Vreckové delostrelectvo II.

Začiatky ručného granátu :
Údajne už v roku 1427 boli v bojoch použité akési ručné granáty v podobe sklenených fliaš, ktoré boli hádzané z hradieb proti útočníkom pri ich útokoch. V 16. storočí je existencia ručného granátu už bez pochybností. Granát mal podobu dutej gule zhotovenej z hliny a skla /neskoršie z liatiny/. Jeho podobnoosť s granátovým jablkom asi viedla k označeniu Granát.

Dutá guľa bola vyplnená čiernym prachom, ktorý kedysi bol jedinou známou výbušninou, ktorá sa používala ako strelivina i ako trhavina. Z plniaceho otvoru granátu vyčnieval dútnak, ktorý sa musel pred hodením zapáliť – bol to teda časovací granát, ktorého spožďovačom- prvkom bol dútnak. Pre nepresnú výrobu a neobratnosť hádzajúceho, dochádzalo k časovým predčasným výbuchom. Už vtedy bola snaha nahradiť časovaný granát nárazovým : na granát bol pripevnený kresací kameň, ktorý pri dopade granátu na zem škrtol o ocielku a zapálil výbušnú náplň. Takto konštruované granáty boli chúlostivé a často zlyhávali.

Ručné granáty sa najprv používali k obrane pevností, ako napríklad pri obrane Viedne proti Turkom ich bolo spotrebované na 80 000 kusov. V 17. storočí sa ručné granáty začali užívať i v poli. Boli nimi však vyzbrojení len dobrovolníci. Podľa francúzkych vojenských predpisov z roku 1667 boli ako granátnici /grenadári/ určený štyria muži z každej roty. Obdobne rota rakúskej armády ich mala v roku 1670 osem. Okrem bežnej výzbroje mali brašnu na granáty so štyrmi až šiestimi trojlibernými granátmi a dútnak k ich zapalovaniu.

Aby mali ruky voľné pre manipuláciu s granátmi, nosili pušku zavesenú na „granátnici“. Nakoľko vyčleňovanie granátnikov z rôt alebo z práporov nebolo dostatočne účinné, stavali niektoré štáty okolo roku 1700 samostatné granátnické roty, prápory, ba aj pluky. Zdokonalením delostrelectva však granátnici strácajú svoje vojenské uplatnenie a oklo roku 1760 už neboli v poli používaný. Vytvorené útvary sa síce naďalej nazývali granátnickými, ale to už bol obyčajný názov pre elitné jednotky.

Pri obliehaní pevností sa však granáty stále uplatňovali.: použili ich Španieli v roku 1808 až 1809 pri obrane Saragossy a Francúzi i Rusi v bojoch o Sevastopol v krymskej vojne v roku 1855. Ojedinele sa ručné granáty objavili aj v americkej občianskej vojne Juhu proti Severu a pri bojoch v Sudáne v roku 1884. Vynálezom čiapočkovitej perkusnej zápalky bolo využité v originálnej konštrukcii ručného granátu v podobe gule, ktorej povrch bol pokrytý radou komínkov / pistonov/. Na pistony boli nasadené čiapočkové zápalky, ktoré pri nárazu gule na tvrdý povrch zapálili – alebo aspoň jedna z nich – čierny prach obsiahnutý vo vnútri gule..
Tento, vo svojej podstate nárazový reakčný granát, bol ojedinele využívaný pri teroristických Atentátoch, ne službu v poli sa tento granát vôbec nehodil, pretože by na mäkkšej podložke zlyhal.

Znovuzrodenie ručného granátu:

O vzkriesenie už takmer zabudnutého ručného granátu sa postarali Japonci v Rusko – Japonskej vojne / 1904 až 1905/ pri obliehaní ruského Port Arturu. Pri útoku japonského pluku na ruské opevnenia uchopilo mužstvo pušky do ľavej ruky a pravou hádzalo na hlavy svojich nepriateľov metacie strely, ktoré boli najprv pokladené za kamene. Tieto kamene sa však roztrhávali za strašného výbuchu a drtili, mrzačili a zmietali s povrchu všetko ľudské, čo bolo nablízku. Celá pozícia sa premenila na hrozné hrmotajúce peklo, v ktorom vyvádzala horda šialených diablov. Na okraji kotliny zastavili sa útočiace oddiely, aby utekajúcich buď napadla bodákom alebo ich zostrelovali. Celá táto hrozná scéna trvala práve desať minút.
Bolo mnoho mŕtvich, zajatých, alebo tých, ktorí sa dali na útek do Port Arturu. Samozrejme Rusi sa od Japoncov rýchle poučili a podobne ako oni začali zhotovovať primitívne granáty z  konzervových krabíc alebo z dutých bambusových tyčí. Starý čierny prach bol nahradený výkonnou trhavinou / napr. dynamit, strelná bavlna, kyselina pikrová/, ale roznet zostal stále stejný- krátka zápalnica, ktorá sa zapalovala pred vrhom granátu. Ruskí vojaci zápalnicu zapalovali cigaretou, ktorú nedali z úst ani pri boji, Japonci zase mali okolo tela ovinutý horiaci dútnák z konope. Ako nárazové granáty Rusi používali delové granáty ráže 8 cm – roznecovali ich úderom o zem a akonáhle počuli sykot horiaceho spožďovacieho prvku, hádzali ich na nepriateľa.

Ručné granáty v 1. svetovej vojne.

Rusko-Japonská vojna ukázala celkom jasne, že moderné armády sa bez ručného granátu nezaobídu. Riešila sa iba otázka, či sa orientovať na improvizované granáty, alebo na granáty vyrábané v továrňach ako prijaté vojenské vzory. Nakoniec zvíťazil druhý názor, i keď v prvých dvoch rokoch trvania I. svetovej vojny sa značnou mierou uplatňovali aj improvizované výrobky. Ich podstatou bola vhodná zvyčajne guľatá plechovka naplnená trhavinou, nálož sa odpalovala zažehnutím zápalnice trecou zápalkou alebo trecím drátlom, ktorého vytrhnutím sa vznietila traskavá zmes. Kuriozitou bol nemecký ručný granát v podobe plochej drevenej pálky, ku ktorej rovnej časti bola povrázkom pripevnená plochá krabica na tabak naplnená trhavinou. Rukoväť „pálky“ dovolovala dosiahnuť väčšiu diaľku vrhu.

Ešte pred vojnou Francúzsko zaviedlo ručný granát v podobe ocelovej dutej gule o priemere 81 mm pri hrúbke steny 9 mm. V guli bol otvor, do ktorého sa vsadil časový zapalovač horiaci 5 sekúnd. V Anglicku bol zavedený nárazový granát, ku ktorému bola pripojená tyč o dĺžke 50 cm, slúžiacej k lepšiemu hádzaniu. Tiež v Nemecku boli vyrobené dva typy nárazových ručných granátov. .

Začiatok I. svetovej vojny ešte nemal pozičný charakter. Potreba ručných granátov preto bola v tejto prvej fáze nízka a armády oboch bojujúcich strán neboli touto zbraňou príliš vybavené, čo do množstva i počtom vyhovujúcich vzorom. Keď sa neskoršie pohyb vojsk zastavil, fronta sa ústálila a bojové jednotky sa začali kryť pred paľbou v sústave zákopov, potom až vznikla užitočnosť ručného granátu. Ten mohol, v dôsledku strmej dráhy svojho letu, účinne zasahovať nepriateľa skrytého v zákope, dopadom zhora, a to ako pri obrane, tak aj v útoku.
Pri útoku ručnými granátmi sa umožňovalo rýchle vniknutie útočných sledov do nepriateľskej obrany, zákopov a ich následné „vyčisťovanie“.

V obrane sa ručné granáty osvedčili ako palebná clona, ktorá bránila prístupu útočníka k vlastným zákopom či guľometným hniezdam alebo jeho postupu do hĺbky obranného zákopového systému. Ako pri útoku, tak aj v obrane, nahradzoval ručný granát palebnú clonu delostrelectva, ktoré po pravde nemohlo pre blizkosť vlastnej línie zákopu viesť priehradnú paľbu. Často sa stávalo, že línie zákopov boli tak blízko, že bolo možné vzdialenosti medzi nimi prekonať prostým hodom ručného granátu. Táto situácia sa veľakrát využívala k znepokojovaní nepriateľa ukrytého v zákopoch prostredníctvom hádzania ručných granátov.
Pokiaľ nebolo možné prostým hodom prekonať vzdialenosť od nepriateľa, hľadali sa cesty, ako predĺžiť dolet ručného granátu. Väčšinou sa granát opatroval podlhovastým nástavcom v podobe drevenej pálky, drevenej rúčky, alebo tyče, ktoré umožňovali predĺženie vzdialenosti hodu.

Vymýšľali sa tiež rôzne mechanické praky, i keď táto myšlienka nebola nijako nová- vyhadzovanie granátov prakom sa  skúšalo už počiatkom 17. storočia.. Výrazne väčšieho doletu ručného granátu – nad 60 m – bolo dosiahnuté zavedením puškových granátov a granátometov. Princíp puškového granátometu spočíval vo využití tlaku spalných plynov puškového náboja k vymršteniu granátu zo špeciálnej krátkej výmetnej hlavne spojenej s puškou, spravidla vhodným záchytom. Pokiaľ bola výmetná hlaveň sústredená s puškovou, musel mať príslušný puškový granát osový otvor, ktorým pušková strela voľne prelietla. Plyny prúdiace za strelou potom svojím tlakom vymrštili granát z výmetnej hlavne. Puškový granát nemusel mať osový otvor, pokiaľ sa k jeho výmetu použila výbojka, teda náboj bez strely. Výmetná hlaveň mohla tiež byť umiestnená súbežne s puškovou, pričom sa spalné plyny vzniknuté výstrelom ostrého náboja / so strelou/ viedli spojovacím kanálikom z puškovej hlavne do výmetnej.

Tieto dve koncepcie puškových granátometov – sústredená i súbežná – sa pripevňovali k úsťovému koncu puškovej hlavne. Nič menej, prvé puškové granáty použité v I. svetovej vojne, mali do svojho tela zašróubovanú dlhú kovovú tyč / z oceli alebo hliníka /, ktorá sa zasúvala do vývrtu hlavne pušky, odtiaľ sa vystrelovala nábojkou. Nevýhodou tohto druhu puškových granátov boli dlhé vodiace tyče, ktoré sa veľmi ľahko dopravou ohýbali. Ďalšou nevýhodou bola nutnosť použitia nábojky, ktorá mohla byť ľahko zameniteľná za ostrý náboj so strelou s nečakaným účinkom na pušku a na strelca. Spätný ráz spojený s vystrelením puškového granátu bol značný a preto sa puška musela pri streľbe oprieť hlavišťom pažby o zem. Námer sa mohol nastavovať len približne sklonom pušky, čo pochopiteľne viedlo k značnému rozptylu, hlavne do diaľky a tým k malej prevdepodobnosti zásahu cieľa.
V snahe odstrániť túto nedokonalosť puškového granátu sa už v priebehu I. svetovej vojny zavádzalo špeciálne hľadítko umožňujúceho presnejšiu streľbu a dokonca bol zostrojený zvláštny podstravec, do ktorého sa puška upínala, aby bola vymedzená jej poloha pri výstrele.