Porážky „ maršála víťazstva“

Legandárny vojvodca Georgij Konstantinovič Žukov bez svätožiary.
Zožínal azda niekto z ruských a sovietskych vojvodcov takú slávu ako maršal Georgij Konstantinovič Žukov? Ešte aj Kutuzov a Suvorov blednú v hrobe od závisti. Všetky bitky vyhrával. A aj dostal prívlastok „maršal víťazstva“. Nehynúci pomník si postavil aj on sám knižnými pamäťami Spomienky a úvahy, ktoré vychádzali v nových a nových vydaniach. No Solženicyn i Suvorov - nie Alexander Vasilievič, ale Viktor, autor knihy o Žukovovi - tvrdia, že sovietske dejiny sú prikryté nepreniknuteľnou vrstvou lží. Mnohé z nich už odhalili. Aj o Žukovovi. Spolu s ďalšími sa síce podieľal na konečnom víťazstve nad fašizmom, lenže nie až takým levím podielom, aký sa mu doteraz pripisoval. Utŕžil aj nejednu porážku, dopúšťal sa ťažkých omylov, bol krutý, pomstivý, diktátorský. Podobne ako jeho najvyšší šéf.

Chlapi, nebojujte! :
V noci na 22. júna 1941 podpísal generál Žukov, vtedy náčelník generálneho štábu Červenej armády, telegram veliteľom vojenských okruhov na západných hraniciach: „V dňoch 22. - 23. júna 1941 je možný nečakaný útok Nemcov. Ihneď uviesť vojská do bojovej pohotovosti. “ V telegrame sa ďalej uvádzalo: „Nedať sa pritom strhnúť nijakými provokačnými akciami. “ O niekoľko hodín Nemci zaútočili.
Žukov, hrdina od rieky Chalchyn gol v Mongolsku, kde roku 1939 ako veliaci generál pripravil katastrofálnu porážku japonských vojsk, v lete 1941 pripravoval, nielen sám, katastrofálnu porážku sovietskych vojsk. Hoci sovietske velenie už dávno a presne vedelo o presunoch nemeckých vojsk k sovietskym hraniciam, nariadilo pohotovosť len tesne pred útokom a Žukov navyše žiadal, aby sa vojaci nedali „strhnúť provokáciami“. Ešte aj vystríhal: „Akékoľvek ďalšie akcie nevykonávať bez zvláštneho nariadenia. “ Čo mohlo nasledovať za nesplnenie rozkazu? Guľka! Nuž, akoby povedal: Chlapi, nebojujte!
Fašistické vojská udreli nevídanou silou. Veliteľ západného frontu generál D. G. Pavlov volal zavčas rána do Moskvy a kričal do slúchadla: „Vojna! Dovoľte mi konať! Dovoľte mi začať delostreleckú paľbu. Dovoľte mi zostreľovať nemecké lietadlá. “ Odpoveď znela: „Nepodliehať panike! “ Ešte niekoľko ráz telefonovali do Moskvy - odpoveď rovnaká. Až ráno o 7. hodine a 15. minúte povolil Žukov začať bojové akcie. Ale len v obmedzenej miere.
Nemecké letectvo ničilo sovietske lietadlá rovno na letiskách, tanky prerážali chabú obranu, sklady munície horeli a dezorientovaní vojaci húfne utekali alebo sa vzdávali. Viktor Suvorov, ktorý Žukova kedysi velebil a potom zatracoval, v knihe Beriem svoje slová späť uzatvára o tejto kapitolke Žukovovho života: „... svojou zločinnou smernicou vydanou v posledných hodinách mieru vystavil armádu, svoju vlasť a svoj ľud smrteľnému úderu. “ Suvorov si myslí, že by si za to bol zaslúžil najmenej sto ráz zastreliť.

Záchranca Leningradu? :
Podľa legiend výdatne živených i Žukovovými pamäťami - áno. Podľa nich: Stalin si dal zavolať generála a povedal mu. „Pôjdete do Leningradu. Leningrad je v krajne ťažkej situácii. Ak ho Nemci obsadia a spoja sa s Fínmi, budú môcť urobiť obchvatný úder na Moskvu zo severovýchodu - a potom bude situácia ešte horšia. “ Žukov vtedy nebol už náčelníkom generálneho štábu. O funkciu prišiel údajne preto, lebo navrhoval stiahnuť vojská z Kyjeva. Desiateho septembra odletel do Leningradu, zrušil Stalinov príkaz zamínovať lode Baltského loďstva, nech bojujú, nariadil dva sústredené útoky z protiľahlých strán Fínskeho zálivu, zahnal Nemcov na útek, pod drvivou paľbou z mohutných šestnásťpalcových lodných diel zutekali aj ďalšie nemecké oddiely...
Dokumenty však potvrdzujú niečo iné. Dokonca celkom iné. Postavenie nemeckej armády pri Leningrade bolo veľmi ťažké a pre obrancov Leninovho mesta nie beznádejné. Takej mienky boli viacerí sovietski generáli. Asi aj Stalin. Generál S. A. Tjuškevič, účastník obrany Leningradu, napísal: „Žukovove slová o tom, že Stalin pokladal situáciu v Leningrade za beznádejnú, neboli nikde inde potvrdené. “ Hitler nechcel zaútočiť na mesto, chcel ho vyhladovať.
Jednotky útočiace z brehov Fínskeho zálivu sa dostali do pasce a padli, šestnásťpalcové delo mali v Leningrade len jediné, na skúšku, ale nestrieľali ani iné, lebo boli podmínované a príkaz na to dal nie Stalin, ale práve Žukov. Spasiteľ Leningradu sa zdržal v Leningrade tri týždne. Suvorov komentuje: „Odrážal útoky, ktoré sa nekonali. “

Krvavý kúpeľ:
Takých bolo na sovietskych bojiskách veľa. Oveľa viac a oveľa krvavejších ako na iných bojiskách sveta. K najkrvavejšiemu sa ešte len schyľovalo pri Stalingrade. Už len preto, lebo to bolo Stalinovo mesto a nesmelo padnúť do rúk nepriateľov.
No keď sa schyľovalo k stalingradskej bitke, Žukov pripravoval inú operáciu - v okolí Rževa zlikvidovať nemecké zoskupenie. Dva fronty dostali za úlohu sústredenými nápormi odrezať rževský výbežok, spojiť sa hlboko v nepriateľskom tyle a tým uzavrieť kruh okolo nemeckých síl. Žukov operáciu sám inicioval, pripravil aj uskutočnil. Sústredil na ňu 1,9 milióna vojakov, 3 300 tankov a 1 100 lietadiel, sily takmer dva razy väčšie, než pripravovali na protiútok pri Stalingrade.
Smola! Alebo nesprávny odhad? Alebo neschopnosť vojakov a veliteľov? Predovšetkým nesprávne plánovanie. Nemecká armáda stála v okolí Rževa v obrannom postavení a na obranu stačili obmedzené sily, kým na útok veľké množstvo. Operácia sa skončila krachom a obrovskými stratami. Žukov prišiel o vyše polovicu tankov, takmer o všetky lietadlá, o niekoľko tisíc diel a mínometov a pochoval vyše stotisíc vojakov. Vykrvácali najlepšie gardové jednotky Červenej armády.
O neúspechoch a stratách v rževskom oblúku sa dlho nemohlo písať a keď údaje vyplávali na povrch, v ďalších vydaniach svojich pamätí, ktoré Suvorov pokladá za znášku lží a nezmyslov, sa Žukov k autorstvu operácie nepriznával a označil ju za bezvýznamnú, odľahčovaciu. Suvorov uzatvára: „... išlo iba o to, narobiť veľa hluku, zastrieľať si a poriadne postrašiť Nemcov. “

Ustupujúcich postrieľať! :
Zakrátko po príchode do Leningradu, presnejšie 17. septembra 1941, vydal Žukov rozkaz jednotkám Leningradského frontu: „... za opustenie určenej línie bez písomného rozkazu vojenskej rady frontu a armády budú všetci velitelia, politickí pracovníci i vojaci okamžite zastrelení. “ O dva dni nasledoval ďalší rozkaz: „Vojenská rada Leningradského frontu nariaďuje veliteľom oddielov a zvláštnych oddielov zastreliť všetky osoby, ktoré odhodili zbraň a utiekli z bojového poľa do tyla. “
Zo Žukovovho príkazu sa zrodili uzáverové jednotky. Zväčša ich tvorili bývalí trestanci, ktorých nehrýzli výčitky svedomia, že strieľali do svojich druhov. Takže hrdinstvo sovietskych vojakov nebolo predovšetkým výsledkom lásky k vlasti, k rodnej strane a ku geniálnemu Stalinovi? Bolo predovšetkým výsledkom strachu, že ich za ústup hneď na mieste postrieľajú?
Komunistické svedomie sa búri proti tomu. Svedectiev je však dosť. Aj niekoľko ďalších Žukovových rozkazov z tých dní - o popravách, ktoré už vykonali. Žukov popravoval predtým i potom. Suvorov uvádza, že húfne už v Mongolsku, pri Chalchyn gole: 600 popráv za 104 dní. Hlavný maršal letectva A. Golovanov napísal roku 1998: „Žukov postrieľal za vojny celé naše ustupujúce prápory... Ustanovil uzáverový oddiel a kázal strieľať do ustupujúcich - do vlastných. “ Často ich kosili guľometmi. Žukovovi bojoví druhovia nemali o ňom dobrú mienku. A. Tonov: „Hlavnou Žukovovou náplňou v období vojny bolo opájať sa neobmedzenou mocou. “ Maršal A. I. Jeremenko: „Žukovovo operačné umenie spočívalo v päť- až šesťnásobnej presile. “

Potrebujeme hrdinu:
Stalin vo svojej chorobnej podozrievavosti a ukrutnosti nestihol už povraždiť ďalšie státisíce ľudí, hoci sa už hotoval na to, a pobral sa na onen svet. Časom sa zistilo, že nebol až takým strojcom víťazstva nad fašizmom. Postupne sa vykľulo šidlo z vreca: bol ním predovšetkým verný leninovec Chruščov. Toho však odstavili. Zásluhy na oslnivom víťazstve vo Veľkej vlasteneckej vojne začali potom pripisovať Brežnevovi. Ale veď právom. Štyri razy ho predsa dekorovali hviezdou Hrdina Sovietskeho zväzu, kým Stalina len raz. Bol teda štyrikrát väčší hrdina ako Stalin.
Keď sa pominul aj Brežnev, kde hľadať človeka, ktorého možno vyniesť na piedestál a oslavovať? A čo tak Žukov? Bol náčelníkom generálneho štábu, zástupcom ľudového komisára obrany, čiže Stalina, a zároveň štvornásobným Hrdinom Sovietskeho zväzu. Do svojich pamätí Spomienky a úvahy vtelil všetky veľké víťazstvá Sovietskeho zväzu.
Nepísal ich sám. Asi ich ani poriadne nečítal. Bol to taký zvyk: redaktori napísali vojvodcom a veliteľom všetko od a po z a „autorom“ zostalo už len podpísať text. Tak sa zo Žukova stal muž so svätožiarou. Vydaní jeho spomienok bolo prinajmenej jedenásť. Druhé popieralo prvé, tretie druhé atď. Podľa toho, aké ovzdušie práve vládlo v Sovietskom zväze. Ešte aj po smrti ich opravoval. Viktor Suvorov, ktorý ich všetky preštudoval, napísal: „O vojne dohromady nič nepovedal. Všetko bolo známe už aj predtým. “

LADISLAV ŠVIHRAN, pre PLUS 7 dní