Výprava DONOVALY 2007

Takže po viacerých neúspešných pokusoch sa perfektná partia super-chlapov dokázala dohodnúť na jednom termíne a dobrodružstvo sa mohlo začať. Účasť musel odrieknuť iba jediný zahraničný účastník výpravy David, ktorý sa radšej venoval doma manuálnej práci (Arbeit macht frei! ).
Vo štvrtok 13.9.2007 sme podvečer vyrazili s cieľom doraziť do Ludrovej – malebnej dedinky pri Ružomberku v Liptovskej župe. V Ludrovej sme sa mali stretnúť u domáceho člena výpravy Maja, ktorý predčasne ukončil svoju pracovnú činnosť v ďalekej cudzine a kvôli výprave sa dostavil domov už vo štvrtok. Ako prvý so dorazil ja, Ľuboš. Nakoľko sme sa nevedeli dočkať ostatných, tak sme aj s Majom vyrazili už po tme smerom do hôr, kde Majo zarezervoval nádherné a romantické ubytovanie. Bola to malá chatka bez vody a elektriky, uprostred hôr Nízkych Tatier asi 5 km južne od Ludrovej. K chatke sme došli až autom, ale až potom, čo sme si u starostu vyzdvihli povolenky na vstup autom do chránenej oblasti Národného parku.
Ďalší účastníci Peter, Gabo a Juro sa dostavili až v neskorý večer a dostať sa v totálnej tme od auta k chatke, pričom uprostred tiekol dosť veľký potok, sa dalo iba za pomoci reflektorov vozidiel. Majo medzitým už zakládol ohník a osvetlil chatku sviečkami, takže párty mohla začať. Pivo sa zapíjalo slivovicou a slivovica sa zapíjala hruškovicou a na zajedenie ešte nejaký ten koňačik..... a zrazu bola 1 hodina v noci a my sme sa ešte stále mali o čom rozprávať. Ale radšej sme zaľahli a spali ako bomby až do rána.
Ráno sme konečne uvideli, kde sa to vlastne nachádzame. Prízemná hmla nás navodila do obdobia roku 1944, keď tu smerom na Bánskú Bystricu útočili nemecké SS-oddiely na čele so známou brigádou Dirlewanger. Neďaleko chatky bol pamätník padlým vojakom a Majo nám hneď k nemu pridal príbeh, čo sa tam vlastne stalo:
„ V septembri 1944 sa pri potoku nachádzala skupinka asi 6 slovenských vojakov pričom niektorí boli ľahko ranení. Boli to všetko chlapci vo veku 17-19 rokov. Zrazu zbadali po ceste pochodovať silný oddiel SS, pravdepodobne sa chystali na obchvat vrchu Ostrô, ktorý už dlhú dobu nemohli dobyť. Tak sa chlapci rýchlo schovali pri potoku do kríkov a čakali, kým Nemci zmiznú. Nešťastnou náhodou zbadal Nemcov aj nejaký iniciatívny partizán z protiľahlého kopca, ktorý odistil granát a hodil ho na cestu medzi Nemcov a okamžite rýchlo ušiel do lesa.
Granát vybuchol a zranil (snáď aj zabil ) niekoľkých Nemcov. Avšak následkom výbuchu sa Nemci rozpŕchli na všetky strany v očakávaní útoku, ktorý ale neprišiel. Miesto toho tam našli ležať roztrasených mladých chlapcov v slovenských uniformách, ktorí sa okamžite vzdali. Možno by ich aj zobrali do zajatia, ale keď sa Nemci pozreli na svojich kamarátov, ktorých zranil hodený granát, tak neváhali ani sekundu – a všetkých chlapcov na mieste zastrelili. “ Nuž, taká je vojna.
Ale nás nečakal ani boj ani streľba, ale nádherný slnečný deň plný dobrodružstva. Po rozplynutí sa hmly sme vyrazili smerom na Donovaly kde sme sa stretli s posledným účastníkom výpravy, Lacom. Na okraji dediny sme sa nechali spoločne vyfotiť, vybalili sme pracovné nástroje a hor sa do lesov.
Prešlo asi 6 sekúnd a už Majo drží v ruke celý vysmiaty nejaký starý revolver. Pekné, len aby dobrý začiatok neznamenal zlý koniec. Našťastie nie – nálezy militárií sa striedali s nálezmi krásnych dubákov. Síce žiadne senzačné nálezy, ale aspoň sme sa stále rýpali v zemi a stále niečo nachádzali. S postupujúcimi metrami ale ubúdal aj počet nálezov. Bolo vidieť, že aj počas ústupu do hôr sa vojaci zbavovali väčšiny vecí už hneď za poslednými domami.
Zaujimavé boli nálezy vraku neznámeho vozidla, pravdepodobne nákladného auta. Moc z neho nezostalo, ale zvyškov je tam stále dosť. Našťastie nie su nablízku ani zberné suroviny a ani opálení „Slováci“ s magnetickými rukami.
Po ceste nás ešte zaujal poľnohospodársky stroj ktorý pracoval v lese ako robot. Bleskurýchle stínal stromy, následne sekal, rezal a ja neviem ešte čo všetko. A to všetko neuveriteľnou rýchlosťou. Ničil ( alebo čistil?) ten les ako nejaký zlý robot z filmu Vojna svetov.
Asi po troch hodinách sa ozval hlad a tak padla dobre obedná prestávka na salaši. Obsah ruksakov sa premiestnil do čriev a tým bol pochod ešte ťažší. A to nás ten najväčší kopec ešte len čakal. Predtým nás zaujal nález zvyškov tanku LT38 – súčiastky a kolesá. Dlho sme uvažovali nad tým, ako sa ten tank mohol dostať až do týchto výšok. Moc mu to pred skazou ale aj tak nepomohlo.
A potom došiel ten kopec ktorý, nás obral o posledné sily. Bol to stupák ako sa patrí. Napriek tomu sme sa neubránili smiechu ( škodoradostnému ), keď Laco v polovici toho smrteľného kopca zahlásil, že on si zabudol dolu lopatku. No čo sa dá robiť, tak si dal repete a spamätáva sa z toho dodnes.
Po namáhavom výstupe sme zbadali pred nami nádhernú panorámu Kozieho chrbátu s Prašivou v pozadí. Ten pohľad stál za to. Peter nás povdzbudzoval na ďalší pochod, ale ani vidina nádherných nálezov nás nedonútila postaviť sa a ísť. Takže nakoniec v ďalšej ceste pokračoval iba Peter s Jurom. A my ostatní sme ležali na slniečku a vyhrievali sa a rozprávali sa o všetkom možnom. Bol to skrátka nádherný veget. Asi po hodine sme sa potešili ešte viac a to keď sa Peter s Jurom vrátili a povedali, že nič zaujimavé nenašli. Ale veď my sme to predsa vedeli, že tam nič nie je – a preto sme radšej oddychovali.
V tých chvíľach došlo ku krízovej situácii – došla nám voda! Výkriky nešťastia schladil Juro, ktorý objavil vo svojom ruksaku 2l-fľašu plnú vína, ktorú doniesol ráno Laco. Takže nikdy nezúfajte, keď vám dôjde voda – tak pite od smädu víno ako my. Na 6 chlapov to nič nebolo, ale aj tak nám to dávalo lepšie krídla ako Red Bull.
Cesta dolu ušla rýchlo a tak sme neďaleko od našich áut obnovili hľadanie. A nálezy zasa prišli, aj keď už poredšie. Peter s Jurom mali najviac nachodené a tak išli priamo k autám.
Tam chvíľu oddychovali a potom iba tak skúšali detektor. Na ich vlastné prekvapenie našli asi dva metre od auta nemeckú MG-schránku plnú napáskovaných nábojov – celkovo 350 kusov.
Nakoľko sa už začalo stmievať, vydali sme sa domov do našej chatky. Zasa sme došli po tme a zasa sme sa museli domov dostávať v žiari reflektorov. Večerné hodiny nám vyplnila opekačka (dobrá rada: nikdy si nekupujte špekačky v Kauflande – chutili iba Tajte – Petrovmu psovi ). A potom sme zasa zapíjali pivo slivovicou a slivovicu hruškovicou a niekedy aj opačne. A stále len kecali a kecali a nevedeli sme ani, kedy máme prestať.
Ale nakoniec sme sa ako na povel vybrali spať. Majo nám to tam tak vykúril, že v noci som z chatky, kde bolo asi 29 st. C vybehol nahý a bosý von, kde boli asi 2 st. C a ešte som sa cítil tam vonku ako v raji. Ale prežili sme aj túto noc.
Ráno nás ako prvý opustil Juro pre neznesiteľné bolesti brucha ( asi špekačky z Kauflandu). S Jurom sme sa rozlúčili a odviezli ho na stanicu do Ružomberku. Pri chatke sme potom robili výstavku nálezov z predošlého dňa a čistili nájdené dubáky, ktorých bolo neúrekom.
Ešte dopoludnia sme vyrazili smerom na Donovaly. Najprv sme si prezreli betónové bunkre z obdobia SNP. Veľmi nás zaujalo, že všetky tieto bunkre boli postavené na mimoriadne nevhodných miestach na rovine v údolí. Stavali ich slovenskí vojaci ako ochranu pred útokom Nemcov smerom na Bánskú Bystricu. Zasa sa potvrdila výpoveď Nemcov, že Slováci nevedeli bojovať v hornatom teréne a zabúdali na pravidlo, že v horách víťazí ten, kto má obsadené kopce ( a nie rovinu ). V Liptovskej osade sme sa zastavili pri pamätníku parašutistov a neodolali sme lákaniu opustenej starej a chátrajúcej školy, ktorá stála hneď vedľa. Ale aj tak sme v nej nič nenašli.

Ďalej sme šli smerom na Liptovskú Lúžnu. Prezreli sme zopár opustených dreveníc a pustili sa do kopania. Bolo po daždi a tak sme všetci pocítili vlhkosť slovenských hôr. Tie hory tam boli inak nádherné. Ale nálezy nestáli za nič a ak sme sa rýchlo presúvali smerom na Korytnicu.
V Korytnici nás doslova šokovali opustené kúpele. Nádherné staré kúpeľné domy, stará plnička minerálky a aj novodobé moderné liečebné domy. Bolo to tam ako v Černobyle. Všetko opustené, čiastočne demontované alebo zničené, akoby zabudnuté históriou. Ako to tu muselo asi vyzerať počas SNP, keď tu bola zriadená poľná vojenská nemocnica?
Je to dôsledok našej doby –na Donovaloch sa stavia jeden hotel cez druhý a likviduje pôvodnú krásu miesta Donovaly. A tuto, kúsok od Donovál, sa rozpadajú prekrásne historické objekty. Ale tak je to na Slovensku – nikomu to nevadí a určite sa na tom nabalilo dostatok tajtrlíkov rozvážajúcich sa na mercedesoch alebo zasadajúcich v parlamente.
Samozrejme sme ako správni dobrodruhovia do týchto kupeľných domov aj nazreli, ale nič tam už zaujimavé nebolo. Všetko zaujimavé si určite stihli rozkradnúť poslední štátni „vlastníci“. Po obednej prestávke sme vyrazili do hôr smerom na Hiadeľské sedlo.
Pri pamätníku parašutistov sme priložili nejaké tie nálezy ako sa na každého správneho hľadača patrí. V týcho miestach to síce pískalo na každom kroku, ale na 70 % to boli konzervy po turistoch. Stále mi nejde do hlavy, čo sú to za ľudia, ktorí sa vyberú na vysokohorské túry a všetky odpadky nechávajú po sebe tam v horách. Ja som si naivne kedysi myslel, že každy turista je zároveň ochrancom prírody. Na hľadačov síce všetci frfľú, ale po nás tam nezostal skutočne ani jeden papierik. A na to som hrdý. Na každý prípad nám zaistili takíto turisti množstvo planých signálov. Ale z vojny sme tiež našli vcelku zaujimavé veci – napr. sumky s nábojmi, nohu z guľometnej lafety, slovenskú lodičku s odznakom (látka už iba zvyšky ) a ešte švajčiarske hodinky z obdobia vojny ( ale uz nešli ). A samozrejme množstvo ľahkej munície. Keď sa už začalo stmievať, zbalili sme svoje veci a išli sa aspoň raz najesť do normálnej reštaurácie. Bola to taká typická zbohatlíkovská reštaurácia – bývalý socialistický motorest kúpil nejaký gauner, neinvestoval ani korunu, zamestnal čášníkov za minimálnu mzdu a teraz čaká na obrovské zisky. Na záchodoch neboli samozrejme ani mydlo ani uteráky, čášníčka sa na nás dívala ako na mimozemšťanov. Pivo došlo tak za 20 min, rezne sme síce dostali obrovské ako celý tanier, len to mäso sme v nich ani ua boha nemohli nájsť. Tvrdá slovenská realita.
Večer už klasika – zapíjali sme pivo slivovicou a slivovicu hruškovicou a niekedy aj opačne až kým nám všetky zásoby nedošli. A stále len kecali a kecali a nevedeli sme ani, kedy máme prestať. Až sme postupne začali odpadávať. Zapichli sme to do postele asi o 1,30 hod.
Príjemné zvrušenie nastalo iba vtedy, keď si Gabo išiel pred chatu umyť zuby a začul revať v neďalekom lese medveďa. Zrazu sa už nikomu nechcelo ísť umývať zuby pred chatu a radšej sa venovali tomu, aby boli dvere na chate riadne uzamknuté.
A tak prišiel náš záverečný deň. Bol to nádherný slnečný deň. Majo začal pripravovať malú porciu praženice z 30-tich vajec a množstva dubákov. A ostatní začali robiť výstavu z nálezov predchádzajúcich dní.
Niečo sa toho aj ozaj nazbieralo. Žiadne senzácie, skôr kvantita ako kvalita. Ale o nálezy vôbec nešlo. Nádherná bola tá atmosféra, tá zábava a ten pocit, ako dobre je byť medzi správnymi chlapmi. Ani baby nám tam nechýbali (aj keď keby tam nejaké krásne a dobre tvarované devy prišli, asi by sme ich nevyhnali – ale ono tam okrem toho medveďa nikto k nám nezablúdil).
Tak sme pekne pobalili veci, poumývali riad, uzatvorili navzájom ešte nejaké tie kšeftíky, poupratovali a uzamkli chatu a vydali sa smerom do Ludrovej. Na záver krásnej výpravy zabezpečil Majo ešte čerešničku na torte – rozprávanie starého pána o vojne. Starý pán mal vtedy 16 rokov a skvele si to všetko pamätal, až do detailov. Rozprával zrozumiteľne a veľmi pútavo. Najviac mnás zaujala jedna historka:
„ V septembri 1944 bolo v Ludrovej málo chlapov, väčšina ich bola v povstaní. Jednej noci sa zrazu spustil krik – horí! Najprv začal horeť jeden dom, potom na druhom konci dediny druhý dom a potom ďalšie. Že by Nemci – mysleli si ako prvé ľudia. Všetci obyvatelia sa zhromaždili a začali hasiť oheň. Zrazu medzi nimi vybuchol granát, potom ďalší a následne sa spustila streľba. Takže asi idú ozaj Nemci – ale veď tí v noci neútočili, tak kto potom? V nastalej panike si najprv nikto nevšimol partizánov, mladých chlapov, ktorí tackavým krokom prichádzali do dediny zo všetkých strán. Nakoniec sa tam zišlo 12 podnapitých partizánov, ktorí revom nahnali ľudí späť k horiacim domom. Revali ako pomätení a stále strieľali dookola. Nikto, ani oni sami nevedeli, čo chcú, čo je vlastne cieľom tejto akcie. Po ceste sa blížila staršia žena s vedrom vody – partizánsky hrdina jej do vedra hodil odistený granát ktorý hneď potom vybuchol. Žena ešte skríkla: Ty sukin syn! a následne celá zakrvavená spadla k zemi. Celá akcia trvala asi hodinu, partizáni následne zobrali so sebou všetkých mužov z dediny, ktorých chytili a odtiahli smerom do hôr. Po nich tam ostali horiace domy a niekoľko mŕtvych a množstvo zranených žien a starých chlapov. Skutočne hrdinská akci, o ktorej sa nikde nepíše. Jednoducho sa to nehodilo, písať aj takúto pravdu. V povojnovej literatúre sa iba môžeme dočítať, ako Nemci v septembri 1944 zapálili Ludrovú a postrieľali obyvateľov obce.
Zaujímavosť nakoniec:
Po vojne hľadali chlapi, ktorí sa zo SNP vrátili do vypálenej dediny, týchto „odvážnych „ partizánov a čiastočne aj niekoľkých našli. Všetci boli Slováci. Každému, ktorého chytili, vyplatili to, čo si zaslúžil. Jedného spoznali Ludrovčania na zábave v Ružomberku: zakričali kapelníkovi: „Teraz zahrajte pochod“, a kapelník na to „ Ale veď nie je vojna. “ a na to prišla odpoveď „ Teraz nie, ale zachvíľu bude „. A keď kapela začala hrať pochod, všetci ludrovskí chlapi sa pustili do bývalého hrdinu onej noci v Ludrovej. Asi sa mu to moc nepáčilo, nakoľko o niekoľko rokov radšej emigroval z republiky. “
Bolo to nádherné rozprávanie, ale čas pracoval proti nám. Tak sme sa najprv rozlúčili so starým pánom a následne doma u Maja aj navzájom medzi sebou. A vyrazili sme smutní domov s konštatovaním, že ešte jeden týždeň by sme takto bez problémov vydržali.
A čo dodať na záver?
Teraz, keď sme už všetci šťastne dorazili domov, môžeme spomínať a rekapitulovať. Skutočne je krásne mať nejaké hobby, nejakého koníčka. Ešte krajšie je nájsť seberovných s takýmto koníčkom, s ktorými sa môžeme podeliť o tú svoju vášeň. Tak vznikajú skutočné priateľstvá založené na spoločných záujmoch. Preto nikomu z nás nevadilo, že sme nemali žiadne senzačné nálezy. Najcennejší bol ten objav, že sme sa cítili perfektne a šťastne v kruhu perfektných ľudí s ktorými si vždy máme čo povedať. Nezáležalo na tom, odkiaľ kto je a čo robí, koľko má peňazí a aké má auto, jednoducho sme si boli viac ako rodina.
A preto sa už tešíme na ďalšiu takúto akciu.

PS: Nie každý nás dokáže pochopiť. Predovšetkým ženy (aj keď si ich veľmi vážime) a krčmové typy chlapov nás nikdy, nikdy nebudú chápať. Ale to nám ani trochu nevadí!