Prezident opilec

Už v roku 1925 poznali Gottwalda vo Vrútkach ako alkoholika. Zostal ním až do smrti. Členovia politického byra Komunistickej strany Československa si mohli tipnúť. Príde ich predseda a prezident republiky na zasadnutie opitý? Často taký chodil. Tak veľmi opitý, že nedokázal ani rozprávať. Gottwald žil začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia pod strašným tlakom. Stal sa Stalinovým vazalom a postupne musel poslať väčšinu svojich najbližších spolupracovníkov na šibenicu. Podľa niektorých autorov to bol hlavný dôvod jeho alkoholizmu. No je to len čiastočná pravda. Gottwald si svoj alkoholizmus pestoval oddávna.

Zácvik:
Narodil sa slobodnej matke v Dědiciach neďaleko Vyškova na Morave. Otca nikdy nepoznal. Vo Viedni sa vyučil za stolára, bojoval v prvej svetovej vojne, potom sa rozhodol pre politickú prácu. V roku 1921 odišiel na Slovensko, kde viedol komunistický časopis Hlas ľudu. Zlé jazyky tvrdili, že ušiel pred Martou Holubovou, dcérou slobodnej matky, slúžkou a vraj slečnou pochybnej povesti. Splodili spolu dcéru, ktorú podľa vzoru rodičov takisto očakával punc nemanželského dieťaťa.
Keď sa o tom dozvedeli vrútockí komunisti, napísali mu: „Pred niekoľkými mesiacmi si vydal spisok o zásadách komunistického človeka, kde tvrdíš niečo iné. Táto súdružka nie je k... , ale obeť kapitalistického systému, a ty s ňou budeš žiť. “
Údajne už v Dědiciach sa rád pozeral pohárikom na dno. Také svedectvo podal o ňom pamätník zo susedných Boškůvok: „Bol to opilec a povaľač. “ Podobnú povesť nadobudol aj počas pobytu vo Vrútkach. Keď neskôr odišiel do Prahy a robil rýchlu kariéru, Vrútočania len nechápavo krútili hlavou. Veď to boli spolu s Bacílkom puncovaní opilci a výtržníci. Holdovali alkoholu v miestnom konzume.

Za stravné lístky vodku:
Klement Gottwald bol politicky podkutý. Preštudoval marxistické diela, Leninova kniha Štát a revolúcia ho priam očarila. Mal aj politický talent. Preto robil rýchlu kariéru. Stal sa generálnym tajomníkom Komunistickej strany Československa, ba neskôr tajomníkom Komunistickej internacionály v Moskve. Priletela za ním aj Marta, ktorá po štyroch rokoch vyhľadala svojho nevďačného zvodcu a vydala sa za neho. V Moskve pridelili Gottwaldovcom rozsiahly byt, dokonca so slúžkou. Tam sa Klemo rozpil. Slúžku často posielal, aby stravné lístky vymenila za vodku. Občas býval taký zrichtovaný, že ani dva dni nedokázal vstať z postele. Súdruhovia v Kominterne dokonca uvažovali, že ho zbavia funkcie. Za vojny však nadišli ťažké časy - aj pre alkoholikov - a Klemo sa musel uskromňovať. Ale veľmi asi nie, lebo v roku 1944 dostal silný infarkt - údajne ako dôsledok ťažkého alkoholizmu.

Opitý pred mikrofónom:
V máji 1947 dostal Karol Šváb, vedúci bezpečnostného odboru na ÚV, na stôl hlásenie straníckych spravodajcov o Gottwaldovom prejave na Staromestskom námestí. Písalo sa v ňom: „Po prejave pána ministerského predsedu sa medzi obyvateľstvom všetkých vrstiev rozšírili klebety, že ministerský predseda bol pri prejave opitý. Najmä sa poukazuje na rozhlasové vysielanie, ktoré počúvali široké vrstvy obyvateľstva, lebo preslov bol zle zrozumiteľný a mal medzi jednotlivými vetami veľké pauzy. “ Šváb si potom zisťoval aj ďalšie podrobnosti. Od súdruhov z Prahy-Žižkova sa dozvedel, že Gottwald bol napitý aj na predvolebnom zhromaždení. Od iných súdruhov zasa, že aj na oslavách volebného víťazstva. Od ďalších, že bol v takom stave aj počas návštevy v továrni a pri prejave po nej. Ešte od ďalších, že aj kedysi pred pol rokom, keď hovoril do mikrofónu...
Niektorí súdruhovia sa ponosovali, že nevedeli, či majú Gotwaldovi aplaudovať, alebo ho držať, aby nespadol, iným, najmä súdružkám, išlo do plaču, že taký vysoký hodnostár poškvrňuje vec proletariátu. A to navyše v období, keď strana vyhlasuje ostrý boj proti alkoholizmu.
Takže Gottwald ani po vojne nezanechal svoj milovaný pohárik. Šváb poslal hlásenie Rudolfovi Slánskemu, svojmu nadriadenému, ale nič sa nezmenilo. Klemo pil ďalej. Hoci prekonal ťažký infarkt. Hoci vykonával najvyššie funkcie, kde bol takmer ustavične na očiach verejnosti. A hoci ho na to upozorňovali funkcionári nižších i vyšších rangov. Keď ho zvolili za prezidenta, utiahol sa aj so svojím alkoholizmom do samoty na Hrad, kde nabral ešte väčšmi na obrátkach.

Ustráchaný muž:
Po komunistickom puči vo februári 1948 chceli živnostníci vedieť, aká budúcnosť ich čaká. Nič sa nebojte, ubezpečoval Gottwald, nikto vás nechce zlikvidovať. O svoj osud sa zaujímali i roľníci. Nijaké strachy, tvrdil Gottwald, jednotné roľnícke družstvá budeme síce zakladať, ale v nijakom prípade nie násilím. Gottwald sa dušoval, že nijaké represie po puči nebudú, že strana nedovolí zatýkať občanov, že sa zachová poslanecká imunita, že Československo pôjde pri budovaní socializmu vlastnou cestou...
Veril tomu? Asi áno. Za svoje ideály bol predsa pred vojnou ochotný vystavovať sa prenasledovaniu i väzneniu. V pozadí však bola brutálna sila, ktorá cez svojich vyslancov tlmočila: žiadame, žiadame, žiadame. Od hnevu zatínal síce päste, ale mal ich vo vreckách. Podvolil sa. Uplynulo sotva pár dní od „víťazného februára“ a prvých desať poslancov sa ocitlo vo väzení, už v polovici marca ŠtB pozatvárala stovky občanov, živnostníkov zlikvidovali ako triedu a roľníkov násilím naháňali do družstiev. Padali hlavy. Neskôr aj hlavy najbližších. Gottwald musel poslať na šibenicu i generálneho tajomníka Rudolfa Slánskeho, svojho najbližšieho priateľa. Československo spelo k cintorínu a Gottwald bol jeho hlavným hrobárom. Trápili ho výčitky svedomia a čoraz väčšmi hľadal útechu v alkohole? To iste. Ale bol ešte závažnejší dôvod. Gottwald sa bál aj o svoju hlavu. Sovietski poradcovia a ŠtB zhromažďovali materiál na každého funkcionára. Aj na neho. Utvrdil sa v tom, keď našiel vo svojej spálni odpočúvacie zariadenie. Český historik Karel Kaplan, dôkladný znalec vtedajších pomerov, konštatuje, že „zďaleka nie všetci ľudia ‚dole‘ sa báli tak ako muž, ktorý stál na čele štátu“.

V izolácii:
Po príchode na Hrad sa pán prezident - tak sa dal oslovovať a jeho manželka milostivá pani - dostal do zvýšenej starostlivosti bezpečnosti. V období teórie o zostrujúcom sa triednom boji sa obávali atentátu. Dostávali sa k nemu len niekoľkí vyvolení. Najmä tí, ktorým podliehala bezpečnosť a vojsko. Ale aj sám sa postupne utiahol do súkromia, zriedka chodil na schôdze, nezaujímal sa o stranícke ani o štátnické záležitosti a - pil.
Parťákom mu často býval Antonín Prchal, najmocnejší muž na ministerstve vnútra. Okolo desiatej večer ho prezident pozýval na pohárik. Niekedy aj na nedeľu do Lánov. Tento bývalý pasák s temnou minulosťou neprejavoval úctu najvyššiemu šéfovi. „Ten ožran ma zasa pozýva, “ vravieval kolegom.
Ak Gottwald prišiel na predsedníctvo strany, často nemohol ani hovoriť. Tak po rokoch spomínal Antonín Novotný. Hltal slabiky a nedokázal sa udržať na nohách. Iný vysoký funkcionár, Zdeněk Fierlinger, tiež po rokoch spomínal: „Keď som s ním niekedy večer rokoval, nebol schopný niečo povedať. “ Za jeho života, ale ešte aj dlho potom, sa jeho najbližší spolupracovníci usilovali ututlávať Gottwaldovo opilstvo. Ale ututlávali to aj jeho ešte bližší. Leopold Hofman, veliteľ prezidentovej ochranky a fakticky člen rodiny, v roku 1962 vypovedal, že často býval svedkom scén, keď sa Gottwald tak opil, že potom preležal aj dva dni a nemohol pracovať.
Masy zvládol, alkoholizmus nie: Na politické vládnutie akoby bol predurčený - tak si myslí Karel Kaplan. Mal politický talent, bol taktik, bol aj dobrý rečník. Jeho autorita medzi súkmeňovcami i v masách ustavične rástla. V roku 1946, keď oslavoval päťdesiatiny, vyšlo na jeho počesť niekoľko publikácií. Ešte pred prevratom mu vyše 400 miest, obcí a spolkov udelilo čestné občianstvo. Po prevrate jeho kult prudko rástol. Gottwald sa stal zbožňovaným vodcom. S alkoholom si však nevedel poradiť. Vymýšľali na neho všelijaké taktiky. Keď ho na recepciách sprevádzal jeho osobný lekár Vladimír Haškovec, odoberal mu poháriky. Jeho žena Marta - hoci aj ona si neraz poriadne uhla - mu občas miešala vodku s vodou v primeranom pomere. Nepomohli ani výstrahy lekárov, že si pitím zhorší chorobu - syfilis, ktorý nadobudol ešte v mladých rokoch. „Za niekoľko mesiacov sa upil na smrť, “ napísal o ňom Ladislav Mňačko.

Ortieľ smrti za fľašu:
Keď sa Gottwald zdráhal niečo podpísať, jeho zať a minister obrany Čepička priniesol v aktovke fľašu koňaku alebo vodky, opil ho a dostal podpis na všetko. Vraj to nebolo medzi vtedajšou verchuškou tajomstvo.
Gottwaldovo dedičstvo bolo strašné: bolo to 230 rozsudkov smrti, 100 000 odsúdených na dlhoročné tresty, 80 000 deportovaných na nútené práce, trestnými jednotkami PTP prešlo niekoľko desiatok tisíc „protištátnych živlov“.
Hlavného vinníka týchto represálií ešte dlho velebili, stavali mu pomníky z kameňa i zo slov. Až roku 1968 odhalili o ňom pravdu. Aj o tom, aký bol bezmocný proti alkoholu.

Ladislav Švihran, pre PLUS 7 dní.