Ozbrojené sily ruského štátu na začiatku 17. storočia II.

Veľký význam malo v ruskej armáde vtedajšej doby delostrelectvo a ženijné vojsko. Ruské delostrelectvo a delostrelci boli najlepší na svete. Delostrelectvo malo svoj organizačný poriadok, centralizované velenie /delostrelecký prikaz/. Delostrelci, podobne ako strelci, dostávali od vlády služné, žili v zvláštnych osadách, boli oslobodení od daní. atď. Svoje umenie majstrov delostrelby odovzdávali z otca na syna. Koncom 16. storočia bolo toto umenie na omnoho väčšej úrovni, ako v západných krajinách. Pre liatie diel boli zriadené zvláštne dielne, -delostrelecké izby. Za vlády Ivana IV bolo takýchto izieb toľko, že to v plnej miere uspokojovalo potreby armády. Boli liate také delá, o akých v západnej Európe nemali ani potuchy.

Tak napríklad v roku 1586 odlial Ondrej Čochov delo, vážiace 2400 pudov / pud = 16,375 kg/ a strela do tohto dela vážila 52 pudov. Nemecký vyslanec Kobenzel poukazuje na to, že v moskovských arzenáloch a skladiskách „ je pripravené nie menej ako 2000 rôznych diel.
Cudzí vyslanci mali dôvody k znepokojeniu. V Moskovskom štáte vytvárali takú techniku, aká sa na západe objavila za mnoho rokov neskoršie. Je napríklad známe, že existovali delá, ktoré sa nabíjali zozadu, a tiež delá so závitom, alebo rýhované, ktoré sa tiež nabíjali zozadu. Prvenstvu vo vynájdení dela s rýhovanou hlavňou sa pripisuje Angličanovi Robinsovi naprosto neprávom, pretože takéto delá malo Rusko už pred ním. V Rusku bolo v 16. storočí za vlády Ivana Hrozného po prvý krát na svete vytvorené plukovné delostrelectvo. / a nie vo vojsku Gustava Adolfa/.

Ruské delostrelectvo sa už koncom 16. storočia delilo na plukovné, obliehacie a pevnostné. Pokiaľ ide o použitie v boji, delilo sa na tri typy : delá pre mierenú strelbu, mažiare a kartáčové delá. Známa bola tiež strelba zápalnými strelami. Domáci priemysel v plnej miere zaisťoval pre palné zbrane potrebné strelivo. Bola dobre zariadená výroba strelného prachu.

Ruskí velitelia venovali velkú pozornosť bojovému výcviku pešiakov a delostrelcov. Ivan IV poriadal sám každoročne v Moskve streľbu z ručných palných zbraní a diel. K tomu sa zriaďovali zvláštne terče. Strelba bola dovtedy, pokiaľ sa terče nezničili. Takéto terče pre delostrelcov boli pevné drevené zruby, vyplnené hlinou.

Na vysokej úrovni v ruskej armáde bolo aj ženijné vojsko. Už v dobe kazaňského ťaženia vedeli ženisti vypočítať, akej nálože bude treba k vyhodeniu pevnostných hradieb. Pri obliehaní pevností a ich obrane podali ženisti vzorné ukážky mínerského trhacieho umenia.
Maskiewicz hovorí o obliehaní Smolenska vojskami Zikmunda III. v roku 1609.“Nazabúdali ani na podkopy, ale ženisti boli bdelí, ani jeden podkop sa pred nimi nepodarilo utajiť, smolenské hradby boli skúsenými ženistami vybudované tak dôkladne, že v nich boli pod zemou tajné chodby, kde bolo všetko počuť, či robili podkopy kdekoľvek. Využívajúc ich sa podkopávali pod základy hradieb a buď sa stretávali s našimi, alebo kládli míny pod naše podkopy, vyhadzovali do povetria ako prácu, zasypávali ľudí a dusili hlinou „.

Záujmy obrany zeme nútili ruskú vládu, aby široko organizovala stavbu pevností na hraniciach aj vo vnútri zeme a urobila poriadok v pohraničnej službe. Na západnej hranici boli takýmito pevnosťami Novgorod, Pskov, Porchov, Ostrov, Izborsk, Gdov, Orešek, Ivan-Gorod, Kromy, Smolensk... Na juhu zeme Tula, Serpuchov, Zarajsk, Kolomna, Michajlov, Pronsk, Šack...

Pevnosti boli vyzbrojené delostrelectvom a mali posádky v sila 2000-3000 mužov a tiež zásoby potravín na 2 –3 roky. Ivan IV a Boris Godunov venovali velkú pozornosť strážnej pohraničnej službe. Strážna služba na hraniciach bola organizovaná takto: medzi pohraničnými pevnosťami boli umiestnené zvláštne záštity, „strážne útočiská“, vzdialené navzájom pol dňa cesty alebo i menej. Od jari do neskorej zimy hliadkovali medzi týmito bodmi jazdné hliadky, ktorých úlohou bolo pozorovať protivníka, a o všetkom, čo zistili, okamžite podávať hlásenie do najbližšej pevnosti. V najviac ohrozených smeroch boli zriadované línie zásekov, skladajúcich sa z drevených a zemných opevnení a lesných zásekov.
Poriadkový rád zakazoval predsunutým hliadkam rozkladať na otvorených miestach oheň k príprave jedla, zostávať po celý deň a noc na jednom mieste... Plnenie pohraničnej služby bolo pravidelne kontrolované zvláštnymi oddielmi, vyslanými z najbližšieho mesta. Tento systém pohraničnej služby v plnej miere slúžil záujmom obrany štátu a znemožňoval náhly vpád nepriateľa na štátne územie.

Zdroj: Naše vojsko- Praha 1955 Slavní Ruští vojevudci