Pekelná zbraň

Najstráženejším tajomstvom Byzancie bola výroba ničivej zbrane známej pod menom grécky oheň.

V druhej polovici 7. storočia arabské útoky na územia Byzantskej ríše naberali na intenzite. Vyznávači Mohamedovho náboženstva sa odvážili plieniť nielen Malú Áziu, ale aj priľahlé ostrovy v Stredozemnom mori. Postupne im do rúk padli bývalé byzantské dŕžavy Cyprus, Rodos, Kos i Chios. Cisár tušil, že je len otázkou času, kedy si Arabi trúfnu zaútočiť aj na samotný Konštantínopol.
Z podmanených území plynuli arabským vládcom veľké finančné dávky, vďaka ktorým mohli neustále zdokonaľovať svoju už takú obávanú armádu. Markantný bol najmä rozmach arabského námorníctva. Za päťdesiat rokov sa mohamedánom podarilo vybudovať flotilu, ktorá budila vo východnej časti Stredozemného mora obrovský rešpekt.
Blokáda Konštantínopolu: V roku 674 sa arabský kalif Muavija rozhodol, že je na čase zmerať si sily s nenávideným susedom - Byzanciou. Zhromaždil obrovskú armádu, ktorej dominantou bola práve flotila. Desiatky arabských plavidiel sa cez Helespont dostali do Marmarského mora a namierili si to rovno na Konštantínopol. Začali jeho blokádu, ktorú Byzantínci najprv nevedeli prelomiť. Pod majestátnymi hradbami Konštantínovho mesta sa počas obliehania odohralo niekoľko krvavých námorných bitiek, no žiadnej zo strán sa nepodarilo dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo.
Misky váh na stranu Byzantíncov naklonila až tajná zbraň, ktorá sa práve v tomto období dostala do arzenálu cisárskej armády. Išlo o zvláštnu horľavú substanciu, ktorú vynašiel Grék Kallinikos a tajomstvo jej prípravy prezradil cisárovi Konštantínovi IV. Od tých čias sa horľavá zmes označovala ako grécky oheň. Jej zloženie, pomer jednotlivých komponentov a spôsob výroby ovládalo len niekoľko vybraných jedincov. Ani dnes ho nevieme celkom presne, jednotlivé pramene sa totiž pri opisovaní gréckeho ohňa značne líšia. Základnými zložkami však určite boli síra, liadok a ropa.
Stredoveký plameňomet: Grécky oheň bol v podstate niečo ako stredoveký plameňomet. Bola to skutočne desivá zbraň: zasiahnutej obeti najčastejšie nebolo pomoci, lebo oheň sa nedal zahasiť vodou, iba pieskom. Grécky oheň sa najčastejšie využíval ako ničivá zbraň byzantského námorníctva. Zmes vložili do drevených trubíc obložených mosadzou a z nich ju pod veľkým tlakom vrhali na nepriateľské plavidlá. Trubice často ústili v tlame leva umiestneného na prove lode. Malo to psychologický efekt: nepriateľ mal pocit, akoby naňho chrlil oheň rozzúrený lev.
Ďalším spôsobom použitia gréckeho ohňa bola zbraň podobná dnešným granátom. Zmesou sa plnili menšie alebo väčšie nádoby, zapálili sa a odhodili do nepriateľských radov. Často sa aj vystreľovali pomocou katapultov za hradby obliehaného mesta, kde dokázali narobiť naozajstnú spúšť. Grécky oheň spôsoboval ukrutnú smrť, zasiahnutá obeť totiž za niekoľko minút zaživa zhorela. Byzantské vojenské námorníctvo sa vďaka tomuto vynálezu stalo na niekoľko storočí nesmierne obávanou silou Stredomoria.

Skaza arabského loďstva:
To zistili aj Arabi, ktorí začali v roku 674 spomínanú blokádu Konštantínopolu. S niečím podobným sa totiž doteraz pri svojich výbojoch nestretli a grécky oheň sa pre nich stal doslova nočnou morou. Len čo uvideli blížiace sa byzantské plavidlá s rozďavenou tlamou leva, z ktorej šľahali plamene, ich bojová morálka klesla na bod mrazu. Grécky oheň ničil arabské koráby a kakofónia výkrikov upálených nešťastníkov sa niesla Marmarským morom.
Arabi nevedeli nájsť na tento „pekelný oheň“ žiadnu protizbraň. Muavija bol donútený prestať v roku 678 s obliehaním a uzavrieť mier s Byzanciou na tridsať rokov. Konštantínopol, ríša i kresťanstvo boli zachránené. V roku 717 sa Arabi opäť rozhodli zaútočiť na baštu východného kresťanstva. Od ich skazy pod hradbami hlavného mesta uplynulo už takmer štyridsať rokov a vo vojsku generála Maslamu sa nachádzalo len málo veteránov, ktorí na vlastné oči videli smrtiace účinky gréckeho ohňa.
Armáda, ktorá vyplienila Malú Áziu a pochodovala ku Konštantínopolu, bola skutočne obrovská. Maslama mal k dispozícii 80 000 mužov a flotilu admirála Sulejmana so silou 1 800 lodí. Boli to čísla, s ktorými sa byzantská armáda vôbec nemohla porovnávať. Cisár Lev III. bol však rozhodnutý brániť mesto za každú cenu a spoliehal sa na ničivé účinky „pekelnej“ zbrane.

Zhoreli zaživa:
Už v prvej námornej bitke v konštantínopolskom zálive Zlatý roh spálila byzantská flotila niekoľko desiatok hliadkujúcich arabských plavidiel a predznamenala tak výsledok celej blokády. Táto úvodná potýčka mala opäť nesmierny význam zo psychologického hľadiska. Stovky arabských námorníkov a vojakov na vlastné oči videli svojich druhov, ako zaživa zhoreli a aby na to ani na chvíľu nezabudli, pripomínali im to spálené vraky lodí lemujúce Marmarské more.
Maslama sa, samozrejme, nemienil vzdať a naplánoval mohutný útok na hradby po súši i z mora. Dopadol však navlas rovnako, len s tým rozdielom, že arabské straty boli tentoraz oveľa väčšie. Akoby nestačila skaza armády spôsobená gréckym ohňom, napadlo Arabov aj bulharské vojsko a uštedrilo im ďalšiu porážku. Lev III. neponechal nič na náhodu a okrem Bulharov sa snažil získať za spojencov aj vzdialených Frankov. To už bolo na Maslamu priveľa a rozhodol sa spod konštantínopolských hradieb odtiahnuť, kým mal ešte aspoň ako-tak bojaschopnú armádu.
Môžeme sa len domnievať, či by sa Byzancia udržala a nepodľahla arabskému útoku aj bez gréckeho ohňa. Každopádne, Arabi sa preto nesmierne báli útokov byzantských plavidiel vybavených chrličmi „pekelného ohňa“ a snažili sa vymyslieť spôsob, ako sa mu aspoň čiastočne brániť. Niekedy napríklad pokrývali boky vlastných lodí mokrými látkami a kožami.

Spoznali ho aj križiaci:
Grécky oheň používali Byzantínci ešte aj v období križiackych výprav a z armádneho arzenálu začal definitívne miznúť až s nástupom pušného prachu. Správy o používaní gréckeho ohňa nám zanechali kresťanskí i arabskí kronikári. Jeden z nich takto opisuje jeho ničivé účinky pri obliehaní Akkonu križiakmi: „Kresťanské vojsko postavilo obrovský štvorposchodový stroj, ktorý vďaka svojej výške ovládal hradby Akkonu. Posádka mesta bola na konci so silami, všetci sa už chceli vzdať, ale Boh dovolil, aby tento stroj zhorel...
V meste bol totiž akýsi muž pochádzajúci z Damasku, ktorý mal záľubu v tom, že robil pokusy s naftou a študoval látky, ktoré dokážu urobiť oheň neuhasiteľným. Keď dokončil svoje pokusy, zašiel k emirovi Karakušovi a povedal mu:, Prikážte strojníkovi, aby urobil to, čo mu poviem. Keď vystrelí proti tej veži to, čo mu dám, zhorí. ‘
Emir sa najprv zdráhal, no keď aj ostatní poukazovali na to, že nemôže nič stratiť, napokon privolil. Aby kresťanov oklamal, hodil muž z Damasku na jednu z veží najprv nádobu s naftou a inými nezapálenými látkami, ktoré nemali žiadny účinok. Kresťania sa ihneď vyšplhali dôverčivo na vežu a zasypali moslimov posmeškami. Muž z Damasku medzitým počkal, kým sa látka, ktorá bola v nádobe, dobre rozšírila. O chvíľu dal vystreliť ďalšiu nádobu naplnenú zápalnou zmesou, celú v plameňoch. V okamihu sa oheň všade rozšíril a pohltil celú vežu. Kresťania nemali vôbec čas ustúpiť a všetci zhoreli. Boh chcel, aby kresťania horeli najprv v ohni tohto sveta, kým budú horieť na onom svete... “

MARTIN KONEČNÝ, pre PLUS 7 dní