Stalinove „lietajúce tanky“

Sovieti ich nazývali „lietajúcimi tankami“, Nemci „čiernou smrťou“. Právom, pretože keď sa tieto robusné stroje vyhupli nad obzor a prízemným letom pokračovali k línii frontu, pre protivníka tam dolu to neveštilo nič dobré.

Ich zrod niekoľko mesiacov pred napadnutím ZSSR Nemeckom podnietilo predpokladané masové nasadenie tankov útočníka, proti ktorým Sovieti nemali dosť učinných zbraní. Pred začatím sériovej výroby vznikli dva prototypy dvojmiestnych „bitevníkov“ CKB-55 s motorom M-35A a výkonom 993 kW a jednomiestna verzia CKB-57, majúca v krídlach namiesto štyroch 30 mm kanónov dva 23 mm kanóny a dva 7,62 mm guľomety. Až potom prišiel legendárny IL – 2 Šturmovnik.

Symbol záchrany a víťazstva :
Vonkajší vzhľad IL –2 i jeho zdokonaleného nasledovníka IL –10 mal pomerne hranaté tvary. Možno i preto, že konštruktér Sergej Iljušin v prvom rade myslel na odolnosť lietadla a ochranu jeho posádky a najskôr dal pokryť všetky dôležité časti silnými oceľovými plátmi.
Aerodynamikou sa zaoberal až následne, no i tak zostrojil „bitevniík“ so slušnou rýchlosťou a obratnosťou. Prvou verziou IL-2 bolo jednomiestne protitankové bitevné lietadlo čisto domácej konštrukcie. Začali ho sériovo vyrábať v apríli 1941. Po napadnutí ZSSR Nemeckom a obrovských stratách Sovietov Stalin údajne naliehavo telegrafoval do výrobných závodov : Červená armáda potrebuje IL-2 rovnako nevyhnutne ako vzduch a chlieb. Už vo februári 1942 začala k jednotkám prichádzať dvojmiestna verzia a na dvojmiestne boli postupne prestavané i pôvodné stroje. Najrozšírenejším sa stal Šturmovik IL-2M3. Poháňal ho radový motor Mikulin AM-38F s výkonom 1 303 kW, s ktorým vo výške 6 700 m dosahoval rýchlosť až 430 km/h. Jeho maximálny dostup bol 9 700 m, s plným nákladom bômb a inej výzbroje 6 500 m. Výzbroj bola na ten čas vynikajúca. V krídlach mal dva 23 mm kanóny /niektoré série jeden 37 mm kanón / a dva 7,62 mm guľomety a zadnú polosféru chránil palubný strelec- radista pohyblivým guľometom kalibru 12,7 mm. Okrem toho niesol až 600 kg ďalšej výzbroje, a to protitankové bomby PTAB v bombovnici alebo osem neriadených rakiet RS-81 či štyri rakety RS-132 pod krídlami. Nimi mohol ničiť aj najodolnejšie nemecké tanky.

Zdokonalený Šturmovnik IL-10:
V roku 1944 sa Sovieti rozhodli postupne nahradiť IL-2, ktorý napriek veľkým stratám splnil svoju úlohu, dokonalejším typom. Najskôr uvažovali o IL-8 s motorom AM-42 s výkonom 1 470 kw a štyrmi 23 mm kanónmi, schopným niesť až 1 tonu bômb, resp. rakiet. Napokon však uprednostnili IL-10 s rovnakým motorom, ktorý bol oproti IL-3M3 síce menší a s celokovovou konštrukciou mal maximálnu vzletovú hmotnosť pri nižšej nosnosti, no prekonal ho v rýchlosti, obrane i dolete.
Zatiaľ čo IL 2M3 mal rozpätie 14,60 m, dĺžku 11,60 m, maximálnu vzletovú hmotnosť 6 360 kg, maximálnu rýchlosť 430 km/h a dolet 760 km, pri IL-10 boli tieto hodnoty v rovnakom poradí 13,40 m, 11,20 m, 6 536 kg, 507 km/h a 1000 km. Palubná výzbroj najskôr ešte pozostávala zo štyroch 23 mm kanónov v krídlach a 12,7 mm guľometu v zadnom už celkom krytom strelisku, ďalšie série niesli dva 23 mm kanóny a dva 7,62 mm guľomety v krídlach a takisto 12,7 mm zadný guľomet. Nosnosť ostatnej výzbroje sa znížila na 400 kg bômb, resp. rakiet, čo však pri vyššej rýchlosti a lepšej obratnosti v tejto etape vojny zrejme postačovalo.

Na Slovensku i v Kórei :
Lietadlá IL-2 Sovieti vyrobili v rokoch 1941 – 1945 celkovo 36 150,, čo neprekonal žiadny iný vojenský typ v histórii. Bol nimi vyzbrojený i 3. čs. bitevný pluk 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v ZSSR. Škoda, že tieto „lietajúce tanky“ nemohli tak ako čs. stíhači so strojmi La-5 zasiahnuť i do SNP- boje proti obrnenej nemeckej prevahe ba sa určite vyvíjali inak. Na  našej oblohe sa žiaľ, objavili v rámci sovietskeho frontového letectva až na sklonku vojny.
Šturmovnikov IL-10 bolo vyrobených 6 960 kusov, vrátane typu Avia B. 33 vyrábaného po vojne v licencii v ČSR. Na  strane KĽDR bojovali IL-10 aj v kórejskej vojne / 1950-1953/, no už boli zreteľne zastaralé, takže koncom 50. rokov ich z výzbroje definitívne stiahli.

Autor: PhDr. Ján Dolinay, Ministerstvo obrany SR, mesačník Obrana