Vreckové delostrelectvo III.

Ani myšlienka puškového granátu nevznikla v I. svetovej vojne. Ručné granáty sa vystreľovali pomocou muškety opretej hlavišťom pažby o zem už v roku 1668. Viacej sa však uplatnili granátometné pušky s krátkou hlavňou veľkej ráže, do ktorej sa spredu nabíjal guľovitý granát s vyčnievajúcom dútnakom, ktorý sa pred výstrelom zapálil. Princíp granátometnej pušky bol tiež použitý v rusko-japonskej vojne, kedy sa granáty vymršťovali z veľmi krátkych hlavní pripevnených k doske. Čo do zapalovača, boli puškové granáty I. svetovej vojny buď nárazové alebo časované so samočinným zapálením spožďovacieho prvku, jeho doba horenia sa volila tak, aby odpovedala dobe letu granátu. Samočinne zapalujúci zapalovač bol konštruovaný na princípe otočnej lyžičky, alebo boli opatrené trecím drátkom, ktorý vytrhlo ťažké závažíčko vplyvom zotrvačnosti pri vymetení granátu.

V snahe ďelej predĺžiť dolet ručného granátu bolo v priebehu I. svetovej vojny skonštruované vrhače granátov, ktoré sa svojou koncepciou podobali malým mínometom. Mali totiž lafetu, ktorá dovolovala výstrel v stanovenom odmere a námere. K výmetu granátu slúžila energia stlačenej pružiny alebo stlačeného vzduchu alebo strelného prachu. Vo Francúzsku sa skúšali dva typy vrhačov na princípe stlačenej pružiny, ale o ich donosnosti nie sú žiadne údaje.
Za to francúzsky Aasenov vrhač pracujúci s využitím spalných plynov strelného prachu vynršťoval ručný granát tapu Excelsior B do diaľky 300 metrov. Brandtov vrhač na stlačený vzduch, zavedený vo francúzskej armáde ako vzor 1915 a 1916, metal špeciálne granáty kvapôčkovitého tvaru pri konstantnom námere 42 stupňov, dostrel sa upravoval zmenou prevádzkového tlaku stlačeného vzduchu. Donosnosť sa menila od 50 metrov pri tlaku 2 atmosféry po 585 metrov pri tlaku 13 atmosfér.

So stlačeným vzduchom pracoval i rakúsky vzor 17, nazývaný Gergavičov, ktorý mal konštantný námer 45 stupňov. Dostrel nárazového granátu vzor 16 sa menil podľa prev. tlaku stlačeného vzduchu, pri 5 atmosférach bol dostrel 30 metrov, pri 20 atmosférach 240 metrov.
Nemecká armáda najviacej používala vrhač využívajúci energiu spalných plynov strelného prachu. Vrhač strieľal špeciálne granáty, ktorých koniec bol osadený dutou trubkou s krídelkovým stabilizatorom na spôsom terajších mín. Touto trubkou sa granát nasúval na valcovité vodítko vrhača vo funkcii hlavne. V dutej čast vodítka bolo umiestnené odpalovacie zariadenie s ihlou. Ihla pri spustení napichla roznetku, ktorá zažehla hnaciu náplň prachu uloženú v dutej trubke granátu. Dostrel tohto vrhača, ktorého námer bolo možné meniť dosahoval až 700 metrov.

Pri popise vrhačov granátov užívaných v I. svetovej vojne stojí za zmienku tzv. bombarda typu D, R, rozšírená vo francúzskej armáde. Podstatou bombardy boli dva krátke valce vo funkcii výmetných hlavní, ktoré boli zaskrutkované do zaslepenej hlavne vojenskej opakovacej pušky. Vo výmetných hlavniach boli otvory k vypúšťaniu časti spalných plynov z nábojky. Odpúšťaním plynov sa upravoval prevádzkový tlak a tým dostrel nárazového granátu s krídelkovým stabilizátorom. Štyri upravené pušky, to je osem výmetných hlavní, sa spájali do batérie upevnenej na podstavci, dávajúci námer 45 stupňov. Donosnosť bombardy bola 85 až 365 metrov.

Vrhače granátov či už ručných alebo špeciálnych, umožňovali pomerne presnú streľbu a naviac sa používali k ničeniu nepriateľských guľometných hniezd. Aj keď sa v ďalšom vývoji vojenskej techniky neuplatnili, stali sa predchodcami neskorších mínometov.

V I. svetovej vojne boli ručné granáty poprvý krát použité Nemcami v bojoch na Marně a Rusmi v začiatočných bojoch na východnom fronte. Bojujúce strany vstúpili do vojnového diania s tými vzormi ručných granátov, ktoré zaviedli pred vypuknutím konfliktu. Zásoby ručných granátov boli od okamžiku, keď vojna nebola pozičného charakteru, nedostatočná a vojaci na fronte si preto vypomáhali primitívnymi výtvormi. Ich podstatou boli väčšinou Jednoduché náložky – patróny – obsahujúce trhavinu a rozbušku, ktorá sa  uvádzala do činnosti pomocou zápalnice.

Srbská armáda disponovala v prvých vojnových dňoch jednoduchými ručnými granátmi plnenými strelným prachom, ktoré sa zapalovali úderom na roznetku, ktorej plameň zapaloval dútnak vo funkcii spožďovača. Po prvých skúsenostiach s bojovým nasadením ručných granátov vznikla v jednotlivých armádach celkom rada typov. V Nemecku sa ustálili dva typy s časovaným zapaľovačom. Najskôr sa vyrábal obranný granát guľovitého tvaru. Do guľovitého liatinového telesa o priemere 8 cm bol vložený zapalovač tvorený mosadznou trubkou. V nej bola uložená roznetná / zápalná/ zmes reagujúca na trenie, ktorou prechádzal drótik zakončený krúžkom. Vytrhnutie drôtiku z roznetnej zmesi spôsobilo trenie a jej následné zapálenie. Pod roznetnou zmesou bol stĺpec prachu pôsobiaci ako spožďovač, ktorý horel 8 sekúnd / niekedy len 5 sekúnd/. Plameň spožďovača sa potom preniesol na horľavinu v koncovej časti zapaľovača, ktorá vyvolala iniciáciu 45 gramovej výbušnej náplne.

Celý granát vážil 1 kg a pre jeho značnú hmotnosť a nevhodný tvar sa  ním nedalo hádzať príliš ďaleko. Preto bol guľovitý tvar nahradený vajíčkovitým o priemere 4,5 cm a výške 6 cm. Pretvarovaný granát vážil len 318 gramov a obsahoval 30 g čierneho prachu ako výbušniny. Nový granát bol ako jeho predchodca osadený zapaľovačom s trecím drôtikom.

Ako útočný granát slúžil Nemcom násadcový typ o hmotnosti 820 gramov, tvorený dutým valcom z plechu, ku ktorému bola pripevnená drevená tyčová rukoväť. V plechovom valci bolo uložené 270 gramov trhaviny, : v dutine odšroubovateľnej rukoväte bol trecí drôtik s roznetnou zmesou, spožďovač horiaci 5,5 sekúnd a rozbuška. Násadcový útočný granát sa natoľko osvedčil, že bol používaný i v priebehu II. svetovej vojny.

Raritou nemeckej granátovej výzbroje bol nárazový akčný granát tvaru disku, ktorý existoval ako v útočnom tak aj obrannom prevedení. Disk granátu bol zložený z dvoch vypuklých misiek. Vo vnútri disku bolo šesť trubičiek usporiadených do hviezdice. V strede hviezdice bol umiestnený roznetný pliešok so štyrmi hrotmi smerujúcimi proti štyrom trubičkám, v ktorých boli suvne uložené valčeky s roznetkami. Piata trubička, uzatvorená zátkou, bola priestorom pre rozbušku, ktorá sa sem vkladala až pred hodom. Zostávajúca šiesta trubička, protiľahlá trubička s rozbuškou, bola uzatvorená klobúčikom isteného závlačkou. Touto trubičkou prechádzala tyčinka zakrývajúca hroty roznetného pliešku. Výbušnina 65 gramov prachu – bola pri útočnom prevedení vložená bdo disku vo dvoch sáčkoch po oboch stranách, trubičkovej hviezdici. Obranný typ obsahoval miesto prachu 20 gramov trhaviny. Útočný typ z plechových misiek vážil 45 g. , obranné prevedenie s liatinovými miskami vážilo 360 g, aby umožnilo dlhší hod kôli väčšiemu doletu liatinových črepín.

Po vložení rozbušky do granátu sa vytiahla závlačka a zložil sa klobúčik. Granátom sa hádzalo ako s diskom, takže vzniknutá odstredivá sila spôsobila vypadnutie poistnej tyčinky a tým odkrytie hrotov roznetného pliešku. Táto sila tiež oddialila valčeky s roznetkami od hrotov. Akonáhle granát dopadol na hranu disku, jeden z valčekov s roznetkou narazil na hrot roznetného pliešku. Tým sa vznietila roznetka, ktorá uviedla do činnosti rozbušku a tým spôsobila výbuch granátu. Diskový granát navybuchol, pokiaľ dopadol na plocho alebo na príliš mäkký terén...