Ozbrojené sily ruského štátu na začiatku 17. storočia I.

Ruské vojenské umenie rozvíjalo sa v 15. a 16. storočí zvláštnou cestou, ktorá sa líšila od cesty rozvoja vojenského umenia v západoeurópskych krajinách. Západe centralizovaná kráľovská moc dostatočne zosilnela, aby sa mohla postaviť proti zvôli feudálov a rytierov, vytvoril sa pevný zväzok medzi kráľom a mestami. V snahe obmedziť silu lúpeživých rytierov mestá ochotne dávala kráľovi peniaze na najímanie vojska, na jeho vyzbrojovanie a zásobovanie. Veľmi skoro sa objavila zvláštna kategória profesionálnych žoldnierov, ktorí vstupovali do služby k tomu, kto im sľúbil väčší plat. . Národná príslušnosť bola pre žoldnierov bezvýznamnou vecou a ich morálna úroveň bola veľmi nízka. . Žoldnierske armády postupne vytlačovali feudálnu rytiersku jazdu.. Najímanie žoldnierov stalo sa hlavnou formou doplňovania početných stavov západoeurópskych armád.

Inak prebiehal historický vývoj ruského štátu. Ruská armáda sa začiatkom 17. storočia doplňovala na základe pomestného vojenského systému. Podstata tohto systému spočívala v tom, že každý bojar a pomeščik bol povinný za to, že dostal od štátu služobný statok, na prvú výzvu vlády postaviť určité množstvo ozbrojených jazdcov a pešiakov. /podľa toho, koľko mal pôdy/. V podstate tu išlo o služobný stav. Tento stav bol spoločenskou základňou stavovskej zastupiteľskej monarchie. S pomocou tohto stavu dostal sa Boris Godunov k moci. Za Ivana III. A hlavne za Ivana IV. bolo všetko, čo sa týkalo pomestnej vojenskej služby a pomeščikov, stanovené zákonmi. Na určitú plochu pôdy viazala sa povinosť postaviť jedného jazdného vojaka.

Hlavným druhom vojsk bolo jazdectvo. Okrem pomestných vojsk sa však armáda doplňovala tiež sedliackou hotovosťou. . Kedykoľvek záujmy obrany zeme vyžadovali, aby do armády bolo získané veľké množstvo obyvateľstva, brali do armády ozbrojencov z radov sedliakov, obvykle vždy po jednom z niekoľko dvorov. Sedliacka hotovosť bola pešia. K peším vojskám patrili samozrejme strelci. Zriadenie streleckých vojsk spadá do polovice 16. storočia. Tieto vojská boli začiatkom stálej armády. Doplňovala sa hlavne z remeselníkov a mešťanov, „ľudí robotou nepovinných“. V mieri strelci slúžili v pevnostných posádkach a vykonávali strážnu službu na hraniciach. Vo vojne boli základom pešieho vojska, pretože mali dobrý výcvik a najlepšiu výzbroj. Koncom 16. storočia čítali strelecké vojská iba 12 000 mužov.

V ruskej armáde boli tiež peší aj jazdný mestskí kozáci. Tvorili posádky pohraničných miest a vykonávali pohraničnú strážnu službu. Okrem jazdectva a pechoty malo v ruskej armáde veľký význam delostrelectvo a ženijné vojsko. Spôsob, akým sa doplňoval stav ruskej armády, zaručoval jej národný charakter a početnú prevahu nad nepriateľom. V dobe, keď početný stav cudzích armád činil desiatky tisíc vojakov, mala vojská Ivana IV. za vojny 250 000 až 300 000 mužov. Za Ivana IV sa definitívne vytvoril systém centralizovaného velenia vojsk. Strelcov a mestských kozákov spravoval strelecký príkaz, delostrelectvo a stavba pevností podliehali delostreleckému príkazu / Puškarskij príkaz/.

Taktické umenie pomestného vojska sa podstatne líšilo od umenia kniežacích a bojarských družín a ľudových hotovostí 14. a 15. storočia. Široké prenikanie paľných zbraní sa nutne prejavilo v rozostavení vojsk k boju. Bojová zostava pomestného vojska sa skladala zo sledov pechoty v hĺbke 6 – 8 radov, rozmiestnených tak, aby v boji bolo možné čo najlepšie využiť palných zbraní. Pred frontou pechoty bolo rozmiestnené delostrelectvo, na krídlach jazdectvo. Veľký význam bol prikladaný poľnému opevňeniu. Preto sa široko používali druhy opevnení, ktorým sa hovorilo „guljaj gorod“ a ktoré sa skladalo z pevne spojených drevených štítov, ktoré sa prevážali na vozoch. Na začiatku ťaženia sa vojsko rozdelilo na pluky : veľký, pravej a ľavej ruky, predný a strážny. Okrem toho bol vytvorený zvláštny oddiel /“artoulný pluk“/, ktorého úlohou bolo prevádzať prieskum, ochrana a opravy ciest. Delostrelectvo bolo sústredené v samostatnej skupine a nazývalo sa „narjad“. Každý pluk mal vojvodu a pomocníkov. Pomocníci dva krát týždenne museli konať prehliadku pluku, prevádzať výcvik, dohliadať na ošetrovanie zbraní a upevňovať morálku. . Výzbroj vojsk sa skladala z palných, bodných a sečných, vrhacích zbraní a ochrannej zbroje. Jazdec mal šabľu, dýku a kopiu. Píšťaly vozili v tréne. Koncom 16. storočia sa objavili karabíny a pištole, ale týmito boli vyzbrojení len najzámožnejší vojaci. Pešie vojská boli vyzbrojené píšťalami, šabľami a halapartňami.

Bodné, sečné aj palné zbrane zhotovovali zbrojári v Moskve a iných mestách. Vysoká úroveň rozvoja banskej a hutnej výroby v Moskovskom štáte vyvracala výmysly o tom, že zbrane boli dovážané zo západoeurópskych krajín.

pokračovanie....