Výkvet árijcov

Nacistickí pohlavári boli len karikatúrou velebenej rasy

Adolf Hitler už vo svojej knihe Mein Kampf z roku 1924 usilovne narába so slovom árijec. Píše: „Árijec je Prometeom, z jeho jasného čela vždy vyšľahovali iskry geniality a ustavične živili oheň poznania... “ Hitler ho síce definuje nejasne, ale z kontextu to jasne vyplýva: je to Germán, vysoký, štíhly. Tvrdý muž plavých vlasov a modrých očí, človek nadradenej rasy, nadčlovek povolaný vládnuť. Nacizmus sa zrodil z tejto chorej myšlienky, na nej bujnel, na ňu aj zahynul. Dejiny sú však plné absurdít. Nacistickí pohlavári boli skôr popretím ako potvrdením rasovej teórie.

Čo vykazoval Hitler:
Ak sa „zúrivý reportér“ Egon Ervin Kisch vrhol na niekoho, bolo mu beda. Zaútočil i na Hitlera. V otvorenom liste mu napísal: „Len úplný tupec a zadebnenec, ak vykoná nejaký hrdinský čin, dostal vyznamenanie, ale nepovýšili ho. Pokladali Ťa, neskoršieho najvyššieho veliteľa tretej ríše, za takého ťulpasa? Adolf, nevykladaj predsa také čosi! Je úplne nemožné, aby slobodníka, ktorého uznajú za hodného vyznamenať železným krížom, štyri roky pokladali za neschopného stať sa desiatnikom. “
Nezaskvel sa za vojny. Pri asentírke v Salzburgu ho pre celkovú slabosť nevzali za vojaka. O pol roka sa dobrovoľne prihlásil do nemeckej armády. Bol spojkou. Kisch mu pripomenul, „aký šplhúň, ulievak a strachopud musí byť človek, aby sa udržal vzadu, pri veliteľstve“. Hitler sa nezaskvel ani pred vojnou. Bol viedenským povaľačom, vykonával príležitostné práce, odhŕňal sneh, nosil batožinu... Nezaskvel sa ani hneď po vojne. Zostal pri vojsku a plnil podradné úlohy. Nevyšľahovali teda z jeho čela „iskry geniality“. Najvyšší fašistický hodnostár nebol vysoký. Podľa niektorých údajov meral len 173 centimetrov, podľa iných o niečo viac. Nedorástol teda ani na priemerného, nieto ešte na poriadneho chlapa. Nebol plavovlasý - mal tmavohnedé, takmer čierne vlasy, oči mal síce modré, až sivomodré, ale „žartom“ vraj občas zaškúlil. Keď sa mu blížila päťdesiatka, používal okuliare. Tajne, aby pred národom nestratil autoritu. Správy mu pripravovali na osobitnom „führerovom písacom stroji“ s písmenami dvojnásobne väčšími. Od začiatku roku 1943 sa mu začala triasť ľavá ruka a noha. Triaška sa mu s prestávkami vracala a stupňovala sa. Keď sa Hitler po nezdarenom puči ocitol roku 1924 vo väzení, dali posudok na neho vypracovať frenológovi profesorovi Maxovi von Grüberovi. Napísal, že Hitlerove črty „vykazujú zlú rasu, zmiešanú. Nízke, ustupujúce čelo, nepekný nos, široké lícne kosti, malé oči, tmavé vlasy... “ To teda bol führer.

Tučný šašo:
Pred procesom v Norimbergu merali uväzneným nacistickým pohlavárom IQ. Márnomyseľný Hermann Göring sa potešil, že mu namerali 138, ale sa ho dotklo, že bol až tretí v rebríčku. Bol mimoriadne inteligentný. Kedysi aj štíhly. A za prvej svetovej vojny i odvážny letec, kapitán a veliteľ eskadry. Lenže s pribúdajúcimi rokmi pribúdali aj kilogramy a neúspechy vo funkcii najvyššieho veliteľa nemeckého letectva. Keďže jedol a hodoval bez obmedzenia, časom sa zmenil na valiaci sa sud.
Göring, Hitlerov zástupca, spupný, brutálny, krutý muž, ktorého Gisevius v Hitlerovom životopise nazýva iba arcilotrom, bol zlodejom najväčšieho formátu. Pod jeho kontrolu spadali stranícke fondy i majetky zhabané Židom. Časť z toho si nechával pre seba. Vyznávač socialistických názorov žil bujaro a v neopísateľnej nádhere. Mal množstvo šperkov, drahokamov a vzácnych obrazov - väčšinou nakradnutých. Ríšsky maršal Göring prejavoval podivné sklony. Rád sa parádil. Väčšmi ako najväčšia parádnica. Nosil krikľavé uniformy a obleky. Vo vidieckom sídle často vítal hostí v odeve stredovekého šľachtica a ešte si nasadil aj kančie zuby. Raz sa objavil v Hitlerovej spoločnosti v hodvábnom maharadžovskom obleku, ba i s turbanom na hlave. Führer, nikdy nie skúpy na slová, onemel. Göring sa čoraz väčšmi menil na šaša. Dokonca si začal maľovať nechty a líca. U druhov v zbrani sa stal predmetom posmechu.
Hypochonder Hitler sa napchával liekmi, narkoman Göring drogami. Navykol si na ne už dávnejšie, ale postupne sa stával čoraz závislejším. V máji 1943 rečnil predstaviteľom nemeckého oceliarskeho priemyslu, reč sa mu spomaľovala a vyzeral čoraz väčšmi duchom neprítomný. Napokon si položil hlavu na stôl a zaspal. V norimberskej väznici ho museli odvykať od drog. Od spupnosti si neodvykol. Tá mu zostala. Za nič si nepriznával vinu.

Zakomplexovaný:
Heinrich Himmler začal svoju profesionálnu dráhu ako sedliak. Nedarilo sa mu. Ochorel na týfus a keďže bol aj tak dengľavý, slabý a jeho zdravie chatrné, presedlal na prácu asistenta v laboratóriu na vývoj umelých hnojív. Potom sa usiloval živiť chovom kurčiat... Neslávna kariéra! Navyše bol nízky - len o dva a pol centimetra vyšší ako Hitler - a zle videl, takže nosil okuliare, presnejšie cviker.
Himmler sa chcel presadiť aj spoločensky. Bledý, až nezdravý obličaj, takmer nijaká brada, tenké a bezfarebné pery, väčšinou zovreté, odrádzali. Kolegovia ho skôr pokladali za zábavnú postavu, za niečo ako poskoka. Ako dvadsaťšesťročný ešte nepoznal telesnú lásku. Potom sa bláznivo zamiloval do pani Margarety, do rozsobášenej ženy, staršej o osem rokov. Vzali sa.
Ako sa z takéhoto podpriemerného muža, takejto nuly, mohol stať veliteľ SS, najobávanejšej organizácie na svete? Pomohla mu vernosť. Šovinistické názory, nenávisť voči Židom a boľševikom mal už dávnejšie. Aj bez Hitlera. Roku 1923 ho Röhm získal do svojich úderných oddielov, neskôr vykonával menšie funkcie v nacistickej strane. Úderné oddiely SA silneli, mohutneli a Hitler sa obával Röhma ako možného súpera. Zriadil teda nové jednotky, SS. Muži v čiernych uniformách - na rozdiel od Röhmových v hnedých - boli jeho osobnou strážou, najvernejší z verných. Hlásal to aj nápis na opaskoch „Vernosť je mojou cťou“. Do ich čela vymenoval najoddanejšieho z nich, Himmlera. Hitler ho vždy aj volal „verný Heinrich“. Jednotky SS mali vtedy ani nie tristo príslušníkov. Postupne sa rozrástli na 250-tisíc mužov a posielali na smrť milióny ľudí. Himmlerovi v pochmúrnej kariére dopomohla i jeho perfídna dôkladnosť. Protivili sa mu všetky bežné ľudské slabosti a zlyhania. Nikdy nedal najavo nijaké pohnutie mysle či citu, ani prudšie nezareagoval. Hitlerove príkazy vykonával ako stroj.
Himmler bol - ako to napísal jeho životopisec Dušan Hamšík - muž „bezvýrazný a bezkrvný, ustavične podvedome čeliaci hrozbe svojej neúspešnosti a trpiaci pocitom vlastnej bezvýznamnosti“.

Malý, krívajúci:
„Meine lieben deutschen Volskgenossen! “ začal muž na tribúne. Nemal to povedať. V sále sa konalo zhromaždenie socialistov a takto sa oslovovali „pravičiari“. Jeho sem zvábili kamaráti, ba ešte ho prehovorili, aby sa aj on ujal slova. Prítomní začali vykrikovať, nadávať, pískať. „Ty kapitalistický vykorisťovateľ! “ vykríkol ktosi v sále. Muž na tribúne tresol do stola. „Kto to povedal? Nech príde sem a vyvráti peňaženku! Uvidíme, kto z nás má viac peňazí. “ Vytiahol ošúchanú peňaženku a vytriasol z nej pár medenákov. Sála stíchla. Potom zaburácal potlesk. Prvý v Goebbelsovom živote.
Spočiatku sa mu však nedarilo. Podobne ako Himmlerovi. Poznačený bol od mladosti. Po prekonanej obrne kríval, bol maličký, chudý, vycivený, mal ostro rezané črty tváre. Teda nijaký krásavec. Rodičia chceli mať z neho kňaza, ale jeho reverenda nelákala. Študoval síce teológiu, no nedokončil ju. Cirkev žiadala náklady naspäť a súdny spor sa dlho ťahal. Goebbels skončil univerzitu v Heidelbergu s titulom doktora a s presvedčením, že je umelecký génius. Jeho články však hádzali v redakciách do koša, román Michael i veršovaná hra Tulák boli zlátaninou a do divadla za asistenta réžie ho neprijali.
Neuznaný spisovateľ mal dvadsaťosem rokov, keď sa stretol s neúspešným maliarom. Padli si do oka. Goebbels videl v Hitlerovi „budúceho diktátora, akého potrebuje Nemecko“, Hitler v Goebbelsovi brilantného rečníka a skvelého organizátora. Vznikol z toho zväzok na celý život, ba i na smrť sa pobrali spoločne. Goebbels preukázal Hitlerovi neoceniteľné služby. To on vymyslel hitlerovský ceremoniál, veľkolepé, ohromujúce manifestácie, vlajkoslávy, masové prísahy, pochody, fakle, bubny, fanfáry. To on pasoval Hitlera za „nesmrteľného vodcu nemeckého národa“ a vytvoril mýtus o jeho neomylnosti a geniálnosti. „Ja som stvoril führera! “ zapísal si do denníka tento chorobne ctižiadostivý a vystatovačný muž.

Pomätený? :
Rudolf Hess sa začiatkom prvej svetovej vojny dobrovoľne prihlásil na front. Je to v poriadku, ak sa niekto dobrovoľne hlási na jatky? Pripusťme, že ako-tak. Za prvej svetovej vojny bolo veľa takých mladých fanatikov. Na jednej i na druhej strane. Dekorovali ho niekoľkými vyznamenaniami a demobilizoval ako poručík. Študoval na fakulte politických vied v Mníchove a Hitlera tam prvý raz počul rečniť v máji 1920. Führer ho priam zhypnotizoval. Možno sa tak dať zmanipulovať? Hitler manipuloval miliónovými masami, takmer celým národom.
Hess sa roku 1923 zúčastnil na Hitlerovom neúspešnom puči, odsúdili ho a za mrežami sedel spolu s ním. Tam budúci diktátor za výdatnej Hessovej pomoci napísal Mein Kampf, program velebenia nordickej rasy a nenávisti voči ostatnému svetu. Hess sa nadlho stal Hitlerovým osobným tajomníkom a mužom číslo dva v strane i v štáte.
Niektorí nacistickí pohlavári sa utiekali k nadprirodzeným úkazom. Azda najväčšmi Hess. Do popredia sa dostávali iní draví a bezohľadní muži, takí ako Göring, Bormann, Himmler, a Hess tým trpel. Záchranu hľadal v okultizme, obracal sa na astrológov, jasnovidcov, veštcov. Raz mu ktorýsi z nich rozpovedal o svojom sne. Videl jeho, Hessa, letieť nad anglickými kaštieľmi a v jednom z nich vraj uzavrel mier medzi Veľkou Britániou a Nemeckom.
Hess si chcel prinavrátiť Hitlerovu priazeň a keďže bol dobrý pilot, tento plán aj uskutočnil. Lenže len polovicu z neho. Desiateho mája 1941 pristál v Anglicku, no tam s ním nikto nechcel rokovať. V Berlíne vydali vyhlásenie, že tak urobil v pomätenosti, ktorá sa u neho už dávnejšie prejavovala. Prejavila sa aj neskôr. Mesiac po úteku sa pokúsil o samovraždu, v norimberskom procese hral, že stratil pamäť, trpel stihomamom, paranoidnými vidinami, že ho chcú otráviť a po mnohých rokoch skončil samovraždou. Až do konca života vraj vyznával nacistické názory a bol verný Hitlerovi. Či nie je aj to príznakom pomätenosti? Takí teda boli nacistickí pohlavári. Ale ešte aj dnes ich myšlienky občas ožívajú. Najmä v hlavách tých, ktorým sebadôveru dodáva dupot pochodujúcich bagančí.

LADISLAV ŠVIHRAN, pre PLUS 7 dní