Povestné zrkadlo z Pernštejna

Gotický hrad Pernštejn, ukrytý v lesoch Českomoravskej vrchoviny, je architektonickou perlou južnej Moravy. Romantická stavba opradená mnohými povesťami láka veľa návštevníkov. Trebárs o tunajšom zrkadle a parádici Eliške zaujme predovšetkým dievčatá, ktoré sa radi parádia. A ďalšia z legiend, o mohutnom tise, sa možno v súčasnosti naplnila.

Hrad bol založený najskôr v polovici 13. storočia jedným z najstarších a najbohatších moravských rodov, Pernštejny. Pred rokom 1460 celkom vyhorel a bol postavený znova. Hlavný vojenský význam mal v 15. až 17. storočí, čo potvrdzuje skutočnosť, že nebol nikdy dobitý ani poškodený. V roku 1645 naviac úspešne odolal nájazdom Švédov.

Význam Pernštejnu však postupne upadal. Posledný majiteľ z tohto rodu nakoniec musel kamennú pevnosť v roku 1596 predať. Potom hrad vystriedal celú radu vlastníkov – najdlhšie patril rodu Mitrovských a od konca druhej svetovej vojny ho začal spravovať štát. Od roku 1995 je stavba národnou kultúrnou pamiatkou. Pre dokonalú stredovekú podobu si ho často vyberali aj filmári ako kulisu rozprávok / napr. Čert ví proč / a historických filmov / z posledných menujeme americký snímok Van Helsing /.

Pamätný strom :
Nejasnosti okolo doby postavenia hradu dali veľký priestor ľudskej fantázii. Bájoslovcov dokonca spojuje založenie sídla s vierozvetcom Metodejom, ktorý na naše územie spolu so svojím solúnskym bratom priniesol roku 863 kresťanstvo. Keď vraj ich misia odpočívala na tomto území, zarazil Metodej palicu, o ktorú sa opieral, do kamenistej zeme. Tá sa k údivu všetkých náhle zazelenala a ešte než miesto opustili, vyrástol tu stromček. Keď tu bol po nejakej dobe postavený hrad, všetci ľudia verili, že k sebe patria. Hovorilo sa, že pokiaľ sa bude obrovský tis zelenať, bude mohutnieť aj rytierske sídlo. S podobným motívom pracuje aj iná verzia tohto ústneho tradovaného príbehu. Tentokrát krajom prechádzal veterán z križiackych vojen a neveriacky hľadel na plány mohutnej stavby, ktorá tu mala vzniknúť. Tiež on zapichol svoju pútnicku palicu, v tomto prípade už pri rozostavaných hradbách, a povedal : „ Pokiaľ vzíde, uverím, že hrad skutočne postavíte. “ A palica opäť vyrašila. Spojitosť stromu a pevnosti ešte dokresluje ďalšia príhoda: Kedysi sa tisu ulomila časť jeho koruny a vzápätí sa údajne zrútil kus opevnenia.

Znamenie zubra :
Hravosť ľudovej slovesnosti nezostala nič dlžná ani pri hľadaní odpovedi na otázku:odkiaľ pochádzajú a dostali svoje meno samotní majitelia hradu? Založenie hradu vraj siaha do doby, kedy žili v kraji uhliar Venava. Trávil v lese veľkú časť dňa a nezriedka musel svoje miliere strážiť aj v noci. Keď bol neprítomný, naučil sa do jeho chalúpky chodiť statný zubor a likvidoval mu zásoby. Venava ho tam ale nakoniec prekvapil, chytil za rohy a vrazil mu do nosa krúžok. Za neho ho dovliekol do Brna pred kráľa a tam ho zabil. Za tento hrdinský čin mu panovník daroval horu, kde žil, a erb so zubriou hlavou. Jeho potomci potom založili šľachtický rod Pernštejnov – najslávnejší na Morave. Veľmi pravdepodobné sa ale javí pôvod v skomolenom skorej nemeckého označenia Bärensteinn, teda Medvedí hrad. Založiť ho mal už genealogicky doložený / v rokoch 1203-1235/ člen moravského rodu Štepán z Medlova, ktorý pôsobil v panských službách a postupne si vyslúžil krajinu na hornej Svratke. Tento výklad potvrdzuje aj názov riečky Nedvědičky a neďalekej dedinky Nedvědice.

Biela pani :
Svoje tajomstvá skrývajú i mohutné kamenné steny Pernštejna. V jednej z nich je napríklad zamurovaný kameň s tajuplným nápisom. Kto sa ho vraj rukov dotkne, do roka zomrie. A nechýbajú ani svedectvá o rôznych výklenkoch, za nimi sa „celkom určite“ ukrýva poklad. Hrad má samozrejme aj svoju Bielu pani. Mala ňou byť kedysi statočná dcéra hradného pána Žibřida / potomok uhliara Venavy či jeho syna Vojtecha/. Keď totiž pevnosť obliehali moravskí páni, rozhodol sa ju vyčerpaný správca nakoniec vydať bez boja. Odvážna dievčina bola odhodlaná plány svojho otca zhatiť, a preto ju zabil. Potom sa svojho zhrozil a dal ju slávnostne pochovať v krypte hradnej kaplnky. Pár dní po smútočnom obrade sa chodbami začal prechádzať prízrak dievčenskej postavy. Nadobro vraj zmizol až po smrti posledného potomka rodu Perštejnov.

Parádivá Eliška :
Iná povesť prisudzuje úlohu bledého preludu mladučkej hradnej komornej Eliške. Tá sa neustále parádila, obzerala sa v zrkadle a zanedbávala svoje povinnosti. Keď jedného nedeľného rána chýbala na omši, všimol si to starý mních a išiel ju hľadať. Objavil ju samozrejme opäť pri zrkadle. Pripomenul jej, že zmeškala začiatok omše, ale slúžka sa na neho hrubo oborila. To kňaza rozčúlilo natoľko, že dievča preklial. Od tých dôb vraj blúdi chodbami Pernštejna ako biela pani. Zrkadlo, pred ktorým trávila parádivá Eliška toľko času, je od tej doby tiež prekliate. Ktorákoľvek žena alebo dievča sa do neho zahľadí, do roka stratí svoju krásu. A tak sa netreba diviť, že mnohé návštevníčky, ktoré prechádzaju okolo, radšej pozorujú holú stenu na protiľahlej strane, akoby mali pozrieť do zrkadla. Na ňom pritom nie je nič zvláštne. , len skresluje. Ale kto vie.

Posledná udalosť :
Zdá sa, že niektoré povesti viazúce sa k minulosti honosného sídla majú blízko k realite. Ako ináč si vysvetliť posledný požiar, k nemu tu došlo v roku 2005. Časť kamennej pevnosti zhorela a nikto nevie prečo. Pred pár týždňami sa ulomila jedna vetva pamätného tisu... Čo keď legenda o vyrieknutí spojenia stromu a hradu neklame?



Zdroj: Jiří Sommer, Báje a povesti hradov a zámkov / Fontána/ Magazín záhad 12/2005/11
Foto: zdroj internet: pametihodnosti.cz