Špeciálne protipartizánske jednotky na Slovensku

Špeciálne protipartizánske jednotky na Slovensku
( Jozef a Edelweiss )

Stíhací zväz Juhovýchod – Stíhacia skupina Slovensko s krycím názvom Jozef

Jar a leto 1944 boli pre nacistické Nemecko kritické. Napriek fanatickému odporu sa nedarilo zadržať postup Sovietskej armády a po vytvorení druhého frontu v Normandii bola porážka fašizmu už len otázkou času.

Čoraz väčšie problémy nemeckej brannej moci a bezpečnostným zložkám spôsobovaloaj silnejúce partizánske hnutie na okupovaných územiach. Lavínu zatýkania v Nemecku vyvolal nevydarený atentát na Adolfa Hitlera 20.júna 1944. Represie voči atentátnikom a tým, ktorí atentát schvaľovali, najviac postihli abwehr (vojenská spravodajská služba). V rámci čistky bol zatknutý a na jar 1945 aj popravený jeho šéf admirál Canaris. Došlo k reorganizácii abwehru, ktorý vlastne prestal existovať ako samostatný orgán nemeckej brannej moci. V priebehu dvoch mesiacov bol pričlenený a podriadený RSHA Reichsicherheitshauptamt (Ríšsky hlavný bezpečnostný úrad). Neskôr bol Abwehr – Abteilung (najvyšší riadiaci orgán ofenzívneho aj defenzívneho spravodajstva) premenovaný na Militärisches Amt a podridený oddeleniu A-VI. pri RSHA, ktorého šéfom bol SS-brigadeführer Walter Schellenberg. Oddelenia a referáty Abwehr – Abteilung, ktoré svoju činnosť zameriavali na okupované územia, boli priamo podriadené IV. Oddeleniu RSHA – gestapu, Geheime Staatpolizei (tajná štátna polícia), ktoré pracovalo pod vedením SS-Oberführera Hansa Müllera. Faktické včlenenie Abwehru do  RSHA značne posilnilo pozície druhého muža tretej ríše SS-reichführera Heindricha Himmlera. V súvislosti s postupujúcim frontom boli vytvorené podmienky pre prácu spravodajských orgánov po predpokladanej kapitulácii Nemecka. Na tento účel boli vytvorené špeciálne komandá a oddiely (Vermessungskommando – zememeračské komandá a Vermessunggstruppen – zememeračské oddiely), ktorých názvy mali zastrieť ich skutočné zameranie. RSHA zriadilo zvláštne výcvikové tábory pre výcvik budúcich rezidentov, agentov a diverzantov. Na okupovaných územiach vytvárali nacisti tajné skladyzbraní, diverzného materiálu a proviantu. Po ústupe nemeckých vojenských jednotiek sa v tyle oslobodzovacích armád mala vytvoriť agentúrna sieť – Rückzugsorganization (ústupová organizácia), ktorá bola vytvorená z rezidentov, alebo z malých skupín dopredu vycvičených agentov, ktorí sa mali dať prekročiť postupujúcimi nepriateľskými vojskami a v tyle začať činnosť. Táto diverzná činnosť sa zameriavala hlavne na oblasti východnej a strednej Európy a teda aj na Slovensko.

Keď nacistické vojská začali 29. augusta 1944 okupáciu územia Slovenska, v ich tyle postupovali bezpečnostné zložky, ktorých úlohou bola pacifikácia okupovaných území. V praktickej realizácii to znamenalo rozvíjanie teroru a represií voči povstalcom a civilnému obyvateľstvu. Pod vedením dr. Jozefa Witisku vytvorila Einsatzgruppe H SIPO a SD na Slovensku 6 kománd s 24 opornými bodmi. Okrem toho boli vytvorené tri špeciálne protipartizánske jednotky – Abwehrgruppe 218 s krycím názvom Edelweiss, jednotka s krycím názvom Snežienka ktorá však nebola nasadená a Stíhací zväz Juhovýchod – Stíhacia skupina Slovensko s krycím názvom Jozef. V záverečných fázach vojny sa formovala aj tzv. Kysucká garda, k nasadeniu ktorej však tiež nedošlo. Protipartizánskej činnosti na Slovensku sa zúčasnili jednotky Edelweiss a Jozef.

Jednotka Jozef sa začala formovať v Bratislave od 10. septembra 1944, keď sem prišiel dr. Werner Pawlovský a SS- Oberscharführer Ing. Werner Tutter a s nimi ďalších 5 inštruktorovz freiburskej školy. Najvýznamnejšiu úlohu neskôr zohral SS-Untersturmführer Ferdinand Sonnberger. Freiburská škola tzv. Kampfschule bola pozostatkom po nasadení špeciálneho útvaru Brandenburg na front. Divízia Brandenburg bola špeciálna jednotka diverzantov, ktorú nasadzovali na najťažších úsekoch, napríklad do boja preti juhoslovanským partizánom. Veliteľom tohoto špeciálneho útvaru nebol nikto iný jako SS-Obersturmbanführer Otto Skorzeny. Štáb útvaru bol rozdelený na päť oddielov. Z hľadiska územia Slovenska nás zaujíma SS-Jagdverband Süd-Ost so sídlom vo Viedni, ktorému podliehali aj špeciálne protipartizánske jednotky na našom území. Kampfschule bola na jeseň 1944 pričlenená k RSHA a na začiatku 1945 podliehala priamo SS. Divízia Brandenburg mala služobné označenie Abwehr-Ia, súčasťou bola aj Abwehr-Ib kde boli príslušníci so zvláštnymi schopnosťami pripravení k okamžitému nasadeniu. Patrilo sem aj špeciálne výcvikové stredisko výzvednej služby Abwehr-Ic. Príslušníci tohoto strediska boli nasadzovaní jako parašutisti a zúčasnili sa aj obsadzovania Bratislavy a pôsobili při potlačovaní Slovensého národného povstania hlavne v okolí Bansej Bystrice.

Samotná jednotka Jozef podliehola viedenskej centrále. Ihneď po príchode freiburských inštruktorov do  Bratislavy začala nábor do jednotky medzi miestnymi Nemcami. Po dohode s klérofašistami začali získavať aj príslušníkov Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže. Formovanie jednotky však nezostalo utajené, a tak z konšpiratívnych dôvodov sa štáb premiestnil do Rarboku a neskôr do Sekúl, kde sa mohol výcvik vykonávať nerušene pod záštitou veliteľstva ochrannej zóny. V tom čase už k jednotke patrilo aj 40 Slovákov. Aby bol zabezpečený prísun nový síl, najmä z radov HM, zostal v Bratislave jako spojka dr. Feldwebel Reindl, ktorý udržiaval styk so slovenskými úradmi, nemeckým veliteľstvom a organizačne pripravoval rokovanie s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy. V Sekuliach sa medzitým sformovali 4 čaty. Ich veliteľmi sa stali SS-Untersturmführer Ferdinand Sonnberger, SS-Oberschsrführer Ing. Werner Tutter, feldwebel Puritzer a feldwebel Kanke. Budúcej diverznej a záškodnickej činnosti sa prispôsobil aj výcvik jednotky. Hlavnou náplňou bol vojenský bojový výcvik, streľba, výcvik a taktika, maskovanie, úlohy na postreh a maskovanie, riadený rozhovor a inštruktáž v zaobchádzaní s trhavinami. Slovenskej časti jednotky sa špeciálne venoval Werner Tutter.

Koncom októbra sa štáb a dve čaty presťahovali do Trenčianskych Teplíc, odkiaľ už podnikali protipartizánske akcie do vzdialenosti 60-70 km. Jednotka brala aj zajatcov, ktorých neskôr vypočúvali, pričom si skúšali metódu riadeného rozhovoru, a potom ich odovzdávali príslušníkom SD v Trenčíne. Druhá časť jednotky pod vedením Ferdinanda Sonnbergera medzitým pôsobila v okolí Pustého hradu při Zvolene.

Príprava na následnú diverznú činnosť sa odzrkadľovala aj pri protipartizánskych akciách jednotky Jozef. Jej príslušníci sa v podstate zámerne vyhýbali priamym otvoreným stretom s partizánskymi jednotkami a terorizovalicivilné obyvateľstvo. Dobrá znalosť miestnych pomerov, najmä u slovenských príslušníkov jednotky, a rečové znalosti dôstojníckeho zboru, ktorý sa grupoval hlavne zo sudetských Nemcov, umožňoval jednotke prenikanie medzi obyvateľstvo v preoblečení za partizánov.

Sonnbergova časť jednotky sa vo februári 1945 presunula do Zvolena a zriadila si bunker v blízkosti Pustého hradu. Pôvodne predpokladali že sa v týchto priestoroch nechajú prekročiť frontom a budú podľa inštrukcií pokračovať v diverznej činnosti v tyle Sovietskej armády. Tento zámer zmaril útek M. Dlhoša a L. Klisenbauera od jednotky, keď videli vyvražďovanie civilný osôb.

Na rozhraní marca a apríla 1945 postup frontu prinútil jednotku Jozef premiestniť sa do priestoru obce Nimnica (okr. Považská Bystrica), kde pokračovala v protipartizánskych akciách.

V krátkom čase nasledoval postup smerom na Moravu, kde pokračovali v teroristickej činnosti. Teroristická, protipartizánska činnosť však nebola hlavnou úlohou jednotky. Bola len prestriedkom na výcvik diverzantov, ktorí sa pripravovali na dlhodobú záškodnícku činnosť v tyle Sovietskej armády, a potom v prípade nacistickej kapitulácie, na území slobodného Československa. Tomuto bol prispôsobený program výcviku, jako aj prísna utajenosť jednotky a jej činnosti.

Doležité bolo kádrové zabezpečenie pripravovaných akcií. Nie náhodov výcvik viedli bývalí frekventanti freiburskej školy, výcvik ktorej bol zameraný práve na diverziu v tyle nepriateľa a na oslobodenom území po skončení vojny.

Ďalšou podmienkou vstupu do jednotky bola znalosť východných jazykov. Z tohoto dôvodu veliteľský zbor tvorili poväčšine sudetskí Nemci, alebo nemci žijúci na Slovensku, medzi ktorými sa potom robil aj doplňovací nábor. Ďalšiu časť jednotky tvorili mladí slovenskí príslušníci Hlinkovej mládeže, Hlinkovej gardy a Pohotovostných oddielov HG. Týmto smerom bola orientovaná aj miera zacvičenia jednotlivých častí jednotky, keď najmenej informovaní o skutočnom poslaní jednotky boli práve jej slovenskí príslušníci. Při doplňovaní jednotky v neskoršom období sa pozornosť náborových dôstojníkov sústredila na okolie Handlovej a na Spiš, kde bolo silne zastúpené nemecké etnikum, no podarilo sa získať len 12 ľudí ochotných vstúpiť do jednotky Jozef…

Prípravy na prevňovanie frontu príslušníkmi jednotky Jozef sa začali v polovici decembra 1944, keď boli niektorí poddôstojníci poverení vytipovať miesta prekročenia frontovej línie. Počítalo sa s tým, že to bude niekde v priestore Prešova, kam odišiel Werner Tutter.

Kým však došlo k ukončeniu výcviku a pripravenosti jednotky na akciu, uplynul mesiac a front sa značne posunul. Vedenie jednotky Jozef 31.januára 1945 požiadalo písomne o povolenie vykonania akcie, ktorá mala krycí názov „ Zvláštny podnik Schwein“. Rozkaz na vykonanie tejto akcie bol vydaný v ten istý deň. Základným cieľom akcie bolo, aby sa vybraní príslušníci jednotky Jozef dali prevlniť frontom Juhovýchodne od Zvolena. Za týmto účelom mala byť v tomto priestore zriadená fingovaná partizánska základňa. Po prevlnení mali príslušníci vybraní do skupiny nadviazať spojenie s agentúrnou sieťou a na rozkaz veliteľa sa zamerať na diverznú a záškodnícku činnosť v priestore Kremnice, Zvolena a Banskej Bystrice. Kádrovo bola akcia zabezpečená dobre. Veliteľom prevlňovacej jednotky bol menovaný SS-Untersturmführer Ferdinand Sonnberger, ktorý mal k dispozícii 10 poddôstojníkov SS, 6 dobrovoľníkov cudzej národnosti a okolo 50 dôverníkov, ktorí mali byť potom aktívne zapojený do teroristickej a diverznej činnosti. Prevlňovanie sa malo uskutočniť v priestore, kde operovala 8. nemecká armáda, ktorej velenie bolo tiež o akcii informované. Veľmi dobré bolo finančné zabezpečenie celej akcie. Vyslaná jednotka mala k dispozícii 500 000 Kčs, ďalej 300 000 Kčs na nutné výdaje, 100 000 Kčs nových československých korún, ako aj 100 000 rubľov. Prevlňovanie v oblasti Zvolena však zlyhalo. Z priestoru bunkra pod Pustým hradom zbehli, jako sme už uviedli, dvaja príslušníci jednotky, ktorých napriek pátraniu aj v ich rodných obciach nenašli, a to donútilo velenie akcie odvolať príslušníkov jednotky z vytipovaného priestoru a odložiť prevlňovanie.

Nakoniec sa prekročenie frontu uskutočnilo 8.apríla 1945 při obci Gajdel. Celkom sa prevlnilo 17 príslušníkov jednotky Jozef. Skupina však bola sovietskymi jednotkami rozbitá už 11.apríla. Súd so zadržanými diverzantmi sa konal před vojenským tribunálom sovietskej 40.armády, ktorý ich 17. apríla odsúdil na tresty smrti a dlhoročné väzenie.

Z pôvodného počtu 80 Slovákov, ktorí prišli k jednotke, mal Tutter k dispozícii okolo 40 mužov. Časť z predchadzajúceho počtu bola totiž časom odvelená k rôznym jednotkám POHG, boli pridelení do Sonnbergerovej jednotky, iní zostali v Sekuliach, alebo od jednotky zbehli, keď sa nevrátili z dovolenky. Takto Tutter vyslal celkove len 8 skupín a to 3 z priestoru Púchova a ostatné už na Morave. Námety na činnosť týchto skupín spracovával sám Pawlowský, no konkretizoval ich Tutter. Priesory pôsobenia skupín boli volené v oblastiach, ktoré im boli dostatočne známe. Zámer akcie bol jednoznačný. Nakoľko išlo o malé skupiny, nemohli ich príslušníci podnikať väčšie akcie. Ich hlavnou úlohou bolo podľa možnosti včleniť sa do partizánskych jednotiek, alebo sa dostať do svojich domovov a dlhšou nečinnosťou vzbudiť dôveru. Potom mali začať diverznú činnosť – ničiť železničné trate, porušovať kábelové vedenie, vykonávať menšie sabotáže, vyvolávať paniku sabotážami při slávnostných akciách a podobne. Každá skupina bola vyzbrojená asi ¾ kg trhavín s potrebnými rozbuškami a zápalnými šnúrami, pištoľou, ručnými granátmi, nutnou zásobou potravín a slovenskými a ruskými peniazmi. Skupiny však nemali na koho nadviazať spojenie, ani rozkaz vrátiť sa v prípade neúspechu. Pawlowsky sa v tomto čase potreboval zbaviť slovenských príslušníkov jednotky, pretože pripravoval nové akcie na Morave a v Čechách, při ktorých chcel využiť najmä sudetských Nemcov.

Samotné prevlňovanie sa dialo so súhlasom nemeckých jednotiek, ktoré v danom priestore operovali a boli s ním oboznámené aj slovenské orgány. Za účelom hladkého priebehu akcie boli predné línie nacistických oboznámené s menom jednotky Jozef, jako aj s heslami akcie. Prvé skupiny používali heslo „katze“ – mačka a ostatné „katzeschwanz“ – mačací chvost. Ďalším poznávacím znamením členov skupín bol popis veliteľa ( Tutter ) a dohovorené miesto – schránka, kde sa mali zaznačovať miesta a časy schôdzok. V určenom mieste urobil v prvom okne vľavo v mužských WC prvý člen skupiny krúžok, druhý cez kruh čiaru a tretí čas a miesto schôdzky. Tieto úkony odpadli, ak sa členovia prevlňovacej skupiny dobře poznali.

Po odchode z okolia Púchova sa teda ďalšie skupiny pripravovali už na Morave. Tutter ich pripravoval vo Vizoviciach. Prevlňovanie štyroch slovenských skupín sa dialo pod osobným Tutterovým dohľadom a za ochrany vojenskej čaty pod velením poručíka Michalského. Vysadenie sa uskutočnilo v okolí Brna, kde už v tom čase bol front. Jednotka Jozef nedostala ani od jednej vyslanej skupiny žiadnu správu. V tomto čase však už Pawlowsky pripravoval diverzné skupiny pre české pohraničie, ktoré sa už začali premiestňovať do priestoru svojho budúceho pôsobenia a tak ho osud slovenských skupín nezaujímal. Osud váčšiny týchto prevlňovacích skupín bol však skoro navlas rovnaký. Ich príslušníci boli krátko po prekročení frontu zadržaní sovietskymi vojenskými jednotkami, niektorí sa sami prihlásili, väčšinou v mieste svojho bydliska. Časť zo slovenských príslušníkov jednotky Jozef bola sovietskym vojenským tribunálom na Morave odsúdená k trestu odňatia slobody v rozmedzí od 15 do 25 rokov a svoj trest si odpykali v ZSSR. Do Československa boli repatriovaní v rokoch 1953 až 1955.

Koncom apríla 1945 sa končila činnosť špeciálnej protipartizánskej jednotky s krycím názvom Jozef. Aj vysadzovanie diverzných skupín do českého pohraničia sa ukázalo iluzórne a štáb jednotky začal myslieť skôr na vlastnú bezpečnosť než na plnenie stanovených úloh. Činnosť jednotky Jozef sa však nepodarilo utajiť. Zostali za ňou masové hroby a odhalené prevlňovacie skupiny, ktorých príslušníci vypovedali o činnosti a zámeroch jednotky. Postupne bola väčšina členov štábu jednotky zadržaná a súdená.

Stíhací zväz Juhovýchod, stíhacia skupina Slovensko s krycím názvom Jozef bola jednotka, ktorá aktívne pracovala v súkolí nemeckého nacistického teroru.

Na území Slovenska jednotka Jozef dokázateľne zlikvidovala najmenej 42 osôb v období od novembra 1944 do druhej polovice marca 1945.



Abwehrgruppe 218 s krycím názvom Edelweiss


V polovici septembra 1944 prišiel do Bratislavy z rozhodnutia AMI VI. RSHA major gróf Ervín Thun von Hohenstein, ktorý mal bohaté skúsenosti z organizovania a vykonávania protipartizánskych akcií v ZSSR a Poľsku. Na štábe veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku sa od veliteia Frontleitstelle II Süd-Ost pplk. Fechnera dozvedel, že pod jeho velením bude na Slovensku sformovaná špeciálna jednotka. Spoločne odišli do štábu Frontleitstelle II. Süd-Ost vo Viedni. Tu dostal Thun pokyn na vytvorenie Abwehrgruppe 218, ktorá bola určená na protipartizánske operácie na strednom a západnom Slovensku.
Jednotka, ktorá dostala krycí názov Edelweiss, sa začala formovať koncom septembra 1944 v Žiline. Štáb jednotky tvorili príslušníci smutne preslávenej SS Panzerdivision Brandenburg. Spolu s Thunom prišiel jeho zástupca kapitán König, dôstojník pre zvláštne úlohy poručík Junghans, poručík Jeger, šikovateľ Unterlechner, šikovateľ Krampf, poddôstojník Rieger a ďalší. Z Abwehrgruppe nadporučíka Schlegela boli k dispozícii Thunovi prevelení ukrajinskí nacionalisti, ktorí vytvorili kozácky oddiel o sile 40-50 mužov. Bola to zberba zložená zo zradcov, ktorá sa svojou vražednou činnosťou prezentovala už na Ukrajine. V čele tohoto oddielu bol šikovateľ Bertisov, jeho zástupcom poddôstojník Teplokov a ako nemecký poradca bol k oddielu pridelený šikovateľ Krampf. Poslednú fázu formovania jednotky tvorí príchod asi 50 príslušníkov kaukazských národov pod vedením šikovateľa Chana. Pomocníkom veliteľa kaukazského oddielu sa stal nemecký poradca šikovateľ Murbach. Zvláštne postavenie v jednotke „Edelweiss" mal nemecký oddiel, ktorý bol nakoniec doplnený vojakmi z útvarov nemeckej armády a podliehal priamo Thunovi. Major Thun od prvopočiatku vyvíjal veľkú aktivitu, aby do jeho jednotky bol včlenený slovenský oddiel. To sa mu podarilo začiatkom októbra, ked bolo do Žiliny prevelených 200 príslušníkov Slovenskej pracovnej služby pod velením poručíka Martina Konioka.

Slovenská pracovná služba (d'alej SPS) sa konštituovala na základe zákona č. 36. z 12. marca 1942. Na čele SPS stál hlavný veliteľ, ktorého menoval prezident a funkčne podliehal ministrovi vnútra. V rámci SPS samostatne existovala osobitná pracovná skupina,, Deutsche Arbeitsdienstgruppe", ktorú tvorili príslušníci nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku. V jej čele stál veliteľ nemeckej národnosti, ktorý bol priamo podriadený hlavnému veliteľovi SFS. Pracovná služba mohla byť vykonávaná od 18 do 25 roku života v trvaní maximálne 6 mesiacov, a to vždy pred nastúpením prezenčnej vojenskej služby.

Ustanovením SPS dochádza na Slovensku k ďalšej militarizácii, keď okrem prezenčnej služby musia vojaci nastúpiť na predvojenskú pracovnú službu. SPS sa najmä po septembri 1944 dostáva do područia HM a Hlinkovej gardy. Z tohto dôvodu sa stáva jedným z hlavných zdrojov na doplnenie Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (dalej POHG) a na verbovanie do špeciálnych jednotiek, ktoré vznikali na Slovensku na potlačenie partizánskeho hnutia. V súvislosti so zmenami vo vláde a v bezpečnostnom a vojenskom aparáte po vypuknutí SNP dochádza k sústredeniu moci do rúk triumvirátu Haššík, Kubala a Macek. Otomar Kubala bol už 7. septembra 1944 na popud veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku generála SS Gotloba Bergera menovaný náčelníkom Hlinkovej gardy (ďalej HG) a zároveň šéfom bezpečnostných zložiek: Ústredne štátnej bezpečnosti, žandárstva, polície. Ako náčelník HG získava moc nad Hlavným veliteľstvom Hlinkovej mládeže (ďalej len HV HM) a teda aj nad jednotkami SPS. Situácia v mocenskom aparáte sa vykryštalizovala, keď nariadením Ministerstva národnej obrany (ďalej MNO) z 24. 10. 1944 bola pod MNO okrem Domobrany začlenená aj polícia, žandárstvo, finančná stráž aj HM. SPS bola v tejto konštelácii vedená ako predvojenská príprava HM. Systém práce SPS bol podobný ako u Technického zboru Domobrany. Strážne oddiely SPS boli v Jakubove, Sekuliach a pracovné v Tepličke nad Váhom, Straníku pri Žiline, Bánovej, Žiline, Bratislave a Vajnoroch a mali celkom okolo 2 000 mužov.

Nie náhodou sa slovenské oddiely v špeciálnych jednotkách formovali z príslušníkov SPS dislokovaných v Jakubove a Sekuliach, čiže v ochrannej zóne. Veliteľský zbor SPS bol pravidelne školený v kurzoch v Nemecku, alebo Rakúsku, ktoré boli zamerané na šírenie ideológie nacizmu. Na Slovensku viedli politické kurzy veliteľských kádrov SPS hlavný veliteľ HM Macek a ideológ slovenského fašizmu Polakovič. Takto ideologicky pripravení velitelia potom prednášali príslušníkom SPS a popri tom ich učili zaobchádzat' s pechotnými zbraňami. SPS bola kombináciou ťažkej fyzickej práce, vojenského drilu a vštepovania ľudáckej ideológie. Ľudáci takto spracovávali 18-19-ročných chlapcov pre front a vojenskú službu a v období vypuknutia SNP ešte zvýšili ideologické pôsobenie v jednotkách SPS, zintenzívnili predvojenskú prípravu, pretože vážne začali uvažovať o využití príslušníkav SPS na protipartizánsky boj.

Hlavný veliteľ HM Macek prišiel medzi príslušníkov SPS krátko po vypuknutí SNP. Svoje prejavy zameriaval protipovstalecky a vyzýval do ozbrojeného boja proti SNP. Onedlho bolo do Bratislavy zvolané školenie veliteľov SPS, ktoré bolo celé zamerané na propagáciu boja proti povstaniu. Tu sa velitelia dozvedeli, že je pripravovaná reorganizácia časti jednotiek SPS. Jednotky budú pridelené na práce pre armádu a budú vyzbrojené. Veliteľom jednotky, ktorá bola disponovaná ako strážny oddiel do Žiliny; bol menovaný Martin Kaniok, veliteľ jednotky SPS v Jakubove.

Dňa 28. septembra 1944 v Bratislave na základe dobody medzi HV SPS a MNO dochádza k presunu 200 príslušníkov pracovnej služby do armády. Táto dohoda bola uľahčená tým, že prebiehala vlastne po spomínanej mocenskej ose Macek-Kubala-Haššík. Vstup do Špeciálnej jednotky SPS (ďalej ŠJ SPS) bol dobrovoľný, no organizátori akcie nechceli nič ponechať na náhodu, a tak v dňoch 2.a 3. októbra 1944 všetkým dobrovoľníkom poslali povolávacie rozkazy. Týmto aktom sa na príslušníkov ŠJ SPS vzťahoval vojenský trestný zákon vo svojej tvrdšej a krutejšej vojnovej aplikácii.

Presun jednotky sa začal 2. októbra 1944, keď 105 príslušníkov SPS pod velením Martina Kanioka a dalších štyroch veliteľov prichádza do Trnavy. O deň neskôr prichádza ďalších 95 naverbovaných janičiarov v čele s veliteľským čakateľom Bartolomejom Gurským. Tu boli vystrojení do uniforiem slovenskej armády a vyzbrojení pechotnými zbraňami. Na obdobie výcviku ako špeciálna jednotka boli príslušníci SPS odoslaní do Žiliny a výnosom MNO č. 477.518/Tajné 3 a 1944 boli podriadení nemeckému ženijnému štábu, tzv. Pionier, Sonderstab, č. 115 v Žiline.

Už v Trnave čakali ŠJ SPS štyria nemeckí inštruktori, s ktorými jednotka odchádza do Budatína, kde bola dislokovaná v kaštieli. Príslušníci SPS vykonávali strážnu službu na MOSTE pri Chlumci a v Žiline, a neskôr po priradení k ženijnému štábu zákopové práce v okolí Varína. Súbežne však za dozoru nemeckých poradcov prebiehal denno-denne poradový výcvik, ktorý bol prípravou jednotky na jej včlenenie do Abwehrgruppe 218-Edelweiss. Otvorene začal o možnosti včlenenia hovoriť nemecký poradca šikovateľ Josef Novák-Ulrich v polovici októbra 1944.

Príslušníci ŠJ SPS však už z náboru do jednotky vedeli, že nebudú vykonávať strážnu službu, ale budá pripravovaní na protipartizánsky boj. V tomto období začína v ŠJ SPS aj špeciálny výcvik už pod priamou kontrolou majora Ervína Thuna von Hohenstein, ktorý sa často objavuje pri jednotke. Príslušníci ŠJ SPS boli cvičení na prečesávanie lesov v okolí Chlmca a niekoľkokrát bol vyhlásený nočný poplach. Thunove snahy smerovali k postupnému prelínaniu výcviku jednotky Edelweiss výcvikom ŠJ SPS.

Výcvik Edelweissu medzitým prebiehal v neďalekých Krasňanoch. Okrem už spomínaných troch oddielov (nemecký, kozácky, kaukazský) si získal výsadné postavenie oddiel asi 20-25 ludí, formujúci sa z partizánov a vojakov, ktorí po svojom zajatí súhlasili so vstupom do jednotky. Thun z nich cvičil rozviedčikov, agentov a provokatérov. Sieť donášačov si budoval aj v rámci jednotlivých oddielov Edelweissu. Títo ho informovali o nálade v jednotke, ako aj o povahových črtách jej jednotlivých členov. Tieto informácie potom Thun využíval pri akciách, pretože vedel, ktorému príslušníkovi jednotky môže prideliť určitú úlohu. Donášači mali pridelené peniaze, za ktoré hostili príslušníkov jednotky a týmto spôsobom získavali potrebné informácie.

Koncom novembra a v prvej polovici decembra 1944 dochádza postupne aj k formálnemu začleneniu ŠJ SPS do Edelweissu. Už od 4. novembra z rozhodnutia veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku generála Hermana Höffleho bola ŠJ SPS podriadená veliteľovi Abwehrgruppe 218 majorovi Thunovi, o čom 7. navembra poručík Kaniok informoval MNO. V období od 3. októbra do 15. decembra 1944 však ŠJ SPS nie je ešte súčasťou Abwehrgruppe 218 a zostáva po celú dobu v materiálnom zabezpečení MNO v Bratislave. Major Thun však kontroloval a riadil prostredníctvom nemeckých poradcov výcvik ŠJ SPS. V tomto období dochádza k selekcii v jej radoch, keď príslušníci, ktorých Thun neuznal za schopných na protipartizánsky boj a váhajúci boli daní k dispozícii slovenskému MNO. Táto časť odchádza spoločne s poručíkom Kaniokom od jednotky. Zostávajúcich 130 vybraných príslušníkov SPS 16. decembra prevzala ako dobrovoľníkov nemecká branná moc. Boli ako slovenská rota začlenení do Abwehrgruppe 218-Edelweiss. Major Thun do čela slovenskej roty vymenoval kapitána Ladislava Nižňanského, ktorý po svojom zajatí súhlasil so vstupom do jednotky. O prevode ŠJ SPS pod nemecké velenie bol v Bratislave 15. decembra 1944 vyhotovený úradný záznam medzi veliteľom nemeckej okupačnej armády na Slovensku generálom Höfflem a hlavným veliteľom HM Macekom. Macek 23. januára 1945 oznámil intendačnému oddeleniu MNO, že ŠJ SPS dňom16. decembra 1944 prestala existovať. Formálna stránka celého tohto procesu bola uzavretá onedlho v Kremnici. Príslušníci bývalej ŠJ SPS tu prisahajú vernosť nemeckej ríši a Hitlerovi. ŠJ SPS sa takto dostala plne do janičiarskej služby nacizmu a otvorene sa zapája do boja proti vlastnému národu v rámci špeciálnej protipartizánskej jednotky Abwebrgruppe 218-Edelweiss.

Po začlenení slovenskej roty bola Abwehrgruppe 218-Edelweiss kompletná a mala cez 300 príslušníkov. Thun mohol s takouto veľkou jednotkou operovať na viacerých miestach a v prípade prepadu väčších partizánskych zoskupení využíval aj pomoc pravidelnej armády, zložiek SD a spoluprácu s jednotkami POHG. Jednotka buď likvidovala civilné obyvateľstvo v obciach a osadách, ktoré nekládlo odpor, alebo prepadala nepripravených partizánov. Využitie momentu prekvapenia zohrávalo v taktike Edelweissu veľmi dôležitú úlohu. Uplatnenie tejto taktiky bolo umožnené dokonalým materiálnym zabezpečením jednotky, ktorá využívala sklady partizánskych a civilných oblekov a výzbroje, skupiny hovoriace slovensky a rusky. Aby však bolo možné uplatniť taktiku prepadov do dôsledku, musela Abwehrgruppe 218 získavat konfidentov, ktorí by jej príslušníkov priviedli na stopu partizánov. Velitelia Edelweissu získavali informácie o partizánoch od platených, alebo dobrovoľných zradcov. Vybraní príslušníci Edelweissu dostávali na podplatenie informátorov pri akciách značné sumy. Veľa dôležitých údajov získali samotní príslušníci Abwehrgruppe 218, keď v preoblečení za partizánov vykonávali pred každou akciou prieskum v obciach. Sondáž na mieste budúcej akcie sa robila už niekoľko dní pred jej realizáciou a bola jej dôležitou fázou. V priebehu akcie získavali potrebné informácie aj od zajatých partizánov, ktorí zradili a boli potom zaradení do špeciálneho oddielu pod priamym Thunovým velením. Dôležitým zdrojom informácií boli aj údaje, ktoré jednotke poskytovali ortskomandatúry a orgány SD. Týmto však spolupráca s nemeckými bezpečnostnými zložkami neskončila. Zajatí partizáni, účastníci odboja a aj časť rasovo prenasledovaných, ktorých nezlikvidovali na mieste, potom príslušníci Edelweissu odovzdávali príslušným orgánom SD, prípadne oddeleniu 1. s. divízie Tatra. Väčšiu časť zajatcov však transportovali do špeciálnych zajateckých táborov v Banskej Bystrici a Štubni.

Edelweiss v nasledujúcich mesiacoch vykonal niekoľko akcií na území stredného a západného Slovenska. Jeho činnosť bola zameraná na protipartizánske akcie a likvidáciu zásobovacej bázy partizánov v podhorských obciach a osadách. Jednotka bola mobilná a často menila miesta pobytu.

Pred postupujúcim frontom sa v polovici marca premiestnila Abwehrgruppe 218-Edelweiss do Makova, kde pôsobila v úzkej súčinnosti s jednotkou ukrajinských nacionalistov pod velením kpt. Roa-Panina.

Špeciálna protipartizánska jednotka, ktorá predstavovala výkonný hrot fašistického vyhladzovacieho systému sa však v tej dobe už rozpadala a slabla. Množili sa dezercie najmä príslušníkov slovenskej roty, vyskytlo sa často odmietanie poslušnosti. Každý si chcel vo vojnovom zmätku nájsť miesto, kde by sa nevedelo o jeho činnosti. Slovenskí príslušníci videli východisko v odchode od jednotky a návrate domov, za líniu frontu. Velenie, nacionalistickí príslušníci národov ZSSR a Nemci sa snažili dostať do amerického zajatia.

Už od polovice marca 1945 zlyháva spojenie Edelweissu s jeho nadriadeným orgánom Frontleitstelle II. -Süd-Ost so sídlom vo Viedni, ako aj s odborom 1. s. veliteľstva nemeckých okupačných vojsk na Slovensku. Situácia sa ešte komplikuje, keď 10. apríla 1945 dostal Thun šifrovaný telegram o prerušení spojenia s Frontleitstelle, nakoľko táto sa ocitla v obkľúčení. Od tohlo okamžiku sa Edelweiss podriaďuje odboru 1.s. 1. tankovej armády, ktorá však má dosť vlastných problémov a preto Edelweiss neriadi. Právomoc tak zostáva plne v rukách štábu Edelweissu, ktoré naďalej podniká protipartizánske akcie. Konečne 20. apríla 1945 dostal Thun armádny rozkaz od odboru 1. s. l. tankovej armády, aby sa premiestnil aj s jednotkou z Makova do Vsetína. Tu sa Abwehrgruppe 218 Edelweiss zdržala len krátko a po dvoch dňoch sa začali s jednotkami 1. nemeckej armády premiestňovať v smere Olomouc-Nemecký Brod-Tábor s úmyslom dostať sa do amerického zajatia. Takéto rozhodnutie prijal Thun po porade s Königom v Olomouci 5. mája 1945. Za týmto účelom sa v Nemeckom Brode pripojili k vojenskej kolóne, ktorá smerovala do Tábora. Ráno nasledujúceho dňa odišiel Thun s Nižňanským do Českých Budějovíc, kde mala sídlo hospodárska skupina jednotky. Thun zveril velenie Edelweissu Königovi. Hrozba sovietskeho zajatia spôsobila, že König s poručíkom Junghansom, slobodníkom Ottom a dvomi radistami využili Thunovu neprítomnosť a odišli smerom na Plzeň, kde sa dostali do amerického zajatia. Aby neprišli s prázdnymi rukami, zobrali osobné a nákladné auto, na ktoré naložili vysielačku a trezor s dakumentami a kódom. Medzi dokumentami boli aj zoznamy príslušníkov jednotky a zoznamy ich konfidentov na Slovensku. O niekoľko dní sa naplnil aj osud ostatných príslušníkov Edelweissu, ktorí boli zajatí Sovietskou armádou 9. mája 1945. Bol medzi nimi aj veliteľ jednotky major gróf Ervín Thun von Hohenstein. Sovietske orgány, ktoré Thuna stíhali aj za jeho činnosť na území ZSSR, ho zaistili o niečo neskôr aj s niekoľkými ďalšími príslušníkmi Edelweissu v zajateckom tábore Neuhras.

Abwehrgruppe 218-Edetweiss bola jednou z mnohých výkonných pák fašistického teroru na území Slovenska v období od októbra 1944 do apríla 1945. Za tento krátky časový úsek vykonala najmenej 50 trestných akcií, pri ktorých jej príslušníci zlikvidovali viac ako 300 osôb a zajali cez 600 ľudí, ktorí sa ocitli vo väzniciach a koncentračných táboroch. Činnosť Edelweissu a podobných jednotiek na území Slovenska bola dôkladne utajovaná, pretože okrem pacifikácie mali ich príslušníci na oslobodenom území vykonávať diverznú činnosť v tyle osloboditeľských armád a v povojnovom období sa mali stať základom agentúrnej siete.

STANISLAV MIČEV Múzeum SNP

 Autor: candies