Port Artur - Rusko -Japonská vojna II.

Svitol tretí deň sviatku chryzantém a ruské jednotky boli ešte vždy na sedlových postaveniach Japonci sa dobre pamätali na húževnatý odpor Rusov v minulých dňoch a na svitaní spustili na ich postavenia mohutnú delostreleckú paľbu. Súšasne začala japonská eskadra ostreľovať z mora Lunventaňskú dolinu. Čo aká silá bola paľba Japoncov, rozptýleným rojniciam stíhacieho oddielu nespôsobila skoro žiadne straty. Pešiaci prebiehali neprestajne z miesta na miesto a chvíľami spúšťali na nepriateľa silnú paľbu z pušiek, čím pomýlili Japoncov, ktorí nezbadali ústup hlavných ruských síl. Štyri rýchlopalné delá Rusov menili postavenia a tiež pálili na nepriateľa, čím Japoncov mýlili ešte väčšmi.

Japonci sa rozhodli zaútočiť až popoludní. Ale aký bol ich údiv, keď zistili, že zákopy sú prázdne. Rozbehli sa hľadať nepriateľa po krytoch, a tu začali vybuchovať fugasy pozakladané v noci. Hneď tu, hneď tam vyletovali k oblohe obrovské stĺpy dymu, hliny a kameňov, hynuli desiatky ľudí. Japonci sa v hrôze vrhli späť. Uplynulo hodne času, kým sa odhodlali znova obsadiť opustené ruské zákopy. Keď sa nakoniec dovtípili, že nepriateľ je preč, vyrazili v zovretých kolónach portarturskou cestou. No len čo čelná rota vstúpila na prvý most, most s rachotom vyletel do povetria. Výbuch dokaličil nejednu desiatku japonských vojakov. Zdesení Japonci sa rozpŕchli na všetky strany, ale všade narážali na míny. Ozývali sa výbuchy a desiatky nešťastných potomkov bohyne Amaterasu-Amikami, ako Japonci radi sami seba nazývali, poberali sa hromadne k praotcom. Japonci, šialení strachom pred neviditeľným nebezpečenstvom, poponáhľali sa ustúpiť na pôvodné postavenia. Potom vyslali napred menšie výzvedné oddiely a do rána sa neodvážili postúpiť smerom k Port Arturu.
Po horúcom, vyčerpávajúcom, dusnom dni nastala chladná, vlhká noc. Na oblohe sa menlivo zatrblietalo tisíce hviezd. Po celej línii postavenia ruských vojsk rozhoreli sa vatry a Japoncom presne označovali obrannú líniu. Japoncom, ktorým to skvele pomohlo pri orientácii, prikradli sa tichúčko kaolinom skoro až k Rusom a odrazu vyrazili na bodáky.
Prepadnutá rota štrnásteho pluku bola celá pobitá a susedné roty miesto toho, aby jej prišli na pomoc, samy sa dali na útek. Onedlho celý pluk zmätene ustupoval a čiastočne sa rozpŕchol po okolitých čínskych dedinách. Nevedno, ako by sa bol celý ten poplach skončil, keby zo zálohy nebol prišiel prápor trinásteho pluku, ktorý obišiel Japoncov z boku a donútil ich ustúpiť, čo umožnilo zvyškom štrnásteho pluku, aby sa vrátili na svoje stanovište.

Sedemnásteho júla roku 1904 ustúpila štvrtá a siedma východosibírska pešia divízia po mnohých neúspešných bojoch na Zelených a Vlčích vrchoch do Port Arturu. Začala sa tesná blokáda pevnosti. Japonci robili energické prípravy na obliehanie mesta. Do týždňa priviezli ťažké delá a dvadsiateho piateho júla, v nedeľu, práve keď šla mestom procesia, začali prvý raz ostreľovať mesto a eskadru, kotviacu na vnútornom kotvišti. Dvadsiateho siedmeho júla zaútočili na Rusov. Podarilo sa im obsadiť predsunuté postavenia pevnosti na východnom úseku obrany – hrebene Dagušan a Siaogušan. Prvého a druhého augusta obsadili na západnom fronte výšiny Trojhlavú a Prednú. Takto sa tretieho augusta priblížili na východnom úseku až k hlavnej obrannej línii a postúpili k hlavným oporným bodom západného frontu – k Vysokej, Plochej a Divíznej výšine a k Vodovodnej redute. To všetko bola príprava na generálny útok na pevnosť.
Tretieho augusta asi o desiatej ráno sa od Vlčích vrchov zjavila skupina japonských jazdcov s veľkou bielou zástavou.
Generál Stessel otvoril obálku a začal si prezerať jednotlivé listiny. Boli napísané po anglicky a generál rozlúštil len podpisy. „Generál barón Nogi a admirál Togo. Japonci nám navrhujú, aby sme pevnosť vzdali skôr, ako sa začne generálny útok. Reis prečítal:

„Pánu hlavnému veliteľovi ruskej armády v Port Arture. Máme česť oznámiť Vám nasledovné: skvelá obrana Port Arturu vyvolala nadšenie na celom svete. No kedže je pevnosť z pevniny aj z mora obkľúčená veľkou presilou a nemá nádej na oslobodenie, musí nakoniec padnúť, čo aký by boli jej velitelia múdri a vojaci hrdinskí. Naša armáda je pripravená na útok a keď k nemu dôjde, osud pevnosti bude spečatený. Preto, aby sme sa vyhli zbytočnému krviprelievaniu, navrhujeme Vám v mene ľudskosti začať rokovania o kapitulácii pevnosti. V prípade Vášho súhlasu ráčte nás o tom upovedomiť do desiatej hodiny zajtrajšieho dňa, to jest 4.augusta 37. roku Meidzi.
S dokonalou úctou.
Generál barón Nogi, veliteľ obliehacej armády, admirál Togo Heihaciro, veliteľ loďstva blokujúceho Port Artur

Zvonariov šiel na veliteľské stanovište. Bola to, ako aj na Zaliternej, obrnená vežička s výrezom vpredu. Otvorom bolo vidieť dva rady streleckých zákopov s drôtenými prekážkami. Ďaleko dolu sa hmýrili tmavé postavičky Japoncov. Zvečerievalo sa. Slnko sa skláňalo k vrcholcom Vlčích vrchov, čo sa belaseli v diaľke. Do dolín už padali večerné tône. Streľba postupne tíchla. Ochladilo sa. V tyle zahrkotali prichádzajúce poľné kuchyne. Blížila sa nepokojná noc, plná prekvapení.
Je veľká tma, svetlomet nefunguje. “Včera vo dne poslali na batériu akýsi čudesný kanónik. Taký krátky, medený, vyzerá ako ropucha. Vraj je to na osvetľovanie, miesto rakiet. Lenže nik nevie s tým narábať“. vravel vojak. Z krajných kazemát vytiahli malinké medené delo na drevenej lafete. „Osemkilový, hladkostenný mažiar, nabíja sa z hlavne a strieľa sa z neho zápalnými guľami“, skonštatoval Borejko. “Takými nábojmi strieľali pred polstoročím v Sevastopoľe na drevené lode a pevnostné stavby, aby ich zapálili“.
Mažiarik odniesli nabok a postavili za „Čínskym múrom“. Potom nasypali do hlavne pušného prachu, zapchali papierovou zátkou a vložili súdkovitú zápaľnu guľu. Do zápalného otvoru dali drevený časový zapaľovač a dlhou palicou s horiacim knôtom na konci podpálili. Mažiarik vystrelil so strašným rachotom a prekopŕcol sa. Z hlavne vyletela ohnivá guľa, so sykotom sa vzniesla k oblohe a dosť jasne osvetlila okolie. Opísala ostrú krivku a padla do  japonských postavení, odkiaľ sa ozvali výkriky hrôzy a v zápätí zarapčala rýchla paľba z pušiek....
Svitlo pošmúrne, chladné ráno. Po nočnom lejaku zatiahla všetky úžľabiny hustým závojom mliečna hmla. V diaľke sa belaseli Vlčie vrchy, vpravo sa nejasne črtal Dagušan, vľavo sa týčilo Veľké orlie hniezdo a dolu bolo všetko zakryté pomaly sa prevaľujúcimi oblakmi.
Japonci zaútočili. Vystupujú na Záliternú. Zahrmeli výstrely z diel a kartáče leteli s hvižďaním v ústrety nepriateľovi, rozosievajúc smrť a skazu. Ale hneď sa zjavila nová rojnica, za ňou ďalšia a ďalšia. „ Vziať pušky! “ zreval Borejko-prezývaný medveď. Japonci obišli batériu z tylu a s krikom „banzaj“ vyrazili na bodáky. Borejko sa vrhol proti nim, oháňajúc sa šabľou. Strhol sa boj chlapa proti chlapovi. Najprv delostrelci nepriateľa zatlačili, ale potom začali pred jeho číselnou prevahou ustupovať. Streľba z diel utíchla. Všetci sa chopili pušiek.
Mohutná Borejkova postava sa týčila nad bojišťom. Ťal šabľou naľavo- napravo. Odrazu poručíkova šabľa narazila na japonský bodák a rozletela sa na kusy. Borejko odskočil nazad, schytil dvojmetrový, železom okovaný dubový trám a mávajúc ním nad hlavou, znova a vrhol na Japoncov. Prvý rad nepriateľa doslova zmietol, ostatní s hrôzou ustúpili. Rodionov a  Lebiodkin ozbrojení vyterákmi vrhli sa za svojím veliteľom. Touto strašnou zbraňou drúzgali hlavy, lámali ruky, zrážali Japoncov na zem. Japonci zakolísali. Delostrelcom prišli na pomoc pešiaci a Japoncov definitívne odrazili.

Len čo bolo nebezpečenstvo zažehnané, už sa začal obchvat sprava. Japonci sa rýchlo blížili a o chvíľu došlo znova k boju na bodáky. Z batérie B sa vrhla na Japoncov do chrbta druhá a tretia čata, idúce na pomoc Zaliternej. Japonci začali v zmätku ustupovať. Boli zatlačení k „Čínskemu múru“, kde na nich zaútočili zboku pešiaci a námorníci a odrezali im ústup.
Začala sa nemilosrdná masakra obkľúčených. Na priestranstve štvorcovej versty bojovalo chlap proti chlapovi, jednotlive i v skupinách niekoľko tisíc Rusov v bielom a Japoncov v zelenom. Ani japonské, ani ruské delostrelectvo si netrúfalo do tejto trmy-vrmy strieľať, tak sa tu všetko pomiešalo. Ale Rusom prichádzali na pomoc ďalšie a ďalšie zálohy a onedlho biela farba dokonale pohltila zelenú. Japonské delostrelectvo začalo páliť a dobíjalo svojich i ruských ranených. Rusi sa ponáhľali do úkrytu za „Čínsky múr“.

Na Ženijnej už čakali na práporčíka námorníci s Butorinom. Spoli s útesovcami sa pobrali na Vysokú, kde mali inštalovať dva mínomety. Vysoká bola kľúčovým postavením celého západného frontu, lebo dominovala nad všetkými opevneniami tohto obvodu. Otváral sa z nej výhľad na Staré a Nové mesto a prístav s eskadrou a keby ju Japonci obsadili, mali by skvelú pozorovateľňu pre svoje obliehacie delostrelectvo. Tým by boli všetky ruské lode a zázemie pevnosti vystavené zničujúcej paľbe. Velitelia obrancov i obliehatelia si rovnako dobre uvedomovali význam Vysokej a boli odhodlaní biť sa za ňu do posledného dychu. V mieri neboli na Vysokej nijaké obranné stavby, až po vypuknutí vojny vybudovali na nej dva rady poľných zákopov s drôtenými prekážkami a postavili šesťpalcové pevnostné delá na odkrytých palebných postaveniach. Ale už za augustových útokov sa ukázalo, že delá zasypávané nepriateľskými granátmi nie sú schopné streľby. Preto sa teraz Kondratenko rozhodol zosilniť obranu Vysokej dvoma mínometmi.
Na vrchol Vysokej viedla strmá, hrboľatá, zle vybudovaná cesta a Zvonariov a jeho spoločníci sa vo tme ustavične potkýnali. Veliteľa vrchu našli v pevnom kryte z hrubých polmetrových brván. Svah obrátený smerom k nepriateľovi bol taký strmý, že umožňoval vrhať míny na veľkú vzdialenosť. Na tomto mieste mal stáť jeden z mínometov. V zákopoch pravého pahorku bola rota kvantunskej námornej posádky. Medzi námorníkmi bolo niekoľko mínerov, ktorí hneď ponúkli svoju pomoc. Okolo polnoci prišiel na pracovisko Stempkovskij s námorným poručíkom, ktorý kríval a chodil o palici.
„Vodovodná reduta je dobytá, Kumirnenská sa ledva drží, ale aj tú už obchádzajú Japonci z oboch bokov, “ oznámil. „Zajtra sa pustia do nás a do Dlhej. To bude harmatanec“.
Mínomet umiestnili do krytu. Na východe začalo pomaly svitať. Streľba pri Kumirnenskej redute, ktorá na čas stíchla, rozpútala sa s novou silou. Štekot guľometov, rapčanie pušiek, hrmenie delostrelectva, všetko splynulo v súvislý hukot. Ostreľovanie Vysokej sa začalo asi na poludnie. Vrch ostreľovalo súčasne niekoľko desiatok obliehacích diel. Japonci začali nenáhlivo, metodicky ničiť pichľavý drôt pred zákopmi, kryty a spojovacie zákopy. Popoludní sa k paľbe obliehacích batérií pridali dva japonské delové člny, ktoré priplávali k pobrežiu Malého holubieho zálivu a tiež začali ostreľovať Vysokú. Osem a deväťpalcové granáty padali do zákopov a rozmetávali odrazu celé úseky, ničili pichľavý drôt a znemožňovali ľuďom pobyt na vrchu. Pod ochranou tejto paľby prebiehala japonská pechota v menších skupinkách do hluchých priestorov na prístupoch k vrchu a postupne sa tu sústreďovala na útok.

Po južnom svahu Vysokej, obrátenom k mestu, postupovali zo zálohy husté rojnice pešiakov. Japonské delostrelectvo prenieslo v tej chvíli paľbu do tylu a Rusi sa rozutekali na všetky strany. Japonské rojnice hravo dobyli dolný rad zákopov a teraz sa po nich rozliezali. Pokusy jednotlivých skupín dostať sa vyššie odrážali Rusi zhora paľbou z pušiek. Svah vrchu bol značne zvlnený a Japonci, ukrývajúc sa vo výmoľoch a jamách, začali liezť hore. Vrchol bol už takmer obkľúčený. V tej chvíli z boku vyrástla zo zeme rota námorníkov. Vpredu bežal dôstojník a mával šabľou ligotajúcou sa na slnci, za ním s nasadenými bodákmi námorníci.
Rota zmietla Japončíkov a obrátila sa  vpravo. Ale Japonci postrašení, čo sa práve odohralo, pustili sa na útek, odhadzujúc cestou zbrane a strelivo. Ale z frontu sa k zákopom priblížila asi rota Japoncov, prebila sa cez drôt a vyrazila na bodáky. Zvonariov chytro stlačil spúšťovú páku mínometu. Mína dopadla do stredu útočníkov a rozmetala ich na všetky štyri strany.

Do polnoci uplynul čas pokojne. Pod ochrannou tmy pracovalo niekoľko sto ľudí na oprave zákopov, krytov, prekážok. Po polnoci sa obloha zatiahla chmárami, mrholil drobný už jesenný dáždik Japonci toho využili a vyrazili bez delostreleckej prípravy, bez jediného výstrelu do útoku. Prekvapení Rusi sa bránili len čakanmi a lopatami a keď ich Japonci zmietli, povybehúvali v neporiadku z dolných zákopov a zastavili sa len na samom vrchole.
Japonci dobyli rozhodným útokom susednú výšinu Dlhú a odtiaľ začali ostreľovať krídla postavenia na Vysokej. Ruské roty, ničené nesčíselnými granátmi z frontu a guľometmi z boku a tylu, rýchlo redli. Za tmy prikotúľali tri guľaté míny, zodvihli ich na násyp a začali ich pomaličky spúšťať dolu vrchom. „Opatrne, “ upozornil ich poručík a sám vyskočil na násyp. Zvonariov ho nasledoval. Mína sa ťažko kotúľala po rozrytom teréne, museli ju ustavične pridržiavať z rozličných strán. Japonci ukrytí v dolnom zákope začali Rusov ostreľovať. –Ak guľka zasiahne mínu, roztrhá nás všetkých na franforce, - pomyslel si Zvonariov a z opatrnosti zastal. Letí, k zemi! . Dolu sa ozval ohlušujúci výbuch. Na vrchu sa objavili námorníci a vrhli sa nadol s nasadenými bodákmi. O desať minút bol celý vrch až po úpätie očistený od nepriateľa. Vysoká bola znova v rukách Rusov.

V Irmanovom štábe našli Kondratenka. Generál sa im poďakoval za úspešné splnenie úlohy. Vonku svitalo. Od mora fúkal vlhký, studený vietor. Z Vysokej sa ťahali do tylu zástupy ranených a vojakov, ktorí si šli oddýchnuť.

Sedemnásteho septembra bol sivý, daždivý, ale teplý deň. Na fronte bolo ticho, ktoré len zriedka narúšali ojedinelé delové výstrely. Aj v meste bol pokoj. Po rušných uliciach sa od rána prechádzali zástupy ľudí. Zvony všetkých kostolov, ktoré neboli zničené streľbou, horlivo vyzváňali. Pripravovali sa slávnostné bohoslužby na počesť „veľkomožnej“ Viery Alexejevny, ktorá mala mena. K posádkovému kostolu – portarturskej katedrále – prúdili húfy veriacich – dôstojníci v slávnostných uniformách s radmi a stuhami na prsiach, civili vo frakoch, námorní dôstojníci v trojrohých klobúkoch, zopár neevakuovaných portarturských dám v hodvábnych a zamatových šatách, vojaci v nových uniformách.

Okolo deviatej prišiel koč generála- pobočníka, z ktorého vystúpila sama vznešená oslávenkyňa s manželom v dvornej uniforme. Preplávala nabitým kostolom k svojmu plyšovému pokrovčeku, ležiacemu až celkom vpredu pri ikonostase. Cestou sa milostivo ukláňala na všetky strany, Stessel podával ruky generálom a plukovníkom, ostatných poctil len kývnutím hlavy. Madame Stesselová v sprievode skvelej suity generálov a plukovníkov prešla popred šíky. Vojaci ju zdravili hromovým „hurá“, dôstojníci jej úctivo bozkávali ruku a podávali kytice. Osobitnú pozornosť venovala generálka deviatej rote pevnostného delostrelectva, ktorej velil Vamenzon. Mala k vojakom reč, nabádajúc ich k hrdinským činom pod vedením ich udatného veliteľa....
Keď sa Kondratenko vrátil po polnoci domov, vyzliekol si slávnostnú uniformu, vytiahol papier so Zvonariovovými výpočtami a starostlivvo si ich prerátal. Všetko bolo správne. Generál vstal od stola a zamyslene sa začal prechádzať po pracovni. Zprávy, ktoré došli pred niekoľkými dňami, že Rusi boli pri Ľaojane porazení a Kuropatkin ustupuje k Mukdenu, vnúkali mu chmúrne myšlienky. Nádej na blízke prelomenie blokády z pevniny rozplývala sa  každým dňom. Baltická eskadra ešte kotvila v Kronštadte, to znamená, že mohla priplávať do Port Arturu najskôr v januári. Prísun ťažkých obliehacích mažiarov veštil pád pevnosti v najbližších dvoch – troch mesiacoch a znamenal neodvratnú záhubu aj pre celú eskadru. Ba aj keby eskadra Rožestvenského prišla včas, nemohla by už Port Artu zachrániť.

Žalostný výsledok vojny zdal sa Romanovi Isidorovičovi nevyhnutným. Pálčivý stud za pohanenú vlasť sa v ňom striedal s výbuchmi hnevu na neschopnú vládu, ktorá priviedla ruské vojenské sily k takému hanebnému koncu.

Rozkaz č. 35
Vojskám pozemnej obrany pevnosti Port Arturu.
Dňa 25. septembra roku 1904.
Žiadam všetkých pánov dôstojníkov, aby vysvetlili radovému vojsku, že húževnatá obrana pevnosti bez ohľadu na vlastný život nie je len povinnosťou, ku ktorej nás zaväzuje prísahy, ale je odôvodená aj dôležitosť Port Arturu ako prístavu, ktorý Rusko na Ďalekom východe nevyhnutne potrebuje. Húževnatá obrana do poslednej kvapky krvi bez tej najmenšej myšlienky na zajatie je nevyhnutná aj preto, že Japonci, keďže sami dávajú prednosť smrti pred zajatím, vyvraždia v prípade svojho víťazstva všetko živé. Vzhľadom na nesmierny význam Port Arturu sleduje priebeh obrany s veľkým napätím nielen náš panovník, ale aj celá naša veľká vlasť, ba zaujíma sa o ňu celý svet. Nuž vynaložme všetky svoje sily, neváhajme položiť hoc aj svoje životy, len aby sme nesklamali dôveru cára a našej drahej vlasti a dôstojne obhájili slávu ruských zbraní na Ďalekom východe.
Rozkaz prečítať vo všetkých rotách, batériách, stotinách a oddieloch.
Prvopis podpísal veliteľ pozemnej obrany Port Arturu generálmajor Kondratenko.

........ Japonci zbadali pohyb a spustili na nich paľbu z pušiek a začali hádzať ručné granáty. Jeden dopadol Zvonariovovi rovno k nohám. V tme svietila ledva badateľne bodka horiaceho knôtu. . Práporčík skamenel od hrôzy. Ešte chvíľka, a granát s polkilovou náplňou pyroxilínu mu vybuchne pri nohách a zabije ho alebo dokaličí na celý život. Zvonariov sa díval na horiaci knôt ako fascinovaný a nebol schopný pohybu.
„Ideš ho“, povedal pokojne pešiak a zhodil granát do priekopy, kde hneď vybuchol. “Koľko takých granátov pohádžeme za noc do priekopy“. Uplynula dobrá štvrťhodinka, kým sa Japonci konečne upokojili. Medzi časom padlo zase niekoľko ručných granátov celkom blízko práporčíka, ale ten ich už teraz celkom pokojne zhadzoval do priekopy, kde hneď vybuchovali.
„Mali by vynájsť taký granát, čo by vybuchoval pri náraze, poznamenal Blochin.

Opevnenie č. 3. bola krajná západná bašta východného obranného frontu pevnosti. Nazývali ho síce „dočasným“, ale, ako aj všeličo inšie v Port Arture, nezodpovedalo to skutočnosti. . Bolo to naozajstné dlhodobé opevnenie, ako aj bašty č. 2 a č. 3, len trochu menších rozmerov. Opevnenie chránilo prístupy k bašte č. 3 od údolia rieky Luenche. „Čínsky múr, „odbočujúci od západného tylového rohu bašty č. 3, ťahal sa až po tyl opevnenia. Opevnenie malo trojuholníkový pôdorys so zaokrúhleným vrcholom. Predný val mal tvar oblúku, ktorého konce sa dotýkali bočných násypov.

V týlovej časti bola betónová kasáreň pre posádku. Od kasárne viedla k betónovej pevnôstke v prednej priekope zahnutá poterna. Pred opevnením bola línia streleckých okopov, v ich bezprostrednej blízkosti sa už ťahal predný japonský zákop. Bojovalo sa tu vo dne v noci – raz Japonci vtrhli do ruských zákopov, raz zase Rusi vyhnali z nich Japoncov a obsadili časť ich zákopov. Prestrelka z pušiek, štekot guľometov a výbuchy ručných granátov nezatíchli ani na chvíľu. Vytrvalosti „synov Vychádzajúceho slnka“ čelila húževnatosť Sibírčanov.
Bez prestania vyšľahovali záblesky výstrelov, dunela kanonáda. Granáty leteli so zavýjaním k Port Arturu. Celkom blízko sa mihali záblesky výstrelov z pušiek a nad hlavou im ticho hvízdali guľky. Šmetillove „guľomety“, zostavené z desiatich pušiek, ktoré boli rozostavené pozdĺž násypu, odpovedali chvíľami salvou. Zo desať pešiakov robilo veľké papierové šarkany a priväzovalo ku chvostom malé ručné granátiky s krátkymi zápalnicami.

Keď boli šarkany hotové, vyšli vojaci do priekopy. Smerom k Japoncom fúkal mocný vietor. Pešiaci pozapaľovali zápalnice granátov a šarkany vyleteli do povetria. V tme sa mihotali svietiace body horiacoch zápalníc. Zhora z násypov ich „usmerňovali“, upozorňovali, či treba ešte povraz popustiť, alebo ak sa šarkan ocitol na určenom mieste, len nehybne držať. Na oblohe vzbĺkol na okamih plamienok, granát spadol na postavenie Japoncov, šarkan sa otočil a vzniesol sa prudko nahor. Pešiaci ho chytro pritiahli za  povraz a znova „nabíjali“ tieto originálne „granátomety“. Japonci zachvátení panikou pálili do povetria v márnej snahe zostreliť neviditeľného nepriateľa a na odplatu začali zasypávať priekopy ručnými granátmi.
Pešiaci sa rehlili a bežali sa skryť do kasárne.

„Teraz na nich pustíme ešte hada“ oznámil Gnedych. Dvaja pešiaci vyliezli na priekopu s malými raketami, ku ktorým pripevnili biele prskavky. Keď raketa vzlietla, prskavky sa zapálili a osvietili terén. Raketa sa niesla nízko nad zemou – „plazila sa ako had“, ako vraveli pešiaci a po štyridsiatich až päťdesiatich krokoch spadla. Z násypu opevnenia vojaci hneď ostreľovali osvetlené ciele salvami zo Šmetillových guľometov...