Stalingrad - Mýtus a skutočnosť

Každý, kto niekedy počul niečo o 2. sv. vojne, pozná význam slova STALINGRAD. Stalingrad, Zarizyn, Volgograd – aj keby malo toto mesto ešte 10 mien, vždy najprenikavejšie a najsymbolickejšie znie Stalingrad. Toto mesto bolo symbolom veľkého víťazstva, drvivej porážky, pomalého umierania, smrti hladom a zimou, nádeje a vzdoru, tragédie a radosti. Každému, koho čo i len trochu zaujíma história, sa pri vyslovení tohto slova vynorí obraz víťazného ruského vojaka a porazeného, zmrznutého, vyhladoveného nemeckého vojaka. Ešte aj teraz prechádzajú každému priaznivcovi vojenskej histórie zimomriavky po chrbte pri vyslovení slova STALINGRAD.

Takto sme sa aj my, David a Ľuboš, česko-slovenská dvojica priaznivcov vojenskej histórie, vydali objaviť pravý význam Stalingradu a nadýchať sa vzduchu na brehoch Volgy. Nakoľko takúto výpravu poriadame napriek rodinným povinnostiam každý rok po rozličných bojiskách 2. sv. vojny, tak aj teraz sme začali s prípravami rok dopredu. Najväčším úspechom prípravy bolo, že sme spoznali priaznivca vojnovej histórie Romana priamo z Volžského (mesto na brehu Volgy oproti Stalingradu). Treba skonštatovať, že akákoľvek výprava do Ruska bez domáceho znalca a sprievodcu by nemala význam, nakoľko Rusko nie je Normandia a vojnu tu pripomínajú iba obrovské pamätníky a monumenty na bezvýznamných miestach a zopár múzeí s malým množstvom exponátov.

Už pri vybavovaní víz sme prišli na to, že naše republiky sú totálne odlišné resp. aspoň podľa správania sa ruských konzulátov. Na Slovensku som na ruskom konzuláte v Bratislave čakal 5 min a za ďalších 5 min som na základe pozvania od Stalingradského klubu vojenskej histórie dostal vízum. David bol 2 x na konzuláte v Brne – 1. krát sa nedostal na radu, 2. krát ho poslali domov s vetou NEMOŽNO. Takže si nakoniec kúpil turistický voucher a na tretí krát ho ruský úradník poslal domov s tým, že si má o týždeň prísť po vízum.

Čiže vyzbrojení valutami, vízami, letenkami a dobrou náladou sme vyrazili 22.7. 2006 v sobotu na dobrodružnú výpravu do Ruska. Z Budapešti sme leteli do Moskvy, kde sme si posunuli hodinky o 2 hod dopredu a začali vypisovať nezmyselné tlačivá. Po spísaní colnej doložky, ktorú vraj každy musí vypísať, sa na nás jeden colník nechápavo pozrel a zakrútil hlavou, že on nič také nechce. Takže sme bez problémov prešli a stretli sa s Romanom, ktorý nás čakal na letisku.

Nakoľko vlak do Stalingradu odchádzal až ďalší deň večer, mali sme 2 dni na Moskvu. V Moskve je neuveriteľne čisto, ale predovšetkým draho. 200 rublov za pivo Krušovice (cca. 200,-SK ) nebolo ničím výnimočným. Najprv sme navštívili falšovateľskú dielňu do akej sa normálny človek tak ľahko nedostane. Nachádzala sa v centre starej Moskvy v nejakom starom sklade a asi za 12-timi mrežami sa nachádzali malé miestnosti, v ktorých počerní mladíci reštaurovali šperky, šili uniformy a vyrábali iné „originály“. Nachádzalo sa tam aj veľké množstvo skutočných originálov ako napr. sumky ku G43 v počte 500 kusov a 5 plných vriec nemeckých kabátov obžraných moľami.

Po prehliadke centra mesta, pešej zóny a nespočetnými jazdami metrom a autobusom sme prespali na moskovskom sídlisku pre jednoduchých ľudí v 2-izbovom byte.
Hneď ráno sme sa vydali do nového múzea veľkej vlasteneckej vojny, čo nám ale moc nepomohlo, nakoľko múzeum otvárali až o 10.00 hod. Múzeum je rozdelené na vonkajšiu a vnútornú časť, vo vonkajšej časti sa nachádza vojenská technika. Pre istotu sa vstupné platí v oboch častiach zvlášť, pričom domáci zaplatí 60,-SK a cudzinec 150,-SK (po páde socializmu sme tu tiež istú dobu takto okrádali zahraničných turistov ). Za fotoaparát sa musí zvlášť zaplatiť a to „iba“ nejakých 100,-SK. Najprv sa na nás stará pani na pokladni po jej príchode drzo a rázne ohradila, že čo tu vôbec o 10.00 hod hľadáme, keď oni o 10.00 hod ešte len otvárajú. Moc sme to nechápali ale pravdepodobne v Rusku úradníci potrebujú ešte nejakú prípravnú fázu na prácu predtým, ako začnú pracovať. S nesmiernym odporom nám tie vstupenky predala a jej kolega ich o 2 kroky ďalej skontroloval (hlavne aby sme boli zamestnaní ) pričom sa hneď spýtal, že či sú v Čechách aj iní známi speváci okrem Karla Gotta (díky za reklamu, Kája ). V múzeu sa nachádzali skutočne pekné exempláre techniky, bohužiaľ 80 % iba ruskej. Ale na každý prípad to stálo za to.

Po prehliadke vonkajšej časti sme sa presunuli do vnútornej expozície. Pri vstupe nás prekvapila prehliadka detektorom kovov ako na letisku – asi aby sme do múzea nedoniesli nejaké kovové exponáty. Dokonca aj opasok som si musel dať dolu, pričom ruskí policajti sa pritom tvárili víťazoslávne ako v roku 1945 v Berlíne po dobytí Reichstagu. V múzeu boli skutočne krásne urobené panorámy bitky o Moskvu, Stalingrad, Leningrad, Kursk, Kyjev a Berlín. Inak bolo exponátov pomenej, aj keď niektoré skutočne krásne.

Po opakovanej prehliadke Červeného námestia a Kremla (Lenina sme nevideli, lebo tam s nim mala rokovanie nejaká zahraničná návšteva a policajti ich tam strážili pred davom proletariátu ) sme sa išli pozrieť na ruskú burzu stražitností. Nás samozrejme zaujímali hlavne militárie, pričom nás všeobecne šokovali ceny – tie boli 2-3 krát tak vysoké ako u nás.

Čas ušiel ako voda a o 20.00 hod sme už sedeli vo vlaku do Volgogradu (Stalingradu). Trasa bola dlhá 1050 km a išli sme ju bez dlhších zastávok vyše 20 hodín – čiže priemerná rýchlosť ruského super-rýchliku niečo nad 50 km/h. Ešte že na chodbičke mali reklamu ruských železníc s veľkou fotografiou japonského Šikanzenu. V každom vagóne bola babuška, ktorá nás hneď od začiatku cesty začala komandovať ako keby nám ona zaplatila lístok na vlak ( pritom ten lístok stál cca. 2700,-SK, čo je suma, za ktorú by ste si Slovenskými dráhami mohli urobiť okružnú cestu po SR a ČR a určite pohodlnejším vlakom ). Po príchode do Stalingradu nám babuška nezabudla rázne oznámiť, aby sme si pekne uložilo prádlo na ktorom sme spali, veď ona tam nie je na to, aby robila také podradné práce.

V Stalingrade sme hneď postrehli, že sme na rozhraní Európy. Všetko vyschnuté, napriek mrakom neskutočne dusno, všade odpadky a nečistoty, skrátka úplne iný svet ako v Moskve. Na stanici nás vyzdvihol miestny mafián na najnovšom type BMW a najprv sme si urobili hrubú prehliadku mesta. V roku 1942 mal Stalingrad 30km, teraz má 80km. Vtedy tam cez Volgu premávala iba kompa, teraz je tam jeden veľký most a druhý sa už 14 rokov stavia (ako diaľnice na Slovensku ). Nakoľko vtedy bola väčšina domov zničených (drevené zhoreli a murované boli bojom zničené ), v meste zostalo iba zopár pôvodných domov. Ono to tak na prvý pohľad nevyzerá, nakoľko domy, ktoré postavili pred 20-rokmi vyzerajú ako u nás domy z čias cisára pána.
U domácich sme boli privítaní perfektným borščom a nemnožko vodky. Najprv sme obdivovali Romanovu zbierku, pričom je zaujimavé, že všetky lepšie exempláre pochádzajú z Európy a kúpil ich cez internet.

V utorok ráno sme sa tzv. maršrutkou (ruský transportér značky GAZEĽ ) vydali do mesta. Zarážajúce bolo nespočetné množstvo policajtov, ktorí sa nachádzali prakticky všade. Zvlášť pozoruhodná bola rôznorodosť uniforiem, nikto vrátane domácich už ani nemá prehľad, čo ktorá uniforma znamená. V zvláštnej obľube majú Rusi maskáče a tých sa tam nachádza tiež aspoň 500 rozličných druhov. Občas bolo vidieť ženu v maskovacom komplete a s lodičkami na nohách – najhoršia kombinácia pre ženskosť, aká len môže existovať. Domáci si myslia, že toľko policajtov je tam kvôli honu na teroristov. No keď som ich tak sledoval pri práci, tak si myslím, že skôr zabíjajú čas ako teroristov. Na každý prípad sa tvária nesmierne dôležito.
Prvá zastávka bola pri traktorovej fabrike, kde v roku 1942 Rusi veľmi rýchlo preorientovali výrobu traktorov na výrobu tankov a počas bitky o Stalingrad na nedokončených tankoch T34 (bez zameriavačov ku kanónu ) vyrážali dokonca robotníci z fabriky proti Nemcom – samozrejme boli hneď za najbližším domom Nemcami odstrelení.

Potom sme sa odviezli k najznámejšiemu pamätníku v Stalingrade – k soche MAŤ RODINA, ktorá stojí na Mamajevovom návrší. O toto návršie bol vo vojne zvádzaný tvrdý boj a stál obe strany nespočetné množstvo mŕtvych. Inak socha je vysoká 85m, váži 8000t a je najvyššou sochou na svete. Samotný kovový meč váži 14t. Všade naokolo je cítiť sovietske megalomanstvo – obrovské sochy, nádvoria, reliéfy. O utrpení jednoduchých vojakov sa tam nič nehovorí ani neukazuje. V pamätníku pod sochou je uvedených 4000 mien padlých ruských vojakov v bitke o Stalingrad – čo na tom, že tam padlo celkovo vyše milióna Rusov.
Problém je v tom, že jednoduchí ruskí vojaci nenosili identifikačné štítky a preto sa ani nedajú identifikovať. Pod sochou je zopár veľkolepých hrobov, kde sú pochovaní známi hrdinovia bitky o Stalingrad. V poslednom hrobe leží najznámejší ruský odstreľovač, hrdina boja o Stalingrad, Vasilij Zajcev (o ňom bol americký film Nepriateľ pred bránami ).

Po obede v Stalinovej reštaurácii pod sochou, kde na stenách boli dobové plagáty a čašníčky obsluhovali v ruských uniformách, sme sa presunuli k múzeu Panoráma.
Pred múzeom je zaujimavý objekt – jediný dom (bývalý mlyn ), ktorý bol po boji ponechaný v pôvodnom stave a dnes slúži ako muzeálny objekt. Z toho domu skutočne dýchala história.

Samotné múzeum za veľa nestálo. Predmetov málo, obrázkov veľa, v každom rohu babuška ktorej hlavnou úlohou bolo predpisovať, ako a kde si treba čo pozrieť. Pripadal som si ako chlapec v škôlke kde súdružka učiteľka prikazovala, čo si máme všímať. Aspoň som si zaspomínal na mladosť. V meste sme následne ochutnali ryby sušené na slnku (ešte doteraz mi je zle ) a dali si tradičný ruský nápoj KVAS ( je to vedľajší produkt pri výrobe piva, u nás inak odpad čo sa leje do kanálov ). Kvas bol „výborný“ – ale odporučil by som ho skôr ako preháňadlo a nie ako nápoj na pitie.
Ďalší deň nás čakal najzaujímavejší bod výpravy – výprava na miesta bojísk v kotli a hľadanie detektorom. Názvy ako Gumrak, Pitomnik a Rososchka sme mali v malíčku – takže hor sa do boja. Roman prenajal pre nás celú dodávku so šoférom a tak sme vyrazili.
Prvým cieľom bol Gumrak – posledné letisko, cez ktoré zásobovali 6.armádu. Hneď na začiatku nám náš sprievodca vyrazil dych – ukázal nám pred týždňom vykopané nemecké bunkre, ktoré sa teraz nachádzali uprostred poľa. Niektoré jamy boli hlboké 2-3m a naokolo sa nachádzali ako odpad veci, pri ktorých by zajasalo srdce každého hľadača u nás. Bedne, náboje, ponožky, časti uniforiem, gombíky, osobné veci, obuv a výstroj – a všetko v neuveriteľne zachovalom stave. Na kovových predmetoch sa zväčša ešte nachádzala farba.

No najväčším šokom boli pre nás telesné pozostatky troch nemeckých vojakov. Kosti ležali všade naokolo, iba lebky boli pohromade. Ten pocit bol nevysloviteľný, tí chudáci chceli žiť ako my a pritom doteraz nevedia ani ich najbližší, kde ležia. Roman nám hneď určil približný vek a tiež približnú príčinu smrti – pravdepodobne zamrzli alebo zomreli hladom. Bolo vidieť, že pre Romana sú toto bežné nálezy. Inak ruskí hľadači si vždy predajné veci poberú a ostatné tam nechajú ležať. Kosti potom nahlásia Nemeckému spolku pre starostlivosť o hroby vojakov, ktorí si ich prídu zobrať. Ale toto často trvá aj 2-3 mesiace, nakoľko mŕtvych Nemcov tam nachádzajú veľa a 3 zamestnanci spolku ich nestíhajú zberať. Samozrejme identifikácia v takomto prípade je možná iba za toho predpokladu, že nálezcovia aspoň opísali údaje z identifikačného štítku (ten si nechávajú pre seba alebo na predaj).

Všade naokolo sa nachádzajú množstvá plnej munície a nikoho to netrápi. Taktiež štýl hľadania je neuveriteľný – keď je niečo väčšie, tak prídu s bágrom. Jamy vaľkosti 3-5 metrov nie sú výnimkou. Naokolo je potom samé železo. Inak Rusi si so zahrabávaním jám starosti nerobia – ani nad tým nerozmýšľajú. Následkom je to, že človek musí neustále dávať pozor aby nestúpil resp. nespadol do jamy po hľadačoch. Hlavne večer som si zopár krát skoro vytkol nohu a taktiež autom sme do jednej jamy zapadli. Nepriateľom hľadačov sú tam hlavne poľnohospodári, nakoľko už neraz im v jame po hľadačoch zapadol traktor a raz tam dokonca zmizol celý. Čiže ruskí hľadači majú väčší strach pred agronómom ako pred policajtom.
Pre mňa bolo veľmi smutné vidieť, ako sa Rusi správajú k prírode. Všetok odpad vyhadzovali na to miesto, na ktorom sa práve nachádzali. Keď som ja začal odpad uvedomele zbierať, tak len nechápavo krútili hlavou. A keď som im začal mojou ruštinou vysvetlovať, že tým odpadom si škodia sami sebe a znečisťujú si svoje prostredie, tak som si pripadal, že asi hovorím po maďarsky, aspoň tak sa na mňa dívali.

Ďalšou zastávkou bol nemecký vojenský cintorín Rossoschka, inak miesto urputných bojov v rokoch 1942-1943. Na jednej strane je pochovaných vyše 40 000 nemeckých vojakov, väčšinou identifikovaných. Na druhej strane je asi 5000 ruských vojakov, z toho asi 50 identifikovaných. Inak podľa najnovšieho prieskumu zostalo po 19.11.1942 v kotli 290000 nemeckých vojakov, pričom 90000 išlo do zajatia, 35000 (zväčša ranených )sa zachránilo leteckou cestou, 15000 je nezvestných a 150 000 ich padlo. Keďže v Rososchke je pochovaných 40000 znamená to, že ešte 125000 (spolu s nezvestnými ) ich tu leží v zemi.

Vedľa cintorína je množstvo vojenského šrotu – naši hľadači by to považovali za poklad vojenskej techniky, tam o to nikto nemá záujem. Inak sú to všetko povrchové nálezy.

Potom sme sa presunuli na najznámejšie letisko Pitomnik – teraz iba obrovská stepná plocha. Toto letisko dokáže nájsť iba zopár ľudí z Volgogradu – zväčša hľadači a historici. Tam Roman vybalil svoj detektor a my sme zobrali na plecia lopaty – šofér nám nosil vodu, nakoľko bolo 40st. C v tieni. A zasa samé jamy, časti z lietadiel a inej nemeckej vojenskej techniky. Zväčša s farbou a nápismi, príroda im nijako neublížila. Samozrejme sme aj my skúsili behať s detektorm, ale ako amatéri sme nachádzali pre Rusov iba šrot (aj keď u nás by také svetlice, náboje a výstrojné časti boli považované za výborné nálezy). Keď už sme sa vracali k autu, tak sa mne osobne podaril najkrajší nález dňa – nádherná hliníková pracka LW (a priamo z Pitomniku!!! ). To aj Rus zostal v šoku, nakoľko na Pitomnik chodí skoro týždenne a hlavne to miesto mal už dokonale prekopané. No šťastie sa usmialo na mňa.

Poobede, to už horúčava bola neznesiteľná, sme sa presunuli k bývalej osade Pitomnik (dnes po nej nie je ani stopy ). Kedysi tam bol veľký ovocný sad, kde šlachtili ovocie. V zime roku 1942 padli všetky stromy za obeť túžbe nemeckých vojakov po troche tepla. Vedľa bývalej osady sa nachádza známa rakúska balka (rusky avstrijskaja balka a nemecky oesterreischische balka ) a v tej sme si rozložili náš tábor. Inak balky sú erozívne preryvy pôdy a nachádzajú sa v celom okolí Stalingradu. Počas vojny si v nich obe bojujúce strany robili bunkre, nakoľko iný spôsob stavby bunkrov bol z dôvodu nedostatku stavebného materiálu problematický.

Celkovo tu príroda pripomínala africkú savanu a my sme už iba čakali, kde sa objavia slony a levy. Po výdatnej večeri, ktorú pripravil Roman jemu vlastným zálesackým spôsobom a ktorá priam fantasticky chutila (šašlík z hovädzieho mäsa ), sme sa vybrali na nočnú prechádzku do balky. Tu sa obrovským problémom ukázali byť jamy zanechané hľadačmi, dokonca sme si po dvoch pádoch museli svietiť mobilom. V balke sme si sadli do bývalého bunkru a dýchali atmosféru z roku 1942/43 ( s tým malým rozdielom, že my sme boli nasýtení, oddýchnutí a bolo +28 st. C a vtedy boli vojaci hladní, vyčerpaní a bolo –28 st. C ). Obloha bola priam posiata tisíckami hviezd a padalo množstvo meteoritov. Skrátka atmosféra ako zrodená pre nejaký milostný, romantický románik. Nakoľko sme tam boli iba traja chlapi, tak sme sa predsa len radšej venovali rozprávaniu o bojoch v Stalingrade. Po namáhavej ceste k stanu ( kvôli jamám ) sme zaľahli a zaspali. Ráno o 6.00 hod som sa zobudil ako prvý a chrbát mi hneď oznámil, že tá zem bola asi moc tvrdá. Bolesti chrbta ma potom prenasledovali vyše týždňa. Hneď som sa vybral na prechádzku do balky, pričom teplomer už teraz ráno ukazoval 30 st. C. V balke bolo obrovské množstvo bunkrov a zákopových systémov. Na každom kroku som nachádzal vojnový šrot – kanistre, plynové masky, muníciu, výstroj a podobne. Na takéto veci tam vôbec nebol potrebný detektor.
Keď sa zobudili David s Romanom, tak sme vyrazili do balky aj s detektorom. Roman nám ukázal miesto, kde pred niekoľkými rokmi našiel pri východe z jedného bunkru vyše 900 pechotných útočných odznakov aj v sáčkoch. To bol skutočne mimoriadny nález. Roman nám tam ukazoval miesta, kde čo bolo a nám to pripadalo, ako keby tam bol počas bojov vo vojne.
Naviac svoje tvrdenia vždy doložil skutkami – napr. povedal tu bolo protilietadlové 2cm-delo a kedysi tam našiel asi 9 identifikačných známok Flak-vojakov – následne sme pomocou detektoru našli asi 20 nábojníc do kanónu Oerlikon kalibru 2cm. V balke to skutočne pípalo na každom kroku a zem tam bola kruto tvrdá. Narobili sme sa ako otroci. Okrem množstva rozličnej munície a častí výstroja bol najkrajší Davidov nález - poškodený tankistický odznak.

Keď okolo obeda vystúpila teplota na 40 st. C, jednohlasne sme zbalili svoje veci a hodili sa do najbližšieho zavlažovacieho kanálu. Voda a prostredie síce neboli moc lákavé ale nakoľko v nej boli aj žaby aj ryby, tak nemohla byť zasa až tak znečistená.
Po ceste ( do Stalingradu to bolo z Pitomniku cca. 20 km ) nám Roman ešte v jednej dedine ukázal zopár zaujímavostí. Na bývalom poľnohospodárskom družstve si urobili bránu z hlavní ruského protitankového kanónu. Asi to bolo najdostupnejšie železo.

Ako všade, aj na dvore ležalo množstvo vojnové šrotu, asi čo poľnohospodári nazbierali počas úpravy pôdy. Srdce našich hľadačov by zasa zaplesalo – munícia, výstroj, bedne, kanistre, plynové masky a dokonca aj vrtuľa z ruského lietadla.
Až po príjazde do Stalingradu sme zbadali, že nás pokrýva asi 1cm-ová vrstva prachu. Aj naše oblečenie vrátane spodného prádla bolo totálne nepoužiteľné – skrátka vyzerali sme ako svine. Zvyšok dňa sme teda venovali osobnej hygiene a plneniu žalúdka exkluzívnymi špecialitami od pani domácej.

Nasledujúci deň sme išli do centra Stalingradu. Po prechádzke po nábreží Volgy sme navštívili najlepšie múzeum aké sme v Rusku videli. Otvorili ho iba pred tromi rokmi a nachádza sa v Univermagu (obchodný dom, niečo ako kedysi náš PRIOR ). V Univermagu v pivničných priestoroch mal posledné veliteľské stanovište veliteľ 6.armády, poľný maršál Paulus. V pivničných priestoroch sa síce nenachádza veľa exponátov, ale tie pôvodné zariadené priestory s tým navhlým zápachom a zvukovou kulisou vytvárajúcou dojem zimy, chladu a boja, pôsobili veľmi silno.

Po výdatnom obede a požití katastrofálne chutiacej chrenovej pálenky ( chutila ako mraziaca kvapalina zmiešaná so sójovým mliekom s príchuťou chrenu ), sme ešte navštívili ďalší známy objekt bojov o Stalingrad – obilné silo. Silo s väčšími poškodeniami prežilo vojnu a tak vyzerá teraz presne tak ako v roku 1942.

Večer sme navštívili kaviareň priamo v Univermagu na hlavnom námestí, kde vystupovala domáca krásavica s nejakými ruskými piesňami. Tvárila sa asi tak, ako keby práve spievala na Zlatom slávikovi. Dali sme si po dve pivá a trochu orieškov, posedeli zopár hodín a dostali potom účet na cca. 1500,-SK.

To asi tá rocková hviezda nás vyšla tak draho ( za tú sumu tam mohla aspoň urobiť striptíz ). Ďalší deň sme si s Davidom vyrazili sami na výlet a snažili sa správať ako domáci. Ale asi sme mali na čele napísané, že sme cudzinci, lebo napriek množstvu ľudí (bola sobota ) sa všetci pouliční predajcovia vrhli na nás vždy ako na prvých. Najlepšie boli babky, ktoré nám silou mocou vnucovali kytičky na hroby ruských vojakov. Pozreli sme si ešte raz všetky múzeá (hlavne Univermag ) a urobili sme si výlet loďou po Volge. Vtedy sme videli breh Stalingradu tak, ako ho počas vojny videli ruskí vojaci.
Náročný deň sme ukončili sledovaním ruského megakoncertu na brehu Volgy. Účinkovali tam veľmi známe ruské skupiny ( Ala Pugačevová k nim asi už nepatrí ) ale podľa spevu sa ani nedalo identifikovať, akým jazykom vôbec spievajú. Najlepšia bola klasická policajná prezencia – asi na jedného účastníka koncertu jeden policajt. Napočítali sme asi 60 rozličných uniforiem a najlepší boli vojaci okolo pódia s asi polmetrovými drevenými tyčami v rukách.
Či chránili spevákov pred divákmi alebo opačne, alebo všetkých pred teroristami – to asi nevedel nikto okrem Putina.
Nakoľko sme mali čas, pozerali sme ako zdraví chlapi aj po Ruskách. Treba povedať, že na to množstvo žien tam moc pekných báb nebolo. Myslím, že v tomto by sme Rusov jednoznačne porazili, naše baby sú naozaj najkrajšie na svete.

Nasledujúci deň sme sa na obed rozlúčili s Romanom a jeho manželkou a poďakovali sa za ich neuveriteľnú pohostinnosť. Keby nebolo ich, tak by celá cesta asi nestála za moc.
Skutočne sa nám celý týždeň venovali, starali sa o nás a delili si s nami postele v ich jednoizbovom byte. Poobede sme vyrazili ruským „šikanzenom“ do Moskvy a nakoľko sme už boli so všetkým oboznámení (hlavne predpísaná disciplína cestujúcich vo vlaku ), tak sme bez prekvapení došli do Moskvy. Vlak prišiel na minútu presne, čo pri jeho 20-hodinovej jazde na 1000 kilometrovom úseku ani moc neprekvapuje (má tam asi 10 hodín rezervy na meškanie ).
Na rozlúčku ma ešte okradli v moskovskom metre. Boli to profíci, ktorí ma natlačili do metra a spod košele mi z kapsičky vytiahli peňaženku. Viac ako nahnevaný som im bol vďačný, že mi tam nechali aspoň všetky doklady a letenku. Inak by som asi ešte teraz trčal v Rusku.
Na letisku Šeremetevo sme prešli cez 6 kontrôl, pričom 4 x som dával presvecovať batožinu. Na prvej asi hľadali kovy ( vykopávky, ktoré som niesol so sebou, som deklaroval ako náhradné diely na auto – našťastie tam bol žena –colníčka a tá mi to zožrala ), na druhej hľadali fľaše, na tretej plastové nádoby a na štvrtej už ani sami nevedeli, čo vôbec hľadajú.
Let do Budapešti ubehol rýchlo a v Budapešti som sa už cítil ako doma napriek tomu, že sa podľa politikov (viď inteligent Slota ) s nimi nachádzame skoro vo vojnovom stave.

A čo dodať na záver?

Z hľadiska vojenského historika:
Rusko je a bude fascinujúce. Tam bola vojna, ktorá sa nedá porovnať s tou na západe. Tam sa vlastne celá vojna rozhodla. Avšak cestovať do Ruska bez domáceho sprievodcu, ktorý sa tejto oblasti záujmov rozumie, by nemalo moc veľký význam.

Z hľadiska hľadačov:
V ruskej zemi ležia ešte neuveriteľné poklady. Sú tam všade, je ich veľa a budú tam ešte dlho, lebo Rusko je veľké. Pokiaľ ste s domácimi, nie je treba báť sa policajtov. Sklamaním pre hľadača je to, že cez nepriedušné ruské hranice si svoje nálezy nemôže zobrať domov.

Z hľadiska všeobecného:
Celkovo je Rusko asi tak 20 rokov za nami. Veľmi mi prekážalo to nekonečné obmedzovanie slobody a určovanie, čo a ako mám robiť. Rusi sú na to zvyknutí, pre nich je poslúchanie príkazov, aj keď často nezmyselných, samozrejmosťou. Napríklad je v Rusku prísne zakázané vykonávať malú potrebu na verejnom priestranstve. Čiže na okraji parku bola obrovská kopa smetí a odpadkov, ale kto by sa tam chcel vymočiť, zaplatí pokutu 1000 rublov tj cca. 1000 SK. . Následkom tohto nezmyselného príkazu je to, že všetci chodia vykonávať svoju potrebu do chodieb a výťahov činžiakov a tam to smrdí ako v maštali. Obrovským šokom boli pre nás cenové pomery v Rusku. To, že Moskva je drahá, nám bolo známe, ale predpokladali sme, že v iných častiach Ruska to bude iné. K nášmu prekvapeniu sme zistili, že aj na juhu Ruska sú všetky ceny ( s výnimkou pohonných látok, plynu a elektriky ) oveľa vyššie ako u nás. Nakoľko Rusi majú priemerný zárobok nižší ako my, doteraz nám nie je jasné, z čoho vôbec žijú.

Hlavné ponaučenie pre nás:
Viac si vážim, že žijem tu. Každého, kto nadáva, ako mu tu je zle, by som poslal na mesiac do Ruska žiť ako obyčajný občan ruského štátu a som presvedčený, že väčšina by bola po návrate domov šťastná a vďačná za život v týchto našich malých republikách.