Templári – strážcovia palestínskeho tajomstva

Oficiálna história tohto rádu je veľmi jednoduchá a prehľadná. Rád bol založený v roku 1119 v Palestíne a jeho hlavnou úlohou bolo ochraňovať pútnikov cestujúcich z Jaffy do Jeruzalema. O desať rokov neskoršie dostáva rád pomerne prísne regule. Okrem troch tradičných sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti v nich sú uvedené ďalšie obmedzenia a zákazy. Templár nesmel pobozkať žiadnu ženu včítane svojej matky, jeho prvou úlohou je boj proti neveriacim, musí prijať výzvu boja jedného proti trom, v prípade zajatia nesmie byť vykúpený, z divokých zvierat môže loviť iba levy. Desiaty diel svojích príjmov mal rád odovzdávať chudobným. Symbolom templárov sa stal biely plášť s červeným krížom a pečať s dvomi rytiermi na jednom koni znázorňujúce kresťanskú pomoc blížnemu. Ich nepísaným heslom bolo „levi v boji, nežní baránkovia v mieri“.

V Jeruzaléme templári dostali povolenie usadiť sa v paláci priamo u bývalého Šalamúnovho chrámu, resp. na mieste, kde tento chrám pôvodne stával. Keď boli kresťania zo Svätej zemi postupne vytlačení, templári sa uchýlili do Francúzska, kde požívali neskutočných výhod – podliehali iba pápežovi, boli oslobodení od cla, daní a mýtneho, všetky stavby v ich vlastnístve požívali práva azylu stejne ako tomu vtedy bolo v kostoloch a samotných templárov chránila imunita duchovného stavu. Koncom trinásteho storočia vlastnili šikovní templári na 9 000 hradov po celej Európe! Obrovské bohatstvo sa podľa dejepiscov stalo prílišným pokušením aj pre samotného francúzskeho kráľa, ktorý naviac rádu dlžil na pol milióna libier v zlate. Na základe udania, že templári prevádzali pri zasväcovaní svojich členov akési kacírske rituály, boli v noci z 12. na 13. septembra 1307 všetci templári vo Francúzsku / celkom 138 rytierov / zatknutých. Nasledoval bežný stredoveký proces, kedy sa na mučidlách nakoniec všetci zatknutý ku kacírstvu priznali. Okrem iného boli obviňovaný z toho, že dupajú po kríži a pľujú po ňom. Templári sa hájili tým, že Ježiš v skutočnosti nezomrel na kríži, čím svoje kacírstvo dovŕšili. Za vinu im tiež bol kladený ešte nejaký iný druh kacírstva, možno vzchádzajúcim z ich úzkych stykov s esoterickými moslimskými sektami / ismailitmi, asasínmi, manichejcami, súfitmi /. Veľa templárov mučenie neprežilo, len niekoľkým z nich sa podarilo uniknúť za hranice zeme. V septembri roku 1311 XV. Ekumenický koncil rád templárov rozpustil a zakázal. Štyria hlavný predstavitelia rádu, veľmajster Jacgues de Molay, jeho zástupca Hugo de Perrault a majstri Geoffroi de Charay a Godefroy de Gonville boli odsúdení na doživotie. Keď sa de Molay a de Charnay odvolali s tým, že priznanie z nich bolo vynútené mučením, ešte toho istého dňa boli obzvlášť zatvrdilý kacíri upálený. Ostávajúci dvaja odsúdenci zahynuli vo väzení. Majetok rádu prepadol kráľovskej pokladnici, hlavné templárske poklady včítane Bafometu sa nepodarilo nikdy nájsť.

Toľko bežný stredoveký príbeh o nesmiernom bohatstve a nenásytnej hrabavosti, ktorá viedla až k zločinu. Zámerne som zatiaľ neuvádzala žiadne mená a niektoré málo známe súvislosti. Teraz si to vynahradíme.

J. a P. Fiebagovi veľmi podrobne dokazujú, že zakladatelia rádu templárov mali ešte iný cieľ ako šíriť kresťanstvo. Ich cesta do Jeruzaléma a pobyt v Palestíne neboli náhodné. Budúci templári išli naisto a dobre vedeli, čo vlastne hľadajú. Duchovným otcom tejto misie bol patrne Hugo de Payens / 1080-1136 /. V roku 1096 sa zúčastnil prvej križiackej výpravy a o tri roky neskoršie videl na vlastné oči dobytie Jeruzaléma. Vrátil sa do Francúzska a vstúpil do služieb Huga de Champagne. O päť rokov neskoršie sa obaja Hugovia vydávajú na krátky výlet do Palestíny, aby sa po návrate skontaktovali s opátom nedávno založeného cisterciáckého rádu Etiennom Hardingem. Cisterciáčtí mnísi sa začali zaoberať hebrejskými textami, možno aj kabalistikou, pričom im pomáhali aj špeciálne prizvaný rabíni. Hugo de Champagne sa osobne radil s legendárnym znalcom kabaly, rabínom Raším / 1040-1105 /. Aby si pre svoje štúdiá zaistil kľudné zázemie, daruje cisterciáckemu rádu les v Bar-sur-Aube a podnieti založenie opátstva v Clairvaux. Jeho prvým opátom sa stáva Bernard de Fontaigne. , ktorý bol neskoršie vyhlásený za svätého. V roku 1119 je teoretická príprava tohto mozgového trusta podľa všetkého u konca a Hugo de Payens sa v službách Huga de Champagne spolu so siedmimi ďalšími mužmi / jeden z nich je Bernardovým strýcom / vydáva do terénu, teda do Jeruzaléma. Tam táto skupinka vytvára laické bratstvo a zo všetkého najviac sa venuje vykopávkam v Šalamúnovom chráme a výpravám po okolí. Po šiestich rokoch sa k nim pripojil aj Hugo de Champagne, ktorý kôli tomu opustil svoju ženu aj dieťa. Po ďalších dvoch rokoch je zrejme cieľ výpravy splnený. Dvaja účastníci sa vracajú do Francúzska a o všetkom informujú Bernarda z Clairvaux. Veci naberajú na obrátkach. Všetci templári – zakladatelia sa v roku 1127 až na jedného vracajú z Palestíny do Európy, s tým, čo tam zrejme našli. Predpokladajme, že to bola archa zmluvy, alebo jej časť, či už pravá alebo napodobenina. O rok neskoršie je na koncile v Troyes oficiálne ustanovený rád templárov a dostáva aj svoje stanovy, pripravené Bernardom z Clairvaux.

Prvým veľmajstrom rádu sa stáva Hugo de Payens. Templári majú jedinú úlohu – strážiť to, čo si priniesli z Palestíny, legendárny Bafomet, alebo čo sa už pod týmto názvom skrývalo hocičo. A to sa im vlastne darí úspešnš dodnes, lebo svoj idol nakoniec ukryli tak dokonale, že ho vlastne dodnes nikto nenešiel. Pritom je, aspoň podľa legendy, stále čo hľadať. Templári vraj totiž dobre vedeli, že dni ich slávy sú dávno ščítané. Dva dni predtým, než ich nechal Filip Pekný pozatýkať, vyšiel údajne z hradieb perížskeho Templu voz so senom neznámo kde. Doprevádzala ho skupina rytierov vedená istým Aumontom. Uchýlili sa vraj do do Škótska k tamojšej „zednárskej lóži Kilwinnin, o čom sa tiež zmieňuje tiež Nostradamus. Tým je danná toľko žiadúca / avšak asi len legendárna / väzba medzi templármi a zednármi. A templársky príbeh pokračuje ďalej. Templári vraj chceli pôvodne získať vládu nad svetom a tiež sa im to, ako je to historicky doložené, do značnej miery finančne a ekonomicky podarilo. Ich úspech bol oslnivý preto, že poznali tajomstvo nejakého obrovského zdroja moci a pre jeho uchovanie boli schopný obetovať všetko, čo mali – Templ v Paríži, všetky svoje dŕžavy vo Francúzsku, Španielsku, Portugalsku, Anglicku, Taliansku, hrady vo Svätej zemi.

Zdá sa, že Filip Pekný vedel o čo ide, a že templári vedeli že to kráľ vie, a preto sa čiastočne obetovali a čiastočne odišli do ilegality, aby svoj poklad / a s tým aj plán na prevzatie svetovlády / niekedy neskoršie zachránili. Údajne si ako termín nad svetom stanovili rok 2000. Pritom mimo Francúzska neboli templári fyzicky likvidovaný a podarilo sa im prežiť. Napríklad v Španielsku sa templári zmenili na rád monteský a mohli ďalej pokračovať vo svojej činnosti, zrejme aj vďaka množstvu zmeniek španielskeho kráľa, ktoré vlastnili. Iní templári prestúpili k johanitom, ktorý niekde prevzali ich majetok. K fyzickej likvidácii templárov nedošlo ani v Čechách. Naviac podľa legendy veľmajster Molay ešte pred svojím zatknutím založil štyri následnícke lóže – v Paríži, Škótsku, Štockholme a Neapoli. Ich úlohou údajne bolo odstrániť všetkých monarchov a vyhladiť pápežovu moc.

Pokiaľ by ste sa chceli po stopách templárskeho pokladu vydať v Čechách, stačí hľadať len na niekoľko málo miestach, kde mal tento rád svoje komendy. V Prahe to bolo pri kostolíku sv. Vavrinca na Starom meste. Templári tu sídlili od roku 1232, od roku 1240 tu mal sídlo zemský komtúr. V roku 1312 viennský koncil rozhodol, že templársky majetok získavajú / čiastočne / johaniti a do ich vlastníctva prešla aj táto komenda. O rok neskoršie ju johaniti predali dominikánkam, ktoré začali s rozsiahlymi úpravami. Vznikol tak kláštor a kostol svätej Anny u stejnomenného námestia, zrušený roku 1782. Pôvodné templárske pivnice sa nachádzajú pod jeho východným krídlom. Ďalšia templárska komenda bola v rokoch 1295-1312 v Uhřínevsi. Po templároch ju opäť prevzali johaniti a v husitských vojnách sa dostala do svetského vlastníctva. Z komendy vzniklo opevnenie, zborené v rokoch 1740. Jeho zbytky by sme našli v objekte severne od barokového kostola Všetkých svätých. Medzi ďalšie templárske majetky patril hrad Templštejn a Čejkovice na Morave a po krátku dobu aj rozsiahle územia s centrom vo Vsetíne. Viacej sídiel alebo majetku templári v Čechách a na Morave nikdy nemali a pomerne veľké povesti o ich pokladoch z rôznych miest sú skutočne len povesťami. Len do legiend asi patria popisy templárskych pokladov. Podľa nich sú pokryté hieroglyfami, zakalenými v pekelnom ohni a skropené krvou statočných rytierov. Vraj sú tiež prekliate a strážia ich okultné sily. Nikto nepovolaný si ich preto nemôže privlastniť.

Nevyjasnený zostáva vzťah medzi templármi ako prípadnými nositeľmi tajných informácií a ich nástupcami. Vo vnútri templárskeho rádu hádam možno existovala výberová esoterická skupina rytierov, ktorí sa svojím pojímaním Boha blížili gnostickým a dualistickým sektám, ako boli manichejci alebo albibenský / katari/. Ako svojich predchodcov by templárov radi videli resenkruciáni a slobodomurári....

Skryté skutočnosti, AOS Publising, Dr. Jitka Lenková. /ukážka z pripravovanej knihy „ SPIKNUTÍ MOCNÝCH, s. r.o. “.