Vreckové delostrelectvo I.

Vzletným názvom „vreckové delostrelectvo“ sa niekedy označuje aj ručný granát, jedna z dôležitých doprovodných zbraní pešiaka. Po pravde povedané, toto pomenovanie ručného granátu nijako zvlášť nepreháňa. Vojak ho môže nosiť pri sebe, a účinne ho použiť ako v obrane, tak aj útoku.

Ručný granát je svojou podstatou vrhacou zbraňou určený pre boj na krátke vzdialenosti prekonateľné prostým hodom. V princípe je realizovaný dutým telesom, ktoré je naplnené vhodnou výbušninou, teda látkou schopnej výbušnej premeny. Najskôr sa ako výbušnina používal čierny prach, ojedinele aj prach bezdýmny. Od prvej svetovej vojny slúži ako výbušnina vhodná trhavina, ktorej výbušná premenna prebieha rýchlosťou rádovo tisíc metrov za sekundu, pričom vzniká charakteristický zvukový efekt – výbuch a dochádza k rozrušeniu okolitého prostredia. Výbušná premena streliva, t. j. čierneho a bezdýmneho prachu, prebieha pomalejšie, ako pri trhavinách, takže efekt ich výbuchu je nižší.

Výbušnina uložená v ručnom granáte je privedená k výbuchu prostredníctvom zvláštneho zariadenia, nazývaného zapalovač. Súčasťou každého zapalovača je roznetka, respektíve zápalka alebo rozbuška. Tieto súčasti slúžia ako roznecovadlá, cudzím slovom iniciátory, a ich úlohou je priviesť výbušninu k výbuchu po dopade ručného granátu na cieľ. Roznetky sú malé valcovité púzdra z medi obsahujúce roznetkovú zmes. Jedno alebo obidva čelá roznetky majú otvor zakrytý tenkou fóliou. Pri funkcii zapalovača prenikne jedným otvorom roznetková ihla, ktorá vznieti zmes alebo zlož v roznetke. Vzniknutý plameň potom šľahne buď protiľahlým otvorom alebo tým istým otvorom podľa toho, koľko ich roznetka vlastne má. Naproti tomu zápalku tvorí valcovité púzdro, ktoré je z jednej strany otvorené. Zápalková zmes reaguje na úder, pričom na strane ležiacej proti úderníku musí byť opretá o súčiastku nazývanou kovadlinka. Rozbuška má podobu valcovitého, z jednej strany otvoreného púzdra, v ktorom je uložená rozbuškové zmes. Tá je v púzdre uzatvorená krytkou, ktorej sa hovorí poistka. V poistke je otvor umožňujúci šľah plameňa dovnútra rozbušky alebo nápich jej zlože ihlou. V druhom prípade je otvor v poistke zakrytý fóliou ako pri roznetke. Zápalková, roznetková i rozbušková zlož je realizovaná vhodnou traskavinou, to je výbušninou so schopnosťou reagovať na slabý vonkajší podnet / napr. nápich ihlou / a tepelnou energiou svojej výbušnej premeny zapáliť strelivinu, alebo priviesť trhavinu k výbuchu.

Podľa druhu zapalovača, ktorým je granát osadený / adjustovaný/, delíme ručné granáty na časovované / časové/ a nárazové /dopadové/. U časovaného granátu sa zažne spomalovací prvok tvorený napr. dútnakom, zápalnicou alebo stĺpcom čierneho prachu, ktorý horí len určitú dobu, rádovo sekúnd. Po jeho vyhorení dôjde k výbuchu ručného granátu. Zapalovač časovaného ručného granátu môže byť konštruovaný dvojakým spôsobom – buď sa zapálenie alebo zážeh spožďovacieho prvku prevedie pred vrhom granátu, alebo prebehne samočinne počas letu hodeného granátu. Pri časovaných granátoch ich výbuch nijako nekorešpondoval s momentom dopadu na cieľ. Vojak nemohol veľakrát takýto granát odhodiť bezprostredne po zažehnutiu spožďovacieho prvku – musel ho podržať niekoľko sekúnd v ruke a potom ho hodiť. Niet pritom divu, že vojak bol pritom rozčúlený a mal snahu odhodiť granát čo najskorej. Potom ale trvalo niekoľko sekúnd, pokiaľ granát po dopade na zem vybuchol. To dávalo napriateľovi dostatok času, aby utiekol alebo sa skryl alebo dokonca hodil granát naspäť.

I keď vojak hádzal časovaný granát v predpísanom okamžiku, mohlo sa stať, že bol zranený alebo zabitý nepriateľskou strelou skôr, ako mohol zažehnutý granát odhodiť. Ten mu mohol vybuchnúť v ruke a ohroziť i ďalších spolubojovníkov. Rovnaké nešťastie sa mohlo stať, keď granát vypadol hádzajúcemu z ruky, napríklad zavadil pri rozmachu o výdrev zákopu. Ďalšou pripomienkou proti časovaným granátom bola pomalosť ich použitia v porovnaní s puškou či pištoľou protivníka. Na druhej strane boli časované granáty jednoduché a preto výrobne nenáročné a lacné. Tiež neboli závislé na stave terénu v mieste dopadu – vybuchovali stejne dobre, či už bola podložka mäkká alebo tvrdá.
Nárazový ručný granát vybuchuje až pri dopade na zem či inú podložku. Jeho hlavnou výhodou je, že vybuchuje v okamžiku dopadu, takže nepriateľovi neumožňuje ani ukrytie ani spätný hod. Je samozrejme zložitejší, chúlostivejší a dražší. Nárazové ručné granáty môžeme podľa konštrukcie zapaľovača rozdeliť na akčné a reakčné. Akčné nárazové granáty sú tie, pri ktorých roznet roznetky /alebo rozbušky reagujúcej na nápich ihly/ spôsobí ihla vrhnutá silou pružiny. Táto pružina sa stlačí v dôsledku odstredivej sily vznikajucej pri rotácii granátu okolo jeho priečnej osi pri lete.

Dopadom granátu odstredivá sila zaniká a tak môže pružina vrhnúť ihlu proti roznetke alebo rozbuške. Naproti tomu pri reakčných nárazových granátoch dochádza k roznetu buď zarazením ihly do roznetky / rozbušky/ proti smeru dopadu granátu alebo narazením pohyblivej úderky s roznetkou / rozbuškou/ na ihlu v smere dopadu v dôsledku zotrvačných síl. Z popisu základnej funkcie nárazových granátov vyplýva, že akčné prevedenie vyžaduje k bezchybnej funkcii rotáciu granátu pri jeho lete. Reakčné nárazové granáty rotáciu spravidla navyžadujú, ale sú pri dopade menej citlivé.

K ručným granátom, či už časovaným, alebo nárazovým je treba dodať, že vzplanutie streliviny /čierneho alebo bezdymového prachu / stačí malá a relatívne slabá roznetka, v ojedinelých prípadoch zápalka. Pri jednoduchých konštrukciách sa  k tomuto účelu používali dútnaky alebo zápalnice, ktoré zároveň fungovali ako spožďovací prvok časovaných granátov. Starší dútnak je zväzok konopných alebo iných nití impregnovaných roztokom octanu alebo dusičnanu olovnatého. Modernejša zápalnica má podobu šnúry, ktorej pletený plášť z nití obsahuje dušu tvorenú zrnami špeciálneho čierneho / zápalnicového/ prachu. K roznetu trhaviny je potreba väčšej a výkonejšej rozbušky – tá je iniciovaná buď nápichom ihly alebo plameňom spožďovacieho prvku alebo roznetky.

Vlastne prvou svetovou vojnou v rokoch 1914 – 1918 sa ručné granáty z taktického hľadiska členia na útočné a obranné. Výbuch ručného granátu pôsobí nielen tlakom spalných plynov vzniknutých výbušnou premenou obsiahnutej trhaviny. Na živú silu účinkuje hlavne prostredníctvom črepín vzniknutých roztrhnutím plášťa granátu pri výbuchu. Útočné granáty bývali spravidla zhotovené z tenkého plechu, v súčasnej dobe i z plastov alebo dokonca z lepenky či z dreva. Dôvod je prostý – konštruujú sa tak preto, aby vojak, ktorý ho v behu hádže, nebol sám črepinami plášťa zranený. Ich účinnosť je teda malá, črepiny z neho môžu zraniť v okruhu 20 až 30 krokov. Obsahujú však veľké množstvo trhaviny, aby bol protivník zneškodnený silou výbuchu.

Obranné ručné granáty sa hádžu z krytých postavení / zo zákopov, bunkrov a tankových veží... /a preto sa ich črepinový účinnok zosiluje vytvorením plášťa z liatiny. Plášť býva opatrený rýhovaním, ktoré umožňuje rozpad plášťa granátu na črepiny. Tie majú ešte na vzdialenosť až 150 m značnú prieraznosť a môžu spôsobiť ťažké zranenia. Vyskytujú sa ale aj stavebnicové konštrukcie ručných granátov – základom je útočný granát s tenkým plášťom, na ktorý sa dá nasunúť liatinový plášť a týmto spôsobom granát pretvoriť na obranný.

Granáty vyrábané do I. svetovej vojny mali len trhavý a črepinový účinok Vojna si však vynútila nové typy ručných granátov : dymový, zápalný, termitový / k ničeniu zbraní a inej vojenskej techniky/, plynový a protitankový. Snaha zväčšiť akčný rádius ručného granátu vyústila v použitiu pušiek na ich vystrelovanie, čo viedlo k rade konštrukcií puškových granátov a vytvorenie granátometu. V podstate platí, že granáty vzniknuté v I. svetovej vojne sú vlastne také isté, ktoré sa používali v II. svetovej vojne a tiež vo výzbroji súčasných armád.

Autor: zf / Strelecká revue, magazín / 1970-1975? /