Posledná nemecká misia do Japonska

Tajomstvo ponorky U – 234 odhalené

Tajomstvá Tretej ríše lákajú lovcov záhad odjakživa. Takmer šesťdesiat rokov po skončení druhej svetovej vojny nie sú ani zďaleka všetky objasnené. Nemecký jadrový výskum, teória dutosvetosti, lietajúce taniere, nacistický kozmický program, tajné polárne základne, archívy ukryté v zasypaných baniach, Jantárová komnata, zázračné zbrane, viacstupňové nosné rakety tajná spoločnosť Thule, úniky ponoriek s nacistickými potentátmi a nevýslovnými pokladmi na palubách, odlúčené nemecké kolónie v Latinskej Amerike, Hitlerov obetavý dvojník, tajné nacistické základne na Mesiaci, kontakty s UFO, zajtra vstanem a obarím sa čajom, a  množstvo iných vecí napĺňa už niekoľko desaťročí stránky kníh i časopisov a vzrušuje čitateľov.

Jedným z týchto tajomstiev bola aj plavba ponorky U – 234, ktorá pod velením kapitána Johanna Fehlera vyplávala na jar roku 1945 z nórskeho Kristiansandu s miestom určenia Japonsko. Na jej palube sa totiž okrem niekoľkých vysokých vojenských hodnostárov a dvoch japonských námorných dôstojníkov – odborníkov na ponorky a zbraňové systémy – nachádzalo množstvo záhadného materiálu. V predvečer svojej porážky a bezpodmienečnej kapitulácie posielalo Nemecko do Japonska nielen plány a vzorky svojich najambicióznejších vojenských projektov, ale aj náklad štiepeného materiálu, ktorý mohol umožniť a urýchliť vývoj japonskej atómovej bomby.

Ponorka sa však do cieľa svojej plavby nikdy nedostala a dňa 15. mája 1945 sa ešte v Severnom Atlantiku vzdala americkému torpédoborcu Sutton. To už sa na jej palube Japonci nanachádzali. Spáchali samovraždu, aby sa nedostali do zajatia. Náklad ponorky, ktorý padol Spojencom do rúk, bol vskutku pozoruhodný a jeho väčšina ostala až donedávna prísne utajená.

Práve tajnostkárstvo, ktoré prípad ponorky U – 234 sprevádzalo od prvého okamihu, inšpirovalo viacerých autorov literatúry faktu k fantastickým domnienkam.

Nemecký film režiséra Franka Bayera Das letze U-Boot /Posledná ponorka/ z deväťdesiatych rokov /po filmárskej stránke ináč veľmi dobre zvládnutý/ je v tomto smere ďalšou romantickou fikciou, a ak ho niekto chce brať za záznam historických udalostí, urobil by chybu.

Až kniha Josepha Scaliu Posledná nemecká misia do Japonska /Poslední německá mise do Japonska, Ivo Železný, 2003/, ktorú som dostal na prečítanie vďaka láskavosti kníhkupectva Martinus, konečne poskytuje odpoveď na nejednu otázku, týkajúcu sa poslednej plavby U-234, tejto azda najtajomnejšej ponorky v histórii druhej svetovej vojny. Napísaniu tejto knihy predchádzali stovky hodín strávených v amerických i nemeckých námorných archívoch, nad súkromnou korešpondenciou priamych účastníkov i pri rozhovoroch s pamätníkmi. Dôležitým prameňom boli autorovi knihy aj autentické záznamy z výsluchu jednotlivých cestujúcich záhadnej ponorky: významného vojenského sudcu, ktorý mal na nemeckej ambasáde v Tokiu odhaliť špionážnu sieť, odborníka na protilietadlovú obranu, špičkového lodného konštruktéra odborníka na radary, konštruktéra z továrne Messerschmitt i generála luftwafe, ktorý sa podieľal na atentáte na Hitlera a teraz mal namierené do Tokia, aby sa tam ujal úradu nemeckého vojenského atašé. Scalia tieto prípravné práce pretavil do impozantnej knihy : približuje nám v nej nielen hodinu za hodinou a míľu za míľou cestu ponorky so svojím horúcim nákladom a nevšedne stiesnenú situáciu na jej palube, ale nás veľmi podrobne uvádza do vojensko-politických súvislostí tejto zúfalej misie, ktorá v prípade úspechu – by len ťažko mohla ovplyvniť chod dejín. Dozvedáme sa nielen o dôvodoch prítomnosti námorného nadporučíka Tomonagu a leteckého poručíka Šójiho a významných nemeckých expertov, ale aj o vyše 300 tonách nákladu, ktorého zloženie naznačovalo nemecké predstavy, akým smerom sa bude uberať vedenie vojny v budúcnosti :kompletne rozložené lietadlá /prúdové Me-262A a raketoplány Me-163B/, funkčné prototypy nových nemeckých radarov a elektronických výstražných systémov, najnovšie protitankové a pancierové zbrane, riadené strely vzduch-vzduch a zem-vzduch, vzorky moderných ručných zbraní a munície, vzorka pretlakovej kabíny pre výškové stíhačky, osem ton technickej dokumentácie –a predovšetkým desať olovených kontajnerov s oxidom uránu.

Posledná nemecká misia do Japonska je zaujímavá kniha, no nebudem popierať skutočnosť, že ide o literatúru určenú predovšetkým pre záujemcov o dejiny druhej svetovej vojny. Tí v nej nájdu nenahraditeľý a unikátny zdroj informácií predovšetkým o záverečných fázach najtragickejšieho konfliktu 20. storočia, z ktorého sa Československo, ako jednoznačne porazená strana /aj keď vtedy ešte zdanlivo „na strane“ víťazov/, už nikdy naspamätalo a nepozbieralo. Trpké a ponižujúce ovocie tejto porážky dodnes dennodenne pociťujeme v našej tristnej vnútropolitickej, no najmä medzinárodnej realite. Tak si aspoň čítajme.

Peter Pišťanek, text prevzatý z profesionálneho magazínu inZine