Piráti

Hlavným znakom pirátov bola páska cez oko, drevená noha, šatka a papagáj. Papagáj a drevená noha patrí k Dlhému Johnu Silverovi, hrdinovi románu Ostrov pokladov, z ktorého ho potom preberali ďalší autori dobrodružných kníh.

Nie je pirát ako pirát:
Samozrejme ako v každom odbore i tunáka sa postupne vytvorili rôzne kasty alebo odbornosti, keby sme to mali tak nazvať. Takže tu máme námorných pirátov, ktorí prepadávali lode, ale aj mestá a osady na pobreží, zatiaľ čo pobrežný piráti lákali pomocou ohňov a svetla lode na útesy a plytčiny a po stroskotaní vraky vylupovali. To bola tá najhoršia spodina.

Korzári :
Potom sa na mori objavili ďalší, akoby solídnejší námorný lupiči – kavperi alebo tiež korzári /angl. privateer, franc. corsair/. Od pirátov sa líšili predovšetkým tým, že majiteľ lodi / existovali dokonca celé korzárske spoločnosti/ alebo priamo kapitán mal od svojho panovníka kavperský list, glejt, licenciu alebo patent, ktorý ho oprávňoval napádať nepriateľské obchodné lode a vo svoj prospech ich zajať a brať si ich náklad. Kavperský list sa obvikle vydával v dobe, kedy medzi sebou niektoré štáty bojovali – čo bolo vtedy časté. Podiel na zisku z tohto lupu niekedy mal sám kráľ, ale každopádne ministri a šľachta aj spoločnosťi, ktoré si najímali korzárske lode. Kavperstvo či korzárstvo sa tak stávalo celkom výnosnou a váženou činnosťou. Zlatou dobou tohoto remesla bolo obdobie od 16. do 18. storočia, kedy spolu boli vo vojnovom stave Anglicko, Francúzsko a Španielsko, neskoršie sa pridala i mladá Amerika bojujúca za nezávislosť. Kavperstvo bolo úradne zrušené parížskou dohodou v roku 1856, teda ešte bez Spojených štátov.

Flibustýri :
K určitému deleniu medzi pirátmi a korzármi však dochádzalo i podľa oblasti, kde pôsobili. Napríklad antilskí piráti v 17. a 18. storočí sa nazývali flibustýri / angl. freebooter, filibusters/ Základom je holandské slovo vrijbuiter, čo sa dá preložiť ako slobodný lupič / vrij –slobodný buit – korisť /. Mohli sa s nimi stretnúť lode plávajúce vo vodách Západnej Indie, Karibského mora. Boli to piráti bez kavperského listu a prepadávali hlavne španielske karavely, ktoré do Európy z Ameriky dovážali zlato a striebro ukradnuté indiánom. V radoch flibustýrov boli väčšinou Angličani a Francúzi, ale tiež Holanďania. Ich obľúbeným zhromaždiskom boli ostrovy medzi Tortugou a Jamajkou.

Vojna o španielske dedičstvo v rokoch 1701-1714 však prispela k ich úpadku. Dôvod bol prostý : z protivníkov, Španielov a Francúzov sa stali spojenci a tak kráľ Ludvík XIV zakázal útoky na španielsku lode, najväčší to zdroj pirátskych „ príjmov“. Viacero flibustýrskych kapitánov tým priviedol k zmene „zamestnania“ – stal sa z nich obyčajný pirát. .

Bukanieri:
Celkom iné to je s bukaniermi /angl. bucaneer, franc. boucanier/. Ich názov vznikol odvodením slova mocaem z jazyka tupí karibského kmeňa, ktoré značí mäso vyúdené podľa prastarého indiánskeho receptu. Bukaniermi sa pôvodne stávali dobrodruhovia európskeho pôvodu, Holanďani, Angličania a Francúzi, ktorí sa okolo roku 1600 usadili na Bahamách a lovili tam zdivočelý dobytok. Mäso potom údili a spolu s kožami ho predávali okolo plávajúcim lodiam. Angličania však bukanierov roku 1629 z Bahamských ostrovov vypovedali a tí sa uchýlili na ostrov sv. Krištofa. Ale odtiaľto ich zasa vyhnali Španieli a tak sa spojili s francúzskymi pirátmi na slávnom pirátskom „rejdišti“, ktorým bol ostrov Tortuga / Korytnačka/, a čoskoro sa sami dali na námorné zbojstvo. Preslávili sa okrem iného v roku 1655, kedy na päť tisíc bukanierov obsadilo západnú časť ostrova San Dominge v mene francúzskeho kráľa.

Najväčšieho rozkvetu dosiahlo námorné pirátstvo v Karibskom mori a priľahlých končinách v 17. a 18. storočí. Preto je mu venované najviacej pozornosti, či už v romantickej literatúre alebo vo filmovej produkcii.

Piráti Čínskeho mora :
Málo toho vieme u nás o pirátoch čínskych morí. Snáď len príbehy o hrdinnom Sandokanovi, ktorý je napolovice bojovníkom za slobodu a práve tak aj pirátom, nám približujú tieto končiny. Ale také to už vtedy bolo. Námorné lupičstvo sa prelínalo s vojnami. Doplácalo na to Japonsko aj Čína, takže sa veľakrát museli proti pirátom spojiť. Situácia sa zhoršila, keď sa v 16. a 17. storočí objavili v týchto končinách Európani. Hlavne proti ním sa potom zamerali piráti so svojimi flotilami džuniek. Zdalo by sa, že proti európskym lodiam nemali šancu, ale tieto pôvodné nákladné plavidlá boli vyzbrojené 10 až 15 delami a mali početnú posádku. Veľakrát preto rozhodoval počet lodí. Napríklad flotila známeho piráta Čing-Jiho ich mala cez 500! Nie síce takých ako mali európani, ale niekedy tento počet, znásobený odvahou, zvíťazil aj nad modernejšou technikou.

Piráti Indického oceánu :
Za pripomenutie tiež stojí piráti z Indického oceánu. Sem sa totiž začal niektorý kapitán a kapitáni premiestňovať z Karibiku, keď sa odtiaľ prestalo voziť španielske zlato. Indickým oceánom plávali lode do Európy naložené pokladmi z Indie a naspäť vozili cennosti zo starého kontinentu. Piráti tuná pôsobili hlavne pri východnom africkom pobreží a podlíž Madagaskaru, ktorý sa stal ich základňou.

Piráti Baltu a Severného mora :
A ešte sa vrátime z ďalekého Orientu k brehom Európy, predovšetkým do Severného mora a na Balt. V týchto moriach sa v stredoveku o rozmach pirátstva postarala Hanza, stredoveký zväz nemeckých prístavov aj vnútrozemských miest. Hanza svoju moc uplatňovala a rozširovala aj vedením vojen, hlavne s Angliou, a tak si najímala kavperov. V 17. storočí už Hanza stratila svoj vplyv a postupne sa rozpadla. Pamiatkou na slávne doby je titul „hanzovné mesto“, ktorý si zachovala do dnešného dňa mestá Hamburg, Brémy a Lubeck.

Niekoho obesili, iného povýšili :
Predlhý by bol zoznam slávnych, alebo aspoň málo známich pirátov zo všetkých morí a dôb. A tak ako vždy sa niekto dožil nielen slávy, ale aj povýšenia do šľachtického stavu, alebo dostali významné funkcie, trebárs práve v kolóniách. Iní sa síce dostali k veľkému bohatstvu, Dokonca ho schovali kdesi na neskoršie časy, ale skôr ako si ho mohli užiť zomreli. Padli v boji, alebo na výstrahu obesili, či už na ich lodi, alebo na šibenici na pevnine.

Jolly Roger prinášal strach aj smrť :
Pokiaľ žijete v presvedčení, že pirátska vlajka bola vždy čierna s bielou lebkou a skríženými hnátmi, potom je to omyl. Tak vyzerala len tradičná vlajka v 17. a 18. storočí, ale piráti užívali i radu iných, dokonca pestrofarebných vlajkových symbolov. Napríklad slávny pirát Edward Teach nazývaný Čiernofúz mal čiernu vlajku s bielym diabolským kostlivcom, ktorý drží v pravej ruke presýpacie hodiny, v ľavej šípom mieri na červené srdce s kvapôčkami krvi. Symbol presýpacích hodín sa na pirátskych vlajkách objavoval často. Spolu s tradičným symbolom smrti upozorňoval, že času na kapituláciu je málo. Piráti nie vždy plávali pod pirátskou vlajkou. Skôr vyvesovali pred útokom ako varovanie a výzvu posádke vzdať sa bez boja. Niekedy sa tak i stalo, inokedy došlo ku krvavému boju. Občas sa námorníci radi vzdali a pripojili k pirátom, pretože v tom videli možnosti slobodného života a trebárs aj bohatstva.

A prečo sa pirátskej vlajke hovorilo Jolly Roger alebo Veselý Roger? Je niekoľko legiend. Podľa jednej to bola vlastne Čiernofúzova vlavka s kostlivcom – čertom, Starým Rogerom, Ktorá dala vlajke meno. Druhá legenda hovorí, že názov pochádza od jedného zábavného a žoviálneho piráta Rogera. Pravda však bude najskôr na strane tých, ktorí ju považovali za skomolomeninu francúzskeho názvu pre červenú vlajku, Jolie rouge, prípadne Joyeux rouge / jasne červená /. Aj keď to bola nakoniec vlajka prevažne čierna.

Prísny RÁD :
Keď nalistujeme dejiny pirátstva, určite nám neunikne, aká pevná organizácia a železné pravidlá riadila život pirátov. K pirátstvu sa totiž často uchylovali veľmi schopní dôstojníci, námorníci, lekári. Pozrime sa teda na chvíľku do výňatku reglementu / vnútorného poriadku/ jednej pirátskej skupiny zo 17. storočia.:

Zloženie sľubu:
Muž sa stával pirátom až po slávnostne zloženej prísahe. Bola to svojho druhu slávnosť, pri ktorej záujemci na bibliu a svedkami prisahali, že budú dodržiavať všetky predpisy, ktoré členstvo v bande vyžadovalo.

Podriadiť sa bezpodmienečne rozkazom a poriadku:
Rozkaz kapitána mal silu zákona. Kapitán bol ten, ktorý rozhodoval o odmenách po úspešnej akcii, mohol menovať riadneho člena do nejakej dôležitej funkcii, mal právo vyvolať súdny proces, súdiť a odsudzovať.

Rozdelenie zisku :
Každý pirát mal právo na svoj podiel zo zisku. Kapitán a jeho zástupca niekedy dostávali dva diely, pirát, ktorý sa zúčastnil útoku, jeden.

Nikdy neokrádať piráta :
Krádež medzi pirátmi bola vždy odsudzovaná najprísnejším spôsobom. Po prvé to bolo rádom zakázané, za druhé sa to pokladalo za neprístojné. Preto pirát usvedčený z niečo takého bol vysadený na pustý ostrov. Pre potrebu mu bol zanechaný súdok pitnej vody, pištoľ a munícia.

Statočne bojovať :
Ten, kto sa chcel dať k pirátom, musel preukázať svoje schopnosti bojovať. Podľa regmentu bol strach pirátom doslova zakázaný. Keby sa zistilo, že sa pirát behom boja schovával, nielenže prichádzal o svoj podiel zo zisku, ale býval trestaný / najčastejšie bičovaním/.

Pirátske bolestné :
Pokiaľ v boji pirát utrpel ťažké zranenie, nadobúdali platnosť iné regule, ktoré zaisťovali liečbu, alebo ďalšie usporiadanie života postihnutej osoby. Ďalší výňatok pravdepodobne pochádza z r. 1666. Predpokladá sa, že na jeho vzniku sa podielal Alexander- Olivier Oexmelín, istý chirurg, skorej ako pirát. Hovorili mu Starý morský vlk. Vynikal svojími znalosťami prúdov, vetra a mora vôbec. Za stratu jedného oka v boji dostane pirát 100 ecu / stará francúzska mena /, alebo jedného otroka. Pri strate oboch očí 600 ecu, alebo šesť otrokov. Pri strate jedného prsta alebo ucha dostane pirát 100 ecu, alebo jedného otroka. Stratu jedej ruky alebo nohy kompenzovalo 200 ecu, alebo dvaja otroci. Strata obidvoch rúk alebo nôh 600 ecu, alebo šesť otrokov.

Fortuna Print 1996. ABC