám, skonštruoval v roku 1913 Rus V. G.Fjodorov na originálny náboj kalibru 6,5 mm. Avtomat Fjodorov 1907/13,podobný puške, pracoval na princípe spätného rázu s krátkym záklzom hlavne. Jeho záver uzamykali dve kývavé závory s vertikálnym pohybom a strieľal jednotlivými výstrelmi i dávkou. Ťažkosti s výrobou nového náboja a skutočnosť, že Rusi mali v skladoch množstvo munície do japonských pušiek Arisaka/6,5x50 mm /, viedli k prestavbe zbrane na toto o niečo slabšie strelivo. Nový Avtomat Fjodorova 1916, zavedený čiastočne do ruskej výzbroje v roku 1916, bol oproti vzoru 1907/13 kompaktnejší, ľahší a odolnejší. Mal segmentový zásobník na 25 nábojov. Napriek názvu „avtomat“. ktorý sa v Rusku a neskôr i v krajinách satelitov bývalého ZSSR vžil aj pre útočné pušky, nešlo však ani o samopal ani o útočnú pušku, ale, práve vzhľadom na použitý puškový náboj. o automatickú pušku.

Garand a Sturmgewehr

Dočasné uvoľnenie po vojne spôsobilo útlm automatických zbraní na stredný náboj. Táto otázka sa už v mieri nezdala taká naliehavá a navyše v zbrojniciach zostali veľké zásoby puškovej munície, ktorú bolo treba využiť. Armády sa zdráhali úplne nahradiť opakovačky automatickými či samonabíjacími puškami a iba v USA v roku 1936 zaviedli samonabíjaciu pušku US M1 Rifle Garand na náboj 7,62 x 63 mm. Automatické, dávkou strieľajúce pušky, blízke ľahkým guľometom, sa pre veľkú hmotnosť, malú presnosť, neúnosnú spotrebu munície a malú životnosť mechanizmu ďelej nerozvíjali. Prvé zbrane na stredný náboj vznikli až počas 2.svetovej vojny. V roku 1941 v USA zostrojili samonabíjaciu karabínu US M1 Carabine na náboj 7,62 x 33 mm. Model M2 strieľal i dávkou. Rok nato sa  v Nemecku objavili automatické karabíny Mkb 42/H/ a Mkb 42/W/ na náboj 7,92 x 33 mm „Kurz“. Zdokonalenú Mkb 42 /H/ systému H. Schmeissera v roku 1943 zaviedli do tankvých vojsk a vojsk SS pod krycím označením MP 43/Maschinenpistole – samopal/. Išlo však jednoznačne o pravý vzor útočnej pušky pracujúci na princípe odberu časti plynov z hlavne a uzamknutie záveru jeho vykývnutím vo vertikálnej rovine. Hmotnosť zbrane/nabitej/ bola 5,22 kg, celková dľžka 940 mm, dľžka hlavne 419 mm a kapacita segmentového zásobníka 30 nábojov. Hoci kadenciou asi 500 výstrelov/min. neprevyšoval najrozšírenejší nemecký samopal MP 40,vďaka hmotnosti bol MP 43 i pri streľbe dávkou stabilnejší a oveľa účinnejší. Po ďalších úpravách zbraň v roku 1944 označili ako MP 44 a napokon, vraj na pokyn samého Hitlera, jej dali názov Sturmgewehr 44 /StG 44/, teda útočná puška, ktorý sa neskoršie vžil ako všeobecný pojem pre túto kategóriu zbraní. S príslušnikmi SS bojujúcimi proti SNP prišla StG 44 na jeseň 1944 i na Slovensko a po vojne, ako koristná, dostala sa dočasne aj do výzbroje niektorých jednotiek čs. armády.

PhDr. Ján Dolinay
Voj. hist. ústav