Strata zástavy ich pripravila o slávu

Horské hradby Malej Fatry nadlho zastavili postup sovietskych a československých jednotiek. Preto sa Žilina dostala spod nacistickej okupácie až 30. apríla 1945. V deň, keď Adolf Hitler spáchal samovraždu.

Súčasník ťažko chápe, prečo boje v smere na Žilinu trvali tak dlho, veď iba 200 kilometrov vzdialená Bratislava padla už 4. apríla. „Jednotky wehrmachtu úporne bránili tiesňavu medzi Vrútkami a Žilinou, preto bolo nevyhnutné prekonať Malú Fatru, v horách sa bojuje ťažšie ako na nížine, “ vysvetľuje František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave.

Jednotky Prvého československého armádneho zboru mohli vstúpiť do hôr až 12. apríla, keď sa opäť vyčasilo. Útočiacim jednotkám sa podarilo čiastočne narušiť nepriateľskú obranu, Nemci však naďalej ovládali Polom a Grúň. To znamená, že mali pod kontrolou spomínanú tiesňavu i ďalšie vrcholy Malej Fatry.

„Nemci tam vybudovali niečo podobné prepojeným jaskyniam a v nich umiestnili guľometné hniezda, proti ktorým pechota nič nezmohla, “ uvádza v knihe spomienok generál Vilém Sacher. Bolo treba nasadiť delostrelectvo a vojaci zboru to aj dokázali. S pomocou volských záprahov vytiahli 76 mm kanóny až na vrchol hory Úplaz, čiže do výšky 1300 metrov. „V celej histórii tohto pohoria sa nič podobné neudialo, “ dodáva Sacher.

Nepriateľské guľomety však boli prakticky nezraniteľné, presnou streľbou delostrelectva sa dali iba prechodne neutralizovať. Nemci si to uvedomovali a boli čoraz trúfalejší. V deň 65. narodenín Hitlera, čiže 20. apríla, dokonca vztýčili pod horou Grúň zástavu s hákovým krížom.

Boje na vrcholoch Malej Fatry trvali preto až do konca mesiaca. „Nacisti museli nakoniec vyprázdniť aj tento priestor, ak sa nechceli dostať do obkľúčenia, “ hovorí generál Karol Schwarz, ktorý bol v tom čase dôstojníkom v zbore. V bojoch o Polom a Žilinu sa vyznamenala aj zreorganizovaná 2. paradesantná brigáda, ktorá vo vojne prešla tŕnistú bojovú cestu až z ruského Jefremova. Jej príslušníkom bol aj Schwarz. Parabrigáda sa zúčastnila v bojoch na Dukle, potom ju vysadili na povstaleckom území. Po potlačení SNP viedla partizánsky spôsob boja. Vo februári 1945 sa opäť spojila s jednotkami zboru.

Medzitým však brigáda prišla o svoju bojovú zástavu, ktorú jej slávnostne odovzdali ešte v Jefremove. Sovieti považovali stratu zástavy za veľmi vážne, priam neodpustiteľné previnenie. Zvyčajne sa trestalo zrušením útvaru. V československej armáde sa to až tak prísne nestíhalo, ale brigádu na májovú prehliadku víťazstva do Prahy ako jedinú nepozvali. Namiesto toho ju poslali strážiť slovensko–maďarské hranice.

V Bratislave žije MUDr. Alexander Rehák, ktorý bol šéflekárom parabrigády. „Našu zástavu mal na starosti nadporučík Pavol Marcelli, ktorý ju spálil, keď sa po potlačení Povstania dostal do obkľúčenia v jednej horskej chate, “ tvrdí Rehák. Do rúk Nemcov sa však zástava nedostala, to by sa určite pochválili. Rehák je preto presvedčený, že brigáda sa dostala do nemilosti najmä pre nezhody jej velenia s náčelníkom hlavného partizánskeho štábu Alexejom Asmolovom.

Generál Schwarz si myslí, že vlajkonosič si zástavu ovinul okolo tela a s ňou bol po smrti aj pochovaný. To isté tvrdil veliteľ brigády Vladimír Přikryl, keď ho krátko po vojne súdili za stratu zástavy a ďalšie priestupky. „Osud zástavy je osudom rotného Bedzíra, “ vypovedal na súde. Přikryl tento spor vyhral, ale neskorším represiám sa nevyhol.

V roku 1949 Přikryla uväznili za údajnú účasť na sprisahaní. Rehabilitovali ho až v polovici 60. rokov. Podobný osud stihol aj mnohých ďalších bojovníkov od Polomu a Žiliny. „Boli to vykonštruované politické procesy a dodnes sme sa nedozvedeli, kto a prečo mal v tom prsty, “ uzatvára Rehák.

zdroj: Pravda

aSton(e)