Výprava Monte CASSINO 2015 - Taliansko trocha inak

Po roku sme vyrazili s Davidom na, tentokrát opačným smerom na juh. Podľa našich výpočtov nás čakalo okolo 3000 km po drahých, ale kvalitných cestách.

09.10.2015 – deň D
Nakoľko David pár dní pred výpravou ochorel (nejaký zápal), bola výprava ohrozená. Až deň pred odjazdom David prekonal všetky bolesti a lekárske prognózy a my sme mohli vyraziť. David prišiel 10.00 hod ku mne. Naložili sme naše veci do auta (išli sme Octaviou nakoľko Davidov škandinávsky super-hotel vydával divné zvuky, nedal sa otvoriť kufor a skoro ani neštartoval – ale David je s ním spokojný, to je hlavné) a okolo 11.00 hod sme vyrazili. Po prekročení hranice sme v Hainburgu urobili v ALDI (po rakúsky HOFER) nákup potravín a pokračovali v ceste cez Rakúsko na ktorého konci sme vo Villachu ešte natankovali ( 1 EUR/liter nafty). Taliansku hranicu sme prekročili podvečer, na odpočívadle sme si urobili teplú večeru na plynovom variči a ťahali smerom na juh. Okolo 23.00 hod sme na odpočívadle zaparkovali a prerobili Octaviu na spací vozeň. Až po sklopení sedadiel sme objavili dva problémy:
1. na podlahe Octavie je taký odskok po celej šírke a ten tam vadil pri spaní a
2. Octavia je oveľa užšia ako Mondeo kombi.
Napriek tomu sem spali dobre a budili nás iba prichádzajúce a odchádzajúce kamióny na parkovisku.

10.10.2015 – deň D + 1
Okolo 7.00 hod sme sa zobudili a už v daždivom počasí pokračovali v ceste na juh do Ríma. Pred Rímom prestalo pršať. Diaľnica od rakúskej hranice po Rím nás stála 55,30 EUR, tam sme počítali viac. V Ríme sme už vopred vedeli, že je tam problém s parkovaním. Všetky parkovacie miesta sý vyhradené pre obyvateľov, takže v podstate sa tam v centre nedá nikde zaparkovať. Tak sme to ignorovali a zaparkovali na vyhradenom mieste – našťastie bez následkov. Zobrali sme si veci so sebou a vybrali sa obdivovať Rím. Po zaparkovaní začalo pršať a pršalo bez prerušenia veľmi intenzívne až do večera. A tak sme obdivovali Rím v daždi. Napriek tomu tam boli množstvá turistova ešte viac predajcov dáždnikov (to sú počierni predajcovia suvenírov a keď prší, tak bleskurýchle zmenia podnikateľský zámer a predávajú dáždniky). Takže v Európe budeme mať resp. máme milióny nových predajcov suvenírov a dáždnikov.

David si zobral dáždnik (napriek tomu mu každý z predajcov ponúkal nový dáždnik) a ja som si dal bundu s kapucňou. V podstate to bolo jedno lebo na konci sme boli obaja do poslednej nitky premočení! Prehliadku sme začali pri bránach starého Ríma. Nasledovalo Koloseum, ktoré má – presne ako som predpokladal – sklamalo. Zrúcanina na úrovni Čachtického hradu, nič viac ani menej. Hneď vedľa ležia ďalšie zrúcaniny starého Ríma – tzv. Forum Romanum. Vyzerali presne ako Koloseum, ibaže pri ňom bolo 10 x toľko turistov. V čoraz silnejšom daždi sme prešli cez Benátske námestie a pomník kráľa Viktora Emmanuela II. do Vatikánu. Tam sme očakávali aspoň nejakú tabuľu, že sa nachádzame v inom štáte, ale nikde nič nebolo. Až na námestí a pri bazilike Sv. Petra sme zbadali, že sme vlastne už tam. Obrovské rady ľudí v daždi čakali pravdepodobne na návštevu Sixtínskej kaplnky, ale nás ako neveriacich tam, nič nedržalo a tak sme pokračovali premoknutí až na kosť ďalej. Okolo Anjelského hradu a po návšteve Pantheonu sme v poobede prišli k nášmu autu. Zaujímavosťou boli stromy pomarančovníky v centre Ríma na ktorých boli množstvá zrelých pomarančov. Jeden sme aj ochutnali, ale bol nejaký taký divný, taký mazľavý. Ale chuť pomaranča mal. Pri aute sme sa prezliekli a následne sme zostali nemilo prekvapení, že sedačka šoféra bola kompletne premočená – David totiž nechal pootvorené okno!

No ak dovtedy pršalo, tak následne začalo liať. Vyšli sme z Ríma a po cestách 2.triedy išli smerom na juh – smer ANZIO/NETTUNO (celkom 60 km). Dážď silnel a cesty sa začali podobať na potoky. Stierače nestíhali a auto sa stávalo člnom. Absolútny vrchol prišiel práve v Anziu kde voda stekala z kopcov a ulice vyzerali ako menšie rieky. V takomto počasí sme už len kvôli premočeným veciam nemohli spať v aute a tak sme začali hľadať hotel. Je to oblasť priamo na pobreží a tak sme si mysleli, že to nebude žiaden problém. Ale bol – našli sme 3 hotely, jeden bol plný, ostatné zatvorené. Jazdili sme podľa navigácie od hotela k hotelu a vyzeralo to čoraz horšie. Najhoršie bolo v tom lejaku vystúpiť z auta a ísť sa do hotela vôbec spýtať, či je niečo voľné. Naoniec sme mali šťastie a priamo v Anziu sme našli jeden voľný hotel (izba pre dvoch s raňajkami 79 EUR/noc). Problémom bolo parkovisko, ktoré bolo asi 100 m od hotela. V tom lejaku to znamenalo, že aj keď sme vytiahli dáždniky, do hotela sme došli kompletne premočení a brodili sa po cestičke ktorá bola potokom. Ale našťastie na izbe už bolo sucho – a to sme potrebovali. Rozložili sme premočené veci po celej izbe, fén v kúpeľni strčili do tenisiek a púšťali ho až skoro zhorel. Na izbe sme si na plynovom variči urobili večeru, zapili pivkom, pustili hudbu z mobilu a venovali sa duševno-športovej činnosti – partičke šachu ktorý, sme si našťastie zobrali so sebou. Vonku stále pršalo až lialo.

11.10.2015 – deň D + 2
Ráno sme sa zobudili a neverili vlastným očiam – modré nebíčko a krásne veľké slniečko. Paráda! Tak sme rýchlo išli na raňajky, zbalili sa a vyrazili rýchlo po našich cieľoch veriac, že sa počasie už nezmení. Od tejto chvíle sme mali až do konca výpravy krásne letné počasie – slnečné s teplotami 20-25 st. C, aj keď rána boli výrazne chladnejšie. Ako prvé sme navštívili anglický vojenský cintorín v Anziu. Práve v Anziu a Nettune sa dňa 22.1.1944 uskutočnilo veľké vylodenie spojencov (operácia Shingle). Spojenci sa tým snažili obísť Gustavovu líniu pri Cassine a totálne prekvapili Nemcov. V podstate tam okrem pár vojakov neboli žiadni Nemci a tak mohli prejsť tých 60 km do Ríme bez väčších problémov. Avšak – veliteľ vylodenia, americký generál Lucas, zostal s jednotkami stáť na pobreží a čakal a čakal a čakal až kým sa Nemci (poľný maršál Kesselring) prebudili a bleskurýchle zahájili protiopatrenia. Tým sa stalo celé vylodenie zbytočným a spojenecké jednotky tam zostali v okolí pobrežia uzavreté až do konca mája 1944. Bolo to totálne zlyhanie spojeneckého velenia a generál Patton povedal Lucasovi doslovne: „ Smrť na bojisku by som Vám po tom, čo ste tam v Anziu predviedli, síce neodporúčal, ale aspoň ťažké zranenie by Vám mohlo pomôcť vyhnúť sa hanbe“.

A tak sme sa vydali po stopách týchto bojov. Anglický cintorín bol krásne upravený a ako všetky anglické vojenské cintoríny sa vyznačoval umelecky prepracovanými náhrobnými kameňmi, mna ktorých je okrem osobných údajov o padlom aj osobný odkaz blízkych a grafický erb jednotky. Následne sme v Nettune navštívili americký vojenský cintorín ktorý sme hneď našli podľa toho, že oproti bol Mc Donald. To je už iný tip vojenského cintorína – krásne upravený, čistý, avšak americké megalomanstvo sa nedá zaprieť. Obrovské plochy s veľkolepými stavbami, jazierkami a umeleckými dielami. Nič z tej skromnosti a pokory, ktorá by mala na hroboch panovať. Zaujalo nás množstvo slovensky a česky znejúcich priezvisko, aj jeden z dvoch padlých nositeľov vyznamenanie Medal of Honor sa volal Sylvester Antolak. Následne sme navštívili múzeum bitky v Anziu. Je to menšie múzeum v ktorom sú veľmi zaujímavé fotografie a časti výstroje, na druhej strane nás zarazili repliky nemeckých vyznamenaní a chladných zbraní. To sa tam vôbec nehodilo a kazilo to dojem. Uvažovali sme na tým, či to tam dali úmyselne alebo to z neznalosti nakúpili ako originály. Kto vie.

Potom sme zaparkovali v centre mesta a chceli sa vybrať na pláže. V tej chvíli pri nás zastavili taliansku policajti a urobili nám dôkladnú kontrolu. Jeden lustroval osoby, druhý auto a tretí nám auto prezeral. Inak boli veľmi slušní a nemôžeme sa nijak sťažovať na ich jednanie. Škoda iba, že takto nechránia celý juh Talianska a Európy pred tou pliagou prichádzajúcou z mora.

Po kontrole sme išli na piesočnú pláž. More bolo vcelku príjemné a kľudne by sa dalo aj okúpať. Všade boli stopy po včerajších záplavách – zaplavené ihriská a reštaurácie, korytá vytvorené vodou na pláži. Objavil som tam asi dezorientovanú jašteričku, ktorá sa ma pevne chytila a nechcela ma ani za nič opustiť. Dokonca som ju mal počas chôdze na nohe a aj keď ju zaplavilo more, chytila sa ma ešte pevnejšie alebo mi po tele vyliezla ešte vyššie. Bolo to veľmi milé. My sme sa po pláži poprechádzali a aj sa tam naobedovali. Nasledovala rozlúčka s Anziom a cesta smerom na juh pokračovala.

Celkom sme išli 140 km ( z toho 45 km po diaľnici za 3,30 EUR) kým sme došli do cieľa výpravy – mesto CASSINO a kláštor MONTE CASSINO.
Tu sa v roku 1944 uskutočnila najväčšia bitka na talianskom fronte, celkovo 4 veľké bitky o Monte Cassino. Nemci tu vybudovali opevnenú Gustavovu líniu ku ktorej dorazili spojenci koncom novembra 1943 a prerazili ju až koncom mája 1944 – to znamenalo 6 mesiacov najtvrdších bojov. Je zaujímavé, že nikde inde nebojovalo v 2. sv. vojne na jednom mieste proti sebe toľko národov – na nemeckej strane Nemci, všetky možné ruské národy ako Hiwis (Hilfswillige), Taliani, ako nebojové sily Slováci z technickej divízie. Na spojeneckej strane to bolo ešte pestrejšie – Američania, Angličania, vojaci z Poľska, Brazílie, Francúzska, Indie, Kanady, Maorijovia z Nového Zélandu, Austrálie, Talianska, Gurkhovia z Nepálu, Južná Afrika a ešte ďalšie národy. V podstate Nemci dokázali prvé 3 bitky napriek enormnému nasadeniu munície zo strany spojencov vyhrať a ubrániť sa a až na konci štvrtej sa organizovane stiahli. Samotní spojenci zostali prekvapení tvrdým odporom Nemcov a Hitler sa to snažil propagandisticky využiť. Jediné, čo sme na mieste nepochopili, je to prečo Spojenci chceli preraziť priamo keď to mohli bez problémov dokázať obchvatom tak ako to uz na začiatku roku 1944navrhoval francúzsky generál Juin, ale nikto ho nepočúval. Nakoniec Cassino nedobili aj tak priamo ale obchvatom, ako to on od začiatku navrhoval. Svetoznáma je história kláštora Benediktínov Monte Cassino, ktorá sa týči v obrovskej výške nad mestom Cassino. Z tohto najprv Nemci (plukovník výsadkárov Schlegel) pomohli evakuovať všetky historické pamiatky do Vatikánu. Napriek prísľubom bojujúcich strán ho spojenci 15.3.1944 totálne zbombardovali s tvrdením, že sa tam nachádzajú nemeckí vojaci – čo nezodpovedalo pravde a Nemci mali prísne zakázané pohybovať sa čo i len v okolí kláštora. Až po jeho zbombardovaní ho obsadili a držali až do samotného konca dňa 18.5.1944, keď Nemci u kláštora ustúpili a na ňom zaviala poľská vlajka.

Ako prvé sme navštívili nemecký vojenský cintorín v Caire. Leží tam 20000 nemeckých vojakov. Cintorín pôsobí zanedbanejším dojmom ako tie spojenecké, čo nás dosť prekvaapilo. Ďalej nás prekvapilo veľké množstvo padlých vojakov Wehrmachtu z oblasti Hlučínska na Morave. Ich hroby boli ešte zvlášť označené takými tabuľkami nejakého nemeckého spolku z Hlučínska a všetky priezviská zneli typicky česky. Následne sme prezreli bývalé talianske kasárne z bojov ( postavené nanovo tak ako celé mesto Cassino, nakoľko tam po bojoch nezostal celý ani jeden dom). Neskutočnými serpentínami sme sa vybrali ku kláštoru Monte Cassino. Cestou sme ešte navštívili zrúcaninu hradu Rocca Janula a ktorý sa vtedy v roku 1944 zvádzali tvrdé boje a často menil majiteľa. Následne sme sa vyšplhali k Monte Cassinu. Zaparkovali sme priamo pri poľskom vojenskom cinotríne pod kláštrom (všade inde sa parkovanie platilo). V prvom rade nás ohúril ten nádherný výhľad. Potom sme si urobili túru po všetkých významných miestach bojov – farma Albaneta, Doctors House, Cavendish Road, kóta 593 Monte Calvario s poľským obeliskom. Fascinujúci tam bol pamätník tanku Sherman, ktorý tam vošiel na mínu, odhodilo mu vežu a zabilo celú posádku Poliakov. Ten tank tam doteraz leží nepohnutý tak, ako ostal po výbuchu. Je to skutočný svedok svojej doby. Z prechádzky (ca. 5 km) sme sa vrátili už po tme. Pri aute sme si urobili večeru ktoré sme museli vlastnými telami chrániť pred dotieravým kocúrom. Ale zvíťazili sme a kocúrovi zostali iba zvyšky.
Ešte sme si urobili večernú prechádzku ku kláštoru a k hrobu poľského generála Andersa, ktorý je tam pochovaný na poľskom vojenskom cintoríne aj s manželkou. Nádhrený bol výhľad na nočnú krajinu v údolí pod nami. A plní zážitkov sme zaspali na tak významnom mieste priamo na Monte Cassine.

11.10.2015 – deň D + 3
Zobudili sme sa do krásneho slnečného rána. Ako prví návštevníci sme boli v kláštore Monte Cassino. Ten je kompletne postavené nanovo a pôsobí veľkolepým dojmom. Najlepšie bolo, že sme tam boli jediní návštevníci. Až keď sme odchádzali, prišli tam 3 plné poľské autobusy. Následne sme boli zasa ako jediní na poľskom vojenskom cintoríne ktorí tam Poliaci postavili pre svojich padlých už v roku 1946 a doteraz sa oň vzorne starajú. Vydali sme sa na ďalšiu túru na kótu 576 ktorú opustili nemeckí výsadkári ako poslednú a na ktorej je veľký poľský pamätník v tvare kríža. Tam sa stalo, že sme zablúdili a zistili to, až keď sme v diaľke uvideli ten kríž na úplne inej strane kopcov. Vtedy sme si predstavili, ako ťažká tam musela byť orientácia v takomto teréne počas bojov pre všetky bojujúce strany. Tak sme sa asi 5 km vydali nazad a až keď sme stretli poľskú skupinu turistov z nadácie Monte Cassino, ktorá tam každý rok poriada pobytové zájazdy, dozvedeli sme sa tú správnu cestu. Na kóte 576 nám bol odmenou nádherný výhľad na slnečné hory a údolia v pozadí s morom. Neskutočná krása! Po výdatnom obede sme sa vydali nazad a zišli späť do Cassina. Tam sme navštívili na námestí pamätníkov bojov (Sherman, nemecké protitankové delo), jedno múzeum bolo zatvorené (od 1.10.) a druhe sme nenašli, lebo bolo medzičasom zrušené. Na záver sme navštívili vojenský cintorín krajín Commonwealthu kde ležia pri sebe pochovaní príslušníci množstva národov zo všetkých piatich kontinentov. To sa často nevidí. Samozrejme bol aj tento krásne upravený a udržiavaný.

A tak sme opustili Cassino a vydali sa smerom na sever cez obrovské hory a kopce. Cestou sme dlho nemohli nájsť obchod s potravinami. Nechápali sme, kde Taliani vôbec nakupujú. Po dlhom hľadaní sme v jednej dedine našli taký supermarket kde sme mohli dokúpiť zásoby. A ešte mi aj dobili batériu do foťáku a čo som vedúceho predajne požiadal čistou taliančinou: „ PREGO BATERICO ELECTRICO“. Podľa výrazu jeho tváre si určite myslel, že som rodený Talian.

Podvečer sme dorazili k pohoriu Gran Sasso ktoré je národným prírodným parkom s najvyšším stupňom ochrany. Tam sme sa chceli dostať k hotelu CAMPO IMPERATORE kde sa odohralo nasledovné:
Taliani sa v lete roku 1943 rozhodli zmeniť stranu, nakoľko videli, že s Nemcami to ide dolu vodou. Ako prvé zosadili a zajali Mussoliniho ktorého chceli živého odovzdať spojencom. Prevážali ho tajne na rozličné miesta až ho nakoniec 28.8.1943 schovali v nedostupnom hotely Campo Imperatore vo váške 2100 m n. m. ku ktorému sa dalo dostať iba lanovkou. Obsadili talianskymi vojakmi celý hotel aj údolie s lanovkou. Avšak Hitler už po zabratí Rakúska Mussolinimu z vďaky sľúbil, že mu vždy pomôže keď to bude treba. Aby dostál svojmu sľubu poveril dobrodruha z SS – 2-metrového, zjazveného Viedenčana Otta Skorzenyho oslobodením Mussoliniho. Tento všetko zabezpečil a zistil a dňa 12.9.1943 okolo 14.00 pristálo pri hotely 10 nemeckých klzákov s výsadkármi ( + 16 príslušníkov SS a taliansky generál polície Soleti) a v údolí zároveň ďalšie jednotky obsadili lanovku. Prekvapenie Talianov bolo obrovské, nepadol ani jeden výstrel a iba pri pristátí sa zranilo zopár Nemcov. O bojovej morálke Talianov svedčil aj ten fakt, že hneď po oslobodení Mussoliniho sa doslova strkali do všetkých záberov nemeckého fotoreportéra s úsmevom na tvári až ich Nemci museli odháňať! Následne priletel kapitán Gerlach (osobný pilot generála Studenta) na lietadle Fieseler Storch 156 a mal odviezť Mussoliniho do Ríma a následne k Hitlerovi. Vtedy si Skorzeny chcel užiť svoju slávu a povedal, že poletí s nimi. Gerlach protestoval, lebo 3 ľudia sa do lietadla iba ťažko vošli a hlavne bolo značne preťažené. Museli vzlietnuť na krátkej a nerovnej vzletovej dráhe ( asi 100m) na ktorej Nemci odpratali všetky kamene. Dráha končila strmým spádom. Skorzeny si však presadil svoje a záchranná akcia sa skoro skončila tragédiou, keď lietadlo po opustení dráhy padalo ako kameň k zemi a iba v poslednej chvíli ho Gerlach dokázal zdvihnúť. Skorzeny odprevadil Mussoliniho až priamo k Hitlerovi a zožal tým značnú slávu a obdiv.

A tak sme prišli k lanovke v údolí, ktorá však nefungovala. Napriek tomu sme našli značku, že Campo Imperatore 26 km. Nešlo nám do hlavy, ako sa moýžeme dostať na ten obrovský kopec na d nami autom, ale riskli sme to. Nasledovala 26 km dlhá cesta neskutočným prostredím veľhôr, kde sme stretávali iba voľne pasúce sa kravy a kone. Nikde žiadne stavby – aký to rozdiel oproti našim zastavaným veľhorám! Skrátka ako v horskom raji! Na naše prekvapenie končila cesta priamo pri hoteli Campo Imperatore. Teplota klesla na 5 st. C a to sa nám v aute moc spať nechcelo. David mal nápad, čo tak skúsiť prespať priamo v hotely. Avšak nikde nikoho nebolo. Až potom sme našli nejaký personál a na naše prekvapenie sme za 45 EUR na osobu dostali izbu s večerou a raňajkami. Tak toto je pre našu výpravu čerešnička na torte! V hotely akoby zastal čas. V podstate sa tam od vojny nič nezmenilo. Žiaden luxus, ale zariadenie z čias vojny. Okrem nás dvoch boli v hotely iba 2 Nemky – turistky. Paráda ktorú sme si užívali. Všade pamiatky a suveníry s obrazom Mussoliniho. Asi tam doteraz na neho spomínajú v dobrom. Izba jednoducho zariadená, maličké okienka. Dobová atmosfére dýcha na nás z každého kúta.

Nasledovala 3-chodová večera s fľašou chutného vína. 10 členov personálu na štyroch hostí (v hotely s kapacitou 750 lôžok). Keď som ja komunikoval s Nemkami o situácii s utečencami v Nemecku, David vybavil u šéfa hotela prehliadku izby, v ktorej bol Mussolini väznený. Izbu – apartmán nechali v úplne pôvodnom stave vrátane zariadenia izby. To nás už úplne dostalo! Bolo to ako cesta do minulosti. Dojatý zážitkami a naladení fľašou vína sme si ešte dali na izbe partičku šachu a zaspali v tomto historickom mieste sladkým spánkom objaviteľov histórie.

11.10.2015 – deň D + 4
Zobudili sme sa do slnečného, avšak chladného (5 st. C) a neskutočne veterného rána. Po raňajkách (zasa 6 zamestnancov na 4 hostí) sme si prezreli okolie hotela a našli všetky miesta, kde vtedy pristáli klzáky a odkiaľ vzlietlo lietadlo s Mussolinim. Bolo nám príjemné, že nás celú tu dobu sprevádzali 2 pastierske psi z okolia. Všetko sa tam dá presne identifikovať na základe dobových fotografií. Hotel je už zvonka značne ošarpaný, čo nám však nevadilo a iba dotváralo atmosféru doby. Zima a vietor nás zahnali do hotela kde sme sa po zbalení rozlúčili s personálom a dali sa na cestu domov. Po diaľnici sme ešte v krásnom slnečnom počasí cestovali popri pobreží mora až kým za Anconou nezačalo pršať a neprestalo až kým sme došli domov. Ale to nám už vôbec nevadilo, výprava nám perfektne vyšla. A tak sme 23.15 hod šťastne dorazili.

A čo na záver?
Celkovo sme absolvovali 3050 km autom. Všade perfektné cesty, to môžeme Talianom závidieť. Všetky ciele výpravy sme splnili, problémy neboli žiadne.

1. Vojenské pamiatky, múzeá a cintoríny
Videli sme všetko, čo v Taliansku z hľadiska histórie stojí za to. Múzeá poslabšie, to sa nedá porovnať s Normandiou. Všetky vojenské cintoríny krásne upravené. Je dojímavé, že sa všetky štáty tak starajú o ich padlých vojakov. Keď si potom pozriem vojenské cintoríny na Slovensku (napr. Liptovský Mikuláš – Háj, partizánsky cintorín Vrútky), tak mi je do plaču. Tam je vidieť naša úroveň. Historické miesta bojov sú fascinujúce a po dôkladnej príprave sa dajú bez väčších problémov nájsť.

2. Taliansko
Taliansko nie je iba more, pláže, Alpy a Rím. Prekrásne horské scenérie, malebné dediny a krásne scenérie sa dajú nájsť vo vnútrozemí skoro všade. Nevýhodou sú jazykové znalosti Talianov – vedie perfektne taliansky a podľa nich im to úplne stačí. Ale inak ako ľudia milí a vždy nápomocní.

3. Peniaze
Skoro všade sa dá platiť kartou. Ceny potravín a v reštauráciach ako u nás. Iba nafta o 50% drahšia.

4. Počasie
Počasie nám vyšlo aj keď bola už neskorá jeseň. Obrovskou výhodou bolo, že všade bolo málo turistov a my sme si to mohli o to lepšie užiť. Po návrate domov nás zarmútilo, že po našom odchode presne v tým miestach, kde sme boli, došlo k záplavám a zosunom pôdy pri ktorých zahynulo 6 ľudí.

S Davidom sme výpravu zvládli ako vždy bez jednej jedinej hádky alebo konfliktu. Bolo to skrátka perfektné a za to mu ďakujem. Vždy sa na mňa spoliehal a plne dôveroval mojim plánom. A keď som začal byť ja nervózny, tak ma zasa on podporil a všetko bolo OK. Je perfektné mať na takej výprave pri sebe človeka s ktorým si máte od rána do večera čo povedať.
BLONDI