Port Artur - Rusko - Japonská vojna III.

Podkopové práce šli naplno. Zvonariov premohol strach a vliezol do chodby. Odvtedy, ako ho zasypalo, mal pred podzemím inštiktívny strach. Zvonariov nechápal, prečo Japonci prerušili podkopové práce. Ale čoskoro mu sami prezradili svoje zámery. Len čo sa hmla začala dvíhať, podnikli ďalší útok na opevnenie. Predná rojnica zaľahla na samom okraji priekopy, ďalšie dobehúvali až k priekope, hádzali do nej veľké vrecia s handrami a odbehúvali nazad. Pešiaci zasypali nepriateľa ručnými granátmi, ale Japoncov to neodradilo.
Rojnica za rojnicou zhadzovala vrecia ďalej a onedlho bolo nimi pokryté skoro celé dno priekopy.

Zvonariov nemohol pochopiť, prečo to robia. Aj pešiaci vyslovovali najrozličnejšie dohady. Keď Japonci zahádzali priekopu, vrátili sa do svojich zákopov. Pešiaci, ktorí sa dobrovoľne prihlásili na prieskum, vytiahli z priekopy niekoľko vriec, naplnenými starými, na nič nesúcimi handrami. Kým si Zvonariov a pešiaci prezerali vrecia, vyrazili Japonci nečakane do útoku. Tentoraz sa na okraji priekopy nezastavili, ale z rozbehu skákali zo šesťmetrovej výšky na mäkké vrecia. Teraz už bol ich účel zrejmý. O niekoľko minút bola priekopa plná japonských vojakov, ktorí pristavili k vnútornej stene priekopy bambusové rebríky a začali sa škriabať na násyp. Opevnenie sa razom ocitlo v kritickej situácii. Na Zvonariovu rotu sa vrhli dva japonské prápory. Ale pešiaci nestratili hlavu. Využili nečinnosť japonského delostrelectva a privítali útočné kolóny salvami zblízka. Potom vyrazili na bodáky a zhadzovali nepriateľa do priekopy. Gnedych s dvoma pešiakmi vyvliekol na násyp veľký drevený sud s petrolejom a zhodil ho dolu. Pešiaci ho niekoľkými ručnými granátmi zapálili a onedlho už blčala celá priekopa naplnená handrami v plameňoch. Japoncov šialených strachom, behajúcich po dne priekopy, kosili paľbou z guľometov.
To isté sa dialo aj v bočnej priekope. Vojaci zúrivo zasypávali granátmi Japoncov, ktorí bezradne behali po dne priekopy. Guľomety z pevnôstok štekali bez prestania. K priekope pribiehali ďalšie a ďalšie japonské rojnice, ktoré nevedeli, čo sa zatiaľ na opevnení prihodilo, ale hneď zdesene cúvali pred ohnivou priehradou, zblízka kosení z valov paľbou Šmetillových guľometov a protiútočných diel. Japonci sa v panike obrátili na útek, nechávajúc za sebou zem pokrytú mŕtvolami.

Najvhodnejším miestom na spustenie guľatej míny bol predný zákop, ktorý na noc obyčajne obsadzovali zaisťovacie hliadky. Nepriateľ bol asi na tridsať krokov, pričom japonské zákopy ležali omnoho nižšie, pod strmým svahom vrchu. Butorin s dvoma námorníkmi doviezol na batériu B veľkú guľatú mínu, ktorá vážila asi dva a pol metráka. Vnútri bola v plechovej debničke vyše stokilová nálož pyroxilínu. Voľný priestor v míne bol zaplnený kúskami železa a kameňmi na zvýšenie ničivého účinku pri výbuchu. Mína sa mala spustiť dolu dreveným žľabom, dlhým vyše šesť metrov, a ďalej sa mala už kotúľať zotrvačnosťou.
Na dopravu míny vybral Stach desiatich pešiakov. Vojaci ju  len s námahou preniesli na nosidlách. Pešiaci položili žľab na násyp, zodvihli mínu a vložili ju do žľabu. Aby sa neskotúľala prv, ako mala, pridržiavali ju krátkym povrazom, priviazaným k špeciálnemu kruhu na obvode míny. Potom vojaci zišli do zákopu. Zvonariov vystúpil k míne a zasunul zápalnicu, vypočítanú na pol druha minúty. „Daj knôt, Blochin, “ rozkázal potichu. Vojak mu  podal plechovú škatuľku, v ktorej tlel jutový knôt. Práporčík ho priložil k zápalnici. Zápalnica hneď vzbĺkla a začala s tichučkým pukotom horieť. V japonských zákopoch bolo ticho a tma. Lúč svetlometu bol ďaleko vpravo.

V obave, že sa Japonci rozutekajú skôr, než mína vybuchne, rozhodol sa práporčík vyčkať ešte pol minúty, kým ju spustí. Odratúval sekundy. Potom rozkázal vojakom, aby pustili koniec povrazu, čo pridržiaval mínu, a z celej sily sa do nej zaprel. Na jeho prekvapenie sa mína ani nepohla. Zvonariov chcel vytrhnúť zápalnicu, ale tá už zvonka celkom obhorela a len v zápalnom otvore blikal slabý plamienok. Vytiahnuť zápalnicu už nemohol. Pešiaci sa ozlomkrky rozbehli do tylu. Práporčíkovi stekal po chrbte studený pot, vlasy mu dupkom stáli. „Pomôžem vám, vaše blahorodie, “ ozval sa náhle Blochil. „Raz, dva, tri a zatlačiť! “ zavelil vojak a obaja sa celým telom zapreli do príšernej míny. Mína zaškripela a pohla sa.
Črepiny a kamene vnútri hlasno zahrkotali. Dvaapolmetráková guľa sa valila s hrmotom dolu. V japonských zákopoch vypukla panika. Japonci spustili zmätenú paľbu. Hrmot kotúľajúcej sa míny postupne tíchol, ozvali sa dva slabé výbuchy. „To nie je naša“, zašepol Zvonariov. Vtom vyšľahol dolu jasný plameň a zahrmel ohlušujúci výbuch. Z násypu spadlo niekoľko vriec s hlinou. Vzápätí nastalo v japonských zákopoch úplne ticho, len lúč svetlometu sa poplašne zatrepotal na všetky strany. V svetle svetlometu videli medzi japonskými zákopmi obrovskú jamu. Okolo nej ležali mŕtvoly a obrovské kusy skál, vytrhané výbuchom zo zeme.

„Ideme domov, na Zaliternú, “ povedal Zvonariov vojakovi a obaja vykročili rozbitou, po daždi šmykľavou cestou k Zaliternej.

Po útoku nastal prechodne pokoj. Japonci, ktorí stratili pätnástisíc vojakov a dosiahli len nepatrné úspechy, začali horlivo kopať zákopy a hĺbili ďalšie a ďalšie súbežné chodby v bezprostrednej blízkosti Rusov. Súčasne prichádzali z Japonska veľké posily, ktoré bolo treba zaúčať do taktiky obliehacej vojny. Aj Rusi využívali pokoj na fronte na opravu škôd spôsobených na baštách a opevneniach a budovali obranné línie. Všetky práce viedol i naďalej Kondratenko, kým Stessel a Smirnov vysedávali v svojich štáboch a viedli proti sebe pre každú hlúposť papierovú vojnu. Nastali pošmúrne, sychravé dni, blížila sa zima. Občas padal sneh. Obliehanú pevnosť gniavil hlad, ale koniec obliehania bol ešte ďaleko. Preťahujúce sa obliehanie Port Arturu a blížiaca sa eskadra Rožestvenského vytvolávali v Japonsku a hlavnom stane japonskej armády veľký nepokoj. Bolo rozhodnuté skoncovať s Port Arturom stoj čo stoj v čo najkratšom čase. Po neúspešných útokoch na bašty č. 2, č. 3 a opevnenie č. 3 preniesol veliteľ japonskej armády Nogi ťažisko úderu na susedný úsek – na Kurhanovú batériu, ležiacu v tyle opevnenia č. 3.
Bola vyzbrojená šestnástimi delami rozličných kalibrov a bránili ju okrem delostrelcov štyri roty pešiakov a rota námorníkov. Bol to silný obranný uzol, hoci patril medzi dočasné opevnenia poľného typu. Keby Japonci tento obranný bod dobyli, dostali ba sa do tylu hlavnej obrannej línie a mohli by takto ľahko preniknúť do vnútra pevnosti.

Generál Nogi pripisoval tejto operácii mimoriadny význam a sformoval osobitný oddiel z prieskumníkov – dobrovolníkov pod velením generála Nakamuru, ktorý sa sám prihlásil, že povedie kolóny do útoku. Generál si vybral len asi tritisíc vojakov a podrobil ich špeciálnemu výcviku za podmienok, s akými sa pravdepodobne stretnú aj pri útoku na batétiu. Večer pred útokom zhromaždil svoj oddiel a zložil slávnostnú prísahu, že buď opevnenie dobyje a vtrhne do pevnosti, alebo padne. Vojaci opakovali prísahu za ním. Aby sa mohli navzájom v tme rozoznať, všetci účastníci nastávajúceho útoku si zaviazali krížom cez plášte biele pásky.
Ešte cez deň sa začala delostrelecká príprava. Stovky granátov rozličných kalibrov sa zosypali na Kurhanovú batériu. Ostreľovanie trvalo dva a pol hodiny. Všetky kryty a stavby na batérii boli zničené, polovica diel vyradená, straty na životoch obrovské. Keď ostreľovanie prestalo, bola už tma. Posádka začala rýchlo dávať batériu do poriadku. Námorníci, ktorí prišli vystriedať časť posádky, zaviedli do drôtených prekážok elektrický prúd vysokého napätia.
Zatiaľ Japonci využili nočnú hmlu a nebadane sa priplazili k batérii. Bolo ticho a tma, nič neveštilo blízky útok. Japonci sa plazili bez najmenšieho hluku k batériám. Bledý lúč svetlometu sa plazil ako stuha po sivých pahorkoch. Mrákava Japoncov s bielymi krížmi.
Delo nabité kartáčmi vystrelilo. Bol to signál na poplach nielen pre Kurhanovú batériu, ale aj pre susedné. Lúče pevnostných svetlometov sa sústredili na útočiace kolóny a niekoľko pevnostných batérií spustilo na Japoncov sústredenú paľbu, spôsobujúc im obrovské straty. Ale tí postupovali ďalej, nevšímajúc si strát. Kurhanovú batériu dobyli hravo. Len niekoľkí obrancovia stačili ustúpiť do tyla. Prišli posily. Námorníci sa dostali Japoncom do chrbta, zaútočili na zálohy, čo sa k nim blížili, a rozprášili ich. Boj v tyle vyvolal paniku medzi Japoncami, čo obsadili Kurhanovú. Pochopili, že sú zaskočení a možno odrezaní od svojich.
Nijakým krikom ani bitkou nemohli japonskí dôstojníci zadržať vojakov šialených od strachu, ktorí sa valili nazad ako lavína. Podarilo sa im odraziť Akinfijevových námorníkov a prebojovať sa na svoje postavenia. Ale tu ich už čakal generál Nakamura. S nadávkami a krikom sa oboril na ustupujúcich. Dôstojníci zastrelili niekoľko vojakov, ktorí podľahli panike. Tieto mimoriadne opatrenia pomohli Nakamurovi ako-tak preskupiť rozptýlené sily a znova poslať svojich vojakov do útoku. Japonci sa dostali k drôteným prekážkam Kurhanovej batérie a pokúsili sa na ňu zaútočiť frontálne. No len čo sa dotkli drôtu, padali usmrtení elektrickým prúdom. Generál Nakamura bol neďaleko batérie a povzbudzoval vojakov. Rozzúrený neúspechom vyhlásil, že ak výšinu nedobyjú, hodí sa na svoj meč, aby zmyl hanbu porážky, ktorú utrpel. Ale všetko bolo márne.
Nakamura strhnutý útokom nestačil sa starať o krídla a tyl. Zatiaľ sa k Japoncom nebadane prikradli tri roty námorníkov, udreli útočníkom do chrbta a dostali sa až ku generálovmu štábu, pričom len málo chýbalo, že nazajali aj jeho. Nakamura hodil rukou nad všetkým, zabudol na svoje samurajské prísahy a nasledoval svojich vojakov. Len tma zachránila žalostný zvyšok nešťastných Nakamurových vojakov. Pri úteku Nakamuru len-. len že neprebodol jeden z námorníkov z Bajanu – rozpáral mu bodákom nohavice a poranil mu sedaciu časť. Takto, úplne porazený, držiac si ranu rukou, predstúpil pred hnevlivé oči veliteľa osobitnej armády generála Nogiho, ktorý ho na mieste degradoval.

Sto päťdesiat Japoncov usmrtili elektrické drôty. Veľké straty utrpeli aj Rusi, obzvlášť mnoho padlo námorníkov.

Nastali posledné dni Vysokej. Dňa 20. novembra zrána zniesla sa na Vysokú ohnivá smršť. Obliehacie batérie besneli. Celý pobrežný front a obrnence spustili odvetnú paľbu cez pahorky na Japoncov a snažili sa umlčať ich ťažké batérie. Od Nového mesta smerom k Vysokej sa ťahali pestré kolóny – posledná záloha pevnosti : vojaci, námorníci, domobranci rekonvalescenti, vojaci prepustení z nemocnice, ešte v obväzoch, krívajúci. Diablove jatky.
Celý deň hrmeli delá, s rachotom vybuchovali jedenásťpalcové granáty, trhali sa šrapnely, potokmi tiekla krv, ľudia trpeli a umierali. Japonci pripravovali útok Na druhý deň sa kanonáda obnovila s predošlou silou. Bol jasný mrazivý deň, čo uľahčovalo zastreľovanie na Vysokú. K obliehacím batériám sa pripojili delové člny od Holubieho zálivu. Vrchol Vysokej sa ocitol v krížovej paľbe. Popoludní sa Japonci znova pohli v hustých kolónach na Vysokú. Tisíce japonských vojakov hynuli v ohni diel, guľometov, pušiek....
Japonci postupovali. Po hŕbach mŕtvych a ranených sa nezadržateľne valili ďalšie a ďalšie vlny útočníkov. Postupovali čoraz vyššie k dvojitému vrcholu Vysokej. A Rusi cúvali. Japonci vtrhli až na vrchol. Strhol sa boj chlapa proti chlapovi. Zdivení ľudia sa bili čím prišlo –bodákmi, pažbami, kameňmi, ručnými granátmi, rúbali sa, hrdúsili, hrýzli.
Obliehacie delostrelectvo prenieslo paľbu na zálohy a Nové mesto. Rúcali sa domy, blčali požiare, všetko sa topilo v oblakoch dymu a prachu.

Generál sa rozhodol poslať na Vysokú pohraničníkov. Potom prišla správa, že pohraničníci hromadným bodákovým náporom zahnali Japoncov a úplne obsadili Vysokú. Vzápätí sa znova rozhrmali obliehacie batérie. Šesť ráz za ten deň Japonci zaútočili a šesť ráz ustúpili. Útoky prestali, až keď sa zotmelo. Hoci bola tma, japonské delostrelectvo ostreľovalo vrchol Vysokej pomalou paľbou ďalej. Po urputných bojoch, ktoré trvali desať dní, prešla Vysoká napokon definitívne do rúk Japoncov. Nasledujúce tri dni pokračovali Japonci v metodickom ostreľovaní ruskej eskadry. Rad radom potopili obrnence Pobeda a Peresvet, krížniky Bajan a Pallada a delový čln Giľak.

Štáb veliteľa Japonskej obliehacej armády pri Port Arture generála baróna Nogiho bol vo veľkej čínskej dedine Šujšiine, jedenásť kilometrov od predných bášt obliehanej pevnosti. Bol tmavý decembrový večer. Nogi s náčelníkom svojho štábu generálom Idzitim sa skláňali nad písacím stolom.
„Ďalej už útočiť nemôžeme, vaša excelencia, lebo stratíme armádu“, hlásil Idziti. „Ale náš božský Tenno nám rozkazuje, aby sme Port Artur ihneď dobyli, lebo eskadra Rožestvenského je už pri Madagaskare a Kuropatkinova mandžuská armáda dostáva každý mesiac dva čerstvé armádne zbory. Ak Port Artur do januára nedobyjeme, Rusi nadobudnú prevahu na pevnine i na mori a vojnu prehráme, “ namietal dôrazne Nogi. Rozhovor prerušilo prudké zaklopanie na dvere. Do izba vpadol naradovaný generál Tanaka.
„S radosťou hlásim vašej excelencii, že generál Stessel prisľúbil vydať pevnosť najneskoršie do prvého januára. “.

Ráno 23. decembra pohli sa ruské vojská zo všetkých strán k veľkému námestiu pri bašte č. 5, za Novým mestom. Bolo krásne, slnečné počasie. Od mora pofukoval teplý vlhký vetrík. Japonci už obsadili Staré mesto, po uliciach pochodovali ich hliadky a dozerali na poriadok. Rota za rotou, prápor za práporom, pluk za plukom kráčali ruské jednotky nepretržitým prúdom po rozbitej portarturskej dlažde. No zrazu sa na slnku zablysla meď hudobných nástrojov a ozvali sa povzbudivé zvuky vojenskej kapely. To pochodoval východosibírsky peší pluk.
Japonci sa hneď poplašili, úsmevy z tvárí im zmizli, začali behať sem i tam, a o chvíľu pripochodovala na miesto odovzdávania pevnosti z najbližšej kasárne rota japonských pešiakov. Pluk obkľúčili pevným kruhom strážnych. . Na konci pochodovali námorníci v čiernych kabátoch, s čiapkami švihácky posotenými na ucho.
Na signalizačnom stožiari na Zlatom vrchu sa spustila ruská vojenská zástava a vyletela japonská. Povetrie sa otriaslo rachotom salvy. Portarturská epopeja sa skončila.

EPILÓG:
Dňa 2. januára 1945 konala sa v Port Arture slávnostná prehliadka japonskej posádky na oslavu 40- teho výročia pádu pevnosti. Generál Ota v slávnostnej reči v závere povedal, že na dobytie pevnosti by nebola stačila len samurajská chrabrosť a odvaha. Boli na to potrebné aj blízke vzťahy generála Nogiho a Stessela. A tak Japonci po štyridsiatich rokoch sami priznali, že len Stesselova zrada im umožnila dobyť ruskú pevnosť, odrezanú od pevniny i od mora.
Obliehanie pevnosti trvalo 329 dní. Za ten čas stratili Japonci stodvanásťtisíc vojakov a dôstojníkov, kým Rusi len dvadsaťšesťtisíc. Sovietsky sväz dňa 8. augusta 1945 vyhlásil vojnu samurajskému Japonsku. Nasledovala blesková porážka najlepšej japonskej armády – armády kvantunskej. Stačilo niečo vyše týždňa, aby bola japonská armáda rozprášená a Japonsko pod mocným náporom Červenej armády a ľoďstva kapitulovalo. Dňa 24. augusta 1945 vysadili sa v Port Arture letecké výsadkové jednotky a na Zlatom vrchu sa zatrepotala Červená zástava krajiny Sovietov. Dňa 1. októbra 1949 bola vyhlásená Čínska ľudová republika. Sovietsky sväz rešpektujúc národnú nezávislosť ČLR rozhodol sa odovzdať ČLR Port Artur a mesto Daľnij.

V Port Arture sa stretli sovietski námorníci a čínski vojaci. Na miestach, kde stáli staré bašty, a na cintorínoch s hrobmi ruských vojakov skláňajú sa sovietski námorníci s hrdosťou i úctou pred hrdinstvom svojich otcov a starých otcov, ktorí padli v rusko-japonskej vojne.

Autor: A. Stepanov

Originál-Moskva 1955
Vydalo slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v Bratislave r. 1957
Náklad 3.800 výtlačkov / 1.245 strán /.