Vreckové delostrelectvo IV.

Osvedčeným obranným ručným granátom, ktorý mal radu nasledovníkov, bol britský Mills. Tento granát bol časovaný a bol vybavený samočinne fungujúcim zapaľovačom. Základnou časťou zapaľovača bol úderník zakončený jedným alebo dvomi hrotmi a valcová pružina v stlačenom stave. Úderník udržovala v napnutej polohe otočná lyžička istená závlačkou. Millisov granát sa držal v ruke tak, aby dlaň pridržovala lyžičku na mieste. Pokiaľ sa vytiahla poistná závlačka lyžičky a granát sa hodil, lyžička sa tlakom pružiny otočila a uvolnila úderník. Ten svojím hrotom vznietil roznetku, plameň sa preniesol k zápalnici k rozbuške, ktorá vyvolala výbuch náplne 80 gramov chlorečnanu amónného – celý granát vážil 680 gramov.

Vo francúzskej armáde bola prakticky vyskúšaná celá rada ručných granátov rozličných typov a konštrukcií. Z nich sa však osvedčili iba dva typy. . Najprv to bol časovaný granát nazývaný Citrón Foug a potom časovaný granát so samočinným zapaľovačom, ktorý bol do výzbroje zavedený v roku 1916. Obidva granáty sa užívali až do skončenia vojny, a to ako obranne, tak pre útok. Konštrukcia a funkcia samočinného zapaľovača vzor 1916 B boli prakticky zhodné s Millsovým britským granátom. Granát vzor 1916 B vybuchoval po 5 až 7 sekundách. Samočinný zapaľovač vzor 1916 B sa osadzoval do obranných granátov F1, útočných OF, zápalných granátov vzor 1916 / obsahovali horľavinu – látku, skladajúcu sa z fosforu, benzínu a síry. /, dusivých granátoch vzor1916 / boli plnené 200 g zmesou chlóru a brómu v tekutom skupenstve/ a protitankových granátov s náplňou 800 g trhaviny.

Francúzsky Citrón Foug patrí do inej kategórie konštrukčného riešenia. Je totiž opatrený úderníkom, ktorý od roznetky oddiaľuje repulzná pružina. Hlava úderníka je zakrytá plechovým klobúčikom, ktorý sa pred použitím granátu dá dole. Potom sa hlavou úderníka udrie o kameň, prilbu alebo iný tvrdý predmet. Tým sa premôže odpor repulznej pružiny a ihla, ktorou je úderník zakončený vznieti rozbušku. Od nej zahorí spožďovací prvok – zápalnica – a po 5 až 7 sekundách dôjde k iniciovaniu rozbušky a výbuchu trhaviny. V granáte je trubička, ktorou unikajú plyny vzniknuté horením zápalnice a ktoré plnia ďalej funkciu prívodu vzduchu k horeniu zápalnice. Horenie zápalnice sa prejavilo sykotom a dymom -. Vtedajšie predpisy nariaďovali okamžité hodenie granátu po údere, aj keď vojak nespozoroval známky horenia zápalnice. Plechový lobúčik sa tiež nesmel dať dole predčasne, aby sa neupchal otvor pre odvod plynov zo zápalnice.

Citrón Toug mal charakter obranného granátu - rýhovaný plášť a pomerne malú náplň trhaviny, ktorá činila 90 gramov /celková hmotnosť granátu bola 550 gramov /. Koncepcia roznetu granátu Citrón Foug bola tiež použitá u taviaceho granátu vzor 1916, ktorý sa používal k ničeniu vlastnej vojenskej techniky, ktorú bolo nutné opustiť. Náplň tzv. kaloritu, ktorý bol zmesou hliníka a kovových kysličníkov vyvíjala pri svojom horení teplotu cca 3 000 stupňov C.

Zaujímavým riešením samočinného zapaľovača sa vyznačoval ruský časovaný granát útočný vzor 14. Ten bol vybavený úderníkom s ihlou a úderníkovou pružinou, ktorá bola stlačená a v tejto polohe poistená plechovou závlačkou. Koniec úderníka, opačný k nápichovej ihle, bol ďalej zachytený ozubom otočnej páky uloženej v rukoväti granátu. Pohyb tejto páky bol vymedzený „prevlečeným“ krúžkom navlečeným na rukoväť. Pred hodom sa najskôr stiskla páka, čo umožňovalo vytiahnuť plechovú poistku – úderník bol teda zadržovaný už len ozubom otočnej páky. Granát sa hodil tak, aby prevlečený krúžok zostal v ruke. Otočná páka sa pôsobením svojej pružiny vykývla a vypustila úderník s ihlou, tá napichla roznetku a po vyhorení spozďovacej zápalnice došlo k výbuchu trhaviny.

Za pozornosť tiež stojí britský ručný granát No 2 alebo Haleś percussion grenade /=Halov útočný granát/ z roku 1914. Tento granát mal kurioznu konštrukciu. Svojou podstatou išlo o nárazový granát reakčnho typu. Plášť granátu tvorila mosadzná trubica, v ktorej bola uložená náplň trhaviny. Ku granátovému plášťu bola pripevnená tyč zakončená dvoma stuhami. Tyč slúžila ako rukoväť k predĺženému hodu granátu a spolu so stuhami k stabilizácii granátu pri jeho lete.

Vzápätí potom, keď sa na frontoch prvej svetovej vojny objavili tanky, začala s nimi pechota bojovať bežnými ručnými granátmi útočného prevedenia. Útočné granáty sa používali z toho dôvodu, že obsahovali viacej trhaviny ako obranné a ich črepiny ohrozovali tankoborníka menej, ako črepiny obranného granátu. Vojaci útočné granáty spojovali do zväzkov, aby dosiahli potrebného účinku. Pokiaľ bol zväzok granátov vhodne hodený, mohol výbuchom poškodiť pás tanku a zabrániť mu v ďalšom pohybe. Tohto improvizovaného protitankového prostriedku sa dnes nepoužíva, ale počítalo sa s ním vo vojenskom predpise po celú dobu II. svetovej vojny.

Ešte v priebehu I. svetovej vojny konštruktéri vytvorili špeciálny protitankový granát. Bol to v podstate útočný granát so zvýšenou náplňou trhaviny, ktorej množstvo bolo volené tak, aby výbuch pretrhol tankový pás. V dôsledku toho boli tieto granáty značne ťažké a mohli byť preto hádzané len na krátku vzdialenosť, najviac 20 metrov. Skorej sa však počítalo so vzdialenosťou 10 metrov. Granátom tejto koncepcie ale nebolo možné tank zničiť. , iba zastaviť.

Za zmienku ešte stojí použitie ručného granátu ako núdzového prostriedku k bombardovaniu nepriateľských pozícií zhadzovaním z lietadiel. Pre malý účinok sa však prestali používať a boli nahradené najskôr rôznymi šípkami a potom malými leteckými bombami. Vlastne I. svetová vojna bola zlatým vekom ručného granátu. To, čo v nej vzniklo sa vlastne používa bez veľkých zmien dodnes.

Povojnový vývoj ručných granátov.
Povojnový vývoj sa  viacej orientoval na využitie nárazového princípu pri útočných granátoch, ale pri obranných granátoch zostal na časových granátoch so samočinným zapaľovačom. Výnimkou bolo povojnové Československo, ktoré išlo vlastnou cestou a postavilo svoju granátovú koncepciu na roznetu nárazom. Spočiatku boli samozrejme využívané zásoby rakúskych útočných násadcových granátov s trecím zapaľovačom. Náš prechodný typ – útočný granát Černický – bol zaujímavý konštrukciou časovaného granátu so samočinným zapaľovačom s prvkami nárazového granátu. Celok vyzeral ako násadcový granát s rúčkovou rukoväťou. Tá však nebola pevne spojená s plechovým plášťom pre trhavinu, ale jej časť bola voči nemu posúvna. V rukoväti bola uložená pružina s úderníkom, ktorej poloha bola istená poistnou vložkou, ktorá bola spojená s páskou omotanou okolo rukoväte. Granát sa odisťoval tým spôsobom, že sa páska ľavou rukou odmotala, potom sa granát hodil prudkým rozmachom. Rozmach vyvolal odstredivú silu, ktorá odtiahla plášť s trhavinou od rukoväťe, tým sa napla pružina úderníka a poistná vložka vypadla z rukoväťe.

Vypustením granátu z ruky môže stlačená pružina vrhnúť úderník k roznetke. Tá sa vznieti a zapáli spožďovaciu zápalnicu, ktorá privedie rozbušku a následne trhavinu k výbuchu. Granát Černický vybuchoval 4,5 sekundy po vrhu a obsahoval 300 g trhaviny, pôsobil v okruhu 50 m a dalo sa ním hádzať na vzdialenosť 40 až 50 metrov.

V Československej armáde boli na skúšku zavedené nárazové akčné granáty Janeček a Škoda. Janečkuv ruční granát, ktorý sa vyrábal v útočnom prevedeniu / s plechovým plášťom/, v obrannom prevedení / s liatinovým rýhovaným plášťom/ a v cvičnom prevedení / bez trhaviny, ale s roznetkou indikujúcou správnu funkciu po dopade/ sa  skladal z plášťa s trhavinou a zo zapaľovača, ktorého teleso tvorilo akúsi rukoväť. Značne zložitý zapaľovač obsahoval dve základné časti: úderníkovú / s pružinou a napichovacou ihlou/ a roznetkovú. Obidve časti sú k sebe tlačené pružinou, pričom sú ale oddelené poistnou guľičkou. Správna poloha obidvoch častí je zaistená dvoma kolíkmi, ktoré sú vypracované na roznetkovej časti a zasahujú do príslušných otvorov v úderníkovej časti. Jeden z kolíkov je kratší, aby sa nad ním vytvoril priestor pre poistnú guličku. V dopravnej polohe je úderníková časť znehybnená Tzv. poistným kľúčom v hornej časti rukoväťe. Pootočením poistného kľúča sa granát odistí.

Hodom sa granát uvedie do rotácie, odstredivou silou sa úderníková časť odtiahne od roznetkovej, pružina sa stlačí a poistná gulička opustí svoje miesto, aby zapadla do otvoru nad kratším vodiacim kolíkom. Akonáhle granát dopadne, prestane jeho rotácia a silou pružiny je úderníková časť vrhnutá proti roznetkovej. Pritom dôjde k nápichu roznetky, iniácii rozbušky a výbuchu trhaviny.

Granát Janeček mal radu výhod – ani odistený granát nemohol vybuchnúť, pokiaľ vypadol z ruky, a bol veľmi citlivý, takže vybuchoval i pri dopade na mäkkú pôdu alebo vodu. K jeho nevýhodám patrilo : zložitosťa výrobná náročnosť, nutnosť nácviku hodu, aby došlo k potrebnej rotácii / pokiaľ nebol správne hodený, po dopade nevybuchol/, nebezpečné ničenie nevybuchnutých granátov / pre veľkú citlivosť/, nevhodný tvar k hádzaniu a konečne, ako to doba vyžadovala, nemožnosť streľby z puškového granátometu. Pre popísané nevýhody nebol Janečkov granát zavedený do výzbroje čs. armády.

Autor :zf, / strelecká revue, magazín 1975-1980? /